Vytrhni duše kňazov z rúk nášho nepriateľa - Wanda Boniszewska

Jednou z veľkých súdobých mystičiek a stigmatičiek je sestra Wanda Boniszewska (1907 – 2003) z Kongregácie sestier od anjelov. Je to neobyčajná postava, vyvolená Bohom, aby – podobne ako iní stigmatici našich čias – vydala svedectvo hrdinskej obety zadosťučinenia Bohu za zlobu sveta.

Wanda Boniszewská sa narodila v roku 1907 v nábožnej zemianskej rodine neďaleko Vilna. Jej starý otec stratil po Januárovom povstaní majetok a až jeho syn za peniaze zarobené ťažkou prácou v Amerike kúpil 50 ha pôdy v dedine Nová Kamionka pri Novogrudku.

Matka Wandy bola Židovka, ktorú si adoptovala poľská katolícka rodina, ktorá sa postarala aj o jej náboženskú výchovu. Ako šestnásťročná prijala krst, pričom si vedome vybrala katolícke náboženstvo. František a Helena Boniszewskí mali jedenásť detí; v ich domácnosti vládla veľmi nábožná atmosféra, vzájomná pomoc, úcta k práci a láska k vlasti.

Wanda už v mladom veku zatúžila zasvätiť sa Bohu v reholi. Keď mala šestnásť rokov, prihlásila sa do novej Kongregácie sestier od anjelov, ktorú krátko predtým založil arcibiskup Vincent Kluczynský. Bola to skrytá, bezhabitová kongregácia, ktorá mala za úlohu pomáhať kňazom v pastoračnej práci. Wanda nebola prijatá pre príliš nízky vek. Odporučili jej, aby si ukončila základnú školu a urobila ročný hospodársky kurz. Jej fotografia z toho obdobia ukazuje driečnu, okrúhlu, radostnú tváričku a dva pevne zapletené vrkoče.

Nakoniec bola Wanda prijatá do Kongregácie sestier od anjelov v roku 1926. Wanda si priniesla do rehoľného spoločenstva veľmi intenzívny vnútorný život, obohatený mystickými skúsenosťami.

Očami duše vídavala Ježiša počas svätých omší. Prihováral sa jej, predpovedal ťažkú cestu obety, čakal na jej ochotu prijať túto cestu: „Tvoj život bude na kríži. Bdej, aby si z neho neschádzala, lebo nepriateľ si pripravuje vojsko.“ Tieto slová počula, keď ešte žila v rodičovskom dome. Neskôr sa opakovali. Od detstva sa jej stávalo, že pri pohľade na niečie utrpenie či chorobu prosila Ježiša, aby ho smela prijať na seba – a tak sa aj dialo.

V rehoľnom živote sa mystické zážitky sestry Wandy začínali množiť. Ježiš Kristus čoraz zreteľnejšie zjavoval svojej vyvolenej, čo od nej očakáva: „Úplne sa mi odovzdaj.“ 

Inokedy: „Mám zámer urobiť z teba obetu.“ 

Mladučká rehoľníčka počúvala slová Milovaného s najväčšou pokorou, hoci nie bez úzkosti.                                      

Najväčší nepokoj a zmätok v jej duši vyvolával pocit, že Ježišove požiadavky nebude môcť splniť v Kongregácii, do ktorej vstúpila.

Začala hľadať klauzúrny, kontemplatívny rád, zameraný na modlitbu a askézu. Ale Ježiš jej dal porozumieť, že ju chce mať práve v Kongregácii sestier od anjelov: „Chcem, aby si túto obetu urobila pre mňa a zostala tu. Dám ti milosť vytrvať.“ 

A keď ešte rozmýšľala o odchode do rehole sestier benediktínok, začula zreteľný hlas: „Ostaň tu, ak miluješ ukrižovaného Ježiša.“ 

A vtedy odpovedala: „Dobre.“

V deň obliečky vo Vilniuse jej Ježiš povedal: „Chcem, aby si bola ukrižovaná za tých, ktorí nechcú poznať kríž, a zvlášť ťa chcem ukrižovať za tých, ktorým hojne udeľujem milosti.“

Pre sestru Wandu sa veľkou pomocou, ktorú jej Ježiš predpovedal, stali jej spovedníci. Oni jej prikázali zapisovať Ježišove slová, vďaka čomu dnes môžeme poznať duchovný príbeh mystičky.

