Predchuť večnosti

Boh nám dáva už počas pozemského zakúsiť predchuť večnosti, aby sme zatúžili dozrievať do večného života a nebáli sa radikálne bojovať proti svojmu egoizmu.

Svätý Maximilián Kolbe zomrel ako mučeník 14. augusta 1941 v koncentračnom tábore v Osvienčime. Hneď po svojej smrti sa zjavil svojej mame. Mária Kolbe opísala toto mimoriadne stretnutie v jednom liste. 

Raz ráno, bolo to už po mučeníckej smrti jej syna, pričom o nej ešte nevedela, si kľakla a začala sa modliť. V istej chvíli začula jemné klopanie na dvere. Obrátila sa a na svoje prekvapenie uvidela svojho syna. 

Maximilián bol oblečený vo františkánskom habite, radostný, usmiaty, mimoriadne krásny a vyžarovala z neho zvláštne svetlo.

Máriu kolbe zaplavila radosť: "Synček, Nemci ťa pustili?"

Maximilián prešiel cez izbu a podišiel k oknu: "Mama, netráp sa pre mňa. Tam, kde som, je plnosť šťastia." Keď to povedal, zmizol.

Mária Kolbe ihneď pochopila, že jej syn zomrel a prišiel jej to oznámiť.

Známa talianska mystička a stigmatička Natuzza Evolo, mala mimoriadnu charizmu - kontakt so zosnulými z neba a očistca, ba niekedy aj z pekla, keď museli na Boží príkaz vydať svedectvo o večnom pekelnom treste. Túto mimoriadnu charizmu dostala od Boha. 

Natuzza najčastejšie vídala duše zosnulých pri ľuďoch, ktorí ju prišli požiadať o modlitbu alebo duchovnú pomoc.

"Často sa stáva, že keď ku mne niekto príde, vidím pri ňom zosnulého. Môže ísť o jeho brata, sestru, otca alebo matku. Títo zosnulí mi hovoria dôležité veci, ktoré chcú povedať svojim príbuzným alebo známym. dokážem rozlíšiť len duše, ktoré sú v nebi, pretože z nich vyžaruje veľké šťastie a ľahko sa vznášajú nad zemou. Duše z očistca odlíšim od žijúcich len ťažko, neraz som im ponúkla stoličku, aby si sadli. Vtedy mi povedali: Nepotrebujem ju, som duša z iného sveta."

Posolstvá, ktoré Natuzze hovorili zosnulí, sa okrem iného týkali manželov a výchovy detí. 

Istá zosnulá žena jej 5. októbra 1947 povedala: "Hovorím predovšetkým matkám - dbajte o výchovu svojich detí - budú také, ako ich vychováte. Beda matkám, ktoré bránia počatiu antikoncepciou a narodeniu detí interrupciou. Ak sa neobrátia, hrozí im večné zatratenie v hroznom utrpení. Prečo chcete zabiť najnevinnejšie a najbezbrannejšie ľudské bytosti? Neviete vari, že Boh ich povoláva k životu v spoločenstve so sebou, aby sa stali anjelmi v nebi a svätými?"

Duše v očistci povzbudzovali aj k pravidelnému pristupovaniu k sviatosti pokánia. Žijúcich pobádali, aby hneď vstali zo smrteľného hriechu a vytrvali v posväcujúcej milosti.

"Možno niekomu napadne - prečo by som sa mal spovedať u kňaza, ktorý je možno väčší hriešnik ako ja?" povedala jedna duša z očistca. "Odpoveď je jednoduchá - pretože v tajomstve spovede zastupuje kňaz Boha a je jeho nástrojom. Skrze sviatosť kňazstva pôsobí Ježiš Kristus, ktorý koná zázrak odpustenia všetkých hriechov. Proste Boha o odpustenie všetkých svojich smrteľných hriechov, ľutujte a rozhodnite sa polepšiť. Ak spáchate smrteľný hriech, choďte čo najskôr na spoveď. Ak prosíte Boha o odpustenie hriechov, ste chránení pred večným zatratením. Za dôsledky hriechov však treba konať pokánie v očistci, čo sa spája s rôznym, neraz veľkým utrpením, ale aj s istotou, že ste spasení." 

Každý, kto prosil Natuzzu o informácie o svojich blízkych zosnulých, dostal prostredníctvom mystičky konkrétnu a podrobnú odpoveď. Nemohol teda pochybovať o tom, že život človeka sa smrťou nekončí, iba sa mení a zároveň nadobudol istotu o existencii neba, očistca a pekla.

Taliansky novinár a spisovateľ Vittorio Messori dôkladne preskúmal a opísal istú mimoriadnu udalosť.
Istý zámožný Turínčan ťažko ochorel a potreboval stálu zdravotnú starostlivosť. Zatelefonoval teda do kláštora rehoľných sestier a požiadal ich, aby mu poslali ošetrovateľku, ktorá by sa o neho starala. Odvtedy k nemu začala každý večer prichádzať rehoľná sestra, ktorá ho opatrovala.
Turínčan sa po niekoľkých mesiacoch liečby uzdravil. Spolu s manželkou sa pobral do kláštora, aby sa rehoľnej sestre poďakoval. Čakalo ho poriadne prekvapenie!

Keď sa v kláštore pýtal na sestru, zistil, že už pred mnohými rokmi zomrela. Manželia tomu nemohli uveriť, rehoľníčky ich preto zaviedli na cintorín. Uverili, až keď na náhrobnom kameni uvideli fotografiu zosnulej sestry, ktorej sa prišli poďakovať.

Fakt, že im ako ošetrovateľka niekoľko mesiacov pomáhala zosnulá sestra ich podnietil k tomu, aby sa zmierili s Bohom vo sviatosti pokánia a začali sa horlivo modliť a zúčastňovať na svätej omši.

Masima