%20(1).jpg)
Clelia Barbieri sa narodila 13. júla 1847 v obci Le Burdie v provincii San Giovanni in Persiceto na okraji Bologne, v Taliansku a v arcidiecéze Bologna.
Jej rodičia boli rôzneho pôvodu: Giuseppe Barbieri pochádzal z chudobnej rodiny v Le Burdie, zatiaľ čo Giacinta z najzámožnejšej rodiny v meste. Láska však oboch spojila a Cleiina matka opúšťa svoju bohatú rodinu, aby nasledovala svojho manžela do biedneho domčeka a do chudoby. Napriek úbohému príbytku a nemajetnosti tvoria Giuseppe a Giacinta rodinu postavenú na skale viery a oddaného kresťanského života. Clelia bola na želanie svojej matky pokrstená ako Clelia, Rachel, Mária v deň svojho narodenia.
Matka odmalička učila Cleliu milovať Boha, a tak v jej srdci čoskoro narástla túžba po svätosti. Jedného dňa sa jej opýtala: „Mamička, ako sa môžem stať svätou?“ Mama ju okrem rozjímania o Bohu naučila aj šiť, priasť nite a tkať.
V roku 1855 počas epidémie cholery prišla osemročná Clelia o otca, ale vďaka štedrosti svojho strýka – lekára, a mladšej sestry jej matky – tety Ernestíny, sa presťahovala do pohodlnejšieho domu v blízkosti farského kostola. Odvtedy sú Cleliine dni naplnené oddanosťou a svätosťou. Buď bola doma a šila, alebo sa modlila v kostole.
Jej duchovným otcom bol farár Gaetano Guidi aj vďaka nemu vnímala evanjelium veľmi vážne a snažila sa podľa neho žiť v neustálom kontakte s Bohom skrze vnútornú modlitbu.
Clelia nedosiahla vysoké vzdelanie, ale nadšene čítala náboženskú literatúru. Jej spiritualita bola veľmi často obohatená o strelné modlitby. Uvedomovanie si, že Boh je s ňou a že mu patrí celá spôsobilo, že žila šťastne a vyrovnane aj v neľahkých podmienkach.
Clelia mohla – kvôli svojej nezvyčajnej katechetickej príprave a spiritualite – pristúpiť k prvému svätému prijímaniu 17. júna 1858 ako jedenásťročná, čo v tejto dobe to nebolo zvyčajné. Pre Cleliu to bol rozhodujúci deň pre budúcnosť, pretože mala za sebou prvú mystickú skúsenosť: výnimočné pokánie a pokánie za svoje vlastné hriechy i za hriechy sveta.
Prežila muky a utrpenie za hriechy, ktoré ukrižovali Krista a ktoré tak zarmucovali Pannu Máriu.
Kríž a Panna Mária Bolestná inšpirovali jej svätú dušu od jej prvého prijímania. Zároveň mala prvú inšpiráciu, pokiaľ ide o jej budúcnosť, ktorú vnímala ako založenú na modlitbe a dobrých skutkoch.
V adorácii pred Svätým stánkom bola nehybná, vytrvalo sa modlila, zatiaľ čo doma bola vzorom pre ostatné pracujúce dievčatá, s ktorými spoločne priadla konopné vlákna. Clelia priniesla do svojho malého sveta niečo mimoriadne osobné: pracovala s radosťou a láskou, modlila sa, myslela na Boha po celý čas a dokonca o ňom hovorila so svojimi spoločníčkami. Žila v láske, úplne oddaná milovaniu svojich blížnych bez obmedzenia. Zabudla a dokonca ignorovala potreby tela. Bola šťastná, že patrila Pánovi a jej šťastie spočívalo len v myslení na Neho. Napriek tomu sa nezabúdala obracať sa k svojim blížnym, najchudobnejším, ktorí často čakali na nejaké malé znamenie lásky.
V jej vnútri bola horiaca viera a cítila, že „musí ísť“, aby sa dala všetkým Božím chudobným. Milovala samotu, ktorá jej umožnila naplno sa priblížiť k Bohu, ale i tak opustila ochranu svojho domu a inšpirovaná svojou vyčerpávajúcou láskou vyšla k ostatným ľuďom.
