Svätý Félix z Cantalice

Málo svätých žilo františkánsky ideál vďačnej jednoduchosti tak oduševnene ako brat kapucín Félix z Cantalice (1515 – 1587). Jeho priateľské „Deo gratias! – Pán Boh zaplať!“ za všetko, čo ako žobravý mních na potulkách po Ríme získal pre svoj kláštor, mu vyslúžilo medzi ľuďmi prezývku „brat Deogratias“.

Félix Porro prišiel na svet roku 1515 v jednoduchej sedliackej rodine v horskej dedinke Cantalice v strednom Taliansku. Čítať a písať sa nikdy nenaučil. No už ako dieťa sa pri pasení oviec a kôz modlil pred krížmi, ktoré si vlastnoručne zhotovil.

Veselý a všetkými obľúbený chlapec vstúpil onedlho do služby a strávil tam ako pastier a neskôr ako sluha osemnásť šťastných rokov vrúcnej spätosti s Bohom. Keď sa jedného dňa pri oraní splašili mladé voly a cez Félixa, zrazeného na zem, sa prehnali aj s pluhom, mladík akoby zázrakom vstal zo zeme bez zranenia. So zvolaním „Milosrdenstvo, milosrdenstvo!“ padol na kolená a ďakoval Bohu za znovudarovaný život, ktorý mu teraz chcel bez výhrady zasvätiť. Ihneď poprosil svojho hospodára o prepustenie zo služby a uchádzal sa o prijatie do nedávno založenej rehole kapucínov.

V noviciáte v neďalekom Citta Ducale šťastný 28-ročný Félix už po niekoľkých dňoch prijal hnedý habit synov sv. Františka a novicmajster zakrátko konštatoval: „Zdá sa mi, že brat Félix sa modlí bez prestania.“

Bol príkladom v horlivosti a v čnosti a chápal svoj rehoľný život od začiatku ako krížovú cestu, ako najkratšiu a najistejšiu cestu k dokonalosti, na ktorej chcel svojho Majstra radostne nasledovať. Kríž sa stal pre tohto analfabeta doslova učebnicou, preto sa raz takto vyjadril: „Kto nerozumie tejto knihe, ten nevie, čo sú knihy.“

Rozjímanie nad utrpením Krista, nad všetkým dobrom, čo zaňho Pán vykonal, sa mu stalo nevysychajúcim prameňom a najhlbším tajomstvom jeho vďačnosti a radosti. Rád vyhlasoval: „Študujem šesť písmen: päť červených a jedno biele. Červené sú rany Spasiteľa, biele písmeno je Mária.“ Pannu Máriu miloval úprimnou detskou láskou. Roku 1545 ako 30-ročný zložil Félix rehoľné sľuby.

O dva roky neskôr ho predstavení poslali do Ríma. Tam vo veľkom kláštore St. Bonaventura z neho spravili pomocníka starého žobravého brata Angela. Keď ten čoskoro nato zomrel, bol Félix poverený ťažkou a ponižujúcou úlohou, aby po uliciach Večného mesta celkom sám denne žobral poživeň pre nie malý počet spolubratov.

Bola to náročná úloha, pretože išlo o základný predpoklad na udržanie kláštora a zároveň jeho žobranie malo vzbudzovať v ľuďoch ducha lásky.

A tak sa teda brat Félix deň čo deň vydával po rannej svätej omši – v letných horúčavách i v zimnom daždi – na cestu do mesta. Putoval ulicami a úzkymi chodníkmi, bosý, „vyzbrojený“ džbánom a vrecom, aby pre kláštor vyžobral víno a olej, chlieb a zeleninu. Aj keď bol presvedčený, že „nás všetky veci môžu povzniesť k Bohu, keď na ne hľadíme pokorným okom,“ ulicami Ríma prechádzal so sklopeným zrakom, a aby vnútorne zostal pri Bohu, modlil sa ruženec. 

Čoskoro poznal tento kapucín každý kút v meste, neúnavne klopal na dvere palácov i chudobných príbytkov, vždy vyrovnaný a spokojný so všetkým, čo mu dali. Dokonca aj na výsmech a nadávky temperamentných a vo vyjadrovaní nie zrovna jemných Rimanov odpovedal s úsmevom a úprimným „Pán Boh zaplať! – Deo gratias!“.

