%20(1).jpg)
Mária Júlia Jahenny (1850-1941) zasvätila svoj život ako obeť za obrátenie hriešnikov a ich spásu. Kto sa zoznámi s jej životom, nemôže zostať ľahostajný k nesmiernemu morálnemu aj fyzickému utrpeniu, ktoré trvalo niekoľko desaťročí. Mária Júlia je výnimočnou, a napriek tomu veľmi jednoduchou osobnosťou, ktorej mystický život bol obdarený takisto početnými extázami a prorockými zjaveniami.
Mária Júlia sa narodila 12. februára 1850 o 21,00 v malej osade Coyault v obci Blain. Dom rodiny bol na samote blízko mora. Ako novorodenec spadla na zem. Matka ju priväzovala na stôl, pretože jej nemohla venovať stálu pozornosť. Rodičia pristupovali každý mesiac k sviatostiam. V rodine sa všetky modlitby konali spoločne. Štyri roky po Márii sa narodila sestra Angela, jej neskoršia dôverníčka. V rodine so šiestimi deťmi pomáhala najstaršia Mária preťaženej matke a nemohla navštevovať školu.
Mária Júlia bola veľmi zbožná a od útleho veku smerovala ku kajúcnosti. Aj jej matka bola znepokojená jej predčasným sklonom ku kajúcnosti. Raz išla so svojimi priateľkami zbierať mušle a celá skupina vstúpila do kostola a chcela sa tu hrať. Farár počul hluk a spýtal sa ich, čo tu robia. Dievčatá požiadali, aby mohli v kostole zostať. Farár im to dovolil pod podmienkou, že budú robiť pokánie. Všetky to odmietli s výnimkou Márie.
Malá pastierka vodila na pastvinu tri kravy po úzkych chodníkoch smerom k vrchu Hernion. Prišla na malú čistinu nad Fraudais. Čo robiť na uzavretej lúke v spoločnosti pokojných zvierat? Postavila malý oltár a ozdobila ho poľnými kvetmi. Zhotovila drevený kríž bez Krista, ale jeho obraz vyrezala do dreva. Svoj malý raj doplnila soškou Panny Márie. Samota a modlitba jej pomáhali prehlbovať úctu k Ježišovi, Márii a ku svätému Krížu. Niekedy vystúpila na pahorok a odtiaľ objavovala niečo z okolia.
Malá pastierka vodila na pastvinu tri kravy po úzkych chodníkoch smerom k vrchu Hernion. Prišla na malú čistinu nad Fraudais. Čo robiť na uzavretej lúke v spoločnosti pokojných zvierat? Postavila malý oltár a ozdobila ho poľnými kvetmi. Zhotovila drevený kríž bez Krista, ale jeho obraz vyrezala do dreva. Svoj malý raj doplnila soškou Panny Márie. Samota a modlitba jej pomáhali prehlbovať úctu k Ježišovi, Márii a ku svätému Krížu. Niekedy vystúpila na pahorok a odtiaľ objavovala niečo z okolia.
"Čo robíš hore, malá Mária?"
"Pozerám sa na zvony kostola, kde býva Ježiš!"
Sväté prijímanie bola udalosť nesmiernej dôležitosti. Mária to vie a vie aj prečo: prvé sväté prijímanie je zdrojom veľkého šťastia pre celý život, ale bolo by pre celý život nešťastím, keby bolo vykonané zle. "Pokánie, je potrebné sa pripraviť pokáním." A jej kajúce skutky začínajú skoro, teraz sa ešte rozmnožujú. Mária si zhotoví kožený pás s hrotmi, ktoré tlačia do kože. To jej nestačilo. Zhotovila si kríž s hrotmi, ktoré takisto prenikali do tela. Na tajnom mieste korunovala ostnatým drôtom svoje čelo. Do topánok si vkladala predmety, ktoré ju tlačili až do krvi. Priniesla si domov vyhodené dvere, očistila ich a zhotovila si kríž ako svoje lôžko. Vstáva ako prvá a kríž ukrýva do slamníka.
Vo veku desať a pol roka sa pripravuje na prvé sväté prijímanie. Kňaz, ktorý viedol prípravné sústredenie, opisoval deťom muky Pánovho umučenia. Všetky deti plakali, len Mária nie, bola z toho zhrozená. Oveľa neskôr zjavila svoju ďakovnú modlitbu po svätom prijímaní. Je to program na celý život: Môj milovaný Ježišu, dnes si sa zasnúbil s mojou dušou. Sľubujem Ti, že Ti zasvätím svoju mladosť a všetky svoje roky až do smrti. Chcem len jedného snúbenca.
Jej matka v roku 1873 povedala: "Moja dcéra bola vždy veľmi zbožná, a to predovšetkým po prvom svätom prijímaní. Opakovala všetky kázne, ktorá počula. Veľmi ma milovala i otca. Nemala chýb. Nikdy nešla tancovať."
Mária Júlia rástla predovšetkým v zbožnosti a v duchu pokánia. V roku 1865 požiadala nového farára v Blain, dona Pitre Davida o duchovné vedenie. Mal 39 rokov, bol vysoký, tmavovlasý a statný, s ohňom v očiach, žiaru v slovách a v srdci ... a pritom neohrozenosť, naozaj Bretónsku. Mária Júlia sníva o tom, že sa stane rehoľníčkou. P. David ju odrádza, pretože má krehké zdravie. Nemá nejakú vážnu chorobu, ale dostáva horúčky. Aj s teplotami chce vždy ísť na svätú omšu. Z horúčok bývala poblednutá.
V 16 rokoch ju poslali do služby do jednej rodiny v susednej obci Mitlais. Jej slabá telesná konštrukcia jej nedovolila zostať tam dlhšie ako pol roka, ale na svojich pánov výchovne zapôsobila svojou prostotou a zbožnosťou, a to do tej miery, že po dvanástich rokoch stále spomínali na svoju slúžku a obrátili sa na ňu vtedy už ako na "novú" stigmatizovanú s prosbou o uzdravenie umierajúcej dcérky. Mária im tú milosť vyprosila.
Mária sa teda vrátila domov do Fraudais a zostala tu až do veku 22 rokov. V tej dobe otec Jahenny získal do vlastníctva pôdu, k tomu dvoch robotníkov a mohol si dovoliť ďalšiu kravu. Život sa rozvíjal ďalej vo všetkej prostote.
Mária pracovala u krajčírky, slečny Péhé v Blain. Keď sprevádzala svoju majstrovu ku klientom, slýchala niekedy reči, ktoré jej pôsobili utrpenie, ale nesťažovala sa. Zarábala 35 centesimov na deň. Jej zárobok umožnil, aby ju matka poslala k lekárovi, ktorý liečil bratove vážne choré koleno. Lekár sa ju vo svojom dome pokúšal pobozkať, ale ona sa ubránila a utiekla domov. ... Nikdy neprestávala ďakovať Pánovi, že ju uchránil od "tigrích tesákov".
6. januára 1873 počas slávnej svätej omše pocítila veľkú slabosť. Cítila sa tak zle, že sa musela ihneď vrátiť domov. Počas mesiaca sa jej stav zhoršil. Lekár nedokázal určiť diagnózu: je to rakovina žalúdka alebo čriev?
12. februára, v deň jej 23. narodenín, sa stav ešte zhoršil. P. David ju vyspovedal. 15. februára ho narýchlo zavolali. Našiel ju v bezvedomí a mohol jej udeliť len posledné pomazanie. Po niekoľkých dňoch sa stav trochu zlepšil, P. David to využil a priniesol jej sväté prijímanie ako viatikum. Ale lekár nestrácal nádej, že ju uzdraví. Susedia ju však s plačom obklopili a mysleli len na smrť.
"Také dobré dievča."
"Aká škoda!"
Plány Božej prozreteľnosti sú ale tajomné! Boli naozaj nepreniknuteľné. Ľudia z Fraudais nemohli tušiť, čo s ňou Boh koná. Mária je sedem dní po poslednom pomazaní stále ako omámená a cíti, že umiera. Povie to svojej rodine, ktorá je smutná a plače. Okolo 11. hodiny náhle otvorí naširoko oči a posadí sa na lôžku. To sa už dlho nestalo.
"Aký je dlhý život na tomto svete!" Mária povie so zrakom upretým na jedno miesto. Potom padne na lôžko a leží ako mŕtva tri hodiny.
"Mala som strach," povedala Mária Júlia. "Počas zjavenia som počula tieto slová: »Nepochybuj, moja drahá dcéra. Som Nepoškvrnená Panna. Ty trpíš.« Potom sa ku mne sklonila, pravú ruku mala na srdci a ľavá sa opierala o kríž. Potom položila svoju pravú ruku na moje srdce. Sľúbila mi, že sa uzdravím 2. mája o tretej hodine popoludní."
Svätá Panna jej oznamuje, že bude trpieť každý deň medzi druhou a treťou hodinou popoludní s výnimkou soboty, kedy bude trpieť o deviatej ráno. A pripojila: "Ja sa vrátim."
14. marca sa zverila svojej sestre Angele: "Myslím, že zajtra sa niečo stane." Nepovedala však, čoho sa jej predtucha týka.
15. marca 1873 mala druhé zjavenie. Matka Spasiteľa jej povedala: "Som Nepoškvrnená Panna, moja drahá dcéra, a ty si veľa trpela: Chceš prijať päť rán môjho božského Syna?" Hovorila sladko, dobrotivo a s úsmevom.
Mária Júlia sa spýtala: "Čo je to týchto päť rán?"
"Sú to znamenia po klincoch, ktoré prenikli jeho ruky a nohy, a rana, ktorú mu spôsobila kopija."
S úľakom odpovedala: "Áno, z celého srdca, moja Matka, ak to Ježiš chce a pokladá ma za hodnu!"
Panna sľúbi, že sa vráti v deň piatich rán, a dodá: "Budeš ochotná trpieť po zvyšok svojho života za obrátenie hriešnikov?"
"Áno, nežná Matka, ak si to tvoj božský Syn praje, podriaďujem sa jeho svätej vôli."
"Moja drahá, to bude tvoja poslanie!" Panna pozdvihla oči a povedala: "Môj najdrahší Syn, Mária Júlia sa ponúka ako obeť. Prijíma ju." Potom jej predstaví biely kríž a povie: "To je kríž, na ktorom budeš obetovaná!"
Dievča sa spýtalo, prečo neprišiel Ježiš. "Pretože ani ja nemôžem niesť svojho Syna ukrižovaného. Tento kríž bude prítomný v tvojom dome, keď už nebudeš existovať." To sa stalo raz v nedeľu.
Na ďalší deň zavolala Júlia svojho spovedníka a porozprávala mu, čo sa stalo. ... Ale otec Dávid tomu nebol schopný uveriť ... V stredu to povedala sestre, potom matke a sesterniciam.
Zrazu sa, ako blesk z čistého neba, rozšírila správa: "Svätá Panna sa zjavila vo Fraudais!" Všetci z Blain sa k nej ponáhľali. Spovedník ich predišiel, poslal všetkých preč a Máriu Júliu pokarhal.
20. marca 1873 Júlia upozornila rodinu, že predchádzajúceho dňa prijala stigmy; zišli sa rôzni kňazov. V piatok otec zašiel do Blain, išiel do sakristie a hovoril s P. Audrainom, že jeho dcéra veľmi trpí, má zranené ruky. Farár sa smeje a povie: "Prídem sa pozrieť, čo sa stalo."
O ôsmej je dievča vysilené bolesťou. Pýta sa suseda, pána Cussonneau: "Je tu krv?" Zrejme nie je schopná zdvihnúť ruku, aby sa na ňu pozrela. Nevie, ako vyzerajú stigmy. Jedna žena odkryje jej nohy, ale tu nebolo nič.
O deviatej dostala Mária kŕče a stratila vedomie. Pri dome sa zišlo okolo 200 ľudí. Štvrť hodiny po kŕčoch z ľavej ruky vytryskla krv. Mária nadobudla vedomie a trochu krvi sa objavilo na pravej ruke. To isté sa stalo s nohami a bokom. Kŕč sa opakoval päťkrát počas zjavení rán.
O jedenástej krvácanie prestalo. Sused išiel informovať farára v Blain. Zastihol tu farára zo St. Emilien a P. Averta, kaplána z Bourvon. Keď prišli do Fraudais, videli zrazenú krv na rukách. Mária Júlia vysvetľuje, že budúci piatok, 28. marca, sa rany opäť vrátia. O jednej hodine popoludní začala svoju prvú krížovú cestu. Utrpenie Márie Júlie sa časom menilo. V druhej polovici života ich bude mať bez svedkov.
Trikrát spadne. ... Pády sú také silné, že si rozbije lebku. V niektorých dňoch pri extáze napočítali 1500 krokov. Počas ôsmich minút ukrižovania ... sa zdalo, že nedýcha ... potvrdilo to zrkadlo priložené k ústam ... Jedného dňa krv, ktorá vyšla z boku, presiakla odev a zanechala škvrnu na podlahe. Niektoré citlivé osoby to nedokázali zniesť. V posledných rokoch sa jej pýtali, ako robí krížovú cestu. "Sedím na stoličke, keď upadnem do extázy, a som opäť na nej, keď prídem k sebe. Čo robí moje telo v tej dobe, neviem."
Doktor Anton Imbert Gourbreyre bol profesorom na lekárskej fakulte v Clermont-Ferrand. Bol priateľom Ozamana a Lacordaira. Pozoroval Luisu Lateau, slávnu belgickú stigmatičku. Ten prípad ho veľmi zaujímal. Mohol ho sledovať vo svetle lekárskej vedy. Skúmal celý rad prípadov pravých aj predstieraných. Po 26 rokoch publikoval svoje výsledky v dvoch zväzkoch. Začiatkom roku 1873 poslal svoje knihy všetkým francúzskym biskupom. Biskup z Nantes Mons. Fournier mu poslal cirkevné schválenie. Práve v tejto diecéze sa v čase, keď kniha vyšla, objavila nová stigmatizovaná. Informoval ho o tom jeden kňaz z Nantes. Tak medzi nimi začala výmena listov a v roku 1873 sa dr. Imbert rozhodol, že bude prípad študovať na mieste. Navštívil Mons. Fourniera a ten si vyžiadal prísne vyšetrenie celého prípadu.
Po prvej návšteve vo Fraudais sa tam dr. Imbert vrátil ešte štrnásťkrát. 24. septembra 1873 napísal: "Prišiel som na statok s pánom Grégoire, obchodníkom v Blain, človekom čestným a zbožným, priateľom rodiny Jahenny. Bol som dobre prijatý. V krátkom čas som sa zoznámil s celou rodinou. Mária Júlia sedela pri lôžku, bola malej postavy 1,5 m, javila sa mi ako dievčatko. Hádal by som jej 16 alebo 17 rokov. Bolo jej 28. Jej tvár bola oválna, milá, oči sladké a veľmi výrazné, zreničky hnedozelené, čelo široké, gaštanové vlasy zviazané do drdolu a mala biely čepiec. Mala čierne šaty a vlnenú blúzu farby lila. Mária Júlia odpovedala na všetky otázky presne, bez váhania a bez afektu. Položil som jej veľmi veľa otázok. Vyjadruje sa v dobrej francúzštine, obohatenej o výrazy z miestneho nárečia. V jej reči nie je nič vyumelkovaného, všetko je prirodzené. Je úprimná, skromná a prostá."
Doktor preskúmal stigmy, pri pritlačenie bolia, nie sú zapálené. To vylučuje domnienku, že by si ich mohla spôsobiť sama. Na rukách nie sú znamenia, sú tu len malé opuchy a to naznačuje, že budú prerazené, ako oznámila Panna. Rany na nohách ženu nútia, aby chodila po bokoch chodidiel.