Jej poznámky robené z poslušnosti a predkladané spovedníkom, ktorí ich pozorne skúmali, im ozrejmili dôležitosť poslania ich penitentky.

Sestra Wanda čoraz lepšie chápala, prečo pre ňu Ježiš vybral kongregáciu venujúcu sa pomoci kňazom. Práve o túto pomoc, ale na oveľa vyššej úrovni, Ježišovi išlo. Nestačí totiž len zastupovať kňaza pri vyučovaní náboženstva, pracovať na fare alebo farskom úrade, ale je nevyhnutné podporovať kňazské povolanie stálou modlitbou a obetou.

Ježiš mnoho ráz vysvetľoval sestre Wande, v čom má táto pomoc spočívať: „Chcem, aby si trpela pre mňa. Vyvolil som si ťa ako zadosťučinenie za urážky, ktorých sa mi dostáva od duší, ktoré sú mi zasvätené... Všetky milé aj bolestné chvíle máš obetovať za kňazov a rehole... Chcem sa nasýtiť túžbou po svätosti v dušiach, ktoré sú mi zasvätené... Ja, Ježiš, v tejto hostii som na teba čakal a prinášam ti veľa lásky. Odovzdávam ti úlohu vytrhnúť duše kňazov z rúk nášho nepriateľa. Dieťa moje, ja umieram a budem umierať, až kým sa kňaz nenavráti z bludnej cesty. Chcem, aby si mi bola potešením v tomto umieraní. Máš konať zadosťučinenie tak dlho, ako ja chcem. Najviac trpím od nerozhodných duší, ktoré ľahko schádzajú na bludné cesty. Vidíš, mojím umieraním sú hriechy celého sveta a ty pociťuješ iba ich maličkú čiastku.“

Táto čiastka podielu na Ježišovom utrpení naberala čoraz konkrétnejšiu podobu. Sestra Wanda najprv začala pociťovať bolesť na miestach Spasiteľových rán, čo sa stávalo niekedy počas svätej omše, počas krížovej cesty, na prvé štvrtky a piatky mesiaca.

Vonkajšie stigmy sa stali viditeľné v roku 1934. Wanda ich starostlivo ukrývala až do chvíle, keď si ich sám všimol jej spovedník Tadeusz Makarewicz. Krátko nato si rany a množstvo iných znakov, akými boli modriny od bičovania či poranenia hlavy, všimla sestra Rozália, ošetrovateľka sestry Wandy. Keďže vedela, ako veľmi stigmatičke záleží na diskrétnosti, sama prala jej obväzy, ošetrovala ju a starala sa o ňu.

Stigmy sestry Wandy boli účasťou na obete za kňazov a rehole. Ježiš jej veľakrát vysvetľoval, že zvlášť miluje jemu zasvätené duše, že sú mu najbližšie a že trpí, keď ho nenasledujú – ale je k nim vždy nesmierne milosrdný.

Sestra Wanda veľmi dbala o to, aby o jej mystických zážitkoch nevedel nikto okrem jej spovedníkov a predstavených; obávala sa, že v opačnom prípade upadne do pýchy.

Keď dostala stigmy, prestala chodiť na návštevy domov. Mala tichú dohodu s milovaným Spasiteľom, že dary, ktoré od neho dostala, nebudú odhalené nepovolaným očiam.

Snažila sa čo najlepšie si plniť všetky svoje povinnosti v rehoľnom dome, pomáhať ľuďom, venovať sa úplne deťom, ktoré učila náboženstvo (jej žiakom bol okrem iných aj neskorší kardinál Henryk Gulbinowicz), premáhať sa a preukazovať poslušnosť sestrám, vykonávať nepríjemné a namáhavé práce. Iba z pokory a poslušnosti zapisovala slová, ktoré počula od Ježiša, a svoje mystické skúsenosti, pretože to vyžadovali jej spovedníci.

Horlivá obeta sestry Wandy za kňazov a rehole vyvolala reakciu zlých duchov. Rehoľníčka mávala falošné videnia a rozhovory, nabádajúce ju k zúfalstvu a samovražedným myšlienkam. Vtedy sa v duchu utiekala pod plášť Panny Márie.

Dva razy prežívala muky dusenia sa a zúfalstvo kvôli spútaniu hrubými povrazmi, z ktorých sa nemohla vyslobodiť. Až príchod kňaza a exorcizmus, ktorý vykonal, ju vyslobodili z tohto mučenia. Neskôr sa ukázalo, vďaka poznaniu, ktoré dostala, že prijatým utrpením zachránila dvoch kňazov od samovraždy obesením.