Všetko, nielen almužnu, ale predovšetkým poníženie vnímal brat Félix ako Boží dar, ktorý prinášal posvätenie jemu, ale aj ostatným. Nikdy neprešiel popri chudobnom bez toho, aby sa mu neprihovoril povzbudzujúcim slovom a nedaroval mu kúsok z chleba, ktorý práve vyžobral.

Medzi ľuďmi brat Deogratias rád spieval svoje vlastné pesničky o láske k Ježišovi a Márii alebo jasným hlasom recitoval verše zo Svätého písma, ktoré vďaka vynikajúcej pamäti doslova vyvierali z jeho srdca.

Keď sa občas len s námahou predieral cez hustý dav ľudí, volal: „Miesto, milí ľudia! Trochu miesta pre osla z kapucínskeho kláštora!“ 
Kde sa však stretol s hriešnymi pomermi, tam – pohnutý morálnou biedou ľudí – so starosťou a súcitom vyslovil aj jasné slová napomenutia: „Majte predsa zľutovanie so svojou dušou!“

Tento kapucín mal podmaňujúcu detskú otvorenú povahu. Popri chudobných a chorých boli preto jeho zvláštnymi obľúbencami práve deti z mesta. Rád ich okolo seba zhromažďoval a nechal ich opakovať „Deo gratias!“ Takto mu tieto deti akoby pomáhali v jeho ustavičnom vzdávaní vďaky Bohu za všetky dobrodenia, ktoré od neho dostal.

Zvláštne priateľstvo a duchovná spriaznenosť ho spájala s Filipom Nerim, apoštolom Ríma a zakladateľom oratoriánov. Ako srdečne sa dokázali obaja smiať a bratsky sa objať pri náhodnom stretnutí na ulici! Boli jedno srdce a jedna duša.

Keď sa brat Félix unavený vrátil s nazbieranými „pokladmi“ do kláštora, uspokojil sa s niekoľkými kôrkami chleba a trochou vína. Vďačne prijal, keď mu brat kuchár niečo odložil zo zvyškov z obeda, no nikdy o to sám od seba neprosil.

V noci, kým bratia spali (on sám len dve hodiny oddychoval na holých doskách), šiel samotný do kláštorného kostola a vo vrúcnej modlitbe predkladal Bohu úmysly svojich dobrodincov, ako aj úmysly rímskeho ľudu.
S rozpaženými rukami stál pred svätostánkom a trávil takto hodinu za hodinou, často v slzách orodoval a prosil a – ako ho bratia potajomky sledovali – bol v hlbokom rozjímaní a často aj vo vytržení.

Počas štyridsiatich rokov vernej a neporovnateľne pokornej služby ho Rimania nielen dobre spoznali, ale si ho tak obľúbili, že sa stal pre nich neodmysliteľnou súčasťou mesta.

Vždy častejšie bolo počuť o uzdraveniach a o prorockých slovách tohto skromného kapucína. Jeho proroctvo sa potvrdilo napríklad aj vtedy, keď predpovedal víťazstvo kresťanskej flotily v námornej bitke pri Lepante roku 1571. Takto sa medzi ľuďmi stále viac rozširovala zvesť o jeho svätosti. 

Samotného rehoľníka trápili počas posledných siedmich rokov života silné koliky, no on o svojom utrpení hovoril: „To sú ruže, to sú kvety.“
Jeho utrpenia ho spojili s Ukrižovaným, a aj preto brat Félix odpovedal na lekárovu otázku, prečo sa nemodlí za vlastné zdravie: „Čo to hovoríte? Aj keby som vedel, že by ma Pán vypočul, aj tak by som ho o to neprosil. Keď už dopúšťa bolesti, prečo by som ich ja nemal z lásky niesť?“ A na doktorov úžas začal brat Félix spievať modlitbu vďaky.