"Ponúkali vám peniaze?"
"Áno, nie sme bohatí, ale neprijali sme ich."
Doktor Imbert tu zostal niekoľko dní a videl rôzne extázy. Panna jej povedala, že je s prácou doktora spokojná. Je to Božie dielo.
"Počas jednej extázy si mucha sadla na jej zreničku a zotrvala tam hodný čas. To znamená, že Mária Júlia má zázračnú necitlivosť."
Dr. Imbert vyšetril jej brata Karla, ktorý bol 2. mája uzdravený, záver jeho návštevy bol nasledujúci: "Máte pravú stigmatizovanú, prípad vo Fraudais nie je podvod!"
P. David dostal pokyn, aby posielal biskupovi správy najmenej raz týždenne. Páter Pitre-Hervé David sa narodil v roku 1829 v rodine námorníka v Croisic-Loira Atlantica. Aktívny život začal ako námorník.
"Bol som námorníkom," zveruje sa priateľovi v Blain, "a riskoval som, že počas búrky zahyniem. Urobil som sľub, že sa stanem kňazom, ak sa zachránim. ... Bola to strašná búrka a mohol ma zachrániť len zázrak. Dodržal som svoj sľub a v roku 1865 som bol menovaný kaplánom v Blain." energického kňaza s námorníckou povahou a s mimoriadnou úprimnosťou, mali všetci radi. Smeroval vždy priamočiaro k cieľu a nikdy nepočítal ani peniaze, ani utrpenie.
Máriu Júliu spoznal ešte pred jej zjaveniami a spoznával v nej privilegovanú dušu, ale nie mysticky! Ako spovedník si hovoril: "Diabol ide naisto, chce ma skúšať, keď mi ukladá, aby som viedol túto kajúcnicu. Nebude sa vysmievať kňazskému povolaniu. Ako Boží služobník som tu učiteľom, tak porúčam ja a diabol uvidí, kto je tu pánom!"
Páter Dávid postupoval veľmi opatrne a poslal ihneď správu svojmu biskupovi Mons. Fournierovi. Obom sa nepáčil prehnaný entuziazmus ... Hovorilo sa: Farár si počínal nerozumne, ... vyvolal zmätky, ktoré privolávajú nebeský nesúhlas. Biskup by mal zabrániť tomuto kňazovi, aby sa nemiešal do udalostí vo Fraudais. Tu je nutne veľké dilema. Jedná tu Satan, alebo Boh?
"Môj Pane," povedal P. Dávid vo svojej obvyklej neústupnosti, "kým nebudem vedieť, že mám čo do činenia s Tebou, nechcem s tým mať nič spoločné. Ale v deň, keď bude jasné, že je to TVOJE DIELO, nikto ma nezadrží!" Neobával sa vôbec, že ho nebo bude obviňovať z nedôvery. Je to kňaz, ktorého povedie Pán, ak ho uzná za hodného, aby sa dôverne spojil so zmiernou obeťou Márie Júlie, a bude pozdvihnutý k pocte "prvej obete".
Bude určený za jej duchovného vodcu ... Táto slávna úloha mu zostane aj potom, čo bude po smrti biskupa Fourniera v roku 1877 z Fraudais preložený. Potom bol menovaný farárom v Pin, kde zomrel 2. mája 1885.
Mária Júlia mu predpovedala deň jeho smrti. Na jeho hrobe sa udiali dva zázraky, ale nevošli na známosť. ... Pani Bricaudová rozpráva, že jej otec, mlynár z Noué pri Blain, rád rozprával s P. Davidom, ktorého si vážil ako svojho priateľa: "Otec spomínal na mladosť Márie Júlie a zaujímal sa o všetko, čo sa dialo vo Fraudais ... Kňazi v tej dobe prinášali chorým viatikum na koni. Nebolo ciest, chodníky boli zlé, v čase dažďa plné blata. P. David a môj otecko chodievali spolu. Často sprevádzal kňaza pri návštevách vo dne aj v noci. Slýchal od neho mnoho vzácnych naučení. Hovoril o ňom, že je to človek s veľkou inteligenciou a neuveriteľnou pamäťou."
Jeden kňaz, P. Cresset, napísal biskupovi v Nantes 23. júna 1876 a vyložil mu námietky, aké má proti Márii Júlii. Hovoril najmä o námietkach biskupa z Luçon (Mons. Lecoq sa stane nástupcom biskupa Fourniera) a biskupa Mons. Richarda a niektorých vplyvných osobností z diecézy.
Mons. Fournier odpovedal 26. júna: Drahý monsignore, vážim si, tak ako vy, pátra Bessaya, ale prepáčte, odmietam úsudok o Fraudais. Nepozná tento prípad. Viete dobre, že takýto prípad spadá do kompetencie miestneho biskupa, ktorý má autoritu a milosť, aby ho posúdil. Ešte som nezverejnil svoj súd o tomto prípade, aj keď som sa o to pokúšal. Nemením svoj názor, ani pohľad, ani presvedčenie. Mons. Lecoq nemá právo posudzovať prípad z Fraudais, ani prípad z Bois d'Haim. Sú identické a dobre preskúmané. Ale to už je vec cirkevných hodnostárov, ak majú tú odvahu spájať sa s voľnomyšlienkármi, ktorí nakopili námietky proti extázam a milostiam, ako je Louise Lateau. Svedectvo Mons. Richarda nie je autorizované, pretože udalosti v Blain sa stali až po jeho odchode. Počul len o nich hovoriť také hlasy ako od Pettegolezziho, a to ešte veľmi sporadicky. Je to moja úloha, nie jeho! Dúfam, že môj vikár De Laspiney zachová aspoň mlčanie, keď nezdieľa môj názor: moja tolerancia má svoje medze. Každý deň mi prichádzajú pozitívne svedectvá v prospech Márie Júlie. Včera so mnou o tom hovoril barón della Tour del Pin. Prípad, akým je Fraudais, nemôže nevyvolávať početné protivenstvá.
Fournier potom 20. mája 1877 napísal P. Dávidovi: Splnomocňujem Vás všetkým, čo sa týka tejto drahej dcéry. Zakazujem všetkým kňazom v diecéze, aby v tejto veci čokoľvek podnikali a kládli jej otázky. Tým je poverený jej duchovný vodca. Ak by počas mojej neprítomnosti zomrela, poverujem Vás, aby ste ju pochoval a zariadil všetko, čo je potrebné.
+ Felix, biskup z Nantes
V predvečer odchodu napísal biskup farárovi v Savenay: Nemyslite si, že som proti Márii Júlii. Verím jej, a som presvedčený, že Boh jej dá triumfovať. Ak som sa mýlil, pokorím sa a vypočujem svojho nástupcu.
Keď odchádzal do Ríma, nebol si biskup úplne istý. Môžeme to čítať medzi riadkami v jeho liste P. Vanutellimu a zvlášť Mons. Mauclerc, farárovi v Savenay. Nerobí si ilúzie o svojich spolupracovníkoch. Ako napísal dr. Imbert, v čase jeho smrti rozšírili jeho protivníci správy, že biskupa z Nantes pokarhal pápež a Sväté ofícium. ... To bolo vylúčené. Ako by mohol Rím vykonávať vyšetrovanie vo veci, ktoré spadá výlučne do kompetencie biskupa. Sväté ofícium nemá naponáhlo. Chodí nohami obťažkanými olovom. Sväté ofícium schválilo biskupov postup a odporučilo, aby ihneď požiadal o kánonický proces. Zásadne neznižuje biskupa a jeho názor ... Má však prostriedky, ktoré používa: reči a oznámenie, ktoré sa dostanú k jeho členom. Nie je úradníka, ktorý by si nenechal možnosť neskoršieho rozhodnutia.
P. Pothier spomína na smutnú scénu rozhovoru biskupa s jeho vikármi a členmi kapituly, ktorí ho prišli pozdraviť pred odchodom.
"Rád by som prijal vaše pozdravy, keby som nevedel, že niektorí moji kňazi nedbajú na úctu, ktorú by mali mať ku stolcu, ktorý spravujem a neštítia sa ničoho, aby mi túto službu strpčili. Boh ma sem poslal a dal mi silu a svetlo. Je snáď ľahké konať dobro v dnešných podmienkach? Vari vás boj a úsilie biskupa nepodnecuje, aby ste ho ustavične podporovali modlitbou a obzvlášť veľkou láskou, o akej hovorí apoštol?"
Náš ctihodný biskup odišiel z Nantes na turíčny pondelok. Zastavil sa v Paríži, kde sa chcel stretnúť s apoštolským nunciom, kardinálom Guibertom, a s parížskym arcibiskupom. Do Ríma mal doraziť 24. mája. Sprevádza ho jeho sekretár P. Pothier. Tam sa stretne s pútnikmi z Nantes pri návšteve rímskych bazilík.
1. júna je so svojimi pútnikmi na audiencii u pápeža Pia IX. Prednesie vrúcne vyznanie viery a spomína na postavy nantských hrdinov, ktorí bojovali a položili životy pri obrane Svätej stolice: Lamoriciéra, Pimodana, Charretteho, Guerin. Pripomína tiež svätú Kláru, ktorá do jeho diecézy priniesla klinec, ktorý slúžil na ukrižovanie svätého Petra. Večer po audiencii cíti biskup nevoľnosť. Od 6. júna píše P. Pothier denne dva až tri listy generálnym vikárom Rousteauovi, Morelovi a biskupovmu sekretárovi.
7. júna horúčka prudko stúpa. Chorého trápi silný katar.
8. júna píše P. Pothier Mons. Morovi: "Môj milý otče, tento list píšem s plačom. Horúčka je veľmi vysoká."
Kardináli Mermillod a De Falloux sú pri chorom. P. Vanutelli tu trávi dlhý čas. List sa nezmieňuje o tom, že biskup žiadal správu o obsahu extázy Márie Júlie z 20. mája. Doporučil P. Pothierovi, aby po jeho smrti neurobili Márii Júlii nič zlého.
9. júna nadchádza koniec. P. Vanutelli slúži v izbe umierajúceho svätú omšu. Kardinál De Falloux mu udeľuje posledné pomazanie. Dali mu na hruď jeho kríž a štólu. Mons. Daniel, páter Vanutelli, jeho spovedník, a ostatní u neho bdejú. Chorý všetkým žehná.
"Môj drahý Pothier," šepká ... "Otče náš ..." Spovedník mu ukazuje sväté obrázky a relikvie. Chvíľu potom sa oči uprené na P. Pothiera zatvárajú naposledy.
Druhýkrát jej povie: "Pozri, tento lúč znamená, že dobrý pastier je mŕtvy." Ale ona si to vykladá ako správu o uzdravení.
Pán sa jej zjaví tretíkrát a hovorí otvorene: "Nepochopila si. Chcel som povedať, že monsignore je mŕtvy. Povolal som ho do slávy. Chcel som ho uchrániť ďalších urážok v Nantes. Pracoval dobre."
Ráno 10. júna, Mária Júlia zjavuje svojmu spovedníkovi všetky podrobnosti smrti biskupa z Nantes v Ríme. Tieto podrobnosti sa v ďalších dňoch objavili v diecéznom náboženskom týždenníku.
O niekoľko týždňov neskôr uzrie Mária Júlia zlomené ďalšie dva lúče, ktoré označujú smrť jedného kanonika. Dvadsať dní po smrti Mons. Fourniera jej diecézni vikári zakázali prístup k sviatostiam. Rozhodnutie potom schválil tiež nový biskup Mons. Lecoq.
Bez toho, aby vyčkali na vymenovanie nového biskupa, poslali 23 dní po smrti Mons. Fourniera Mons. Audraia s príkazom, aby Júlii nebolo podávané sväté prijímanie, iba ak in articulo mortis. Tento strašný príkaz platil od roku 1877 až do roku 1888. Mária Júlia ležala bezmocná na lôžku ... sväté prijímanie bolo jej jedinou potravou. Toto utrpenie jej Pán vopred oznámil a bolo to skutočne eucharistické mučeníctvo.
Nový biskup Mons. Lecoq bol menovaný koncom roka 1877 a zostal na stolci v Nantes do roku 1892. Bola to inak sympatická postava, ale aby upratal ťažkosti s "pre a proti", malo zavládnuť presvedčenie, že Mária Júlia je hysterická žena, a to bez vyšetrenia a dôkazov. "Všetko skončí v krabici od mydla," hovoril. "Keď sa o tom nebude hovoriť, všetko v tichu skončí!"
Mons. Lecoq má tú zásluhu, že na smrteľnej posteli priznal, že bol voči Márii Júlii príliš tvrdý, a žiadal ju o odpustenie. Obaja kapitulní vikári zomreli bez sviatosti posledného pomazania! Bol to začiatok veľkej skúšky. Biskup sa už pred svojím vymenovaním staval proti všetkému, čo sa dialo vo Fraudais. Skôr, než prijal vymenovanie, požadoval, aby Don Guitteny, ktorý bol Márii Júlii naklonený, odišiel z tejto oblasti niekam preč.
Mons. Bachelier prijal funkciu spovedníka omilostenej duše len preto, aby ju vyviedol z omylu a prinútil ju k uznaniu, že všetko je komédia. "Spovedal ma, a odmietal mi dať rozhrešenie," povedala neskôr Mária Júlia Pánovi.
Adolf Charbonnier sa potom presťahoval do Nantes. Ležala mu na srdci profesionálna starostlivosť o Máriu Júliu a bol veľmi podnikavý. Dal poslať P. Dávidovi do Pinu balíček, ktorý obsahoval zápisy o dvoch extázach. ... Dúfal, že obálku nikto neotvorí. Farár z Pin ju osobne zaniesol do Nantes, kde je uložená na bezpečnom mieste. Podľa predpovedí z extázy, P. Lequeux nezostal v Clisone. Stal sa farárom v Moutiers pri Ritze, neďaleko od Pornic. Odvážil sa zájsť do Fraudais a bol 27. mája 1880 svedkom nového krvácania. Mária Júlia ten deň počas extázy povedala: "Kríž nad lôžkom krváca."
Začiatkom roku 1880 dostala Mária Júlia správu o novom utrpení. 14. septembra počas krížovej cesty povedala dr. Imbertovi, že jej Pán povedal, že bude trpieť "v pondelok na odčinenie všetkých urážok, ktoré už prijal a ktoré prijme tento mesiac".
Ježiš jej povedal: "Premením ťa. Všetky tvoje údy budú zranené. Celé tvoje telo sa bude zvíjať, ... budeš znášať strašnú horúčku a tvoj jazyk opuchne ... "
V pondelok, 27. septembra o druhej popoludní sú prítomní dr. Imbert, farár z Gâvre, manželia Sionnetovi, bratia Charbonnieroví a matka. Dr. Imbert píše: "Mária Júlia bola skrútená do klbka, všetky svaly boli napnuté, povedali by sme, že ju postihol tetanus ... oči zatvorené, tvár sfialovela ... tri hodiny sme pozorovali strašné utrpenie opuchnutého jazyka. Pery boli vtedy uzavreté, ale jazyk preniká medzi čeľuste, ... nasleduje opuch pier a zachvacuje ďasná, je to strašný pohľad! Opuchol jej pravý bok až do podpazušia, ľavý bok sa zmenšuje (úplne sa stiahol). Má pulz 130 tepov. Krutá bolesť trápi celé telo. Po dvoch hodinách všetko postupne končí, telo Márie Júlie sa opäť sťahuje a zachváti je stále rastúca horúčka."