V každodennom živote bola sestra Wanda bežnou bezhabitovou rehoľníčkou, ktorá pracovala v škole ako katechétka alebo na fare a ktorá sa podieľala na hospodárskych prácach v kláštore. Vždy bola pokojná a usmiata.

Dlhšiu dobu žila v skromnom dome kongregácie v Pryciunach 40 km od Vilniusu. Sestry tam šťastne prežili Druhú svetovú vojnu a meniace sa okupácie.

V roku 1946 sestry stáli – a nielen v Pryciunach – pred ďalšou dilemou: Odísť ako presídlenkyne do Poľska alebo zostať v Sovietskom zväze?

Sestra Wanda a predstavená domu sestra Rozália Rodziewiczová sa rozhodli zostať, aby pomáhali kňazom pri pastorácii v okolí, medzi inými miestnemu farárovi Jánovi Pryszmontovi.

Ale prenasledovanie sa zostrilo: Gréckokatolícka cirkev bola vyhlásená za nelegálnu, jej rehole boli zrušené, kňazi boli prenasledovaní za každý náznak pastoračnej činnosti.

V budovách Kongregácie sestier od anjelov v Pryciunach sa skrýval kňaz gréckokatolíckeho obradu Anton Ząbek, jezuita.

Bol prvý deň Veľkej noci – 9. apríl 1950. Na úsvite sa sestry z Pryciun chystali na omšu zmŕtvychvstania do Bujwidz. Zrazu dom aj ostatné budovy obkľúčili príslušníci štátnej bezpečnosti a vojsko. Vykonali prehliadku, našli P. Ząbeka, ktorého zatkli spolu so sestrou predstavenou Rozáliou Rodzewiczovou. Pri pohľade na tieto udalosti sa sestra Wanda v duchu obrátila k Ježišovi: „Čo sa stalo? Kde si?“
A dostala odpoveď: „Tvoja clivota sa teraz vyrovná clivote duší v očistci a bude trvať vyše šesť rokov – okúsiš v tom čase aj rúhanie podobné pekelnému rúhaniu, ale buď pri mne, budem s tebou, pošlem ti anjelov tešiteľov – budeš ešte väčšmi pokúšaná, ale s milosťou mojej Matky zvíťazíš.“

O dva dni neskôr prišli zatknúť aj sestru Wandu; odviezli ju do budov Ministerstva vnútra vo Vilniuse. Začali sa veľmi únavné výsluchy. Vyšetrovací dôstojníci vedeli, že majú do činenia s rehoľnicou. Pre jedných to bol dôvod na výsmech a mimoriadnu zlomyseľnosť voči „svätej klamárke“, u ostatných táto skutočnosť vyvolávala isté pohnutie ľútosti.

Sestra Wanda nikdy nemala silný organizmus, a tak vo väzenských podmienkach a pri týraní počas výsluchov rýchlo zoslabla.

Obnovili sa aj jej stigmy, ktoré sa v poslednej dobe prejavovali zriedkavejšie. Nakoniec ju museli previezť na väzenské nemocničné oddelenie v Lukiszkach. Tam prekonala niekoľko ťažkých chorôb, z ktorých ju ako-tak vyliečili, ale ostávali stigmy, s ktorými si lekári nevedeli rady. Nijaké lieky nezaberali. Lekári ich charakterizovali ako druh kŕčových žíl, ale cítili, že majú do činenia s tajomstvom.

Väzenské obdobie Wandy, jej „očistec,“ je podrobne známy vďaka denníčku, ktorý – po oslobodení – napísala z príkazu svojho spovedníka. V týchto jednoduchých, úprimných a skromných správach sa odhaľuje celá pravda o veľkosti stigmatičkinho utrpenia – „očistca“, ako ho nazvala – a tiež o Božom pôsobení skrze ňu.

