List vojaka Michaela matke - pravdivý príbeh

Tento list napísal mladý príslušník námornej pechoty matke v nemocnici po tom, čo bol v roku 1950 zranený počas vojny v Kórei. List sa dostal do rúk námorného kaplána otca Waltera Muldyho, ktorý neskôr so zmieneným vojakom aj jeho nadriadeným čatárom hovoril. Všetci mu potvrdili, že príbeh je pravdivý.

Drahá mama,

neodvážil by som sa napísať tento list nikomu inému ako Tebe, lebo by tomu aj tak nikto neveril. Možno to bude ťažké aj pre Teba, ale musím to niekomu povedať.

Najskôr Ti musím oznámiť, že som v nemocnici. Neboj sa! Bol som zranený, ale som v poriadku. Doktor hovorí, že do mesiaca už budem zdravý. Ale to nie je to, čo Ti chcem povedať.

Pamätáš, ako si mi povedala, keď som minulý rok vstúpil do námornej pechoty a odišiel, aby som sa každý deň modlil k svätému archanjelovi Michaelovi? 

To si mi ani nemusela pripomínať. Čo si spomínam, tak som to počul stále. Dokonca si ma po ňom aj pomenovala. Neustále som sa teda modlil ku svätému Michaelovi.

Keď som sa dostal do Kórey, tak som sa modlil ešte viac. Pamätáš si modlitbu, ktorú si ma naučila? "Michael, čoskoro z rána ty si nebeských zborov chvála ..." Ďalej už to poznáš. Tak to som sa modlil každý deň. Niekedy za pochodu, občas počas odpočinku, ale vždy pred spaním. Dokonca som prinútil aj niektorých kamarátov, aby sa tak modlili.

Jedného dňa sme sa dostali veľmi ďaleko za frontovú líniu. Hľadali sme komunistov. Bol som z tej zimy pekne unavený, od úst mi išla para, ako keby som fajčil cigaru. Myslel som, že poznám všetkých chlapcov z hliadky, ale zrazu vedľa mňa išiel vojak námorník, ktorého som nikdy predtým nevidel. Bol väčší než všetci ostatní vojaci, čo som kedy videl. Mal skoro dva metre a mohutnú postavu. Cítil som sa bezpečne, keď vedľa mňa išiel taký kus chlapa.

A tak sme sa potulovali spolu. Zvyšok hliadky sa rozptýlil. Aby som nejako začal hovor, povedal som: "To je zima, že?" A začal som sa smiať. Mohli nás každú chvíľu zabiť a ja hovorím o počasí! Môj spoločník to podľa všetkého pochopil. Počul som, ako sa ticho zasmial.
Pozrel som sa na neho: "Nikdy predtým som ťa nevidel. Myslel som, že poznám všetkých chlapcov z partie."

"Pripojil som sa na poslednú chvíľu," odpovedal. "Volám sa Michael."

Prekvapene som povedal: "To je náhoda! Ja sa volám rovnako!"

"Ja viem," odpovedal a začal odriekať modlitbu: "Michael, čoskoro zrána ..."

Bol som taký prekvapený, že som sa asi minútu nezmohol na slovo. Odkiaľ pozná moje meno a modlitbu, ktorú si ma naučila?

Potom som sa pre seba usmial, každý chlapec z partie ma predsa pozná! Či som ich, keď chceli, túto modlitbu neučil? Preto mi dokonca občas hovorili svätý Michael.

Chvíľu nikto z nás nehovoril, a potom prelomil mlčanie on. "Vyzerá to, že nás čakajú nejaké ťažkosti." Musel byť v skvelej kondícii, pretože keď dýchal, nevidel som jeho dych.
Ten môj sa valil vo veľkých chuchvalcoch.
Z jeho tváre zmizol úsmev.
Čakajú nás problémy..., pomyslel som si, to nie je žiadne prekvapenie, keď všade okolo nás sú komunisti.

Začali padať veľké snehové vločky. Za chvíľu bola celá krajina pokrytá snehom, a ja som pochodoval hustou, bielou, lepkavou hmlou. Môj spoločník niekam zmizol.

"Michael!" Zavolal som celý nepokojný.
Zacítil som jeho ruku na svojom ramene a počul jeho pevný hlas: "To čoskoro prejde."