Mária Júlia hovorí dr. Imbertovi, že čoskoro ju zraní nová choroba. Po dlhej dobe ju Pán požiada o úplnú obeť zraku, sluchu, slová a každého pohybu! Ona prijíma. Vie, že utrpenie začne v nedeľu 19. decembra 1880. Mária stráca reč, nevidí ani nepočuje svojich drahých. Jazyk je nepohyblivý, tvrdý ako kameň a otočený dozadu tak, že upcháva úplne hrdlo. Ústa sú zatvorené, pery nepohyblivé. Nie je vidieť, že by sa modlila.
Od 14. februára 1881 je akoby pribitá neviditeľnou silou k vankúši a je ťažšia ako mramor. Jej rodina je zúfalá z jej zľadovateného tela a chcela by ju zo súcitu premiestniť na lôžko, ale je nemožné ju zdvihnúť.
Jedného večera, keď sa jej opäť snažia pomôcť, Mária zdvihne prst. Domnievajú sa, že chce naznačiť "v jednu hodinu v noci". A skutočne, skúsia to, a ona je ľahká ako perie. Položia ju sladko na jej lôžko a zostane tu až do 10. hodiny. Obyčajne nebolo možné ju uložiť v noci zo štvrtka na piatok. Nikoho nepočuje. Ale počuje kňaza, ako rozpráva latinsky, a nielen ho počuje, ale celkom mu rozumie, aj keď sa nikdy latinčinu neučila.
Nehovorí. Ale niekedy počas extázy a na jej konci prehovorí a trvá to aj nejakú chvíľu po extáze ... Po extáze zostáva nepohyblivá. Len v piatok okolo 9. hodiny nadobúda pohyblivosť, aby si mohla vymeniť osobnú bielizeň a popoludní sledovať zastavenia krížovej cesty.
Všetko to trvá dva roky až do začiatku roku 1883. Potom sa zvláštna choroba krok za krokom stráca ... Najskôr sa uzdraví z ochrnutia, potom sa jej vráti reč a sluch, normálne počuje. Opäť nadobúda zraku a 23. septembra povie pani Gregoire: "Závoj, ktorý mi zakrýval oči, pomaly mizne. Sú okamihy, keď môžem vidieť svetlo." Bolo to roku 1884.
Zrak úplne nadobúda v roku 1885. Všetko sa vracia do normálu. Držala naprostý pôst po dobu piatich rokov, jedného mesiaca a dvoch dní, od 28. decembra 1875 do 20. februára 1881. Počas pôstu nevyprázdňovala ani moč ani tuhé exkrementy. Môžu to dosvedčiť svedkovia, hlavne dr. Imbert a pani Gregoire. Od pani Gregoire je známe, že v roku 1884 odmietala Júlia piť mlieko. V ďalšom období sa už stravuje normálne.
Nedá sa vypovedať, ako sa premieňala do nadprirodzenej krásy. Ale pred každou extázou bolo možné pozorovať okamih úzkosti. Spýtali sme sa jej: "Prečo ten smútok, keď sa otvára nebo, aby si videla Boha?"
Odpovedala s nevýslovným výrazom: "Nie je možné zvyknúť si na to, stáť pred nekonečným Bohom."
Zdá sa, že ju ešte stále vidíme v jej prostých čiernych šatách, ale vždy čistých. Čistota bol jediný luxus, ktorý si mohla dovoliť. Na hlave mala biely čepiec, ako bolo v Bretónsku obyčajom. Oči mala zatvorené - je v extatickom sne, ale myseľ bdie ... ... prichádzajú slová, oči sa otvárajú, je vo vytržení! V jej správaní je veľká dôstojnosť. Jej gestá sú majestátne, najmä keď pozdvihuje k nebu ruky. Je prostá a krásna! Je cítiť zvláštnu Božiu prítomnosť. Jej tvár v tomto stave zostáva živá, výrazná, a to aj napriek nevnímateľnosti a rigidite extázy. Je súčasne sústredenou a jej črty odrážajú city duše, neľúbosť ju zarmucuje, láska ju roznecuje. Bolesť má nádych krásy. Niekedy sa v extáze zmení, ... potom začína hovoriť a spievať.
Mária Júlia spievala s anjelmi. Čas od času oslavuje kríž, lásku, chudobu, Eucharistiu. Recitovala s archanjelom Gabrielom Panne Márii "Anjel Pána". Extázy sa počas rokov, čo do formy nemenili, či už bola pribitá v nehybnosti na lôžku bolesti počas štyridsiatich rokov, alebo keď sedela vo svojej izbičke, ako tomu bolo v posledných rokoch života.
Keď bola vo vytržení v extáze, Mária Júlia nakoniec otvorila oči. Mala prenikavý pohľad, cudzí ku všetkému, čo ju obklopovalo ... Bol upretý na videnie a bol v tom stave neopísateľný. Zdalo sa, že preniká strop a vidí s pokorným výrazom až do nebeských výšin ... Panovalo pritom mlčanie, bolo cítiť veľkú skutočnosť Boha, neba, Ježiša, večnosti.
Náš Pán a svätá Matka boli tu ... v extáze menovala svätého Jozefa, svätého Františka z Assisi, svätú Teréziu z Lisieux.
Tvár Márie Júlie vyžarovala šťastie, bola žiariaca. Bolo možné povedať, že pije nebo: Božia prítomnosť bola istotou ... Jej oči však nevideli, všetko viditeľné bolo treba zmazať.
Hovorila svätej Panne: "Aké je to utrpenie, žiť na zemi zranená tvojou krásou! Keď na ťa nazerám, je to mučeníctvo ... " Keď jej tvár pokryl smútok, nebo sa zatváralo. Často sa pýtala: "Kedy sa vrátiš, dobrá Matka?"
Keď extáza skončila, bolo počuť, ako Mária Júlia opakovala tichým hlasom sa zápalom serafína: "Láska, láska, ó láska!" Potom bozkávala kríž a očistila svoje zmysly svätenou vodou. Často sa zdalo, že sa nechce odlúčiť od nebeského videnia: nezabudnuteľné okamihy nevýslovného ticha.
Návrat do normálneho života bol pozvoľný, zvlášť v starobe. Srdce sa s námahou vracalo k normálnemu rytmu. Sily boli oslabené. Oči sa zavreli, hlava sklonila, paže boli obťažkané tiažou, ktorú v extáze necítila. Márii Júlii sa sem tam vyšmykol povzdych, po tvári ticho tiekli slzy. Potom otvorila oči pre skutočnosť nášho sveta a rýchlo nás pozdravila svojím úsmevom. Zdalo sa, ako by bola šťastná, že je medzi nami. Jej láska bola nesmierna.
Bolesť opúšťala telo postupne, ale veľmi pozvoľna. Svätá Terézia hovorí: "Nepohyblivosť je náhla, strnulosť postupuje tak, ako telo chladne."
Dr. Imbert napísal: "Kontroloval som mnohokrát extázy Márie Júlie: Jej strnulosť bola spočiatku menšia a postupne narastala. ... Potom sa stala takou ťažkou, že bolo nemožné ju pozdvihnúť alebo pohnúť jej údmi."
Raz v piatok, pri treťom zastavení krížovej cesty, P. David zavolal Máriui Júliu zavolal. "Áno, otče," odpovedala. "Postavte sa!" Postavila sa na zem a potom si kľakla.
Raz sa na príkaz otca Dávida postavila, ale potom spadla na zem spôsobom, ktorý by musel spôsobiť jej smrť. Nespôsobila si však ani najmenšie zranenie. Stalo sa tak pred niekoľkými svedkami. Dokázala rozoznať nepravé relikvie mučeníkov a svätého Kríža. Raz jej položili na prsia kríž zhotovený z orechovníka v Paray-Le-Monial. Vzala ho do rúk a zašepkala: "Mária Margita ..."
To isté sa stalo s rukopisom Allemanta, kňaza z Marseille. Dali jej ho do rúk a ona začala hovoriť o živote a diele tohto svätého kňaza!
Spoznala tiež kvety, ktoré stáli pred Najsvätejšou sviatosťou Oltárnou. Obrátila sa k nim v básnickej reči a závidela im šťastie stáť tak blízko pri Ježišovi.
Farár z Gâvre priniesol kríž, ktorý bol na oltári počas svätej omše. Poslal ho mystičke po cudzej osobe. Ona však ihneď rozpoznala milosť, aká je v kríži uložená. Objala ho, padla na kolená a povedala: "Môj Bože, ďakujem ti za šťastie, ktoré si mi daroval ... v tejto drahej láske Kríža! Zostúpil si dnes ráno z neba na tento oltár ... bola tu teda spomienka na mňa! Práve na obetnom oltári. Cítim túto lásku a jej vôňu! Moja láska! Môj Milovaný! Držím ťa a mám ťa! Spočíval si na oltári svätej obeti. Ďakujem, môj poklad! Mám toho, po ktorom moje srdce toľko túži!" Bolo to v čase, keď bola Mária Júlia zbavená svätého prijímania.
Pani Grégoire zaznamenala, že asi 14 kňazov sa ponúklo ako obeť, aby Mária Júlia zotrvala vo svojom bolestnom poslaní. Prichádzali do Fraudais, aby asistovali pri extáze, a posielali preč tých, ktorí prichádzali z obyčajnej zvedavosti.
La Charbonnierová napísala poradie prvých siedmich obetí: P. David, Lequeux, Guitteny, farár z Gâvre, Mauclerc, farár zo Savenay, biskup Mons. Fournier, Gailleton, farár z Vendée, Clauvin, farár z Montbazon. Ďalšími obeťami boli: Don Baudry, farár z Jaudonniére, poschodí Chaigneau, farár z Boissiere, P. Douillard, ktorý napísal korunku Márie Júlie, a Don Coquet. Štrnástou obeťou je P. Barillé, kaplán zo Saint-Sulpice di Fougére. Každá z týchto obetí mala svoj pseudonym.
Všetky fyzické, nevysvetliteľné choroby ako prišli, tak opäť pozvoľna odišli. V roku 1885 zostali len jazvy po stigmách, ktoré sa počas ďalšieho života postupne strácali. V roku 1941 zostala len rana pri srdci v značne zmenšenom rozsahu. Extázy sa opakovali až do konca života, ale zdá sa, že veľké zjavenia sa udiali medzi rokmi 1873 a 1888. Potom zostalo len malé čiastkové vysvetlenie, ale všetko už bolo vyslovené.
V roku 1876 dostala Mária Júlia predzvesť, že kostol v Blain už neuvidí. Prosila: "Pane, žiadam o jednu milosť, ale bojím sa, aby ti nebola nemilá. Žiadam, aby som sa mohla naposledy pozrieť na moju milú zvonicu a miesto môjho prvého svätého prijímania. Chcela by som ešte uvidieť oltár a svätostánok! To všetko pre mňa zmizlo."
V nedeľu 29. apríla 1877 bol dňom jej poslednej púti k starej zvonici. Vezie sa ako v detstve, v starom kočíku. Matka jej chce podstlať vankúše, ale ona chce byť položená na slame. Celá obec ju chce odprevadiť, ale ona to odmietne. Túto rozlúčku chce prežiť len v kruhu rodiny. Otec a matka tlačia kočík. Sprevádzajú ju sestry a všetci sa modlia ruženec. Na chodníku, plnom kameňov, ktorý vedie ku "Gagnerie del Rôtis" žiada, aby jej natrhali obľúbené kvety.
Otec povie: "Odtiaľ je už vidieť zvonicu."
Zvonica bola zbúraná v roku 1890 spolu so starým kostolom. Do nového už vstúpi len v rakve. Aj potom, čo skončili nadprirodzené choroby, nie je schopná zdvihnúť sa z lôžka.
V roku 1912 sa dozvie, že sa bude môcť zdvihnúť na konci svojho života. Stane sa tak o desať rokov neskôr po smrti brata Karola. Môže sa obmedzene pohybovať, keď sa opiera o nábytok. Od doby, kedy jej povolili v roku 1887 sväté prijímanie, prijíma veľmi často. Kaplán z Blain, alebo kňaz, ktorý je tu na dovolenke, jej prináša sväté prijímanie každý týždeň. Je to pre nich veľký príklad.
Mons. Lecoq, ktorý ju nechal tak dlho v duchovnom utrpení, jej poslal zo smrteľnej postele osobitné požehnanie ako pokus o neskorú nápravu.
Jeho nástupca Mons. Laroche poveril P. Parenta, aby študoval prípad Márie Júlie. Povedal: "Povzbudzujem vás k tomu a žehnám vám." Pravda asi nevyjde najavo, a ak, tak príliš neskoro. Bohužiaľ, biskup zomrel už za štyri roky a netušil, že zveril prípad Márie Júlie málo vyrovnanému kňazovi.
V rokoch 1889-1941 prežívala Mária Júlia pomerne skrytý a pokojný život: život modlitby a utrpenia s občasnou návštevou priateľov a značne strpčovaný nevyhnutným zármutkom. Zatiaľ čo svet ju poznal skôr ako úplne zabudnutú - sú tu rodičia a priatelia, ktorí sa v priebehu času menia a prichádzajú za ňou, aby sa u nej vzdelávali, žiadali o radu a zapisovali priebeh jej extází. Ale doba veľkých zjavení prakticky skončila. To, čo bratia Charbonnieroví hovoria a píšu o hrdinskej dobe, vyzerá ako zabudnuté, skryté a do určitej miery možné povedať zmarené ... Ale Boh tajomne bdie nad tým, čo má byť jedného dňa zjavené!
9. februára 1940 dostane Mária Júlia správu: "Pamätaj, že telo tvoje sestry zachovám v krajine neporušené."
V júni 1914 dostane Mária Júlia správu o vypuknutí svetovej vojny. Je z toho veľmi smutná, taká smutná, že to registruje aj farár P. Lequex ... Pýta sa na príčinu. Mária Júlia mu zjavuje veľké nebezpečenstvo, ktoré zasiahne kresťanstvo. Farár z Blain otrasený pokľakne v plači vedľa nej a obaja sa spolu modlia za zmiernenie skúšky.
Nejaký čas po prímerí, 11. novembra 1918, povedal Pán Márii Júlii: "Ak sa môj národ neobráti a neuzná ma za zvrchovaného Pána, znovu vzplanie moja spravodlivosť. Budú tu síce nejaké obrátenia, ale nie tých, ktorí by sa ako prví mali kajať za svoju nevernosť a za to, ako pohŕdajú mojou Božskou Osobou ... Ak ma môj národ neuzná, udriem znova ..., nemôžem sa uspokojiť s takým nedostatočným pokáním."
V roku 1922 stráca Mária Júlia svojho brata Karola, ktorý zomiera na zápal pľúc po siedmich, alebo ôsmich dňoch choroby. Začína s ťažkosťami chodiť po dome ... Ošetruje svojho brata. Čo môže pre neho urobiť? Jeho smrť jej spôsobila veľkú bolesť. Zostáva sama so svojou domácu. Je to jediná osoba, ktorá jej ešte z lásky posluhovala. Má ešte jednu kravu, ktorú sa rozhodne predať. Pani Petitová, ktorej syn žije v Paríži, príde stráviť prázdniny vo Fraudais.
26. februára, na Popolcovú stredu 1941, sa Mária Júlia cíti zle. Doktor hovorí, že to je chrípka. Ale 2. marca vstane, zúčastňuje sa modlitby ruženca a korunky k piatim ranám. Už deň nato však na poludnie žiada, aby ju nechali osamote. Upadá do spánku, z ktorého sem tam niečo povie. Šepká: "Choďte vpred, ako môžete."