Už vo väzenskej nemocnici v Lukiszkach Wanda pochopila svoju úlohu: „Vo veľkej spoločnej nemocničnej izbe som sa snažila pomáhať tým, ktorí viacej trpeli, a svoje porcie mlieka, masla a bieleho chleba som dávala ostatným trpiacim. Spoločne sme sa modlili ruženec, čo bolo zakázané. Pri kontrolách nám brali naše ružence a krížiky vyrobené z chleba a ničili ich, ale v tejto veci som sa nepolepšila a vyrábala som si ich znovu a znovu.“

Telesné utrpenie ju sprevádzalo stále: „V dôsledku najrozmanitejších telesných chorôb som sa stala inou vo vzťahu k Milovanému, tzn. smelšou, ba až – že tak poviem – dotieravou. Aj s najmenšou drobnosťou som sa obracala na neho, jeho Matku, svätcov a anjelov strážcov a všetko som im hovorila. Bolo mi ľúto toľkých väznených mladých ľudí, ktorí boli odsúdení na zastrelenie. O všetkom som hovorila nebu.“ 

Sprevádzala ju myšlienka, že prežíva to, čo Ježiš, väzeň v bohostánku: „Toto pochopenie utrpenia eucharistického Väzňa na mňa pôsobilo bolestnejšie než telesné bolesti, pritom sa však v mojej duši rodila taká živá Božia prítomnosť, že mi prinášala úľavu vo chvíľach veľmi ťažkých duchovných smútkov.“

Po odsúdení na desať rokov väzenia z ohľadu na zdravotný stav znemožňujúci jej prácu v tábore bola sestra Wanda umiestnená do väzenia v Wierchnie-Uralsku. Bola tam viac v nemocnici než v spoločnej cele. Keďže nezanechala svoje modlitby, ku ktorým sa pripojili aj jej spoluväzenkyne, často ju predvolávali na výsluchy spojené s týraním a potom ju dávali na samotku. Tam vydržala sotva 2 – 3 dni, po čom ju ťažko chorú bolo treba poslať do nemocnice. A toto sa dookola opakovalo.

Sestra Wanda prekonala mnohé choroby: zápal obličiek, zápal žlčníka, ťažký zápal pobrušnice, chrípku, angínu, dvojnásobný zápal mozgových blán a operáciu nádoru na prsníku, ktorý vznikol ako následok úderu pri výsluchu. Vyzerala ako kostra.

Lekári sa jej snažili pomôcť, ale sami boli presvedčení, že je to zázrak, že ešte žije. Videli jej stigmy, boli svedkami vytržení, počas ktorých Wanda prežívala Ježišovo umieranie; mysleli si, že to umiera ona. Konštatovali, že to, čo vidia, presahuje oblasť medicíny.

Keďže Wanda nemohla takmer vôbec jesť, tešila sa, že svoje porcie potravín môže rozdávať iným väzenkyniam. Jej postoj plný dobroprajnosti, pokory a dôvery v Boha vzbudzoval úctu a sympatiu; jej spoluväzenkyne, ktoré sa zapájali aj do jej modlitieb, ju mali rady, rovnako aj lekári a sanitárky. Mnohí vyšetrovatelia či väzenskí strážcovia, dokonca aj tí, ktorí k nej boli pri výsluchoch nepríjemní, ju neskôr prichádzali prosiť o odpustenie a o modlitbu za seba.

Jeden z nich Wandu zvlášť týral; neskôr v noci k nej prišiel a povedal: „Teraz som sa presvedčil, že Boh je, lebo svedomie mi nedáva pokoj a musel som sa prežehnať znamením kríža. Moja matka je veriaca, ja chcem byť teraz tiež veriaci tak ako vy.“ 

Wanda na to odpovedala: „Veľmi by som si priala, aby ste vy aj celá vaša rodina získali vieru.“ 

Neskôr sanitárka pošepkala Wande, že ho vyhodili zo strany a odoslali ho na iné miesto, „pretože povedal, že ste nespravodlivo odsúdená; a tiež tvrdil, že Boh jestvuje“.

Najhoršie spomienky má Wanda na dlhšie obdobie pobytu na samotke bez možnosti kontaktu s ľuďmi, k čomu bola odsúdená po udaní nasadenej spoluväzenkyne: „Noci bez spánku, strašné, dlhé, pri maličkom červenom svetielku, ktoré kazí oči a ťažko sa pri ňom pozerá... Čierne myšlienky víria hlavou: všetko je klamstvo, klamala si ľudí aj seba samu.... Ťažko mi je teraz opísať duchovné muky.... Meno Ježiš – to bolo všetko: aj meditácia, aj modlitba. Inokedy som bola schopná povedať iba: ,Mária bez hriechu počatá.‘ Toto obdobie môžem porovnať s peklom... Bože, ako ťažko je žiť bez Boha! Úbohí ľudia, ktorí ho nepoznajú...! Takto mi chcel dať Boh precítiť život duše bez neho... neprajem to nikomu.“

