%20(1).jpg)
Edvige Carboni zasvätila svoj život Bohu už v piatich rokoch, nedostala povolenie vstúpiť do rehole, v tridsiatich rokoch sa na jej tele objavili stigmy. Svoje modlitby a utrpenie obetovala predovšetkým za spásu duší vojakov a za pád komunistického režimu v Rusku. Preslávila sa tiež ďalšími mimoriadnymi darmi, ktorými Boh navštevuje mystikov, ako je levitácia či bilokácia.
Blahoslavená Edvige (Hedviga) Carboni pochádzala zo skromných pomerov. Od detských rokov cítila povolanie k zasvätenému životu, napriek tomu na matkinu prosbu zostala so svojou rodinou. Absolvovala iba štyri roky základnej školy, aby mohla v domácnosti nahradiť chorú matku a postarať sa o svojich štyroch súrodencov.
Zvláštne znamenia sprevádzali Edvige už od narodenia.
Jej matka opísala, že sa dievčatku na hrudi objavil krížik, ktorý nikdy nezmizol.
Už v ranom detstve pocítila túžbu plne patriť Bohu. Čoskoro sa stala členkou "čestnej stráže", združenia slúžiaceho pri každodennej eucharistickej adorácii. Neskôr vstúpila do tretieho rádu františkánok.
14. júla roku 1911 pri modlitbe počula Edvige hlas, ktorý jej hovoril, že sa má stať obrazom jeho utrpenia. Na tele dievčaťa sa objavili stigmy.
Edvige Carboni opísala udalosť takto: "Jedného dňa som pri modlitbe upadla do vytrženia. Ukázal sa mi Ježiš a povedal: "Chceš trpieť?" Odpovedala som: "Áno, Pane, pre tvoju lásku chcem mnoho trpieť, veľa!"
V tej chvíli sa mi Ježiš ukázal v podobe kríža, z jeho rán vychádzali lúče svetla a tieto lúče mi zranili ruky, nohy, hlavu a bok. Pocítila som na všetkých zranených miestach takú bolesť, že som celé hodiny zostala ležať na zemi. Potom som precitla a uvidela som, že rany trochu krvácajú, a nesmierne boleli. Mala som 29 rokov. "
Ako Edviga zapísala do svojho denníka, Ježiš žiadal, aby svoje utrpenie obetovala za vykúpenie duší, najmä vojakov všetkých politických konfliktov, a za pád ateistického komunistického režimu v Sovietskom Rusku. Život prostého dievčaťa zo Sardínie sa tak spojili s tragickými kapitolami 20. storočia.
Život Edvigy Carboni sprevádzali ďalšie nadprirodzené javy. Bola videná pri levitácii, vo videniach sa rozprávala s Ježišom a Máriou a s mnohými svätcami, bola zrazená démonom. Nezvyklé udalosti nemohli uniknúť jej okoliu a vyústili v roku 1925 v začatí kánonického procesu, vyvolanému hlasmi tých, ktorí ju považovali za podvodníčku.
Práve v týchto okamihoch sa ukazuje veľkosť duše. Ak sa jej zmocní pýcha, hrdosť, je to koniec, pretože sa vzbúri a nepodvolí. Ak však cíti, že všetko prichádza od Boha, prežije s jasnou mysľou tiež tieto strašné chvíle. A tak tomu bolo aj s Edvige.
Edvige mala vízie ľudí, ktorí išli do pekla, vízie duší, ktoré boli v očistci a požadovali jej pomoc, i dušu, ktorá vstúpila do neba.
Vitalia uvádza: „Bol tam mladý muž, ktorý žil v tom dome ako aj Edvige. Nikdy však nepočúval jej radu k pokániu. Bol neveriaci a zomrel náhle, po úraze elektrickým prúdom na svojom pracovisku. Stále mal dostatok času, bol v nemocnici, ale aj tam odmietol kňaza a sviatosti. Edvige ho raz videla odsúdeného, obklopeného plameňmi. Nadával jej a obviňoval z toho, že sa za neho viac nemodlila. Ježiš však Edvige utešil, povedal jej, že mal s ním zľutovanie, poslal mu kňaza, ale on ho odmietol.“
Bol tam aj iný prípad muža, ktorý viedol poctivý život, ale nikdy neprijímal sviatosti. Ježiš povedal Edvige, aby tomu mužovi napísala, že ak nezmení svoj spôsob života, bude potrestaný. Muž však nechcel činiť pokánie a neskôr jej Ježiš dal vedieť, že bol tiež odsúdený.
