%20(1).jpg)
V osobe sestry Sáry, Cirkev predkladá príklad katolíckej komunite: že z lásky, ktorá presahuje náboženské, rasové, etnické a politické hranice je ochotná zomrieť pre Krista a pre trpiacich blížnych.
Sára Salkaházi,sa narodila 11. mája 1899 ako druhé z troch detí rodičom Leopoldovi a Klotilde v známej košickej rodine. Jej starý otec a neskôr otec bol majiteľom najväčšieho a najkrajšieho hotela Schalkhazv Košiciach. Pokrstili ju tu, v Dóme svätej Alžbety, 11.júna 1899, mesiac po narodení.
Za školské vzdelanie až po dosiahnutie učiteľského diplomu vďačí blahoslavená sestrám Uršulínkam v Košiciach.
Sára bola dieťaťom s pevnou vôľou, chlapčenským temperamentom a rozhodným vystupovaním. Väčšinou a najradšej sa zapájala do chlapčenských hier.
Jedna z jej spolužiačok a zároveň priateľka ju poznala ako dievča veselej povahy, výmyselníčku duchaplných žartíkov, ale spomína la aj jej hlboké sociálne cítenie, vernosť a vytrvalosť.
Ako učiteľka pôsobila len jeden rok. Neskôr pracovala ako kníhviazačka. Toto pracovné prostredie jej poskytlo nový pohľad do života robotníkov a robotníčok.
V rokoch 1922 – 1923 bola niekoľko mesiacov zasnúbená. Sára si čoskoro uvedomila, že k jej veľmi temperamentnej, suverénnej povahe sa nebude hodiť život ženy hospodárskeho správcu niekde na majeri, a tak vrátila svoj snubný prsteň.
V tom čase sa v jej srdci hlási vnútorný hlas, prebúdza sa v nej povolanie k zasvätenému životu… V jednej zo svojich spomienok o tom píše: A čo, ak si ma vyhliadol pre seba Pán Boh?… Prvé slovo už odznelo a ty si ho počula! A predsa si nerozhodná, nepokojná, hľadajúca, sužujúca sa, lebo je niečo, na čo si neodpovedala… možno je to zamestnanie, v ktorom nachádzaš toľko radosti,… možno iba tie niekoľko halierové cigarety, ktorých dym ťa predsa zahaľuje tak nepreniknuteľne.” Boj o povolanie trval presne desať rokov.
V roku 1927 sa zoznámila so sociálnymi sestrami v Košiciach. V 1928 absolvovala sociálny kurz, ktorý organizovali sociálne sestry. Jej moderný štýl a fajčenie pokladali síce za podivné, ale nebránili jej ceste do Spoločnosti.
Sára uznala, že sa musí zmeniť aj za cenu ťažkých bojov. Za krátky čas si odvykla od fajčenia a od “voľnosti”, ktorú ponúkal novinársky život, aby mohla vykročiť na cestu vnútornej slobody, ktorá sa otvára duši, ktorá sa darovala Bohu.
V roku 1929 prijali jej prihlášku do Spoločnosti sociálnych sestier. Vo februári začala noviciát v Szegvári. Niekoľko mesiacov pred zložením sľubov prežila v Košiciach, kde na ňu čakala práca s organizovaním charity.
Svoje prvé sľuby zložila na Turice 1930 v Szegvári. Jej mottom bolo jediné slovo: “Alleluja!”
V jeseni 1932 bola preložená do Komárna, kde vykonávala podobnú službu ako v Košiciach, ale za omnoho ťažších okolností. Bola skutočne preťažená. Okrem organizovania charity, viedla kuchyňu pre deti, týždenne vyučovala dvadsaťšesť hodín náboženstvo ako katechétka a redigovala časopis “Katolícka žena.”
V roku 1934 ju v stave krajného vyčerpania poslali naspäť do Košíc. Predstavené jej duševný stav posudzovali ako neistotu v povolaní. V tomto roku nemohla zložiť sľuby.
Začala sa najväčšia skúška života, akou prechádzali mnohí svätci, tzv. “prenasledovanie dobrými”.
Sestra Sára bola ochotná pretrpieť všetko pre Kristovu lásku: Chcem si dušu obrniť pred blížiacimi ťažkosťami. Neprosím, Pane,… ale ak mi ich pošleš, chcem ich prijať s láskou. Chcem sa na to pripraviť dopredu, hoci sa ma nepochopenie dotkne z ktorejkoľvek strany… nech ho prijmem ako príležitosť, ktorá ma vždy viac a viac bude spájať s Tebou!”
