%20(1).jpg)
Seefeld leží na trati z Garmisch-Partenkirchene do Innsbrucku. Len málokto vie, že sa tu pred viac ako 600 rokmi stal jeden z najväčších a najpôsobivejších eucharistických zázrakov. Stopy tohto zázraku je možno aj dnes vidieť vo farskom kostole v Seefelde. Stojí v ňom dodnes prastarý oltár, pri ktorého sa kedysi stal zázrak.
Keď o 40 rokov neskôr sa začalo s prestavbou kostola, bol starý oltár ponechaný na pôvodnom mieste. Stále je tu predmetom úcty. Udalosť z roku 1384 je zobrazená na starom gotickom tabuľovom obraze s priebežným latinským a nemeckým nápisom, ktorý visí na južnej stene kňazského chóru. Nad kamenným portálom je udalosť tiež umelecky zvečnená, ale písomne sa nezachoval presný dátum tejto udalosti.
Podľa ústneho podania to bolo na sviatok Zvestovania Panny Márie 25. marca 1384 /veľké tajomstvo Zvestovania si Východná cirkev pripomínala 25. marca už okolo r. 550, v Ríme slávenie zaviedol pápež sv. Sergius I. (687 - 701). Pomenovanie sviatku sa viackrát menilo: v najstarších časoch ho poznáme pod názvami Zvestovanie anjela Panne Márii, Zvestovanie Pána, Zvestovanie Krista, vstredoveku Zvestovanie blahoslavenej Panne Márii, pričom slávnosť mala mariánsky charakter. V novom Rímskom kalendári (1969) je obnovený názov Zvestovanie Pána. Slávi sa ako sviatok Pána úzko spojený s Pannou Máriou. Obsahom slávenia je a vždy bolo veľké tajomstvo vtelenia Božieho Syna a Máriin súhlas - jej Fiat. V kalendári našej Katolíckej cirkvi sa každý rok, 25. marca, slávi slávnosť Zvestovanie Pána/.
Historicky doložená je táto správa: Rytier Oswald Milser, pyšný pán Seefeldu a násilný muž, chcel na sviatok Zvestovania Panny Márie spolu s ostatnými veriacimi prijať sväté prijímanie.
Pre tento sviatočný deň ho napadla vskutku celkom zvláštna myšlienka: požiadal kaplána zo Seefeldu, aby mu pri svätom prijímaní podal veľkú hostiu, tak ako prijíma kňaz pri svätej omši. Rytier sa tak chcel pred ostatnými ľuďmi povyšovať. Kaplán sa mu tento nápad pokúšal vyhovoriť, ale zastrašený vyhrážkami rytiera nakoniec súhlasil, že mu podá veľkú hostiu.
Rytier stál na epištolnej strane oltára. Odmietol pri prijímaní svätej hostie pokľaknúť a pokorne skloniť hlavu. Sotva sa hostia dotkla jeho jazyka, začal sa prepadať do podlahy. Plný hrôzy sa pravou rukou chytil oltára, ale oltár sa začal nakláňať aj s ním, ako by sa chcel na neho zrútiť. Tvrdý kameň oltára bol ako z vosku a odtlačok rytierovej pravej ruky zostal zachovaný na oltárnej doske. Rytier sa už prepadol až po kolená. S hrôzou sa pozeral na kňaza a naznačil, aby mu hostiu opäť odňal, pretože ju z hrôzy ani nebol schopný prehltnúť. Kňaz tak urobil.
V tom okamihu sa oltárna doska aj podlaha opäť spevnili a rytier, pokorený vo svojej drzej pýche, sa snažil vystúpiť z priehlbiny, do ktorej sa prepadol. Klesol na kolená, začal plakať a bil sa do pŕs. Bol hlboko otrasený a plný ľútosti. S hostiou sa však stal ďalší veľký zázrak. Keď ju kňaz vzal z rytierovho jazyka, objavili sa na nej kvapky čerstvej krvi.
Prítomní veriaci boli zdesení. Jeden zo sluhov rytiera sa ponáhľal na hrad, aby oznámil Oswaldovej manželke Dorothee von Starkenberg, čo sa deje v kostole. Dorothea, ktorá z vlažnosti vo viere zostala doma, nechcela jeho slovám veriť: "Skôr by museli na tomto polene rozkvitnúť ruže, než by táto správa mohla byť pravdou." To, čo vyslovila, sa ihneď stalo skutočnosťou. Klát vyrazil, zazelenal sa a rozvinuli sa krásne ruže. Dorothea ruže so zlosťou zlomila a hodila na zem. Hneď bola za svoj pyšný čin potrestaná, zasiahlo ju šialenstvo. Ako bez duše utečie do hory, kde nešťastne zomrie.
Kajúcnik Oswald sa od tejto udalosti zmenil. Všetko hlboko ľutoval a odišiel do kláštora Stamms, kde žil dva roky. Počas svojho pobytu v kláštore spal na holej podlahe a ako vankúš mu slúžil kameň. Jeho starý otec už v roku 1286 postavil kaplnku, ktorá slúžila ako rodinná hrobka. Boli v nej pochovaní aj Oswaldovi rodičia, ale on sa rozhodol, že nebude pochovaný v krypte, ale na prahu, aby každý kto do kaplnky vstúpi či bude odchádzať, kopal do jeho tela.
Zázračná hostia je dodnes zachovalá a neporušená. Krvavé škvrny sú na nej jasne viditeľné. Je bieloskvúca, hoci bola uchovávaná dlhú dobu v nepriaznivých podmienkach vo výklenku v stene. Trvalý je tvar oltára a priehlbiny v podlahe.
Priehlbina je hlboká asi 40 cm a je prikrytá mrežou. Na jej dne je možno vidieť odtlačky topánok. V sakristii je zelený ornát, ktorý bol zhotovený z plášťa pána zo Seefeldu.
Organizátorom pútí k svätej krvavej hostii bol tirolský knieža gróf Ferdinand II. Hoci zázrak bol zvláštnymi listinami z roku 1431, 1460 a 1472 potvrdený a vybavený odpustkami, celý prípad dal znovu prešetriť vzdelanému jezuitovi Petrovi Kanisiovi, ktorý bol neskôr vyhlásený za svätého a za cirkevného učiteľa.
Hostia musela byť pri ohrození nepriateľskými vpádmi a vojnovými udalosťami niekoľkokrát ukrytá do bezpečia. Na začiatku 19. storočia musela hostia opäť opustiť svoj príbytok. Bola ukrytá do svätostánku kostola v Mösern. Keď bol tento úkryt prezradený, odniesol ju jeden kňaz z kláštora v Stam, v noci v schránke do domu jedného sprievodcu. Až na sviatok Zvestovania Panny Márie 25. marca 1806 bola hostia opäť v slávnostnom sprievode prenesená späť do Seefeldu, kde prebýva dodnes.
V Seefelde sa stali početné zázraky a vypočutia prosieb. Sú o tom zapísané správy v knihe zázrakov. Zázrak v Seefelde je stále aktuálny a vyzýva nás nielen k väčšej pokore, ale aj k dôstojnému postoju, ktorý pri svätom prijímaní vyjadruje našu naozajstnú pokoru a úctu.
Masima
