%20(1).jpg)
Vidím Máriu, ako medzi otcom a matkou kráča po jeruzalemských uliciach. Okoloidúci sa zastavujú a pozerajú na krásne dievčatko oblečené v snehobielych šatách a zahalené závojom pavučinovo jemnej látky. Podľa vzoru na látke, ktorý tvoria vetvičky a kvety, presvitajúce na tenkom podklade, sa domnievam, že je to ten istý závoj, ktorý mala Anna v deň svojho očisťovania. Kým však Anne nesiahal ani po pás, maličkej Márii spadá takmer až na zem a zahaľuje ju ako ľahký a žiarivobiely obláčik nevšedného pôvabu.
Rozpustené plavé vlásky spadajúce na plecia, lepšie povedané na útlu šiju, presvitajú na miestach, kde závoj nemá výšivku, ale len veľmi jemný podklad. Závoj pridržiava na čele stužka svetlobelasej farby, na ktorej sú striebornou niťou vyšité drobné ľalie, ktoré určite vyšívala mamička.
Ako som povedala, šaty sú dlhé až po zem, takže pri chôdzi ledva vidieť nôžky v bielych sandálikoch. Z dlhých rukávov vykukajú rúčky sťaby dva lupienky magnólie. Okrem belasej stužky nemá na sebe nijakú inú farbu. Všetko je biele. Mária je odetá akoby do snehu.
Joachim má na sebe ten istý odev ako pri očisťovaní a Anna má šaty veľmi tmavej fialovej farby. Aj plášť, ktorý jej zakrýva i hlavu, je tmavofialový. Má ho stiahnutý až na oči. Úbohé oči matky, červené od slz, ktoré by nechceli plakať a predovšetkým by nechceli, aby bolo vidieť, že plačú, ale ktoré nemôžu neplakať pod ochranou plášťa. Táto ochrana je tu pre okoloidúcich, ale aj pre Joachima. Napokon i jeho oči, vždy jasné a spokojné, sú dnes začervenané a poznačené slzami, ktoré už vyronil a ktoré ešte padajú. Kráča veľmi zhrbený, na hlave má šatku upravenú do tvaru turbanu, ktorého cípy padajú pozdĺž tváre.
Teraz je už Joachim ozajstný starec. Kto ho vidí, môže si pomyslieť, že je to starý, ba azda i prastarý otec maličkej, ktorú drží za ruku.
Zármutok, že ju stratí, spôsobuje, že úbohý otec sa takmer vlečie. Celé držanie tela i chôdza prezrádzajú jeho ochabnutosť, a to ho robí starším aj o dvadsať rokov. Je taký ustatý a smutný, že v tvári vyzerá nielen zostarnutý, ale aj chorý. Ústa, dnes lemované dvoma výraznými vráskami tiahnucimi sa od nosa, sa mu jemne chvejú.
Obaja sa usilujú skrývať svoje slzy. Ak sa im to však darí pred mnohými, nemôžu ich ukryť pred Máriou. Pre svoju malú postavičku ich vidí zdola hore a dvíhajúc svoju hlávku sa pozerá striedavo na otca a matku.
Vždy, keď sa na nich pozrie a usmeje, snažia sa opätovať jej úsmev chvejúcimi sa ústami a silnejšie stlačiť jej rúčku vo svojej. Určite si myslia: „Nuž, opäť o jeden úsmev menej.“
Kráčajú pomaly. Zvoľna. Akoby chceli cestu čo najviac predĺžiť. Využívajú všetko, aby sa mohli zastaviť... Cesta sa však musí raz skončiť!
A táto sa práve končí. Hľa, tam na kopci, na ktorý stúpa posledný úsek cesty, sú už múry chrámu. Anna si povzdychne a silnejšie stisne Máriinu ručičku.
„Anna, moja drahá, som s tebou!,“ zaznie hlas vychádzajúci z tieňa nízkeho podlubia na križovatke. A Alžbeta ju dostihne a objíme ju.
A keďže Anna plače, vraví jej: „Poď, poď na chvíľu do tohto domu priateľov. Potom pôjdeme spolu. Je tam aj Zachariáš.“
Všetci vchádzajú do nízkej tmavej miestnosti, v ktorej žiari veľký oheň. Pani domu, určite Alžbetina priateľka, ktorú Anna nepozná, sa zdvorilo vzdiali a ponechá príchodiacich osamote.