Ježiš dal Edvige tiež vedieť o zubárovi na Sardínii, ktorý bol odsúdený. „Dcéra moja, ten zubár, ktorý zomrel pred niekoľkými mesiacmi, ma nechcel poznať ako svojho Otca a ja som ho nepoznal ako syna.“
Známy bol aj prípad kňaza, ktorý počas druhej svetovej vojny organizoval na univerzite v Ríme konferencie, popierajúce skutočnú prítomnosť Ježiša v Eucharistii. Po smrti sa zjavil Edvige a prosil ju, aby sa za neho modlila. Povedal jej, že bol odsúdený kvôli knihám, ktoré napísal proti viere a škandálu, ktorý spôsobil. Aby Edvige dokázal, že to nie je iba jej predstavivosť, kňaz v jej izbe zdvihol knihu a dotykom úplne spálil.
Edvige písala vo svojom denníku a o očistci. V októbri 1943 si zapísala: „Niekto sa objavil, dotkol sa môjho zápästia a popálil ma. Nepoznala som ho. Bol oblečený ako úradník a povedal mi: Zomrel som počas vojny, chcel by som, aby za mňa mons. Vitali odslúžil omše a vy a vaša ste sa za mňa modlili."
Po tom, čo boli na jeho úmysel odslúžené omše aj modlitby, objavil sa opäť, ale už obklopený svetlom a povedal: "Idem do neba, kde sa za vás (Edvige a Pauline) budem modliť, obzvlášť za mons. Vitaliho. Som Rus, volám sa Pavol Višin. Mama ma vzdelávala vo viere, ale keď som vyrastal, nechal som sa zviesť zlými vplyvmi. V okamihu smrti som sa kajal a spomenul si, čo ma mama ako dieťa naučila.“
V iný deň si Edvige do denníka zapísala: „Keď som sa modlila pred krížom, zrazu sa mi zjavil človek, celý v plameňoch, a počula som jeho hlas: Som Benito Mussolini. Pán mi umožnili prísť k tebe, aby som získal nejaké úľavy utrpenia v očistci. Prosím ťa, ponúkni všetky svoje modlitby, utrpenia a poníženia počas dvoch rokov, ak to tvoj duchovný vodca dovolí. Božia milosť je nekonečná, ale aj spravodlivá. Nikto nemôže vstúpiť do neba, kým nesplatil posledný cent z dlhu voči Božskej spravodlivosti. Očistec je pre mňa hrozný, pretože som s pokáním čakal až do poslednej chvíle.“
V roku 1951 mi v jeden jarný deň Ježiš po svätom prijímaní povedal: „Dnes ráno duša Benita Mussoliniho vstúpila do neba.“
Edvige si pri inej príležitosti zapísala: „Zdalo sa mi s učiteľom, ktorý zomrel pred mesiacom počas bombardovania. Videla som, že bol v brilantnom svetle, ale ruky mal trochu spálené. Zvyšok tela mal krásne a zdravé. Povedal: Pozri sa teraz na mňa. Jediné, čo potrebujem, je ešte jedna omša a budem oslobodený. Prosím mons. Vitali, aby jenu za mňa odslúžil.“
Panna Mária povedala Edvige, že jej teta bola v očistci, pretože mnohokrát vynechala omšu v zasvätený sviatok.
Jej brat Giorgino sa tiež Edvige zjavil, že bol v očistci, kde musel zostať po dobu ôsmich rokov. Požiadal ju o modlitby a keď sa lúčil, chytil ju za ruku, kde jej vznikla spálenina, ktorú mala na ruke až do svojej smrti.
Na Dušičky bola Edvige naplnená radosťou, keď premýšľala o dlhých radoch duší, ktoré jej prišli poďakovať za modlitby, keď vstúpili do neba.
V roku 1923 zomrel vo veku 28 rokov na tuberkulózu jej priateľ Mercedes Farci. Niekoľko dní po jeho skone sa Edvige zjavil oblečený v bielom, a vravel jej, že sa teší na Božiu prítomnosť a radosti neba.
Ježiš jej umožnil mať pohľad do neba. V auguste 1941 napísala: „Ježiš mi povedal – Príď a uvidíš krásne veci. – Pešo som vošla do krásnej brány, ktorú strážili dvaja anjeli, z každej strany jeden. Na bráne bol nápis – Tí, ktorí sú nečestní a neskromní, nemôžu vstúpiť. Anjeli ma vpustili a ja som šťastná vstúpila. Uvidela som kus neba. Aké je krásne! Rastliny a kvety, aké som predtým nikdy nevidela. Podlaha bola pokrytá perlami a vzácnymi kvetinami. Potom mi oznámili, že ďalej už chodiť nebudem. Videla som pristúpiť saleziánskeho kňaza s kľúčom v ruke. Keď otvoril dvere, kde bol nápis „saleziánska záhrada,“ uvidela som vo vnútri záhrady kňazov i laikov každého veku. Bola to krásna záhrada s rastlinami a kvetinami, ktoré som nikdy nevidela a všetci šťastne spievali.“
Masima