Až po Stalinovej smrti v roku 1953 sa väzenský režim trochu zmiernil. Wanda sa vrátila do spoločnej cely. Stávalo sa, že zo sna hovorila o Stalinovi, Berijovi, Abakumovovi či o Molotovovi veci, ktoré nemohla vedieť ani ona sama, ani nikto z jej okolia. Vzbudilo to ešte väčšiu bdelosť a nepokoj väzenských funkcionárov.
Wanda pri výsluchoch vysvetľovala, že ona osobne o nich nič nevie, keďže je už toľko rokov väznená: „Ak som niečo povedala presne, bolo to od Boha alebo od môjho anjela.“

Ako sestra Wanda prežila väzenský „očistec“ a vydržala fyzicky a predovšetkým psychicky toľké roky bez sviatostí, objasňuje úryvok z jej spomienok.

"Dokonca ani uprostred pokušení vziať si život mi z mysle neschádzala prítomnosť Boha a Panny Márie. V takých chvíľach som sa mohla v myšlienkach preniesť do niektorého kostola, kde bolo Ježišovi v bohostánku smutno alebo keď mocou, hoci aj nedôstojne, vyslovených slov kňaza poslušne zostupoval do nepatrného spôsobu chleba. Často som sa usilovala aspoň v myšlienkach spájať s duchmi anjelov Eucharistie, aby som ho zvelebovala vo svätej omši... Niekoľkokrát som mala dojem, že eucharistický Ježiš je v mojom srdci, hoci možno to bola iba moja fantázia, ale ja som sa cítila, akoby som ho prijímala. Ale ako? Zdravotná sestra mi dávala liek, ale namiesto lieku to bolo sväté prijímanie. Aká radosť...! Po takomto svätom prijímaní som bola niekoľko dní akoby v objatí Milovaného. Aká láska! Oddýchla som si a zdalo sa mi, že som nabrala silu na celý ďalší život vo väzení... uväznená Eucharistia a aj ja vo väzení: ale pre myšlienky a prítomnosť všemohúceho Boha je všetko možné. Našou prostredníčkou bola Panna Mária a len Panna Mária.“

Nastal rok 1956, rok „odmäku“ v ZSSR. Boli revidované rozsudky, väzni boli prepúšťaní z väzení a lágrov. Svitla nádej na prepustenie sestry Wandy Boniszewskej a na jej presídlenie do Poľska.

Lekárka, ktorá dbala o zlepšenie jej zdravotného stavu, jej pošepkala: „Vy, Wanda, ste veriaca, modlite sa, onedlho pôjdete domov.“ 

Jeden strážnik, ktorý bol k Wande zvlášť nepríjemný, sa neskôr priznal komusi z väzenského personálu: „Viete, Boh je, pretože som celú noc nemohol spať, svedomie mi nedávalo pokoj, prečo som týral tú chorú ženu? Prišlo mi jej veľmi ľúto, musel som ráno vstať, ísť k nej a prosiť ju o odpustenie. Prinieslo mi to úľavu a poprosil som aj o modlitbu za mňa, za ženu aj za moje deti. Prosil som, aby ma Boh neuvrhol medzi diablov.“

Nakoniec, 22. augusta 1956 bol revidovaný a následne zrušený rozsudok vynesený proti sestre Wande Boniszewskej. Mohla sa legálne vrátiť do Poľska, ale jej zdravotný stav vyvolával obavy, že cestu neprežije. Preto ju poslali do prechodného tábora pre cudzincov v Bykove pri Moskve. Tam Wanda prežila iné ohrozenia, a tak jej „očistec“ trval až do poslednej chvíle.

15. októbra 1956 po celodennej ceste pricestovala spolu so skupinou prepustených Poliakov do Białej Podlaskiej. „Prijali nás veľmi milo. Kúpeľ, večera, lekár a čistá posteľ,“ spomína si.

Nasledujúci deň odcestovala do Varšavy a odtiaľ do generálneho domu Kongregácie sestier od anjelov v Chyliciach.

O období očakávania pánovho príchodu v mystičkinom živote sa vie najmenej. Pritom to bolo veľmi dlhé obdobie, ktoré trvalo 36 rokov.