72-ročného brata očividne ťažilo bremeno veku, ale keď mu dohovárali, aby odovzdal svoj „úrad“, odmietol: „Vojak musí umrieť pod zbraňami a osol pod sedlom.“

Niekoľkým priateľom predpovedal aj svoju blízku smrť. Keď lekár musel nakoniec skonštatovať, že

mu už nemôže pomôcť, brat Félix s úľavou zvolal: „Deo gratias! Deo gratias!“

Deň pred svojou smrťou brat Félix zrazu upadol do extázy a povedal: „V sprievode anjelov je tu naša milá Pani.“ 
Keď na druhý deň, na svätodušný pondelok 18. mája 1587 prijal sviatosť zomierajúcich, zvolal kapucín trikrát stále silnejším hlasom: „Deo gratias!“ Nato pokojne zavrel oči, akoby chcel len spať.

Keď sa správa o smrti svätého kapucína rozniesla po Ríme, vydali sa masy ľudí na cestu ku kláštoru. Kapucíni mali opodstatnené starosti o kláštor a zamkli brány, no ľudia bez okolkov priložili rebríky ku kláštorným múrom a vnikli do nádvoria.
Keď bratia kapucíni nakoniec kvôli kardinálovi kláštor predsa len museli otvoriť, stratili kontrolu nad veľkým davom tlačiacich sa Rimanov a už sa mohli len bezmocne prizerať, ako kláštornú celu zosnulého kapucína doslova vyplienili: slamu a seno, na ktorých brat Félix spával, obnosené sandále, dosky, handry, dokonca aj prach z dlážky – to všetko si rozobrali vďační záujemcovia ako pamiatku na obľúbeného kapucína.

Lenže dav ľudí prišiel aj nasledujúci deň k vystavenému telu mŕtveho brata Félixa a na pamiatku si

odstrihovali pramene jeho vlasov a brady, brali si kúsky látky z jeho kutne, ba dokonca mu odstrihli

aj z nechtov. Rimania sú predsa len zvláštny národ!

Františkánsky kardinál Félix Peretti, priateľ brata Félixa, vedel o jeho prorockom dare a raz sa ho zo žartu spýtal, či sa nestane pápežom.
Brat Félix odpovedal: „Robíte si síce žarty, ale tak sa stane.“ A dodal: „Snažte sa byť dobrým pápežom a viesť Cirkev príkladným spôsobom!“ 
Félix Peretti sa už ako pápež Sixtus V. vybral po smrti kapucína k jeho hrobu a vyjadril svoj úmysel vyhlásiť ho čoskoro za blahoslaveného; zároveň chcel v tomto procese blahorečenia osobne vypovedať ako svedok, keď už počul o osemnástich zázrakoch, ktoré sa stali na príhovor tohto jeho priateľa.

Za čias Félixa z Cantalice žil v Ríme celý rad veľkých svätých: Ignác z Loyoly, František Borgia, pápež Pius V., Alojz z Gonzagy, Kamil Lellis, Stanislav Kostka a aj kardináli Róbert Bellarmín a Karol Boromejský. Tí všetci si chudobného laického brata vážili ako múdreho poradcu: Karol Boromejský raz poprosil Filipa Neriho o posudok kláštorných pravidiel, ktoré sám zostavil. Bez toho, aby sa na text pozrel, priviedol Filip kardinála k bratovi Félixovi s poznámkou, že vhodnejšieho posudzovateľa nepozná.
Kapucín sa ospravedlňoval: „Ale otec Filip predsa vie, že ja neviem ani čítať.“ 
„To nevadí,“ mienil Filip Neri, „tak nech ti to prečítajú, a keď sa vrátime, povieš nám svoj názor.“ A naozaj, brat Félix navrhol dve vylepšenia, ktoré sv. Karol Boromejský prevzal do svojich kláštorných

pravidiel.

Brat Lupus dostal kedysi od Félixa dobrú radu, aby na svojich žobravých púťach tiež často opakoval „Deo gratias!“. 
Jednej noci spozoroval, ako sa brat Félix vrhol na kolená pred hlavným oltárom a úpenlivo prosil Božiu Matku: „Daj mi na chvíľu do náručia tvoje božské Dieťa!“
Zrazu obraz Panny Márie na oltári ožil, Božia Matka sa sklonila a vložila do Félixových rúk svojho malého Syna.
Félix si ho s vrúcnou láskou a so slzami v očiach pritisol k sebe.

Niet teda divu, že slávnosť Vianoc bola preňho mimoriadne veľkým sviatkom.

Félix z Cantalice bol roku 1709 ako prvý zo svojej rehole svätorečený.

Masima