(...) Vidím, že mnohí vstupujú do tohto nového náboženstva, ktoré otriasa zemou (...) vstupujú do neho tiež biskupi. Vidím, ako idú s hrdo vztýčenými hlavami, ale v srdci nemajú myšlienky pre Mňa a pre druhé duše, ktoré plačú v opustenosti. Keď vidím týchto biskupov, a je ich mnoho, veľmi veľa, a za nimi ide stádo, celé stádo a bez rozmyslu sa vrhajú do záhuby a do pekla, moje Srdce je hlboko zranené a umiera ako v čase môjho umučenia.
Moja bolesť je ešte väčšia, pretože som pre spásu týchto duší toľko vytrpel, pre všetky duše, a teraz vidím, že viac ako polovica je zatratená. Zostáva ich tak málo, že keby som vám povedal ich počet, vaše srdcia by neboli na utíšenie. Toto nové náboženstvo zachvacuje všetkých a všade sa šíri. Pre veľkú časť môjho ľudu sa stane prestížnou záležitosťou. Deťom sa nedostane tej cti, aby zakúsili rozkoše pravej viery Cirkvi. Všetka mládež bude skazená. Stratím veľa kňazov, tí vernejší radšej zomrú, než aby prijali toto hanebné náboženstvo. Cirkev zostane po dlhé mesiace bez vedenia. Nastanú dni trvalej temnoty.
Počas tejto hroznej tmy vydajú svetlo len posvätené sviece. Každá takáto sviece vydrží tri dni. V domoch bezbožných nebudú svietiť. Počas týchto troch dní sa objavia démoni v strašných podobách a naplnia priestor hrozným rúhaním. Blesky a iskry preniknú do ľudských obydlí, ale nedohasia požehnané sviece, ktoré neuhasia ani víchry, ani strašné zemetrasenie.
Modlite sa, modlite sa a čiňte pokánie: nezaspite ako moji učeníci v Olivovej záhrade, pretože Ja som veľmi blízko. Otcov hnev voči ľudstvu je veľmi veľký. Keby modlitba ruženca a obeť Najsvätejšej Krvi neboli Otcovi také drahé, bola by tu na zemi už nevýslovná bieda. Moja Matka sa prihovára u Otca, u Mňa a u Ducha Svätého. Tým sa Boh dá uzmieriť. Ďakujte teda mojej Matke, že ľudský rod ešte žije. Chovajte k nej detskú úctu - Ja sám som vám v tom dal príklad - Ona je Matkou Milosrdenstva.
Nezabúdajte ustavične obnovovať obeť mojej Najdrahšej Krvi. Moja Matka Ma ustavične prosí a s ňou mnoho kajúcich a priateľských duší. Jej nemôžem nič odmietnuť. Preto len vďaka mojej Matke a týmto mojim vyvoleným tieto dni budú skrátené. Utešujte sa a ctite moju Najdrahšiu Krv a nič sa vám nestane. Vnuknem svojmu Zástupcovi, aby ustavične prinášal Obeť mojej Najdrahšej Krvi a uctieval moju Matku.
Až uvidíte polárnu žiaru, vedzte, že je to znamenie ďalšej vojny. Keď sa znovu objaví svetlo, moja Matka sa vydá na cestu pred slnkom, ktoré zapadá, aby varovala dobrých, že nastal čas. Zlí uvidia strašné zviera a budú hrôzou a zúfalstvom kričať, ale bude neskoro.
Zachránim mnoho duší (pre druhý život). Ľudia sa tomu vysmievali, pretože mnoho z toho, čo som rozkázal oznámiť, aby som vyzval ľudí k obráteniu, sa ešte nestalo. Myslia si, že môžu urážať vyvolené duše, pretože kvôli nim som o niečo zdržal tú strašnú udalosť. Ak vo svojej dobrote a pre zmierne obete, ktoré sa mi ponúkli, zdržiavam skazu, neznamená to, že ju potláčajú.
To nezávisí na úsudku tých, ktorí sú ako zadebnení. Mám azda Ja sám brať ohľad na tých, ktorí nechcú nič vedieť? Keď si svet bude myslieť, že je v úplnom bezpečí, prídem ako zlodej v noci.
Ešte je čas môjho nesmierneho Milosrdenstva, kedy je možné dať sa na pokánie. Buďte pripravení a v stave milosti, potom budete pod mocnou ochranou svojou a mojej Matky.
Čo videla v tých desiatich minútach? Kým si všetci mysleli, že je mŕtva, pozerala sa na mlčiacu Pannu Máriu.O tretej hodine popoludní zbadá znovu Matku Spasiteľa, ktorá k nej prehovorí. Nepoškvrnená je odetá do bieleho šatu, na hlave má korunu a ruku kladie na biely kríž.
"Mala som strach," povedala Mária Júlia. "Počas zjavenia som počula tieto slová: »Nepochybuj, moja drahá dcéra. Som Nepoškvrnená Panna. Ty trpíš.« Potom sa ku mne sklonila, pravú ruku mala na srdci a ľavá sa opierala o kríž. Potom položila svoju pravú ruku na moje srdce. Sľúbila mi, že sa uzdravím 2. mája o tretej hodine popoludní."
Svätá Panna jej oznamuje, že bude trpieť každý deň medzi druhou a treťou hodinou popoludní s výnimkou soboty, kedy bude trpieť o deviatej ráno. A pripojila: "Ja sa vrátim."
14. marca sa zverila svojej sestre Angele: "Myslím, že zajtra sa niečo stane." Nepovedala však, čoho sa jej predtucha týka.
15. marca 1873 mala druhé zjavenie. Matka Spasiteľa jej povedala: "Som Nepoškvrnená Panna, moja drahá dcéra, a ty si veľa trpela: Chceš prijať päť rán môjho božského Syna?" Hovorila sladko, dobrotivo a s úsmevom.
Mária Júlia sa spýtala: "Čo je to týchto päť rán?"
"Sú to znamenia po klincoch, ktoré prenikli jeho ruky a nohy, a rana, ktorú mu spôsobila kopija."
S úľakom odpovedala: "Áno, z celého srdca, moja Matka, ak to Ježiš chce a pokladá ma za hodnu!"
Panna sľúbi, že sa vráti v deň piatich rán, a dodá: "Budeš ochotná trpieť po zvyšok svojho života za obrátenie hriešnikov?"
"Áno, nežná Matka, ak si to tvoj božský Syn praje, podriaďujem sa jeho svätej vôli."
"Moja drahá, to bude tvoja poslanie!" Panna pozdvihla oči a povedala: "Môj najdrahší Syn, Mária Júlia sa ponúka ako obeť. Prijíma ju." Potom jej predstaví biely kríž a povie: "To je kríž, na ktorom budeš obetovaná!"
Dievča sa spýtalo, prečo neprišiel Ježiš. "Pretože ani ja nemôžem niesť svojho Syna ukrižovaného. Tento kríž bude prítomný v tvojom dome, keď už nebudeš existovať." To sa stalo raz v nedeľu.
Na ďalší deň zavolala Júlia svojho spovedníka a porozprávala mu, čo sa stalo. ... Ale otec Dávid tomu nebol schopný uveriť ... V stredu to povedala sestre, potom matke a sesterniciam.
Zrazu sa, ako blesk z čistého neba, rozšírila správa: "Svätá Panna sa zjavila vo Fraudais!" Všetci z Blain sa k nej ponáhľali. Spovedník ich predišiel, poslal všetkých preč a Máriu Júliu pokarhal.
20. marca 1873 Júlia upozornila rodinu, že predchádzajúceho dňa prijala stigmy; zišli sa rôzni kňazov. V piatok otec zašiel do Blain, išiel do sakristie a hovoril s P. Audrainom, že jeho dcéra veľmi trpí, má zranené ruky. Farár sa smeje a povie: "Prídem sa pozrieť, čo sa stalo."
O ôsmej je dievča vysilené bolesťou. Pýta sa suseda, pána Cussonneau: "Je tu krv?" Zrejme nie je schopná zdvihnúť ruku, aby sa na ňu pozrela. Nevie, ako vyzerajú stigmy. Jedna žena odkryje jej nohy, ale tu nebolo nič.
O deviatej dostala Mária kŕče a stratila vedomie. Pri dome sa zišlo okolo 200 ľudí. Štvrť hodiny po kŕčoch z ľavej ruky vytryskla krv. Mária nadobudla vedomie a trochu krvi sa objavilo na pravej ruke. To isté sa stalo s nohami a bokom. Kŕč sa opakoval päťkrát počas zjavení rán.
O jedenástej krvácanie prestalo. Sused išiel informovať farára v Blain. Zastihol tu farára zo St. Emilien a P. Averta, kaplána z Bourvon. Keď prišli do Fraudais, videli zrazenú krv na rukách. Mária Júlia vysvetľuje, že budúci piatok, 28. marca, sa rany opäť vrátia. O jednej hodine popoludní začala svoju prvú krížovú cestu. Utrpenie Márie Júlie sa časom menilo. V druhej polovici života ich bude mať bez svedkov.
Trikrát spadne. ... Pády sú také silné, že si rozbije lebku. V niektorých dňoch pri extáze napočítali 1500 krokov. Počas ôsmich minút ukrižovania ... sa zdalo, že nedýcha ... potvrdilo to zrkadlo priložené k ústam ... Jedného dňa krv, ktorá vyšla z boku, presiakla odev a zanechala škvrnu na podlahe. Niektoré citlivé osoby to nedokázali zniesť. V posledných rokoch sa jej pýtali, ako robí krížovú cestu. "Sedím na stoličke, keď upadnem do extázy, a som opäť na nej, keď prídem k sebe. Čo robí moje telo v tej dobe, neviem."
Doktor Anton Imbert Gourbreyre bol profesorom na lekárskej fakulte v Clermont-Ferrand. Bol priateľom Ozamana a Lacordaira. Pozoroval Luisu Lateau, slávnu belgickú stigmatičku. Ten prípad ho veľmi zaujímal. Mohol ho sledovať vo svetle lekárskej vedy. Skúmal celý rad prípadov pravých aj predstieraných. Po 26 rokoch publikoval svoje výsledky v dvoch zväzkoch. Začiatkom roku 1873 poslal svoje knihy všetkým francúzskym biskupom. Biskup z Nantes Mons. Fournier mu poslal cirkevné schválenie. Práve v tejto diecéze sa v čase, keď kniha vyšla, objavila nová stigmatizovaná. Informoval ho o tom jeden kňaz z Nantes. Tak medzi nimi začala výmena listov a v roku 1873 sa dr. Imbert rozhodol, že bude prípad študovať na mieste. Navštívil Mons. Fourniera a ten si vyžiadal prísne vyšetrenie celého prípadu.
Po prvej návšteve vo Fraudais sa tam dr. Imbert vrátil ešte štrnásťkrát. 24. septembra 1873 napísal: "Prišiel som na statok s pánom Grégoire, obchodníkom v Blain, človekom čestným a zbožným, priateľom rodiny Jahenny. Bol som dobre prijatý. V krátkom čas som sa zoznámil s celou rodinou. Mária Júlia sedela pri lôžku, bola malej postavy 1,5 m, javila sa mi ako dievčatko. Hádal by som jej 16 alebo 17 rokov. Bolo jej 28. Jej tvár bola oválna, milá, oči sladké a veľmi výrazné, zreničky hnedozelené, čelo široké, gaštanové vlasy zviazané do drdolu a mala biely čepiec. Mala čierne šaty a vlnenú blúzu farby lila. Mária Júlia odpovedala na všetky otázky presne, bez váhania a bez afektu. Položil som jej veľmi veľa otázok. Vyjadruje sa v dobrej francúzštine, obohatenej o výrazy z miestneho nárečia. V jej reči nie je nič vyumelkovaného, všetko je prirodzené. Je úprimná, skromná a prostá."
Doktor preskúmal stigmy, pri pritlačenie bolia, nie sú zapálené. To vylučuje domnienku, že by si ich mohla spôsobiť sama. Na rukách nie sú znamenia, sú tu len malé opuchy a to naznačuje, že budú prerazené, ako oznámila Panna. Rany na nohách ženu nútia, aby chodila po bokoch chodidiel.
"Ponúkali vám peniaze?"
"Áno, nie sme bohatí, ale neprijali sme ich."
Doktor Imbert tu zostal niekoľko dní a videl rôzne extázy. Panna jej povedala, že je s prácou doktora spokojná. Je to Božie dielo.
"Počas jednej extázy si mucha sadla na jej zreničku a zotrvala tam hodný čas. To znamená, že Mária Júlia má zázračnú necitlivosť."
Dr. Imbert vyšetril jej brata Karla, ktorý bol 2. mája uzdravený, záver jeho návštevy bol nasledujúci: "Máte pravú stigmatizovanú, prípad vo Fraudais nie je podvod!"
P. David dostal pokyn, aby posielal biskupovi správy najmenej raz týždenne. Páter Pitre-Hervé David sa narodil v roku 1829 v rodine námorníka v Croisic-Loira Atlantica. Aktívny život začal ako námorník.
"Bol som námorníkom," zveruje sa priateľovi v Blain, "a riskoval som, že počas búrky zahyniem. Urobil som sľub, že sa stanem kňazom, ak sa zachránim. ... Bola to strašná búrka a mohol ma zachrániť len zázrak. Dodržal som svoj sľub a v roku 1865 som bol menovaný kaplánom v Blain." energického kňaza s námorníckou povahou a s mimoriadnou úprimnosťou, mali všetci radi. Smeroval vždy priamočiaro k cieľu a nikdy nepočítal ani peniaze, ani utrpenie.
Máriu Júliu spoznal ešte pred jej zjaveniami a spoznával v nej privilegovanú dušu, ale nie mysticky! Ako spovedník si hovoril: "Diabol ide naisto, chce ma skúšať, keď mi ukladá, aby som viedol túto kajúcnicu. Nebude sa vysmievať kňazskému povolaniu. Ako Boží služobník som tu učiteľom, tak porúčam ja a diabol uvidí, kto je tu pánom!"
Páter Dávid postupoval veľmi opatrne a poslal ihneď správu svojmu biskupovi Mons. Fournierovi. Obom sa nepáčil prehnaný entuziazmus ... Hovorilo sa: Farár si počínal nerozumne, ... vyvolal zmätky, ktoré privolávajú nebeský nesúhlas. Biskup by mal zabrániť tomuto kňazovi, aby sa nemiešal do udalostí vo Fraudais. Tu je nutne veľké dilema. Jedná tu Satan, alebo Boh?
"Môj Pane," povedal P. Dávid vo svojej obvyklej neústupnosti, "kým nebudem vedieť, že mám čo do činenia s Tebou, nechcem s tým mať nič spoločné. Ale v deň, keď bude jasné, že je to TVOJE DIELO, nikto ma nezadrží!" Neobával sa vôbec, že ho nebo bude obviňovať z nedôvery. Je to kňaz, ktorého povedie Pán, ak ho uzná za hodného, aby sa dôverne spojil so zmiernou obeťou Márie Júlie, a bude pozdvihnutý k pocte "prvej obete".
Bude určený za jej duchovného vodcu ... Táto slávna úloha mu zostane aj potom, čo bude po smrti biskupa Fourniera v roku 1877 z Fraudais preložený. Potom bol menovaný farárom v Pin, kde zomrel 2. mája 1885.