Jeho predpoveď sa naplnila. Za pár minút prestalo snežiť rovnako rýchlo, ako začalo. Slnko žiarilo na oblohe ako veľký kotúč. Obzrel som sa späť po zvyšku hliadky. Nikto nebol na dohľad. V tej snehovej búrke sme ich všetkých stratili.
Pozrel som sa dopredu na svah, kam sme stúpali. Srdce sa mi, mami, zastavilo. Bolo ich tam sedem, sedem komunistov vo vatových nohaviciach a bundách, s tými ich humornými klobúkmi. Až na to, že teraz na nich nebolo nič smiešneho. Mierilo na nás sedem pušiek.

"Michael, k zemi!" zakričal som a vrhol sa na zamrznutú zem. Počul som, ako pušky vystrelili skoro ako jedna. Počul som guľky. A Michael stále stál.

Mami, tí chlapi nemohli minúť, nie na túto vzdialenosť. Čakal som, že ho rozstrieľajú doslova na franforce, ale on stál, ani sa nesnažil strieľať. Bol stuhnutý strachom. To sa, mami, občas stáva aj tým najstatočnejším.
Bol ako vták hypnotizovaný hadom. To som si aspoň vtedy myslel. Vyskočil som, aby som ho strhol dole, a v tej chvíli ma dostali. Zacítil som zrazu oheň v prsiach. Často som premýšľal, aké to asi je byť zastrelený. Teraz už to viem.

Spomínam si, ako ma zachytili pevné paže a položili ma nežne na snehový vankúš. Otvoril som oči, môj posledný pohľad. Myslel som, že zomieram.
Možno, že som bol dokonca aj mŕtvy. Pamätám si, že som si vtedy pomyslel: "No, nie je to také zlé."

Možno som hľadel do slnka.
Možno som bol v šoku, ale zdalo sa mi, že vidím Michaela, ako opäť vzpriamene stojí, lenže tentoraz z jeho tváre vyžarovala strašná nádhera.

Videl som, a možno to bolo slnko v mojich očiach, ale zdalo sa mi, že sa zmenil. Vyrástol, jeho paže sa široko roztiahli, snáď to bol zasa padajúci sneh, ale obklopovala ho žiara, ako keby mal anjelské krídla. V ruke držal meč. Meč, ktorý sa leskol miliónmi svetiel. To je posledná vec, ktorú si pamätám, ako ma ostatní našli.

Neviem, koľko času uplynulo. Chvíľami som nevnímal žiadnu bolesť ani zimnicu. Spomínam si, ako som im rozprával o nepriateľovi pred nami.

"Kde je Michael?" spýtal som sa. Videl som, ako sa na seba pozreli.
"Kde je kto?" spýtal sa jeden.

"Michael, ten veľký vojak, s ktorým som išiel, než nás zasiahla snehová búrka."

"Chlapče," odpovedal čatár, "s nikým si nešiel. Celú dobu som ťa pozoroval. Vzdialil si sa príliš ďaleko. Práve som sa ťa chystal zavolať, keď si mi zmizol v snehu."

Udivene na mňa pozrel: "Ako si to, chlapče, dokázal?"

"Čo?" spýtal som sa trochu nahnevane napriek svojmu zraneniu. "Ten vojak Michael a ja sme práve ..." 
"Synu," povedal čatár prívetivo, "túto partiu som vybral osobne a žiadny iný Michael v nej nie je. Si tu jediný Mike."

Na chvíľu sa odmlčal. "Len mi povedz, ako si to urobil, chlapče. Počuli sme výstrely, ale nikto z nich nebol zastrelený tvojou zbraňou. V tých siedmich telách tamto na kopci nie je ani kúsok olova."

Nič som na to neodpovedal. Čo som mal tiež povedať? Iba som naňho civel s otvorenými ústami. Potom mi čatár ticho povedal:

Chlapče, každý z tých siedmich komunistov zomrel ranou mečom.

To je všetko, čo som Ti chcel, mami, povedať. Ako som písal, možno to bolo slnkom, možno zimou alebo bolesťou, ale presne takto sa to stalo. S láskou, Michael.

Masima