„Nemysli si, že ľutujem alebo že nerada dávam svoj poklad Pánovi,“ vysvetľuje Anna so slzami v očiach... „Ale to srdce... ó, to moje srdce, akú len bolesť cíti moje staré srdce, ktoré sa opäť vracia do svojej bezdetnej osamelosti...! Keby si cítila...“
„Chápem to, Anna moja... Ale ty si dobrá a Boh ťa poteší v tvojej osamelosti. Mária sa bude modliť za pokoj svojej mamičky, všakže?“
Mária hladká a bozkáva mamine ruky, kladie si ich na tvár, aby ju matka pohladila, Anna zviera jej tváričku oboma rukami a bozkáva ju a bozkáva. Nemôže sa nasýtiť tých bozkov.
Vchádza Zachariáš a zdraví: „Pokoj Pánov spravodlivým.“
„Áno,“ vraví Joachim, „vyprosuj nám pokoj, lebo naše vnútro sa chveje pri tejto obeti. Je to ako obeta otca Abraháma, keď vystupoval na vrch, ale my nenájdeme inú obeť na vykúpenie našej. Ani by sme to nechceli, lebo sme verní Bohu. Ale bolí nás to, Zachariáš. Boží kňaz, pochop nás a nepohoršuj sa.“
„Vôbec nie. Práve vaša bolesť, ktorú dokážete udržať, aby neprekročila dovolenú mieru a nepriviedla vás k nevernosti, je pre mňa školou lásky k Najvyššiemu. Dôverujte však. Prorokyňa Anna sa bude veľmi dobre starať o tento Dávidov a Áronov kvietok. Teraz je jedinou ľaliou svojho svätého rodu, ktorý má Dávid v chráme, a bude o ňu postarané ako o kráľovskú perlu. Hoci sa čas chýli k naplneniu a matky Dávidovho rodu by sa mali starať o to, aby zasvätili svoje dcéry chrámu, pretože Mesiáš vzíde z panny Dávidovho potomstva, pre ochabnutie vo viere sú miesta vyhradené pannám prázdne. Je ich veľmi málo v chráme a z tohto kráľovského rodu nie je ani jedna, odkedy z neho odišla Sára Elizeova, lebo sa vydala. Je síce pravda, že chýba ešte tridsať rokov do stanoveného času, ale... No, dúfajme, že Mária bude prvá z mnohých Dávidových panien pred posvätnou oponou. A potom... kto vie...“ Zachariáš už nevraví nič. Ale zamyslene hľadí na Máriu. Potom pokračuje: „Ja tiež budem bdieť nad ňou. Som kňaz a mám tam istú moc. Využijem ju pre tohto anjela. A Alžbeta ju bude často navštevovať...“
„O, samozrejme! Tak veľmi potrebujem Boha a prídem to hovoriť tomuto dievčatku, aby to ono povedalo Večnému.“
Anna sa vzchopila. Alžbeta ju chce ešte viac povzbudiť, a tak sa jej pýta: „Nie je to tvoj svadobný závoj? Alebo si utkala nový?“
„Je môj. Zasvätím ho s ňou Pánovi. Už mi neslúžia oči... A potom, náš majetok sa kvôli daniam a pohromám veľmi zmenšil... Nemohla som si dovoliť veľké výdavky. Pripravila som iba bohatú výbavu pre jej pobyt v Božom dome a na neskoršie... lebo si myslím, že ja ju už nebudem obliekať na svadbu... a chcem, aby to bola ruka jej matky, ktorá jej pripraví veno a utká jej bielizeň a šaty nevesty, hoci potom budem už studená a nehybná.“
„Ach, prečo takto uvažuješ?!“
„Som už stará, sesternica. Nikdy som to tak nepocítila, ako teraz v tejto bolesti. Dala som posledné sily svojho života tomuto kvietku, aby som ju vynosila a dojčila, a teraz... teraz... bolesť, že ju strácam, mi berie aj posledné sily.“
„Nesmieš takto hovoriť, kvôli Joachimovi.“
„Máš pravdu. Budem sa snažiť žiť pre svojho muža.“
Joachim sa zatváril, že nepočul a že je zahĺbený do počúvania Zachariáša, ale počul to a silno si vzdychol s očami lesklými od sĺz.
„Je medzi treťou a šiestou. Myslím, že by bolo dobré, keby sme už išli,“ vraví Zachariáš.
Vstávajú, obliekajú si plášte a odchádzajú. Ale skôr ako vyjdú, Mária si pokľakne na prah s roztvorenými rukami ako malý prosiaci cherubín: „Otecko, mamička, vaše požehnanie!“
Neplače, drží sa statočne. Ale pery sa jej chvejú a hlas, zlomený zadržiavanými vzlykmi, vydáva ako nikdy predtým chvejúce sa stony hrdličky. Tvárička jej zbledla a oči nadobudli výraz úzkostlivej odovzdanosti. Až takej, že naň nemožno pozerať bez toho, aby človek nepocítil hlbokú bolesť. Túto odovzdanosť uvidím na Kalvárii a pri hrobe.