Mária Júlia mu predpovedala deň jeho smrti. Na jeho hrobe sa udiali dva zázraky, ale nevošli na známosť. ... Pani Bricaudová rozpráva, že jej otec, mlynár z Noué pri Blain, rád rozprával s P. Davidom, ktorého si vážil ako svojho priateľa: "Otec spomínal na mladosť Márie Júlie a zaujímal sa o všetko, čo sa dialo vo Fraudais ... Kňazi v tej dobe prinášali chorým viatikum na koni. Nebolo ciest, chodníky boli zlé, v čase dažďa plné blata. P. David a môj otecko chodievali spolu. Často sprevádzal kňaza pri návštevách vo dne aj v noci. Slýchal od neho mnoho vzácnych naučení. Hovoril o ňom, že je to človek s veľkou inteligenciou a neuveriteľnou pamäťou."
V októbri 1874 sa Mária Júlia zasvätila Nepoškvrnenej Panne. Zapálila dve sviece a sklonila hlavu, keď jej Matka Božia vložila na hlavu korunu z kvetov (ktoré nie je vidieť).Medzi dvoma extázami toho dňa, povedala mnohých prítomným osobám, že Mons. Fournier opustil Rím, keď sa mu dostalo mnohých prejavov priazne od Pia IX., a že odteraz bude stáť veľmi blízko pápežovho trónu. Potom vyšlo najavo, že biskup z Nantes bol menovaný asistentom pápežského stolca. Ako napísal dr. Imbert, Fournier bol veľkým biskupom, s mimoriadnou inteligenciou, veľkým srdcom, slovami aj činmi. Sledoval až do svojej smrti veľký nadprirodzený prípad, ktorý sa stal v jeho diecéze. Posledné štyri roky svojho života venoval veľa času skúmaniu prípadu vo Fraudais. Keď biskup Fournier vypočul kázanie biskupa z Poitiers pri príležitosti korunovácie Panny Márie Lurdskej, napísal mu vtedy a požiadal ho, aby študoval prípad Márie Júlie. Nedošlo k tomu.
Jeden kňaz, P. Cresset, napísal biskupovi v Nantes 23. júna 1876 a vyložil mu námietky, aké má proti Márii Júlii. Hovoril najmä o námietkach biskupa z Luçon (Mons. Lecoq sa stane nástupcom biskupa Fourniera) a biskupa Mons. Richarda a niektorých vplyvných osobností z diecézy.
Mons. Fournier odpovedal 26. júna: Drahý monsignore, vážim si, tak ako vy, pátra Bessaya, ale prepáčte, odmietam úsudok o Fraudais. Nepozná tento prípad. Viete dobre, že takýto prípad spadá do kompetencie miestneho biskupa, ktorý má autoritu a milosť, aby ho posúdil. Ešte som nezverejnil svoj súd o tomto prípade, aj keď som sa o to pokúšal. Nemením svoj názor, ani pohľad, ani presvedčenie. Mons. Lecoq nemá právo posudzovať prípad z Fraudais, ani prípad z Bois d'Haim. Sú identické a dobre preskúmané. Ale to už je vec cirkevných hodnostárov, ak majú tú odvahu spájať sa s voľnomyšlienkármi, ktorí nakopili námietky proti extázam a milostiam, ako je Louise Lateau. Svedectvo Mons. Richarda nie je autorizované, pretože udalosti v Blain sa stali až po jeho odchode. Počul len o nich hovoriť také hlasy ako od Pettegolezziho, a to ešte veľmi sporadicky. Je to moja úloha, nie jeho! Dúfam, že môj vikár De Laspiney zachová aspoň mlčanie, keď nezdieľa môj názor: moja tolerancia má svoje medze. Každý deň mi prichádzajú pozitívne svedectvá v prospech Márie Júlie. Včera so mnou o tom hovoril barón della Tour del Pin. Prípad, akým je Fraudais, nemôže nevyvolávať početné protivenstvá.
Fournier potom 20. mája 1877 napísal P. Dávidovi: Splnomocňujem Vás všetkým, čo sa týka tejto drahej dcéry. Zakazujem všetkým kňazom v diecéze, aby v tejto veci čokoľvek podnikali a kládli jej otázky. Tým je poverený jej duchovný vodca. Ak by počas mojej neprítomnosti zomrela, poverujem Vás, aby ste ju pochoval a zariadil všetko, čo je potrebné.
+ Felix, biskup z Nantes
V predvečer odchodu napísal biskup farárovi v Savenay: Nemyslite si, že som proti Márii Júlii. Verím jej, a som presvedčený, že Boh jej dá triumfovať. Ak som sa mýlil, pokorím sa a vypočujem svojho nástupcu.
Keď odchádzal do Ríma, nebol si biskup úplne istý. Môžeme to čítať medzi riadkami v jeho liste P. Vanutellimu a zvlášť Mons. Mauclerc, farárovi v Savenay. Nerobí si ilúzie o svojich spolupracovníkoch. Ako napísal dr. Imbert, v čase jeho smrti rozšírili jeho protivníci správy, že biskupa z Nantes pokarhal pápež a Sväté ofícium. ... To bolo vylúčené. Ako by mohol Rím vykonávať vyšetrovanie vo veci, ktoré spadá výlučne do kompetencie biskupa. Sväté ofícium nemá naponáhlo. Chodí nohami obťažkanými olovom. Sväté ofícium schválilo biskupov postup a odporučilo, aby ihneď požiadal o kánonický proces. Zásadne neznižuje biskupa a jeho názor ... Má však prostriedky, ktoré používa: reči a oznámenie, ktoré sa dostanú k jeho členom. Nie je úradníka, ktorý by si nenechal možnosť neskoršieho rozhodnutia.
P. Pothier spomína na smutnú scénu rozhovoru biskupa s jeho vikármi a členmi kapituly, ktorí ho prišli pozdraviť pred odchodom.
"Rád by som prijal vaše pozdravy, keby som nevedel, že niektorí moji kňazi nedbajú na úctu, ktorú by mali mať ku stolcu, ktorý spravujem a neštítia sa ničoho, aby mi túto službu strpčili. Boh ma sem poslal a dal mi silu a svetlo. Je snáď ľahké konať dobro v dnešných podmienkach? Vari vás boj a úsilie biskupa nepodnecuje, aby ste ho ustavične podporovali modlitbou a obzvlášť veľkou láskou, o akej hovorí apoštol?"
Náš ctihodný biskup odišiel z Nantes na turíčny pondelok. Zastavil sa v Paríži, kde sa chcel stretnúť s apoštolským nunciom, kardinálom Guibertom, a s parížskym arcibiskupom. Do Ríma mal doraziť 24. mája. Sprevádza ho jeho sekretár P. Pothier. Tam sa stretne s pútnikmi z Nantes pri návšteve rímskych bazilík.
1. júna je so svojimi pútnikmi na audiencii u pápeža Pia IX. Prednesie vrúcne vyznanie viery a spomína na postavy nantských hrdinov, ktorí bojovali a položili životy pri obrane Svätej stolice: Lamoriciéra, Pimodana, Charretteho, Guerin. Pripomína tiež svätú Kláru, ktorá do jeho diecézy priniesla klinec, ktorý slúžil na ukrižovanie svätého Petra. Večer po audiencii cíti biskup nevoľnosť. Od 6. júna píše P. Pothier denne dva až tri listy generálnym vikárom Rousteauovi, Morelovi a biskupovmu sekretárovi.
7. júna horúčka prudko stúpa. Chorého trápi silný katar.
8. júna píše P. Pothier Mons. Morovi: "Môj milý otče, tento list píšem s plačom. Horúčka je veľmi vysoká."
Kardináli Mermillod a De Falloux sú pri chorom. P. Vanutelli tu trávi dlhý čas. List sa nezmieňuje o tom, že biskup žiadal správu o obsahu extázy Márie Júlie z 20. mája. Doporučil P. Pothierovi, aby po jeho smrti neurobili Márii Júlii nič zlého.
9. júna nadchádza koniec. P. Vanutelli slúži v izbe umierajúceho svätú omšu. Kardinál De Falloux mu udeľuje posledné pomazanie. Dali mu na hruď jeho kríž a štólu. Mons. Daniel, páter Vanutelli, jeho spovedník, a ostatní u neho bdejú. Chorý všetkým žehná.
"Môj drahý Pothier," šepká ... "Otče náš ..." Spovedník mu ukazuje sväté obrázky a relikvie. Chvíľu potom sa oči uprené na P. Pothiera zatvárajú naposledy.
Práve v tú dobu sa Pán zjavuje trikrát vo Fraudais. Akoby chcel osladiť Márii Júlii túto bolestnú ranu.Zjavuje sa jej so štyrmi lúče v ruke, jeden z nich je vyblednutý a zlomený ... Vysvetľuje jej, že lúč predstavuje biskupa Fourniera. Mária pochopí, že jej pastier je chorý, a modlí sa za neho.
Druhýkrát jej povie: "Pozri, tento lúč znamená, že dobrý pastier je mŕtvy." Ale ona si to vykladá ako správu o uzdravení.
Pán sa jej zjaví tretíkrát a hovorí otvorene: "Nepochopila si. Chcel som povedať, že monsignore je mŕtvy. Povolal som ho do slávy. Chcel som ho uchrániť ďalších urážok v Nantes. Pracoval dobre."
Ráno 10. júna, Mária Júlia zjavuje svojmu spovedníkovi všetky podrobnosti smrti biskupa z Nantes v Ríme. Tieto podrobnosti sa v ďalších dňoch objavili v diecéznom náboženskom týždenníku.
O niekoľko týždňov neskôr uzrie Mária Júlia zlomené ďalšie dva lúče, ktoré označujú smrť jedného kanonika. Dvadsať dní po smrti Mons. Fourniera jej diecézni vikári zakázali prístup k sviatostiam. Rozhodnutie potom schválil tiež nový biskup Mons. Lecoq.
Smrťou biskupa skončila právomoc jeho kapitulných vikárov. P. Rousteau a P. Morel boli zbavení svojich funkcií. Moc prešla bezprostredne na katedrálnu kapitulu. Tá má za úlohu oznámiť diecezánom správu o smrti ich pastiera. Kapitula zvolila dvoch biskupov s mocou viesť diecézu do menovania nového sídelného biskupa. Noví kanonici z Nantes požadovali, aby boli prepustení doterajší generálni vikári, a zvolili na ich miesto kanonika Vincenza, kapitulského teológa, a Mons. Lespinaye, preláta susednej diecézy.
Lespinay sa narodil vo Vendée, bol to vdovec, ktorý po niekoľkomesačnom manželstve bol vysvätený na kňaza v roku 1842 a stal sa generálnym vikárom v Lucon. Bol navrhnutý za biskupa v Nantes po smrti Mons. Jacquementa, ale túto česť odmietol. Po troch rokoch sa uchýlil do samoty pri kostolíku Nepoškvrneného Počatia, ktorý mal veľmi rád.
Kapitulní vikári sú obviňovaní, že odsúdili Máriu Júliu. V skutočnosti o tom neexistujú oficiálne doklady. Zdá sa, že neexistujú písomné obvinenia ani v Ríme, ani v diecéze. Ako teda vznikol dojem, že stigmatizovaná z Fraudais bola odsúdená cirkevnou autoritou? Je pravdepodobné, že v odsúdení novej úcty k "Ranám na ramenách", ktorá vznikla v Nantes, je tiež nepochybne nepriama zmienka o Márii Júlii. Bolo známe, že rana na ramene pôsobila stigmatizovanej väčšie bolesti než rany na rukách a na nohách. Zbožní ľudia veľa hovorili o "rane na ramene".
Jeden kňaz z Fraudais písal s nadšením o tom, že v kostole inštaloval sochu Krista s "ranou na ramene". Rím však nepripúšťa úctu k "rane na ramene" ... tento termín nie je pekný. Stačí päť rán a Božské Srdce! Bol daný pokyn odstrániť sochy a spisy o tejto úcte a zmazať podobné nápisy na zobrazeniach Ježiša, ktorý nesie kríž.
Lespinay sa narodil vo Vendée, bol to vdovec, ktorý po niekoľkomesačnom manželstve bol vysvätený na kňaza v roku 1842 a stal sa generálnym vikárom v Lucon. Bol navrhnutý za biskupa v Nantes po smrti Mons. Jacquementa, ale túto česť odmietol. Po troch rokoch sa uchýlil do samoty pri kostolíku Nepoškvrneného Počatia, ktorý mal veľmi rád.
Kapitulní vikári sú obviňovaní, že odsúdili Máriu Júliu. V skutočnosti o tom neexistujú oficiálne doklady. Zdá sa, že neexistujú písomné obvinenia ani v Ríme, ani v diecéze. Ako teda vznikol dojem, že stigmatizovaná z Fraudais bola odsúdená cirkevnou autoritou? Je pravdepodobné, že v odsúdení novej úcty k "Ranám na ramenách", ktorá vznikla v Nantes, je tiež nepochybne nepriama zmienka o Márii Júlii. Bolo známe, že rana na ramene pôsobila stigmatizovanej väčšie bolesti než rany na rukách a na nohách. Zbožní ľudia veľa hovorili o "rane na ramene".
Jeden kňaz z Fraudais písal s nadšením o tom, že v kostole inštaloval sochu Krista s "ranou na ramene". Rím však nepripúšťa úctu k "rane na ramene" ... tento termín nie je pekný. Stačí päť rán a Božské Srdce! Bol daný pokyn odstrániť sochy a spisy o tejto úcte a zmazať podobné nápisy na zobrazeniach Ježiša, ktorý nesie kríž.
Generálni vikári však všetko prešli mlčaním a odvolali duchovného vodcu a spovedníka Márie Júlie. P. David napísal vysvetlenie Mons. Lecoqovi, keď nastúpil do Nantes ako nástupca Mons. Fourniera: "14. júna 1877, keď som sa dozvedel o vymenovaní vikárov, ihneď som napísal, že sa vzdávam svojej funkcie a podriaďujem sa ich pokynom. 2. júla mi napísali, aby som si vzal dovolenku na dva alebo na tri týždne. Z Ríma sa dozvedeli, že máme zachovať doterajší »stav« až do príchodu nového biskupa. Ďalší list ma uvedomil, aby som zostal doma a už nikdy nenavštevoval Máriu Júliu. Poslúchol som bez námietok, pretože som bol aj tak unavený, a požiadal som, aby bol vymenovaný niekto iný ... Čakali sme na svojho biskupa. Za mesiac dostali kanonici zvláštny list s nadovšetko múdrymi radami Mons. Salluma. Všetko vraj je už minulosťou a čaká sa na Božiu prozreteľnosť. Poslal som im osobný list Mons. Fourniera, ktorý bol dokladom, že som konal v pravde a úplne podľa pokynov svätého biskupa."
Chceli tak spolu s ním Máriu Júliu úplne vymazať. Avšak Mons. Lespinay sa sám obhajuje a 26. júla pri slávnosti svätej Anny vyhlásil jednému biskupovi: "Verím v nadprirodzenú a dobrú vieru Márie Júlie. Je to Boží prejav. Bolo by však potrebné dať bokom všetko príliš ľudské. A preto bol odvolaný P. David."
Bez toho, aby vyčkali na vymenovanie nového biskupa, poslali 23 dní po smrti Mons. Fourniera Mons. Audraia s príkazom, aby Júlii nebolo podávané sväté prijímanie, iba ak in articulo mortis. Tento strašný príkaz platil od roku 1877 až do roku 1888. Mária Júlia ležala bezmocná na lôžku ... sväté prijímanie bolo jej jedinou potravou. Toto utrpenie jej Pán vopred oznámil a bolo to skutočne eucharistické mučeníctvo.
