Zázračná udalosť v Manzanedo

Zázračná udalosť z Manzaneda je najlepšie zdokumentovaným eucharistickým zázrakom v dejinách Španielska. 20. apríla 1903 sa prostredníctvom zjavenia Božského Jezuliatka obrátila celá farnosť, ktorá odpadla a vieru nepraktizovali.

Obec Manzanedo spadá do biskupstva Astorga. Redemptorista P. Mariscal, ktorý tu z poverenia biskupa kázal týždenné ľudové misie, opísal svoje zážitky nasledovne:

"Keď sme prišli kázať misie, obyvatelia tunajšej obce boli vo veľmi poľutovaniahodnom duchovnom stave. Medzi ľuďmi a tamojším farárom Pedrom Rodriguezom došlo k ťažkému sporu. Farár dokonca opustil svoju cirkevnú obec a odobral sa do susednej filiálnej obce. Kto zavinil tento nešťastný spor, neviem.

V každom prípade to s Manzanedo vyzeralo veľmi zle. Ľudia nemali ku kňazom vôbec úctu. Keď sa na ulici ukázal nejaký iný kňaz, ľudia mu nadávali a dokonca po ňom hádzali kameňmi. Biskup z Astorga sa domnieval, že rozbúrené city najlepšie upokoja ľudové misie. Preto poslal do Manzaneda nás. redemptoristov.

Každý si vie predstaviť, že sme tam odchádzali s veľmi zmiešanými pocitmi. Keď sme prišli do farnosti, nikto nás neuvítal, ako býva všade zvykom. Naopak, ľudia sa o nás vôbec nezaujímali a rozhodli sa, že sa našim kňazom budú vyhýbať.

S dôverou v Božiu pomoc sme nezačali kázať priamo vo farnosti, ale vo filiálnom kostole svätého Martina. Z okolitých obcí priviedlo na misie svoje deti len málo veriacich, ale z Manzanedo neprišiel vôbec nikto.
Až piaty deň prišlo odtiaľ niekoľko ľudí, ale iba zo zvedavosti a nie z úprimnej zbožnosti. Napriek tomu sme nestrácali odvahu. Napísal som vtedy nášmu predstavenému v Astorge, že my, kazatelia, by sme išli najradšej domov, pretože ako sa zdá, nemá to žiadny význam, aby sme tu pokračovali v práci.

A hľa, už ďalší deň nám prišiel zázračne na pomoc sám Pán. V priebehu dvadsiatich minút dokázal to, o čo sme sa zbytočne snažili celý týždeň.

Bolo to 20. apríla 1903 na sviatok patróna diecézy svätého Turibia z Astorga. Deti prijali ráno sväté prijímanie s veľkou nábožnosťou.

Prosil som ich pritom, aby sa modlili za obrátenie svojich rodičov a príbuzných. Ony to urobili a nebeský Priateľ detí nečakaným spôsobom prejavil svoju dobrotu a vypočul ich detskú modlitbu. Na ten deň večer bolo vyhlásené slávnostné odprosenie pred vystavenou Najsvätejšou Sviatosťou Oltárnou. Ja som mal kázať.

Ale zdalo sa, že sa všetko spojilo proti nám. Prechladol som sa a takmer som stratil hlas. Preto som poveril svojho spoločníka P. Romera, aby kázal namiesto mňa. On však ma prosil, aby som od toho upustil, že ešte nikdy nemal slávnostné odprosenie a nie je na to pripravený, a už vôbec nie v takých ťažkých podmienkach.

Čo robiť? Povedal som mu, aby namiesto toho kázal o pekle. 

Proti očakávaniu prišlo tentoraz mnoho dospelých, predovšetkým preto, že chceli uvidieť krásne osvetlenie, ktoré bolo na programe. Kázanie o pekle vypočuli s nechuťou, ba priamo s odporom a niektorí dali najavo svoj posmech.

Keď P. Romero skončil, zažali sme na oltári veľké množstvo sviečok. Medzitým som vstúpil na kazateľnicu, aby som predriekaval slová odprosenia. Môj hlas bol však veľmi slabý a nebolo ma takmer počuť.