Cez duševné utrpenia nasledujúcich rokov v nej dozrievala milosť nepretržitého dôverného kontaktu s Božským Snúbencom.
Jediným šťastím je byť Božím dieťaťom, je to šťastie, kedy všetko ostatné sa stáva ničotným”, píše svojej priateľke.
Maďarskí benediktíni žijúci v Brazílii, ponúkli sociálnym sestrám možnosť pracovať v misiách. Sestra Margita Slachtová, generálna predstavená, ktorá poznala túžby sestry Sáry, nezamietla jej prosbu. Sestra Sára preto odišla na prípravu do Materinského domu v Budapešti.
Medzičasom, kvôli nepriaznivo sa vyvíjajúcim udalostiam druhej svetovej vojny, stalo sa nemožným vycestovať na misiu do Brazílie. Už ani neprosím, aby som sa dostala do Brazílie, prosím iba, aby som mohla sväto žiť, sväto slúžiť Pánu Bohu,” píše vo svojom denníku.
„Som hodná zložiť sľuby? Som hodná rehoľného povolania? Nie, nie, stokrát nie! Pred dvoma rokmi som bola ešte fajčiarka, ľahkovážna, svetácka osoba. Spozorovala som včera, keď som kľačala, že som cítila pohnutie a vyslovila slová trochu jachtavo: Môj drahý Záchranca, Pane Ježišu!“
„Ó, môj Pane, môj Bože, ako môžem byť hodná tvojej dobroty? Čím som si zaslúžila, že si mi daroval taký nádherný, hlboký, šťastný a zmysluplný život? Že si ma priviedol do takého nádherného sveta?
Chcem si veľmi ceniť, s celou svojou silou môj zasvätený život; prebúdzať v sebe hlboký zmysel pre vďačnosť, že som jeho súčasťou. Spoznať spolu s jeho ťažkosťami, aký je nádherný a aký je dobrý!...Aleluja!
Dnes nemôžem povedať nič iné, len nech je zvelebený Boh! Aleluja, aleluja, aleluja“
Večné sľuby zložila na Turice r. 1940. Jej novým mottom bolo: “ALLELUIA! ECCE EGO, MITTE ME!” (Hľa, tu som, pošli mňa!).
V tejto Spoločnosti, ktorá je zakorenená v benediktínskej spiritualite, zasvätená Duchu Svätému a službe núdznym a tým, ktorí sú na okraji spoločnosti, Sára Salkaházi bola schopná využiť svoje mnohoraké schopnosti, ako spisovateľka, sociálna pracovníčka, organizátorka spoločenstiev, vychovávateľka.
Organizovala tak prepotrebnú charitatívnu prácu v Košiciach a Komárne, učila náboženstvo, viedla kurzy o sociálnej práci, zakladala spolky pre mladé ženy, bola redaktorkou časopisu Katolícka žena.
„Nepracujem pre seba. Dokonca ani nie pre Spoločnosť. Pracujem cez určenie predstavených Spoločnosti pre Boha samého. Vytrvalo! Chcem milovať všetko, s čím pracujem: stroje, papiere a farby. Kdekoľvek dostanem nejakú prácu počas dňa, chcem si pripomenúť, to je Pán, ktorý chce, aby som to robila. Chcem pracovať vo svetle tejto skutočnosti. Realizujem svoju zodpovednosť. Dostala som mnoho talentov, mám robiť čokoľvek môžem, aby som ich znásobila. Človek musí veľmi milovať, aby mohol ťažko pracovať.“
„Urobila som šestnásť návštev v rodinách, zisťujúc ich životné podmienky a pracovala som do piatej večer. Šla som na hrozné miesta! Nikdy v živote som nevidela takú krajnú biedu! Áno, chudoba môže sama o sebe trvať, to nie je cudzie Bohu. Ale ak sa stáva takou extrémnou, to zabíja telo i dušu. Úbohí, úbohí ľudia! ...Sociálna sestra musia byť pochodňou. Musí ľuďom dávať svetlo na ceste; na ceste, kde môžu dosiahnuť Boha. Musím byť horiacim svetlom!!“
V roku 1937 odišla do Budapešti, aby naplnila ďalšiu misiu, ku ktorej ju Boh pozýval, túžila sa stať misionárkou v Brazílii. Pre udalosti II. svetovej vojny Sárin odchod do Brazílie sa stal nemožným. Ostala v Budapešti. Po marci 1943 nastalo veľké prenasledovanie Židov.