Nový biskup Mons. Lecoq bol menovaný koncom roka 1877 a zostal na stolci v Nantes do roku 1892. Bola to inak sympatická postava, ale aby upratal ťažkosti s "pre a proti", malo zavládnuť presvedčenie, že Mária Júlia je hysterická žena, a to bez vyšetrenia a dôkazov. "Všetko skončí v krabici od mydla," hovoril. "Keď sa o tom nebude hovoriť, všetko v tichu skončí!"
Mons. Lecoq má tú zásluhu, že na smrteľnej posteli priznal, že bol voči Márii Júlii príliš tvrdý, a žiadal ju o odpustenie. Obaja kapitulní vikári zomreli bez sviatosti posledného pomazania! Bol to začiatok veľkej skúšky. Biskup sa už pred svojím vymenovaním staval proti všetkému, čo sa dialo vo Fraudais. Skôr, než prijal vymenovanie, požadoval, aby Don Guitteny, ktorý bol Márii Júlii naklonený, odišiel z tejto oblasti niekam preč.
Mons. Bachelier prijal funkciu spovedníka omilostenej duše len preto, aby ju vyviedol z omylu a prinútil ju k uznaniu, že všetko je komédia. "Spovedal ma, a odmietal mi dať rozhrešenie," povedala neskôr Mária Júlia Pánovi.
Extázy nie sú pre Máriu Júliu, ale pre priateľov Kríža. Dochádza k nim v presne stanovené dni a hodiny. Slová majú byť zapisované. P. David vydával "Noviny z Fraudais". Bol veľmi horlivý! Hovoril: "Je potrebné organizovať u nej ustavičnú asistenciu."
Túto úloha počas extázy prijal Adolf Charbonnier, ktorý býval v dome susediacom s kostolom v Blain. Pomáhal mu jeho brat Augustín. Tiež ich sestra Elisa rýchlo zapisovala poznámky zozbierané od svojich bratov a pani Gregoire príležitostne zaskakovala, keď bratia neboli prítomní. Pomáhal jej tiež jej brat Cyrus z Nantes.
Mária Júlia je zbavená spovedníka. nemá to najzákladnejšie právo - prijímať sväté prijímanie. Nebola však ani odsúdená, ani exkomunikovaná. Postaral sa o ňu sám Pán zázračnými svätým prijímaním: stávalo sa tak v nedeľu ráno o 6 hodine. Jediným svedkom bola jej mamička.
Adolf Charbonnier sa potom presťahoval do Nantes. Ležala mu na srdci profesionálna starostlivosť o Máriu Júliu a bol veľmi podnikavý. Dal poslať P. Dávidovi do Pinu balíček, ktorý obsahoval zápisy o dvoch extázach. ... Dúfal, že obálku nikto neotvorí. Farár z Pin ju osobne zaniesol do Nantes, kde je uložená na bezpečnom mieste. Podľa predpovedí z extázy, P. Lequeux nezostal v Clisone. Stal sa farárom v Moutiers pri Ritze, neďaleko od Pornic. Odvážil sa zájsť do Fraudais a bol 27. mája 1880 svedkom nového krvácania. Mária Júlia ten deň počas extázy povedala: "Kríž nad lôžkom krváca."
Kňaz sa tam pozrel a videl, ako z Kristovho boku vyteká krv. Mária krv hltala a potom požiadala P. Lequeuxa: "Dajte mi aj vášho Ukrižovaného." Tiež ten začal krvácať ... Ona opäť krv prehltla. Potom požiadala kňaza, aby očistili plátnom oba kríže.
Začiatkom roku 1880 dostala Mária Júlia správu o novom utrpení. 14. septembra počas krížovej cesty povedala dr. Imbertovi, že jej Pán povedal, že bude trpieť "v pondelok na odčinenie všetkých urážok, ktoré už prijal a ktoré prijme tento mesiac".
Ježiš jej povedal: "Premením ťa. Všetky tvoje údy budú zranené. Celé tvoje telo sa bude zvíjať, ... budeš znášať strašnú horúčku a tvoj jazyk opuchne ... "
V pondelok, 27. septembra o druhej popoludní sú prítomní dr. Imbert, farár z Gâvre, manželia Sionnetovi, bratia Charbonnieroví a matka. Dr. Imbert píše: "Mária Júlia bola skrútená do klbka, všetky svaly boli napnuté, povedali by sme, že ju postihol tetanus ... oči zatvorené, tvár sfialovela ... tri hodiny sme pozorovali strašné utrpenie opuchnutého jazyka. Pery boli vtedy uzavreté, ale jazyk preniká medzi čeľuste, ... nasleduje opuch pier a zachvacuje ďasná, je to strašný pohľad! Opuchol jej pravý bok až do podpazušia, ľavý bok sa zmenšuje (úplne sa stiahol). Má pulz 130 tepov. Krutá bolesť trápi celé telo. Po dvoch hodinách všetko postupne končí, telo Márie Júlie sa opäť sťahuje a zachváti je stále rastúca horúčka."
Mária Júlia hovorí dr. Imbertovi, že čoskoro ju zraní nová choroba. Po dlhej dobe ju Pán požiada o úplnú obeť zraku, sluchu, slová a každého pohybu! Ona prijíma. Vie, že utrpenie začne v nedeľu 19. decembra 1880. Mária stráca reč, nevidí ani nepočuje svojich drahých. Jazyk je nepohyblivý, tvrdý ako kameň a otočený dozadu tak, že upcháva úplne hrdlo. Ústa sú zatvorené, pery nepohyblivé. Nie je vidieť, že by sa modlila.
Od 14. februára 1881 je akoby pribitá neviditeľnou silou k vankúši a je ťažšia ako mramor. Jej rodina je zúfalá z jej zľadovateného tela a chcela by ju zo súcitu premiestniť na lôžko, ale je nemožné ju zdvihnúť.
Jedného večera, keď sa jej opäť snažia pomôcť, Mária zdvihne prst. Domnievajú sa, že chce naznačiť "v jednu hodinu v noci". A skutočne, skúsia to, a ona je ľahká ako perie. Položia ju sladko na jej lôžko a zostane tu až do 10. hodiny. Obyčajne nebolo možné ju uložiť v noci zo štvrtka na piatok. Nikoho nepočuje. Ale počuje kňaza, ako rozpráva latinsky, a nielen ho počuje, ale celkom mu rozumie, aj keď sa nikdy latinčinu neučila.
Nehovorí. Ale niekedy počas extázy a na jej konci prehovorí a trvá to aj nejakú chvíľu po extáze ... Po extáze zostáva nepohyblivá. Len v piatok okolo 9. hodiny nadobúda pohyblivosť, aby si mohla vymeniť osobnú bielizeň a popoludní sledovať zastavenia krížovej cesty.
Všetko to trvá dva roky až do začiatku roku 1883. Potom sa zvláštna choroba krok za krokom stráca ... Najskôr sa uzdraví z ochrnutia, potom sa jej vráti reč a sluch, normálne počuje. Opäť nadobúda zraku a 23. septembra povie pani Gregoire: "Závoj, ktorý mi zakrýval oči, pomaly mizne. Sú okamihy, keď môžem vidieť svetlo." Bolo to roku 1884.
Zrak úplne nadobúda v roku 1885. Všetko sa vracia do normálu. Držala naprostý pôst po dobu piatich rokov, jedného mesiaca a dvoch dní, od 28. decembra 1875 do 20. februára 1881. Počas pôstu nevyprázdňovala ani moč ani tuhé exkrementy. Môžu to dosvedčiť svedkovia, hlavne dr. Imbert a pani Gregoire. Od pani Gregoire je známe, že v roku 1884 odmietala Júlia piť mlieko. V ďalšom období sa už stravuje normálne.
Nasledujúci text sú úryvky prevzaté z malej biografie Márie Júlie, ktorú napísali Antonieta a Anne Marie Imbert Gourbeyre.
"Keď Mária Júlia prijímala stigmy, jej duša bola spolu aj s telom pozdvihnutá nad zem. Extáza je pozdvihnutie. Mária Júlia sa často vznášala 20-30 cm nad svojím bolestným lôžkom."
Zjavuje sa tak Boží majestát, ktorý má moc nad všetkými vecami a ktorý tak má vyvolať bázeň pred urážkou Boha. Ale túto bázeň prekrýva emócia veľkej lásky k Tomu, ktorý nepohŕda takým úbohým pozemským červom, akým sme my!
Podľa svätej Terézie, extáza vyvoláva vždy veľký odstup od všetkého pozemského. Stávame sa ľahostajnými k pozemským veciam. Život je však oveľa bolestnejší.
Vysvetľuje to svätá Katarína Janovská: "Dušu preniká len veľká túžba po Bohu ... potom nasleduje utrpenie, ktoré nás pozdvihuje nad seba samých, takže sme vzdialení od všetkého stvoreného. Odlúčenie od pozemských vecí je veľmi reálne, rovnako ako záchvat bolesti: vznikne živá túžba žiť alebo zomrieť v samote."
Podľa svätej Terézie, extáza vyvoláva vždy veľký odstup od všetkého pozemského. Stávame sa ľahostajnými k pozemským veciam. Život je však oveľa bolestnejší.
Vysvetľuje to svätá Katarína Janovská: "Dušu preniká len veľká túžba po Bohu ... potom nasleduje utrpenie, ktoré nás pozdvihuje nad seba samých, takže sme vzdialení od všetkého stvoreného. Odlúčenie od pozemských vecí je veľmi reálne, rovnako ako záchvat bolesti: vznikne živá túžba žiť alebo zomrieť v samote."
A toto tiež vyslovuje Mária Júlia, keď hovorí: "Nemilujem svet." A v extáze hovorí vety, podobné ako táto: "Dovoľte mi, aby som sa skryla v samote, v skalnej rozsadline: mám smäd po samote."
"Vy mi ju nechcete dopriať!"
Ako hovorí svätá Terézia, tento stav odlúčenia je mučeníctvom duše, ktorá neprijíma útechy ani z neba, kde ešte nie je, ani z krajiny, kde už sa nenachádza. Je ukrižovaná medzi nebom a zemou. Preto "veľké poznanie, ktoré prichádza od Boha, zvyšuje jej utrpenie".
"Zdalo by sa, že je to ako príchod smrti, ale toto utrpenie sa stáva mučeníctvom plným rozkoše!" O tom hovorí Mária Júlia, keď hovorí: "Môj božský Snúbenec, ukonči toto moje trápenie a vezmi ma do neba." Treba pripomenúť, že pre svätých sa všetko stáva veľmi prostým. Aj u nej bolo všetko veľmi prosté, bola ďaleko toho, aby sa vyvyšovala nad druhých, naopak, pokladala sa za tú najnehodnejšiu.
Vidíme ju ešte v jej izbičke na malom kresle pri nohách lôžka. Na stole mala glóbus, na ktorom bolo krásne voskové Jezuliatko, ktoré sa v jej rukách premieňalo a nadobúdalo telo a kosti. Na stolíku je dodnes socha Panny Márie Lurdskej prikrytá belostným závojom. Počas extázy brala do rúk malý krucifix, v ktorom boli ostatky svätého Kríža, ktorý jej darovala markíza de Montaigu, keď dostala stigmy. Používala tento kríž viac ako 60 rokov.
S veľkou zbožnosťou brala svätenú vodu a žehnala sa na čele, na hrudi a na ramenách. S vierou a láskou hovorila: "Utrpenie pominie, to, že som trpela, nepominie nikdy. Klaniam sa Ti, môj Ježišu, so všetkými nebeskými chórmi sklonenými pred Tebou spôsobom, ktorý nie je z tejto krajiny."
Vidíme ju ešte v jej izbičke na malom kresle pri nohách lôžka. Na stole mala glóbus, na ktorom bolo krásne voskové Jezuliatko, ktoré sa v jej rukách premieňalo a nadobúdalo telo a kosti. Na stolíku je dodnes socha Panny Márie Lurdskej prikrytá belostným závojom. Počas extázy brala do rúk malý krucifix, v ktorom boli ostatky svätého Kríža, ktorý jej darovala markíza de Montaigu, keď dostala stigmy. Používala tento kríž viac ako 60 rokov.
S veľkou zbožnosťou brala svätenú vodu a žehnala sa na čele, na hrudi a na ramenách. S vierou a láskou hovorila: "Utrpenie pominie, to, že som trpela, nepominie nikdy. Klaniam sa Ti, môj Ježišu, so všetkými nebeskými chórmi sklonenými pred Tebou spôsobom, ktorý nie je z tejto krajiny."
Nedá sa vypovedať, ako sa premieňala do nadprirodzenej krásy. Ale pred každou extázou bolo možné pozorovať okamih úzkosti. Spýtali sme sa jej: "Prečo ten smútok, keď sa otvára nebo, aby si videla Boha?"
Odpovedala s nevýslovným výrazom: "Nie je možné zvyknúť si na to, stáť pred nekonečným Bohom."
Zdá sa, že ju ešte stále vidíme v jej prostých čiernych šatách, ale vždy čistých. Čistota bol jediný luxus, ktorý si mohla dovoliť. Na hlave mala biely čepiec, ako bolo v Bretónsku obyčajom. Oči mala zatvorené - je v extatickom sne, ale myseľ bdie ... ... prichádzajú slová, oči sa otvárajú, je vo vytržení! V jej správaní je veľká dôstojnosť. Jej gestá sú majestátne, najmä keď pozdvihuje k nebu ruky. Je prostá a krásna! Je cítiť zvláštnu Božiu prítomnosť. Jej tvár v tomto stave zostáva živá, výrazná, a to aj napriek nevnímateľnosti a rigidite extázy. Je súčasne sústredenou a jej črty odrážajú city duše, neľúbosť ju zarmucuje, láska ju roznecuje. Bolesť má nádych krásy. Niekedy sa v extáze zmení, ... potom začína hovoriť a spievať.
Mária Júlia spievala s anjelmi. Čas od času oslavuje kríž, lásku, chudobu, Eucharistiu. Recitovala s archanjelom Gabrielom Panne Márii "Anjel Pána". Extázy sa počas rokov, čo do formy nemenili, či už bola pribitá v nehybnosti na lôžku bolesti počas štyridsiatich rokov, alebo keď sedela vo svojej izbičke, ako tomu bolo v posledných rokoch života.
Keď bola vo vytržení v extáze, Mária Júlia nakoniec otvorila oči. Mala prenikavý pohľad, cudzí ku všetkému, čo ju obklopovalo ... Bol upretý na videnie a bol v tom stave neopísateľný. Zdalo sa, že preniká strop a vidí s pokorným výrazom až do nebeských výšin ... Panovalo pritom mlčanie, bolo cítiť veľkú skutočnosť Boha, neba, Ježiša, večnosti.
Náš Pán a svätá Matka boli tu ... v extáze menovala svätého Jozefa, svätého Františka z Assisi, svätú Teréziu z Lisieux.
Tvár Márie Júlie vyžarovala šťastie, bola žiariaca. Bolo možné povedať, že pije nebo: Božia prítomnosť bola istotou ... Jej oči však nevideli, všetko viditeľné bolo treba zmazať.
Hovorila svätej Panne: "Aké je to utrpenie, žiť na zemi zranená tvojou krásou! Keď na ťa nazerám, je to mučeníctvo ... " Keď jej tvár pokryl smútok, nebo sa zatváralo. Často sa pýtala: "Kedy sa vrátiš, dobrá Matka?"
Ale jedného dňa ju Mária pokarhala za jej veľkú túžbu po nebi: "Chceš to, čo chce Ježiš? To je tá najdokonalejšia vec. A Ježiš chce, aby si tu ešte zostala."