Náhle naplnil kostol veľký jas, pri ktorom svetlo všetkých zapálených sviečok sa javilo ničím. Bolo to, ako by priamo v kostole vyšlo slnko. Ľudia okamžite povstali. Všetci sa uprene pozerali na oltár, aby videli zázrak, ktorý sa tu odohrával. 

Šesťročné dievčatko zvolalo uprostred ticha jasným hlasom: Chcem vidieť dieťatko!

Všetci si zrazu kľakli. Keď som totiž začal hovoriť z kazateľnice, nejaký hlas mi šepkal do ucha slová proroka Izaiáša: Svoje ruky mám celý deň rozpnuté nad svojím ľudom, ale môj ľud mi neverí a stavia sa mi na odpor. V tom okamihu zmizol môj chrapot a môj hlas znel tak mohutne ako nikdy v živote. Už si nepamätám, čo všetko som povedal.

Cítil som, že to nehovorím ja, ale skrze mňa hovorí niekto iný. A kto to bol? Sám božský Spasiteľ. Pretože keď som vyslovil vnuknuté slová, vo vystavenej monštrancii sa náhle zjavila tvár dieťaťa. 

Malo svetlé vlasy a najskôr bolo také veľké ako vložená hostia. Potom Ježiško vystúpil z monštrancie, s rozopnutými rukami stál na oltári pred monštranciou, ako by chcel objať všetky svoje deti, ktoré pred ním kľačali. 

Hruď žiariaceho Ježiška bola otvorená a bolo vidieť jeho Srdce. Na rukách aj nohách mal rany, z ktorých vytekala krv. Mal snehobiele šaty posiate fialovými kvetmi. Žiariaci Ježiško bol viditeľný celých dvadsať minút, počas ktorých som kázal slová odprosenia.

Nie je možné si predstaviť ohromenie a svätú bázeň, aká sa zmocnila všetkých prítomných. Farár Don Pedro stál pred oltárom, videl priamo pred sebou božské Dieťa s krvácajúcim srdcom a triasol sa bázňou a vzrušením.

Vyzval som deti, aby po mne opakovali prosbu za svojich rodičov. Ony síce povstali a roztiahli svoje paže ako Ježiško, ale neboli schopné ani slova. Zato sami dospelí začali opakovať po mne slová prosby. So slávnostnou vážnosťou uzavreli novú zmluvu vernosti s Pánom ako kedysi Izraeliti na púšti.

Keď farár udelil prítomným monštranciou sviatostné požehnanie, nebol schopný dotknúť sa svätej Hostie, aby ju vyňal z monštrancie a uložil do cibória.
Hostia sa však sama vzniesla a klesla do cibória, ktoré potom P. Pedro uložil do svätostánku. 
Ľudia nechceli vôbec opustiť kostol. Keď som im povedal, aby sa vrátili domov, poslúchli, ale nikto sa neodvážil otočiť ku svätostánku chrbtom a vychádzali z chrámu tvárou k oltáru. 

Veriaci potom išli za svojím farárom a prosili ho, aby im odpustil ich urážky, vrátil sa do farnosti a žil medzi nimi ako predtým.

Všetci farníci pristúpili ku svätej spovedi. Rozdeľovanie svätého prijímania trvalo posledný deň nesmierne dlho, pretože prišli ľudia z celého okolia, aby pri oltári zázraku prijali sväté prijímanie.

Keď sme posledný deň spievali ďakovné Te Deum, zjavil sa Ježiško opäť, ale tentoraz už nemal rany a z jeho šiat zmizli fialové kvety. Trvalou pamiatkou na túto udalosť je Ježiško zobrazený na misijnom kríži v tej podobe, v akej sa zjavil."

Biskup z Astorga Mons. Vincente Alonso Salgado dal celý prípad prísne prešetriť. Poslal do Manzanedo osobitnú komisiu. Po krátkom čase mohol zverejniť úradné potvrdenie, ktoré o celej udalosti nepripúšťalo žiadnu pochybnosť.

Najväčším dôkazom je však viera a zbožnosť vo farnosti, ktorá bola predtým naplnená nenávisťou voči náboženstvu a kňazovi. Všetci muži sa združili do eucharistického bratstva, ktoré sa striedalo v adorácii pred Eucharistiou vo svätostánku.

Masima
zdroj: Maria Maesele: Die eucharistischen Wunder aus der ganzen