%20(1).jpg)
Narodil sa 2. 8. 1897 v Trivolzio blízko Pavie v Taliansku ako desiaty z jedenástich detí, s pôvodným menom Erminio Filippo. Čoskoro stratil oboch rodičov a vyrastal u dedka. Bol vychovávaný v láske k Bohu a v škole sa dobre učil. Od gymnázia sa venoval apoštolátu medzi mládežou. Na univerzite v Pavii, kde študoval od r. 1915 medicínu, sa zapojil do katolíckeho združenia »Severinus Boetius«, určeného na vzájomnej podpore veriacich študentov a pre druhých bol veľkou posilou vo viere.
V roku 1917 narukoval Erminio ako sanitár. Jeho odvážnym činom bola záchrana nedostatkového obväzového materiálu, pri ktorej utrpel závažné ochorenie pľúc.
Už skôr mal túžbu vstúpiť do kláštora. Povedal o nej svojej sestre Márii Longin, ktorá sa stala františkánkou a odišla do misií v Egypte. Erminio neskôr vraj aspoň na čas vstúpil do tretieho rádu svätého Františka, kde prijal meno Anton.
Promoval v roku 1921 a usadil sa ako oblastný lekár v Morimondo, kde pôsobil šesť rokov. Svoju sestru v liste prosil, aby sa za neho modlila, aby vždy videl vo svojich pacientoch trpiaceho Krista. „Modli sa, aby mi pýcha, egoizmus alebo akákoľvek iná zlá vášeň nebránila neustále vidieť v mojich chorých trpiaceho Ježiša, Jeho ošetrovať a potešovať. Pokiaľ táto myšlienka vo mne žije, bude pre mňa prax môjho povolania pekná a plodná.“
Z jeho slov si môžeme pripomenúť výzvu: "Neboj sa pravdy, lebo kde je pravda, tam je Boh. Boh nás volá k pravde, ku svetlu a dobru aj k šťastiu a k pokoju v tomto živote, ak sa zveríme jeho milosrdnej prozreteľnosti. Jeho slovo neklame."
Jeho duchovným vodcom bol P. Riccardo Beretta. V júni 1927 vstúpil v Miláne k milosrdným bratom, kde prijal meno Richard. Jeho vstup do rádu vyvolal nepochopenie a zaoberala sa ním aj tlač. Pri nasledovaní Krista nepovažoval za pokorujúce ani tie najnižšie služby a bol pri nich šťastný. Niekedy sa na želanie ošetrujúcich lekárov podieľal na stanovení diagnózy pacientov. Lekárske nadanie potom viac využil, keď mu bola odovzdaná ambulancia pre chudobných.
„Môj Bože, chcem ti slúžiť s vytrvalosťou a s čo najväčšou láskou: v mojich predstavených, v mojich spolubratoch, v chorých, ktorých tak miluješ. Daj mi milosť vedieť slúžiť im tak, akoby som slúžil Tebe!“
Bol veľmi obetavý a mal veľkú lásku k tým, ktorých ošetroval, zvlášť k chudobným, ktorým účinne pomáhal, nešetriac svojimi peniazmi.
Celé okolie si ho vážilo a matky mu zanedlho začali prinášať svoje deti nielen preto, aby ich liečil, ale aj aby ich požehnal.
Veľký počet chorých vyčerpával jeho sily, ale on sa nešetril, nič nepovedal a boli na neho prenášané stále nové úlohy vrátane vzdelávania spolubratov. Asi v roku 1929 začal chrliť krv, ale on vraj potom ešte niekoľko mesiacov pred smrťou viedol zubnú ambulanciu.
Vo veku tridsaťtri rokov dostal Richard zápal pľúc, ktorý prerástol do rýchlo postupujúcej tuberkulózy. Bol to pravdepodobne následok zápalu pohrudnice, ktorý prekonal ešte počas vojenskej služby.
Šťastný a pod ochranou Matky Božej zomrel 1. mája 1930 v Miláne. Hneď na druhý deň po smrti sa začalo úsilie o jeho blahorečenie.
Richard Pampuri bol vyhlásený za blahoslaveného 4. októbra 1981 pápežom Jánom Pavlom II.. svätorečený bol tým istým pápežom 1. novembra 1989.
Rozlúčiť sa s ním prišlo veľké množstvo ľudí. Na jeho náhrobku je nápis: "Vo svete aj v kláštore bol anjelsky čistý, obetavo zbožný a apoštolsky činný."
Ján Pavol II. ho pri tejto príležitosti predstavil nielen ako vzor pre lekárov, ale aj rehoľníkov a mládež. „Dnešnej mládeži Richard Pampuri adresuje pozvanie do života prostredníctvom počúvania Božieho slova, veľkomyseľné vypĺňanie Kristových požiadaviek a oddanie sa bratom, plné radosti a odvahy. Svojim kolegom z povolania, lekárom, smeruje otec Richard výzvu, aby svoje ťažké povolanie praktizovali stále s veľkou horlivosťou a vypĺňali ju kresťanskými a ľudskými ideálmi svojho povolania (...). Rehoľníkom a rehoľniciam (...) odporúča otec Richard žiť stále podľa prvotného ducha rehoľnej inštitúcie, v láske k Bohu, k bratom a sestrám, ktorí to potrebujú.“
Šťastný a pod ochranou Matky Božej zomrel 1. mája 1930 v Miláne. Hneď na druhý deň po smrti sa začalo úsilie o jeho blahorečenie.
Richard Pampuri bol vyhlásený za blahoslaveného 4. októbra 1981 pápežom Jánom Pavlom II.. svätorečený bol tým istým pápežom 1. novembra 1989.
Rozlúčiť sa s ním prišlo veľké množstvo ľudí. Na jeho náhrobku je nápis: "Vo svete aj v kláštore bol anjelsky čistý, obetavo zbožný a apoštolsky činný."
Ján Pavol II. ho pri tejto príležitosti predstavil nielen ako vzor pre lekárov, ale aj rehoľníkov a mládež. „Dnešnej mládeži Richard Pampuri adresuje pozvanie do života prostredníctvom počúvania Božieho slova, veľkomyseľné vypĺňanie Kristových požiadaviek a oddanie sa bratom, plné radosti a odvahy. Svojim kolegom z povolania, lekárom, smeruje otec Richard výzvu, aby svoje ťažké povolanie praktizovali stále s veľkou horlivosťou a vypĺňali ju kresťanskými a ľudskými ideálmi svojho povolania (...). Rehoľníkom a rehoľniciam (...) odporúča otec Richard žiť stále podľa prvotného ducha rehoľnej inštitúcie, v láske k Bohu, k bratom a sestrám, ktorí to potrebujú.“
Svätý Richard Pampuri žil síce krátky, ale intenzívny život. Jeho láska k chorým a trpiacim sa stáva príkladom nielen pre lekárov, stáva sa príkladom pre nás všetkých, aby sme boli citliví a vnímaví na utrpenie tých, ktorí potrebujú našu potechu a pomoc.
Masima