Keď extáza skončila, bolo počuť, ako Mária Júlia opakovala tichým hlasom sa zápalom serafína: "Láska, láska, ó láska!" Potom bozkávala kríž a očistila svoje zmysly svätenou vodou. Často sa zdalo, že sa nechce odlúčiť od nebeského videnia: nezabudnuteľné okamihy nevýslovného ticha.
Návrat do normálneho života bol pozvoľný, zvlášť v starobe. Srdce sa s námahou vracalo k normálnemu rytmu. Sily boli oslabené. Oči sa zavreli, hlava sklonila, paže boli obťažkané tiažou, ktorú v extáze necítila. Márii Júlii sa sem tam vyšmykol povzdych, po tvári ticho tiekli slzy. Potom otvorila oči pre skutočnosť nášho sveta a rýchlo nás pozdravila svojím úsmevom. Zdalo sa, ako by bola šťastná, že je medzi nami. Jej láska bola nesmierna.
Bolesť opúšťala telo postupne, ale veľmi pozvoľna. Svätá Terézia hovorí: "Nepohyblivosť je náhla, strnulosť postupuje tak, ako telo chladne."
Dr. Imbert napísal: "Kontroloval som mnohokrát extázy Márie Júlie: Jej strnulosť bola spočiatku menšia a postupne narastala. ... Potom sa stala takou ťažkou, že bolo nemožné ju pozdvihnúť alebo pohnúť jej údmi."
Keď som vykonal obvyklé skúšky, konštatoval som u Márie Júlie necitlivosť. "Čítajte náhodný text z breviára," povedal dr. Imbert otcovi Dávidovi.
Mária Júlia opakovala modlitby cirkvi, bez toho aby ich poznala. ... Opakovala len liturgické modlitby. Spoznávala texty Svätého písma. Keď išlo o lásku a milosrdenstvo, jej osoba nadobúdala výrazu radosti.
Mária Júlia opakovala modlitby cirkvi, bez toho aby ich poznala. ... Opakovala len liturgické modlitby. Spoznávala texty Svätého písma. Keď išlo o lásku a milosrdenstvo, jej osoba nadobúdala výrazu radosti.
Raz v piatok, pri treťom zastavení krížovej cesty, P. David zavolal Máriui Júliu zavolal. "Áno, otče," odpovedala. "Postavte sa!" Postavila sa na zem a potom si kľakla.
"Posaďte sa na svoju stoličku!" Stále zotrvávala v extáze a posadila sa. Chvíľu sa modlila ... svojho spovedníka poslúchla doslova.
Ako vysvetlil dr. Imbert, počas extázy a vo chvíli, keď prijíma stigmy, jej zmysly nevnímajú. Iba duša môže nadprirodzeným spôsobom vnímať hlas. Počúva cirkev v hlase svojho legitímneho predstaveného ... je to zrejmý vplyv Božej milosti. Reaguje pozitívne pri pripomienke pozostatkov, posvätených a požehnaných predmetov. Démon má strach z týchto predmetov, ako je kríž alebo svätená voda ... Tým spôsobom je možné overovať božský vplyv. Keď ju oslovil kňaz, ktorý sa u nej hodinu modlil, nereagovala. Zodpovedá však spovedníkovi a biskupovi. Len oni majú právo ju osloviť.
Ako vysvetlil dr. Imbert, počas extázy a vo chvíli, keď prijíma stigmy, jej zmysly nevnímajú. Iba duša môže nadprirodzeným spôsobom vnímať hlas. Počúva cirkev v hlase svojho legitímneho predstaveného ... je to zrejmý vplyv Božej milosti. Reaguje pozitívne pri pripomienke pozostatkov, posvätených a požehnaných predmetov. Démon má strach z týchto predmetov, ako je kríž alebo svätená voda ... Tým spôsobom je možné overovať božský vplyv. Keď ju oslovil kňaz, ktorý sa u nej hodinu modlil, nereagovala. Zodpovedá však spovedníkovi a biskupovi. Len oni majú právo ju osloviť.
Raz sa na príkaz otca Dávida postavila, ale potom spadla na zem spôsobom, ktorý by musel spôsobiť jej smrť. Nespôsobila si však ani najmenšie zranenie. Stalo sa tak pred niekoľkými svedkami. Dokázala rozoznať nepravé relikvie mučeníkov a svätého Kríža. Raz jej položili na prsia kríž zhotovený z orechovníka v Paray-Le-Monial. Vzala ho do rúk a zašepkala: "Mária Margita ..."
To isté sa stalo s rukopisom Allemanta, kňaza z Marseille. Dali jej ho do rúk a ona začala hovoriť o živote a diele tohto svätého kňaza!
Spoznala tiež kvety, ktoré stáli pred Najsvätejšou sviatosťou Oltárnou. Obrátila sa k nim v básnickej reči a závidela im šťastie stáť tak blízko pri Ježišovi.
Farár z Gâvre priniesol kríž, ktorý bol na oltári počas svätej omše. Poslal ho mystičke po cudzej osobe. Ona však ihneď rozpoznala milosť, aká je v kríži uložená. Objala ho, padla na kolená a povedala: "Môj Bože, ďakujem ti za šťastie, ktoré si mi daroval ... v tejto drahej láske Kríža! Zostúpil si dnes ráno z neba na tento oltár ... bola tu teda spomienka na mňa! Práve na obetnom oltári. Cítim túto lásku a jej vôňu! Moja láska! Môj Milovaný! Držím ťa a mám ťa! Spočíval si na oltári svätej obeti. Ďakujem, môj poklad! Mám toho, po ktorom moje srdce toľko túži!" Bolo to v čase, keď bola Mária Júlia zbavená svätého prijímania.
Pani Grégoire zaznamenala, že asi 14 kňazov sa ponúklo ako obeť, aby Mária Júlia zotrvala vo svojom bolestnom poslaní. Prichádzali do Fraudais, aby asistovali pri extáze, a posielali preč tých, ktorí prichádzali z obyčajnej zvedavosti.
La Charbonnierová napísala poradie prvých siedmich obetí: P. David, Lequeux, Guitteny, farár z Gâvre, Mauclerc, farár zo Savenay, biskup Mons. Fournier, Gailleton, farár z Vendée, Clauvin, farár z Montbazon. Ďalšími obeťami boli: Don Baudry, farár z Jaudonniére, poschodí Chaigneau, farár z Boissiere, P. Douillard, ktorý napísal korunku Márie Júlie, a Don Coquet. Štrnástou obeťou je P. Barillé, kaplán zo Saint-Sulpice di Fougére. Každá z týchto obetí mala svoj pseudonym.
Všetky fyzické, nevysvetliteľné choroby ako prišli, tak opäť pozvoľna odišli. V roku 1885 zostali len jazvy po stigmách, ktoré sa počas ďalšieho života postupne strácali. V roku 1941 zostala len rana pri srdci v značne zmenšenom rozsahu. Extázy sa opakovali až do konca života, ale zdá sa, že veľké zjavenia sa udiali medzi rokmi 1873 a 1888. Potom zostalo len malé čiastkové vysvetlenie, ale všetko už bolo vyslovené.
V roku 1876 dostala Mária Júlia predzvesť, že kostol v Blain už neuvidí. Prosila: "Pane, žiadam o jednu milosť, ale bojím sa, aby ti nebola nemilá. Žiadam, aby som sa mohla naposledy pozrieť na moju milú zvonicu a miesto môjho prvého svätého prijímania. Chcela by som ešte uvidieť oltár a svätostánok! To všetko pre mňa zmizlo."
V nedeľu 29. apríla 1877 bol dňom jej poslednej púti k starej zvonici. Vezie sa ako v detstve, v starom kočíku. Matka jej chce podstlať vankúše, ale ona chce byť položená na slame. Celá obec ju chce odprevadiť, ale ona to odmietne. Túto rozlúčku chce prežiť len v kruhu rodiny. Otec a matka tlačia kočík. Sprevádzajú ju sestry a všetci sa modlia ruženec. Na chodníku, plnom kameňov, ktorý vedie ku "Gagnerie del Rôtis" žiada, aby jej natrhali obľúbené kvety.
Otec povie: "Odtiaľ je už vidieť zvonicu."
Mária Júlia plače pri pohľade na kostol. Vie, že už ho neuvidí. Dobrotivá Nepoškvrnená Panna sa jej zjaví obklopená anjelmi. Nebo má súcit s jej slzami. Anjeli spievajú a Mária Júlia sa pripojí k nim. Zjaví sa jej aj nebeský Ženích, v diaľke nad zvonicou. Prosí ho, aby požehnal jej kvety, kvitnúce polia a jej rodinu.
Zvonica bola zbúraná v roku 1890 spolu so starým kostolom. Do nového už vstúpi len v rakve. Aj potom, čo skončili nadprirodzené choroby, nie je schopná zdvihnúť sa z lôžka.
V roku 1912 sa dozvie, že sa bude môcť zdvihnúť na konci svojho života. Stane sa tak o desať rokov neskôr po smrti brata Karola. Môže sa obmedzene pohybovať, keď sa opiera o nábytok. Od doby, kedy jej povolili v roku 1887 sväté prijímanie, prijíma veľmi často. Kaplán z Blain, alebo kňaz, ktorý je tu na dovolenke, jej prináša sväté prijímanie každý týždeň. Je to pre nich veľký príklad.
Mons. Lecoq, ktorý ju nechal tak dlho v duchovnom utrpení, jej poslal zo smrteľnej postele osobitné požehnanie ako pokus o neskorú nápravu.
Jeho nástupca Mons. Laroche poveril P. Parenta, aby študoval prípad Márie Júlie. Povedal: "Povzbudzujem vás k tomu a žehnám vám." Pravda asi nevyjde najavo, a ak, tak príliš neskoro. Bohužiaľ, biskup zomrel už za štyri roky a netušil, že zveril prípad Márie Júlie málo vyrovnanému kňazovi.
Pod Mons. Rouardom, biskupom v Nantes (od 1896 do 1914), vyvolal P. Parent svojou veľkou horlivosťou celú búrku odporu proti Melánii z La Salette a proti Márii Júlii.
"Taký priateľ je horší ako nepriateľ," povedal dr. Imbert a snažil sa mierniť jeho horlivosť. Biskup zostal chladný a bezohľadný. Ďalší biskup, Mons. Villepelet (1936-1966), spoznal život stigmatizovanej, ale nevenoval mu pozornosť.
"Taký priateľ je horší ako nepriateľ," povedal dr. Imbert a snažil sa mierniť jeho horlivosť. Biskup zostal chladný a bezohľadný. Ďalší biskup, Mons. Villepelet (1936-1966), spoznal život stigmatizovanej, ale nevenoval mu pozornosť.
V rokoch 1889-1941 prežívala Mária Júlia pomerne skrytý a pokojný život: život modlitby a utrpenia s občasnou návštevou priateľov a značne strpčovaný nevyhnutným zármutkom. Zatiaľ čo svet ju poznal skôr ako úplne zabudnutú - sú tu rodičia a priatelia, ktorí sa v priebehu času menia a prichádzajú za ňou, aby sa u nej vzdelávali, žiadali o radu a zapisovali priebeh jej extází. Ale doba veľkých zjavení prakticky skončila. To, čo bratia Charbonnieroví hovoria a píšu o hrdinskej dobe, vyzerá ako zabudnuté, skryté a do určitej miery možné povedať zmarené ... Ale Boh tajomne bdie nad tým, čo má byť jedného dňa zjavené!
V roku 1892 otec Márie Júlie, ktorého úlohou bolo zabezpečovať pre svoju dcéru sviatosti, zaspal sladko v Pánovi ako svätý Jozef v tieni a v mlčaní.
Tu je popis doby krátko pred jeho smrťou: Je to vlhká miestnosť, svetlo preniká otvorenými dverami do tohto príbytku chudobnej rodiny, ktorá sa zhromažďuje okolo ohniska v kuchyni ... Je to jediná miestnosť pre štyri osoby.
Je tu mamička so svojimi pracovitými rukami. Otec sa chúli pri krbe, o ktorého kamene opiera svoje nohy. Zdá sa, že na svojich pleciach nesie všetku ťarchu rokov a tvrdej práce. Rozjíma vo svojom mlčaní, je to málo zhovorčivý človek. Na hlave má bielu čiapku ako nejaký veterán veľkého vojska. Je tu jeho syn Karol. Pre svoju chorobu zostal slobodný. Vpredu pri dverách je posteľ, na ktorej spí Angela, sestra Márie Júlie. Stravuje ju choroba, ktorá ju postupne privedie až k smrti. Mária Júlia nikdy neopúšťa svoje lôžko, je vo svojej komôrke, oddelenej od veľkej miestnosti presklenými dverami.
Tu je popis doby krátko pred jeho smrťou: Je to vlhká miestnosť, svetlo preniká otvorenými dverami do tohto príbytku chudobnej rodiny, ktorá sa zhromažďuje okolo ohniska v kuchyni ... Je to jediná miestnosť pre štyri osoby.
Je tu mamička so svojimi pracovitými rukami. Otec sa chúli pri krbe, o ktorého kamene opiera svoje nohy. Zdá sa, že na svojich pleciach nesie všetku ťarchu rokov a tvrdej práce. Rozjíma vo svojom mlčaní, je to málo zhovorčivý človek. Na hlave má bielu čiapku ako nejaký veterán veľkého vojska. Je tu jeho syn Karol. Pre svoju chorobu zostal slobodný. Vpredu pri dverách je posteľ, na ktorej spí Angela, sestra Márie Júlie. Stravuje ju choroba, ktorá ju postupne privedie až k smrti. Mária Júlia nikdy neopúšťa svoje lôžko, je vo svojej komôrke, oddelenej od veľkej miestnosti presklenými dverami.
Jej sestra Jana sa vydala, porodila dievčatko a chlapčeka. Bývala v susednom dome, dnes už zbúranom. Jej syn a manžel padli vo veľkej vojne roku 1914. Angela, dôverníčka Márie Júlie, zomrela štyridsaťročná v roku 1900, po dlhom a krutom utrpení v úplnej odovzdanosti, na rakovinu, ktorá hlodala v jej hrudi.
Mária Júlia hovorila prichádzajúcim: "Moja malá sestrička Angela je chorá od 14 rokov, ale je veľmi trpezlivá."
Zostala len stará mamička. Mária Rosa Boya je silná žena, statná sedliačka, ktorá dokázala lepšie ako iní, odovzdať svojim deťom ducha viery. Dožila sa 79 rokov a piatich mesiacov. V poslednej dobe neopúšťala svoje slamené kreslo. Sedela pri krbe, alebo vonku pred dverami podľa počasia ... Vpúšťa dovnútra hostí, ktorí nachádzajú cestu do Fraudais zblízka i zďaleka. Mamička Jahenny umiera v roku 1908.
V júni 1914 dostane Mária Júlia správu o vypuknutí svetovej vojny. Je z toho veľmi smutná, taká smutná, že to registruje aj farár P. Lequex ... Pýta sa na príčinu. Mária Júlia mu zjavuje veľké nebezpečenstvo, ktoré zasiahne kresťanstvo. Farár z Blain otrasený pokľakne v plači vedľa nej a obaja sa spolu modlia za zmiernenie skúšky.
Nejaký čas po prímerí, 11. novembra 1918, povedal Pán Márii Júlii: "Ak sa môj národ neobráti a neuzná ma za zvrchovaného Pána, znovu vzplanie moja spravodlivosť. Budú tu síce nejaké obrátenia, ale nie tých, ktorí by sa ako prví mali kajať za svoju nevernosť a za to, ako pohŕdajú mojou Božskou Osobou ... Ak ma môj národ neuzná, udriem znova ..., nemôžem sa uspokojiť s takým nedostatočným pokáním."