Počas II. svetovej vojny Spoločnosť sociálnych sestier otvorila svoje domy v Budapešti a na vidieku, aby ukrývala prenasledovaných, hlavne Židov. Takto sa sestrám podarilo zachrániť okolo tisíc ľudských životov. Sestre Sáre sa pripisuje, že zachránila asi 100 z nich. Používala všetky svoje talenty a vplyv ako novinárka, aby bojovala proti fašistickej ideológii. Sociálne sestry ukrývali vo svojich domoch mnoho prenasledovaných, ktorým vybavili falošné doklady.
Sestre Sáre Salkaházi a sestre Margite Slachtovej - zakladateľke, udelila Izraelská vláda vyznamenanie „Spravodlivý medzi národmi“ a v záhrade YAD VASHEM v Jeruzaleme, v roku 1972, na ich počesť vysadili stromy úcty a vďaky.
„Môj Kriste, prosím ťa, kraľuj vo mne! Prosím ťa, znič úzke múry mojej malichernosti. Urob ma veľkodušnou, širokého srdca, aby som bola schopná milovať každého a prehliadla všetko! Amen.“
„Viera vyžaduje celú bytosť! Maj túžbu po mučeníctve! Aj keď ti nie je dané – pretože je to Božia zvláštna milosť – ži aspoň mučeníctvo lásky!“
Ak hovoríme o mučeníctve, Cirkev v priebehu skúmania života mučeníka – kandidáta k úcte oltára požaduje, aby tento prijal fakt mučeníctva dobrovoľne ako výraz svojej viery v Krista alebo ako výraz čnosti, ktorá má vzťah k Bohu. Udalosti, ktoré predchádzali a sprevádzali jej smrť jasne, nad každú pochybnosť ukazujú hrdinský stupeň jej čnosti lásky k Bohu a k blížnemu.
Sestra Sára si uvedomovala nebezpečenstvo, ktoré hrozilo jej a jej spolusestrám kvôli ich aktivitám zameraným na záchranu nespravodlivo prenasledovaných. V tejto situácii sa prejavila ako tá, ktorá sa chcela, čo najdokonalejšie pripodobniť Ježišovi Kristovi.
Túto svoju vôľu vyjadrila konkrétne aj navonok, keď požiadala predstavených, aby mohla obetovať svoj život za spolusestry, v prípade ohrozenia ich životov.
Dňa 14. septembra 1943 dostala súhlas k sebaobetovaniu, čo vyjadrila svojou modlitbou v skrytosti pred svojou predstavenou a duchovným vodcom.
Ako vieme z priebehu neskorších udalostí, Boh prijal tento jej úkon obetovania.
„Odovzdanie sa Bohu. Myslím, že toto je tajomstvo všetkého! Úplný a výlučný úkon odovzdania sa! Hľadať vždy a vo všetkom Božiu vôľu! Rovnako aj dnes...Čo by si chcel, môj Pane? Ecceadsum, ecce ego, mitteme! Ecce ego, suscipeme! Tu som, pošli mňa, tu som, prijmi ma!“
„Moje srdce je naplnené plesajúcim entuziazmom! Mám dovolené nasledovať túžbu obetovať môj život, alebo skôr moju smrť za moje sestry! Predložila som svoju požiadavku predstavenej a môjmu spovedníkovi a dostala som povolenie. V prvom opojení šťastia, všetok prirodzený strach a stiesnenosť, ktorý som okusovala ma opustil. Napísala som už text sebaobetovania. Teraz už musím len čakať na príchod sestry Margity, a potom sa môžem obetovať....“
27. decembra 1944 obkľúčili “nyilasi” Robotnícky ženský domov na ulici Bokréta č. 4 v Budapešti, ktorý viedla sestra Sára. Pátrali po Židoch a zatkli štyri podozrivé osoby. Sestra Sára práve nebola v dome, prišla až na koniec akcie. Mohla sa zachrániť pred zatknutím, ale neurobila to. Ako zodpovednú vedúcu domu aj ju odvliekli a podľa očitého svedka ju ešte v ten istý večer vyzlečenú donaha – odstrelili do ľadového Dunaja.
Sestra Sára si minútu pred popravou pokľakla, obrátená smerom k svojim vrahom a s očami pozdvihnutými k nebesiam sa prežehnala veľkým krížom. Pán Boh prijal obetu jej života, jej martýrium sa naplnilo.