Prežila ho postupne v Chyliciach, v Białymstoku, Lutkovciach pri Varšave a v Čenstochovej, kde spolu so sestrou Rodziewiczovou pracovali ako gazdiné u bratov doloristov; od roku 1988 ju vzhľadom na jej zlý zdravotný stav natrvalo umiestnili v generálnom dome v Chyliciach.

Utrpenie sprevádzalo sestru Wandu všade. Z väzenia si priniesla podlomené zdravie. V roku 1962 podstúpila operáciu mozgového nádoru. Bolo podozrenie, že je chorá na tuberkulózu. Silu pracovať už mala chabú a na dovŕšenie zlého ju v roku 1985 na ulici zrazilo auto. V dôsledku havárie mala zlomenú stehennú kosť.

Dve po sebe nasledujúce operácie nepriniesli očakávaný výsledok a sestra Wanda sa až do konca života mohla pohybovať iba s pomocou bariel. Nesťažovala sa; o svojich zážitkoch z väzenia nikdy nerozprávala. Tieto okolnosti, ako aj opakujúce sa – hoci zriedkavejšie než v minulosti – mystické zážitky (vytrženia, videnia, stigmy), aj naďalej hlboko ukrývané, spôsobili, že sestra Wanda sa nemohla plne zúčastňovať na živote svojho rehoľného spoločenstva, hoci veľmi po tom túžila.

Od roku 1974 zmizli stigmy na rukách a nohách, ostali iba rany na hrudi a na hlave. Nie vždy pochopiteľné správanie sestry Wandy, jej častá neprítomnosť, mlčanie o niektorých témach – to všetko vytváralo od nej akýsi odstup, ba niekedy až nedôveru a podozrievanie jej okolia.

Jej spovedník Ján Pryszmont, ktorého poznala ešte z Pryciun, jej poskytoval pravidelnú duchovnú starostlivosť, ktorá bola dôležitá zvlášť vtedy, keď už nemohla chodiť, čo trvalo posledných desať rokov jej života. Neskôr sa k tomu pripojila skleróza.  

Celý pozemský život sestry Wandy bol poznačený veľkým utrpením a zároveň vnútornou radosťou a pokojom, ktoré vyplývali z mystického zjednotenia s Ježišom v láske, zo spoluúčasti na jeho utrpení za spásu hriešnikov. Pán prijal k sebe svoju celopalnú obetu 2. marca 2003.

Každé utrpenie, čo ju postretlo, prijímala sestra Wanda dobrovoľne a obetovala ho Ježišovi za záchranu ľudských duší, ktorým hrozila strata večného života.

Takto mala účasť na tajomstve Kristovho umučenia, smrti a zmŕtvychvstania, a teda na dráme jeho definitívneho víťazstva nad hriechom, diablom, utrpením a smrťou.

Prostredníctvom stigiem (rán po bičovaní, korunovaní tŕním, prebodnutí boku, rúk a nôh), ktoré mávala na svojom tele, nám Ježiš pripomenul, že on sám vzal na seba každé ľudské utrpenie, ktoré sa takto zároveň stáva aj jeho utrpením.

Ak utrpenie, ktoré nás v živote stretáva, obetujeme Ježišovi, stane sa pre nás aj pre ostatných ľudí žriedlom veľkého požehnania, mimoriadnou milosťou. Ak sa však vzbúrime proti utrpeniu a neobetujeme ho Ježišovi, bude nás ničiť a stane sa našou najväčšou životnou tragédiou. Iba v spojení s trpiacim Ježišom na kríži sa každé ľudské utrpenie stáva cestou posvätenia a spásy.

Prostredníctvom mimoriadneho povolania a života sestry Wandy Boniszewskej nám Ježiš zároveň pripomína, že v Cirkvi si máme navzájom nosiť bremená (porov. Gal 6, 2).

Kňazi sú zodpovední za svoj ľud, laikov, ale tí sú zase povolaní, aby túto kňazskú úlohu podporovali modlitbou a obetou. Kňazské a rehoľné povolania, pastorácia a evanjelizácia potrebujú trvalú podporu našej spoločnej modlitby a obety, pretože Bohu zasväteným dušiam diabol nastavuje zvláštne osídla.

Sestra Wanda nám ukazuje, že každý kňaz a každá zasvätená osoba majú byť obklopení nie podozrievaním, posudzovaním a kritikou, ale našou modlitbou a odovzdávaním ich Ježišovi, ktorý si ich vyvolil z lásky.

Masima
zdroj: milulcie sie