V roku 1922 stráca Mária Júlia svojho brata Karola, ktorý zomiera na zápal pľúc po siedmich, alebo ôsmich dňoch choroby. Začína s ťažkosťami chodiť po dome ... Ošetruje svojho brata. Čo môže pre neho urobiť? Jeho smrť jej spôsobila veľkú bolesť. Zostáva sama so svojou domácu. Je to jediná osoba, ktorá jej ešte z lásky posluhovala. Má ešte jednu kravu, ktorú sa rozhodne predať. Pani Petitová, ktorej syn žije v Paríži, príde stráviť prázdniny vo Fraudais.
26. februára, na Popolcovú stredu 1941, sa Mária Júlia cíti zle. Doktor hovorí, že to je chrípka. Ale 2. marca vstane, zúčastňuje sa modlitby ruženca a korunky k piatim ranám. Už deň nato však na poludnie žiada, aby ju nechali osamote. Upadá do spánku, z ktorého sem tam niečo povie. Šepká: "Choďte vpred, ako môžete."
Slečna Nod jej povie: "Nezabúdajte, Mária Júlia, že ste stále medzi nebom a zemou: medzi Bohom a dušami."
Chorá mlčí a potom povzdychne: "Áno. Uprostred spoločenstva, ktoré nikdy nezmizne!" A krátko nato dodá: "Pošlem vám dole krásne zlaté kríže!"
Keď prišiel s oneskorením okolo ôsmej Don Morice, aby jej udelil sviatosť pomazania chorých, Mária Júlia už nehovorí. Mierne sklonená hlava sa už nepohla.
4. marca 1941 okolo 10, 25 jeden vzdych, malé pohyby pier a Mária Júlia odchádza ... Keď jej chcú obliecť habit svätého Františka, zisťujú, že má ľavú nohu položenú na pravej ako Kristus na kríži.
Viac ako štyri dni leží na svojej smrteľnej posteli. Jej telo zostalo teplé 75 hodín a zachovalo si až do pohrebu svoju pohyblivosť. Jej rakvu odniesli do kostola v Blain v sobotu 9. marca na 14 hodín za veľkého dažďa a búrky. Za tých podmienok sa zišlo len málo ľudí, aby ju naposledy pozdravili. Ale boli tu jej verní priatelia. Pohreb bol rýchly, bez omše, ako pohreb jej nebeského Ženícha na Veľký piatok. Pri jej definitívnom uložení do súčasného hrobu, položili na jej hrob 5 kamélií ako symbol piatich rán.
Z Proroctva Márie Júlie Jahenny
Veľká časť proroctva, ktoré Mária Júlia prijala od Ježiša, alebo od jeho Matky, sa týka Francúzska: "Francúzsko, ktoré v dávnych dobách bolo také krásne, stratí svoju slávu a svoju dôstojnosť. Vtrhnú do nej cudzie národy bez srdca a bez zľutovania. Budú trýzniť jej synov. Učeníci, ktorí nie sú podľa môjho evanjelia, dajú si pod vplyvom nepriateľa veľa práce, aby vytvorili omšu, ktorá bude obsahovať slová, ktoré moje oči neznášajú. Skôr než nastane kráľovstvo zmŕtvychvstania a pokoja, je potrebné, aby Satan vládol ako zvrchovaný vládca. Všetko ovládne. Až si všetko podrobí, bude vymazaná každá spomienka na pravú vieru, zmizne mnoho svätých chrámov, bude zničený môj obraz a môj Kríž. Jeho kráľovstvo nebude mať dlhé trvanie, ale dosiahne svoj úplný triumf a dospeje k tomu nenávistným spôsobom konania.
(...) Vidím, že mnohí vstupujú do tohto nového náboženstva, ktoré otriasa zemou (...) vstupujú do neho tiež biskupi. Vidím, ako idú s hrdo vztýčenými hlavami, ale v srdci nemajú myšlienky pre Mňa a pre druhé duše, ktoré plačú v opustenosti. Keď vidím týchto biskupov, a je ich mnoho, veľmi veľa, a za nimi ide stádo, celé stádo a bez rozmyslu sa vrhajú do záhuby a do pekla, moje Srdce je hlboko zranené a umiera ako v čase môjho umučenia.
Moja bolesť je ešte väčšia, pretože som pre spásu týchto duší toľko vytrpel, pre všetky duše, a teraz vidím, že viac ako polovica je zatratená. Zostáva ich tak málo, že keby som vám povedal ich počet, vaše srdcia by neboli na utíšenie. Toto nové náboženstvo zachvacuje všetkých a všade sa šíri. Pre veľkú časť môjho ľudu sa stane prestížnou záležitosťou. Deťom sa nedostane tej cti, aby zakúsili rozkoše pravej viery Cirkvi. Všetka mládež bude skazená. Stratím veľa kňazov, tí vernejší radšej zomrú, než aby prijali toto hanebné náboženstvo. Cirkev zostane po dlhé mesiace bez vedenia. Nastanú dni trvalej temnoty.
Počas tejto hroznej tmy vydajú svetlo len posvätené sviece. Každá takáto sviece vydrží tri dni. V domoch bezbožných nebudú svietiť. Počas týchto troch dní sa objavia démoni v strašných podobách a naplnia priestor hrozným rúhaním. Blesky a iskry preniknú do ľudských obydlí, ale nedohasia požehnané sviece, ktoré neuhasia ani víchry, ani strašné zemetrasenie.
More vyvalí svoje spenené vlny na pevninu. Zem sa zmení v obrovský cintorín. Zem bude pokrytá mŕtvolami bezbožných aj spravodlivých. Tri štvrtiny ľudského rodu zahynie. Kríza dopadne náhle a na všetkých. Tresty budú všeobecné a budú nasledovať bez prestania jeden za druhým.
Ľudia neposlúchli slová mojej najsvätejšej Matky vo Fatime. Beda tým, ktorí teraz neuposlúchnu moje slová. Ľudia nepochopili, čo im mala povedať vojna. Časté zjavenia mojej Matky sú dielom môjho milosrdenstva. Ja ju posielam v sile Ducha Svätého, aby varovala ľudí a zachránila, čo sa zachrániť dá. Musím nechať dopadnúť trest na celý svet, aby bolo veľa duší zachránených, pretože inak by zahynuli. Nesmiete zlorečiť Mne, ani môjmu nebeskému Otcovi za všetko utrpenie a za všetko to, čo ešte strašnejšieho bude nasledovať. Je to dielo mojej lásky. Pochopíte to až neskôr. Musím prísť so svojou spravodlivosťou, pretože ľudia nespoznali dobu mojej milosti. Miera hriechov je dovŕšená, ale mojim verným sa nestane nič zlé.
Prídem na hriešny svet ako hrom so strašným hukotom za chladnej zimnej noci. Tejto búrke bude predchádzať veľmi horúci vietor z juhu, ťažké hrudy krúp pokryjú krajinu. Blesky z obrovských červených ohnivých mrakov zdevastujú zem a premení všetko v popol. Vzduch sa naplní jedovatými plynmi a smrtonosnými exhalátmi a cyklóny od základu zničia dielo smelosti, šialenstvo a žiadostivosti po moci Mesta noci (Paríža). Anjel zhubca raz navždy zničí životy tých, ktorí spustošili moje kráľovstvo. (...)
Keď anjel skazy skosí zlé porasty mečom mojej spravodlivosti, peklo sa vrhne s hnevom na spravodlivých a predovšetkým na zasvätené duše a bude ich chcieť zničiť svojím strašným terorom. Chcem vás chrániť, moji verní, a dať vám znamenie, ktoré budú predchádzať môj súd. Keď počujete za studenej zimnej noci burácať hrom tak silno, že sa budú hory otriasať, zatvorte rýchlo okná a dvere ... Vaše oči nesmú využívať týchto strašných udalostí na uspokojovanie svojej zvedavosti. Spojte sa v modlitbe pred krížom a zverte sa do ochrany najsvätejšej Matky.
Ľudia neposlúchli slová mojej najsvätejšej Matky vo Fatime. Beda tým, ktorí teraz neuposlúchnu moje slová. Ľudia nepochopili, čo im mala povedať vojna. Časté zjavenia mojej Matky sú dielom môjho milosrdenstva. Ja ju posielam v sile Ducha Svätého, aby varovala ľudí a zachránila, čo sa zachrániť dá. Musím nechať dopadnúť trest na celý svet, aby bolo veľa duší zachránených, pretože inak by zahynuli. Nesmiete zlorečiť Mne, ani môjmu nebeskému Otcovi za všetko utrpenie a za všetko to, čo ešte strašnejšieho bude nasledovať. Je to dielo mojej lásky. Pochopíte to až neskôr. Musím prísť so svojou spravodlivosťou, pretože ľudia nespoznali dobu mojej milosti. Miera hriechov je dovŕšená, ale mojim verným sa nestane nič zlé.
Prídem na hriešny svet ako hrom so strašným hukotom za chladnej zimnej noci. Tejto búrke bude predchádzať veľmi horúci vietor z juhu, ťažké hrudy krúp pokryjú krajinu. Blesky z obrovských červených ohnivých mrakov zdevastujú zem a premení všetko v popol. Vzduch sa naplní jedovatými plynmi a smrtonosnými exhalátmi a cyklóny od základu zničia dielo smelosti, šialenstvo a žiadostivosti po moci Mesta noci (Paríža). Anjel zhubca raz navždy zničí životy tých, ktorí spustošili moje kráľovstvo. (...)
Keď anjel skazy skosí zlé porasty mečom mojej spravodlivosti, peklo sa vrhne s hnevom na spravodlivých a predovšetkým na zasvätené duše a bude ich chcieť zničiť svojím strašným terorom. Chcem vás chrániť, moji verní, a dať vám znamenie, ktoré budú predchádzať môj súd. Keď počujete za studenej zimnej noci burácať hrom tak silno, že sa budú hory otriasať, zatvorte rýchlo okná a dvere ... Vaše oči nesmú využívať týchto strašných udalostí na uspokojovanie svojej zvedavosti. Spojte sa v modlitbe pred krížom a zverte sa do ochrany najsvätejšej Matky.
Nepripúšťajte si žiadnu pochybnosť o svojej spáse: čím väčšiu budete mať dôveru, tým nepreniknutelnejšia bude ochrana, ktorou vás chcem obklopiť. Zapáľte požehnané sviece a modlite sa ruženec, a tak prečkajte tri dni a dve noci. Tretiu noc sa hrôza utíši.
Po hrôzach tejto dlhej temnoty s rodiacim sa dňom sa ukáže slnko so všetkým svojím teplom. Bude po veľkom spustošení. Ja, váš Boh, všetko očistím. Tí, ktorí prežijú, majú ďakovať Svätej Trojici za jej ochranu. Veľkolepé bude kráľovstvo môjho mieru a moje Meno bude velebené a vzývané od východu až do západu slnka.
Po hrôzach tejto dlhej temnoty s rodiacim sa dňom sa ukáže slnko so všetkým svojím teplom. Bude po veľkom spustošení. Ja, váš Boh, všetko očistím. Tí, ktorí prežijú, majú ďakovať Svätej Trojici za jej ochranu. Veľkolepé bude kráľovstvo môjho mieru a moje Meno bude velebené a vzývané od východu až do západu slnka.
Modlite sa, modlite sa a čiňte pokánie: nezaspite ako moji učeníci v Olivovej záhrade, pretože Ja som veľmi blízko. Otcov hnev voči ľudstvu je veľmi veľký. Keby modlitba ruženca a obeť Najsvätejšej Krvi neboli Otcovi také drahé, bola by tu na zemi už nevýslovná bieda. Moja Matka sa prihovára u Otca, u Mňa a u Ducha Svätého. Tým sa Boh dá uzmieriť. Ďakujte teda mojej Matke, že ľudský rod ešte žije. Chovajte k nej detskú úctu - Ja sám som vám v tom dal príklad - Ona je Matkou Milosrdenstva.
Nezabúdajte ustavične obnovovať obeť mojej Najdrahšej Krvi. Moja Matka Ma ustavične prosí a s ňou mnoho kajúcich a priateľských duší. Jej nemôžem nič odmietnuť. Preto len vďaka mojej Matke a týmto mojim vyvoleným tieto dni budú skrátené. Utešujte sa a ctite moju Najdrahšiu Krv a nič sa vám nestane. Vnuknem svojmu Zástupcovi, aby ustavične prinášal Obeť mojej Najdrahšej Krvi a uctieval moju Matku.
Až uvidíte polárnu žiaru, vedzte, že je to znamenie ďalšej vojny. Keď sa znovu objaví svetlo, moja Matka sa vydá na cestu pred slnkom, ktoré zapadá, aby varovala dobrých, že nastal čas. Zlí uvidia strašné zviera a budú hrôzou a zúfalstvom kričať, ale bude neskoro.
Zachránim mnoho duší (pre druhý život). Ľudia sa tomu vysmievali, pretože mnoho z toho, čo som rozkázal oznámiť, aby som vyzval ľudí k obráteniu, sa ešte nestalo. Myslia si, že môžu urážať vyvolené duše, pretože kvôli nim som o niečo zdržal tú strašnú udalosť. Ak vo svojej dobrote a pre zmierne obete, ktoré sa mi ponúkli, zdržiavam skazu, neznamená to, že ju potláčajú.
To nezávisí na úsudku tých, ktorí sú ako zadebnení. Mám azda Ja sám brať ohľad na tých, ktorí nechcú nič vedieť? Keď si svet bude myslieť, že je v úplnom bezpečí, prídem ako zlodej v noci.
Ešte je čas môjho nesmierneho Milosrdenstva, kedy je možné dať sa na pokánie. Buďte pripravení a v stave milosti, potom budete pod mocnou ochranou svojou a mojej Matky.
Spôsobím, aby sa vo Francúzsku narodila čisté a kajúce srdcia, ktoré budú milovať Cirkev a Svätého Otca a Francúzsko. Bude to nová generácia. Porastú v milosti a budú žiť v kráľovstve zbožného kráľa, ktorý svojimi cnosťami bude najkrajšou ozdobou Francúzska. Aby som zachránil svoj národ a Francúzsko, budem to Ja, kto tak urobí skrze veľký zázrak. Človeka, ktorý ju má zachrániť, nikto z tvorov nepozná. (...) Ten, ktorý má držať žezlo, je skrytý v Božom tajomstve. (...) Boh dá (tomuto vladárovi) všetky potrebné milosti a nevyhnutné svetlo, aby spoznal prostriedky pre obrodu ľudstva tak, ako si to želá Boh. To bude biely Kráľ, nový svätý Ľudovít, ešte väčší a ešte svätejší: Bude uchránený a bude svätý, pretože Matka Božia ho chráni ako svojho vlastného syna. Zachránila ho, aby bol dedičom zaslúženej koruny, ktorá mu bola odňatá. Zostupuje z uťatej vetvy ľalií Francúzska, čelných predstaviteľov francúzskeho trónu. Vyjde z môjho Svätého Srdca, ten, ktorý je určený, aby priniesol mier. Jeho korunováciou skončí všetko zlé."
poznámka: Hoci pri čítaní proroctva Márie Júlie Jahenny zaujme čitateľa najviac predpoveď Božieho zásahu a trojdňová temnoty, najzávažnejšou časťou je opis veľkého úpadku viery, mravov a disciplíny v Cirkvi. Táto vízia budúcnosti má svoju obdobu v málo známych prorockých videniach blahoslavenej Anny Kataríny Emmerichovej.
Masima
