%20(1).jpg)
Lucia Pisapia Apicella prežila celý svoj život v Cava de Tirreni, dnes asi 50 tisícovom meste na juhozápade Talianska v Kampánii pri Tyrrhenskom mori. Narodila sa 18. novembra 1887 ako posledná dcéra zo siedmich detí obchodníka s drevom v jeho prvom manželstve.
Keď mala dva roky, zomrela jej matka a otec sa znova oženil s matkinou mladšou sestrou, s ktorou mal ešte ďalších päť detí. Lucia preto chodila do školy len do 3. triedy, potom pomáhala doma. Od detstva túžila ísť pracovať do nemocnice, ale rodičia sa veľmi báli vtedajšieho zabijaka mladých ľudí - tuberkulózy.
"Nepamätám sa, ako sa stalo, že ma nemocnica tak priťahovala, snáď som tam raz prišla a už som sa nemohla odtrhnúť. Nosila som chorým sušienky a pomaranče, pomáhala som ošetrovateľkám, bola som pri umierajúcich. Je hrozné, keď umierajúci márne hľadá na prikrývke ruku druhého, ale moja rodina mi to vyčítala," spomínala Lucia.
Darmo jej to zakazovali. Doma ju preto prezývali zbojník. Peniaze na darčeky pre chorých si zarábala počas voľna tkaním.
Keď mala dva roky, zomrela jej matka a otec sa znova oženil s matkinou mladšou sestrou, s ktorou mal ešte ďalších päť detí. Lucia preto chodila do školy len do 3. triedy, potom pomáhala doma. Od detstva túžila ísť pracovať do nemocnice, ale rodičia sa veľmi báli vtedajšieho zabijaka mladých ľudí - tuberkulózy.
"Nepamätám sa, ako sa stalo, že ma nemocnica tak priťahovala, snáď som tam raz prišla a už som sa nemohla odtrhnúť. Nosila som chorým sušienky a pomaranče, pomáhala som ošetrovateľkám, bola som pri umierajúcich. Je hrozné, keď umierajúci márne hľadá na prikrývke ruku druhého, ale moja rodina mi to vyčítala," spomínala Lucia.
Darmo jej to zakazovali. Doma ju preto prezývali zbojník. Peniaze na darčeky pre chorých si zarábala počas voľna tkaním.
Keď dovŕšila 25 rokov, vydala sa za obchodníka s ovocím Carla Apicella. S manželom mali dvoch synov. Carlo bol v 1. svetovej vojne na fronte a vrátil sa ťažko zranený.
Život išiel ďalej a Lucia žila ako jednoduchá zbožná žena a matka rodiny. Stala sa františkánskou terciárkou. Táto spiritualita veľmi zodpovedala jej duši.
Život išiel ďalej a Lucia žila ako jednoduchá zbožná žena a matka rodiny. Stala sa františkánskou terciárkou. Táto spiritualita veľmi zodpovedala jej duši.
Prišla ďalšia vojna. V r. 1943 sa jej kraj stal dejiskom bitky pri Salerna. Angloamerické vojenské kolóny mierili k Neapolu po ceste vedúcej práve údolím Cava a v okolitých horách sa odohrávali ťažké boje.
V Cava bolo veľa ľudí zabitých pri bombardovaní a pri nemeckých represiách. Nemci sa stiahli, ale nestačili nič urobiť so svojimi padlými spolubojovníkmi. Spojenci sa postarali o svojich padlých, nie o cudzích. Tí zostali ležať v prírode, vystavení zveri i ľudskému rabovaniu. Prečo ich miestni nepochovali? Nemci tu boli nenávidení a ľudia mali po vojne iné starosti.
Lucia ale cítila kresťanskú povinnosť mŕtvych pochovať.Raz bola prítomná scény, v ktorej chlapci dokonca hrali futbal s lebkou padlého vojaka.