Clelia vstúpila vo svojich štrnástich rokoch do miestneho farského združenia kresťanskej náuky a celé spoločenstvo prebudila k životu. Zapojila do neho najmä mladé dievčatá, ktoré vyučovala základom písania, čítania a katechizmu. Táto činnosť bola základom jej apoštolátu. Dosahovala vynikajúce výsledky. Veľa mladých žien odmietlo lichotivých sobášnych návrhov a spolu s Cleliou, ktorú si zvolili za svojho vodcu, vytvorili myšlienku spoločenstva venovaného apoštolskému a kontemplatívneho spôsobu života. Mal to byť život služby, ktorá by vychádzala z Eucharistie s každodenným svätým prijímaním a zušľachťovala by sa učením katechizmu pre robotníkov a roľníkov v tejto oblasti. Kvôli politickej situácii v čase zjednotenia Talianska v rokoch 1866 – 1867 sa táto myšlienka nemohla hneď uskutočniť. Nakoniec sa to však uskutočnilo 1. mája 1868, keď sa vyriešili byrokratické a miestne problémy, a Clelia a jej priateľky založili spoločnosť, ktorá bola neskôr pomenovaná na Inštitút Malých sestier Sedembolestnej Matky Božej. Clelila, ktorá je považovaná za zakladateľku kongregácie, bola oddanou ctiteľkou svätého Františka a práve jeho si zvolila za patróna kongregácie.
Kongregácia sídlila v „dome učiteľa“, a práve tam nastala séria mimoriadnych udalostí formou pomoci mladej komunite, ktorá bola nepochybne prácou Božej prozreteľnosti a bez ktorej by skupina nikdy nemohla prežiť. Malá skupina bola skúšaná fyzickými a morálnymi utrpeniami, aj absurdným ponižovaním. Clelila išla všetkým príkladom, nepríjemné udalosti ju nezlomili, jej viera a oddanosť v modlitbe boli vždy mimoriadne.
Malá počiatočná skupina rástla, rovnako ako počet chudobných, chorých a mladých chlapcov a dievčat, potrebujúcich katechizmus a náboženské vyučovanie. Clelia sa im oddane venovala, všetci ju začali vnímať ako vodcu a učiteľku viery. Aj preto ju nazvali „Matka,“ hoci mala len dvadsaťdva rokov.
Clelia zakrátko ochorela. Tuberkulóza, ktorú mala v sebe, sa dva roky po tom, čo založila kongregáciu, prebudila a prudko sa prejavila.
Clelia zomrela prorokujúc sestre – „odchádzam, ale nikdy ťa neopustím. Keď v tomto poli lucerny vedľa kostola bude nový komunitný dom, už s tebou nebudem. Budete rásť v počte a budete expandovať po pláňach a horách, aby ste pracovali na vinici Pánovej. Príde deň, keď tu, v Budrie, mnohí prídu s vozmi a koňmi...“ a dodala: "Idem do neba a všetci, ktorí zomrú v našej komunite, budú mať večný život."
Clelia zomrela 13. júla 1870 so šťastím toho, že sa stretne so Snúbencom a milovaným Pánom. Jej proroctvo smrti bolo splnené.
Inštitút Malých sestier Sedembolestnej Matky Božej sa rozšíril a naďalej rastie. Rozširuje sa po celom Taliansku, Indii a Tanzánii. Sestry v Celiiných stopách pokorne pokračujú vo svojej užitočnej pomoci všetkým, ktorí to potrebujú.
Clelia Barbieri mala v čase svojej smrti len dvadsaťtri rokov a je najmladším zakladateľom náboženskej komunity v dejinách Cirkvi.
9. apríla 1989 bola svätorečená pápežom Jánom Pavlom II. Vo svojej kanonizačnej homílii vyzval k jej nasledovaniu slovami: „Jej modlitba nech vyprosuje, aby sa veriaci, muži i ženy, viac angažovali vo svojich farnostiach, aby nachádzali spôsoby, ako sa stať kvasom a nástrojom náukovej i duchovnej formácie skrze vážne chápanú povinnosť apoštolátu.“