Svedectvo očitého svedka udalosti z 27.decembra 1944
„Počuť zuniace kroky vojenských čižiem... Náhle sa otvorili dvere, stála tam Sára, a za sebou mala vojaka s hákovým krížom.
Keď jej povedali, že ju odvedú, siahla po ruženci a všetko, čo povedala, bolo „áno“. – „Dovoľte mi na chvíľu ísť sem“- vstúpila do kaplnky a prišla dopredu k Bohostánku.
Dvaja nacistickí vojaci ju nasledovali.
Pokľakla na jedno koleno a večné svetlo ožiarilo jej tvár...
Zvlášť si pamätám, že som si pomyslel: „Ó, Bože, Sára je svätá!“
Táto scéna prekvapila dokonca aj dvoch vojakov. Avšak, sotva niekoľko sekúnd neskôr, jeden z vojakov, ktorý vyzeral neľútostne, ju schmatol a skríkol: „Poďme! Počas noci budeš mať dosť času sa modliť!“
Vstala, ale jej tvár žiarila takým pokojom, že to vyzeralo ako zázrak...
Prv, než zazneli výstrely na brehu Dunaja, nižšia žena s krátkymi čiernymi vlasmi sa obrátila smerom k svojim katom, s akýmsi nevysvetliteľným pokojom...potom si kľakla, pozdvihla oči k nebu a urobila veľký znak kríža...
Pán Boh prijal obetu jej života. Jej martýrium sa naplnilo.
Ani jednej sociálnej sestre, ktoré pokračovali v protifašistickej akcii na záchrane prenasledovaných Židov, sa nič nestalo, ani jedna sestra neprišla o život v dôsledku ničivej svetovej vojny.
Sestra Sára bola zanietenou ženou svojej doby, ktorá bojovala dobrý boj, aby bola schopná dať svoj život úplne Bohu a pre ľudí. Bola si vedomá svojich vlastných slabostí a obmedzeností, ale v úprimnom úsilí ich vo vnútornom boji prekonávala. Od svojej mladosti bola citlivá, mala pevnú vôľu, vlastnú mienku, pokojná, radostná, vždy pohotová na žarty.
Zápasila s pokušeniami, ako každý iný, napríklad zanechala, ako sama píše vo svojom denníku: „nezávislosť, cigarety, kaviarne, potulovanie sa bezcieľne po svete.“ Ale Boha milovala nadovšetko. Chcela žiť každú minútu v láske, ako napísala „všetko, doslovne všetko, čo zažijem cez deň je Pánovo klopanie na moje dvere.“
Sestra Sára v každodennom živote úzko spájala lásku k Bohu s konkrétnou láskou k blížnemu. Táto láska sa prejavovala nielen vo veľkých veciach, za aké možno považovať konkrétnu pomoc politicky prenasledovaným, utečencom a židom, ale snažila sa aj o vernosť v malom, čo ju stálo nemálo námahy. Motiváciou sestry Sáry bol Boh a jeho oslava. Nič menej ani nič viac. Vedomie zodpovednosti za dary, ktoré dostala od Boha, sa sestra Sára vedela vcítiť do poslania služby a pomoci človeku a rešpektovania jeho ľudskej dôstojnosti.
Sestra Sára bola povýšená na oltár blahoslavených 17. septembra 2007 v Budapešti. Blahorečením katolícka Cirkev slávnostne uznala a prehlásila, že sestra Sára Salkaházi patrí medzi blahoslavených.
O nej ako mučenici platí, čo povedal Pán Ježiš: „Nikto nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za priateľov!“
Blahoslavená sestra Sára Salkaházi nie je len obeťou histórie, ale je mučenicou, pretože prijala a objala smrť pre iných a s inými vedome a z lásky. Jej mučeníctvo je naplnením jej zasväteného života.
“Zapáľ vo mne lásku, Boh lásky! Ty, ktorý si žil z lásky, umrel si z lásky, nedopusť, aby som sa stratila v neláske! Zapáľ vo mne lásku! Nech plápolá! Verím, že každý môj problém sa vyrieši, keď vzplanie vo mne láska!”
Modlitba: Pane, ďakujeme Ti, že v blahoslavenej sestre Sáre si obdaroval Cirkev novým, moderným vzorom svätosti. Prosíme ťa, daj, aby sme sa z jej príkladu a na jej príhovor učili plniť tvoju vôľu v každodennom živote.
Blahoslavená sestra Sára, oroduj za nás!
Masima