Nasledoval prorocký sen, v ktorom videla osem krížov na rúbanisku a osem nemeckých vojakov ju naliehavo prosilo, aby ich ostatky odovzdala matkám.Rozhodla sa. Požiadala veliteľstvo Spojencov o povolenie "ako prostá matka dať do poriadku stratených mŕtvych". Veliteľstvo odpovedalo, že ide o kompetenciu starostu, a ten jej po dlhom váhaní udelil v lete 1946 povolenie a na pomoc jej pridelil dvoch hrobárov.
 |
Zvyšní Nemci a Spojenci boli prevezení na Montecassino, kde sú tri vojnové cintoríny - poľský, nemecký a Spojencov.
Stále a znova ju vyzývali, aby toho nechala, že je to márne, aby nestrácala čas, peniaze a silu a neriskovala, keď chodí po miestach aj s nevybuchnutou muníciou.
Odpovedala jednoducho: "Všetci sú to deti nejakej matky."
Často ich vyhrabávala vlastnými rukami sama alebo s niekoľkými dobrovoľníkmi, hlavne s jednou svojou príbuznou alebo si pomocníkov platila zo svojich peňazí. Musela tiež odškodniť majiteľov polí, kde mŕtvych hľadala.
Keď jej už nestačili peniaze, brala rodinné financie a snažila sa získať peniaze akýmkoľvek spôsobom, napríklad rozpárala matrac, vlnu z nich spriadla, predala a do matracov dala kukuričné šúpolie ako u tých najchudobnejších.
Ak nájdených padnutých bolo možné identifikovať podľa vojenských známok alebo dokumentov, oznamovala to nemeckým úradom, a niekedy si potom písala aj s ich matkami.
V septembri 1951 bola pozvaná do Nemecka a prevzala tu vyznamenanie Veľký kríž od prezidenta. Ľuďmi bola vďačne prijatá a nazývali ju "Mamma Lucia".
Stretla sa tiež s matkou 22 ročného padlého vojaka, s ktorou si predtým písala, a odovzdala jej jeho prsteň, hodinky a tabatierku.
Toho istého roku ju prijal aj pápež Pius XII., ktorý na žiadosť biskupa schválil jej prácu ako dielo kresťanskej lásky.
Postoj k nej sa menil aj v Taliansku. V roku 1952 ju v tlači nazvali "matkou všetkých padlých" a vyšla o nej kniha Matky. V roku 1959 potom dostala štátne vyznamenanie a tiež sa stala čestnou občiankou Salerna.
Keď už Lucia nemohla pokračovať vo svojej práci, ktorá ale tiež bola z väčšej časti hotová, stiahla sa do kostolíka k ostatkom padlých a vytrvalo sa za nich denne modlila. Mŕtvi sa stali jej adoptívnymi deťmi.
Zomrela 23. júla 1982 ako 95-ročná. Prezident jej posmrtne udelil zlatú medailu a v kondolencii napísal: "V jej láske a solidarite sme mohli spoznávať základné ľudské hodnoty."
Pochovávanie mŕtvych je skutok milosrdenstva a zároveň prejav ľudskosti vôbec, mŕtvych pochováva každá kultúra.
Pohreb tej, ktorá pochovala mnohých, bol veľmi slávnostný. V priebehu dvoch dní, kedy bola vystavená v rakve sa s ňou rozlúčilo množstvo ľudí. Arcidiecéza Amalfi-Cava požiadala o Kánonický proces k jej svätorečeniu, je teda v počiatočnom štádiu pred udelením Nihil obstat.
Pochovávanie mŕtvych je skutok milosrdenstva a zároveň prejav ľudskosti vôbec, mŕtvych pochováva každá kultúra.
Pohreb tej, ktorá pochovala mnohých, bol veľmi slávnostný. V priebehu dvoch dní, kedy bola vystavená v rakve sa s ňou rozlúčilo množstvo ľudí. Arcidiecéza Amalfi-Cava požiadala o Kánonický proces k jej svätorečeniu, je teda v počiatočnom štádiu pred udelením Nihil obstat.
Masima