Rodičia ju požehnajú a bozkávajú, raz, dva razy, desaťkrát. Nedokážu prestať... Alžbeta tichučko plače a Zachariáš je veľmi dojatý, hoci to nechce dať najavo.
Vychádzajú. Mária ako predtým medzi otcom a matkou. Pred nimi Zachariáš so svojou ženou. Už sú za múrmi chrámu. „Idem k veľkňazovi. Vy vystúpte až na veľkú terasu.“
Prechádzajú cez tri nádvoria a tri predsiene. Stoja pred obrovskou mramorovou kockou ovenčenou zlatom. Každá kupola, vydutá ako polovica obrovského pomaranča, žiari na slnku, čo teraz napoludnie dopadá kolmo na rozsiahle nádvorie obklopujúce majestátnu budovu a zaplavuje svojimi lúčmi voľné priestranstvo a široké schodište vedúce k chrámu. Iba portál oproti schodišťu pozdĺž priečelia je v tieni a vysokánska bronzová a zlatom vykladaná brána je ešte tmavšia a slávnostne
kontrastuje so záplavou svetla.
Na prudkom slnku Mária ešte väčšmi pripomína sneh. Teraz stojí pod schodišťom medzi otcom a matkou. Ako im všetkým trom musí búšiť srdce! Alžbeta stojí vedľa Anny, asi pol kroka za ňou.
Strieborný zvuk trúbiek a bronzové pánty dverí pri otváraní znejú ako citary. Objaví sa vnútrajšok chrámu vo svojej kráse a s lampami v pozadí. So svetlami a za zvuku strieborných trúb prichádza zvnútra nádherný sprievod zahalený v oblakoch kadidla.
Už je na prahu. Vpredu bude asi veľkňaz. Slávnostne pôsobiaci starec oblečený do jemného ľanového rúcha, na ňom krátka ľanová tunika a na nej akýsi pestrofarebný ornát, niečo medzi ornátom a diakonským odevom - purpurová a zlatá, fialkastá a biela sa striedajú a blýskajú sa ako drahokamy na slnku. Dva pravé drahokamy sa jagajú na ňom ešte živšie hore na pleciach. Možno sú to sponky vsadené do vzácneho kovu s drahokamom. Na hrudi veľká brošňa so skvejúcimi sa drahokamami, prichytená zlatou retiazkou. Naspodku krátkej tuniky sa trblietajú prívesky a ornamenty. Zlato sa jagá aj vpredu na pokrývke hlavy, ktorá mi pripomína mitru pravoslávneho biskupa, lebo má tvar kupoly, a nie špicatý, akú má mitra katolíckeho biskupa.
Vznešená osobnosť ide dopredu sama až po začiatok schodišťa v zlatistom svetle slnka, v ktorom sa skvie ešte viac. Ostatní čakajú zoradení v kruhu pred bránou pod tienistým portálom. Vľavo je skupina dievčat v bielom s prorokyňou Annou a ďalšími staršími ženami, určite učiteľkami.
Veľkňaz sa pozrie na maličkú a usmeje sa. Musí sa mu zdať veľmi malá pod týmto veľkým schodišťom hodným egyptského chrámu! Dvíha ruky k nebu a modlí sa. Všetci skláňajú hlavu v najhlbšej pokore pred kňazským majestátom spojeným s večným Majestátom.
Potom kňaz dáva Márii znamenie. Ona sa odpojí od matky a otca a vystupuje po schodoch ako vo vytržení. Usmieva sa. Usmieva sa do tieňa chrámu, tam, kde sa vznáša drahocenná opona... Už je hore na schodišti pri nohách veľkňaza, ktorý jej kladie ruky na hlavu. Obeta je prijatá. Bola vôbec niekedy v chráme čistejšia obeta? Potom sa obráti a položí jej ruku na plece, akoby ju, ovečku bez poškvrny, chcel zaviesť k oltáru. Dovedie ju k bráne chrámu. Skôr, ako jej dovolí vstúpiť, spýta sa: „Mária z Dávidovho rodu, poznáš svoj sľub?“
Potom, ako povie svoje strieborné: „Áno,“ zavolá: „Nože vstúp. Kráčaj v mojej prítomnosti a buď dokonalá.“
A Mária vstupuje, pohlcuje ju šero a stále viac ju zakrýva a oddeľuje zástup panien a učiteliek, a za nimi leviti... Už jej niet...
Teraz sa brána znova otáča a zahrá svoju melódiu. Otvor, ktorým možno vidieť sprievod postupujúci dopredu smerom k Svätyni, je stále užší. Teraz je to už len malá štrbina. Teraz už nič. Zavretá.
Poslednému akordu zvukov pántov odpovie vzlyk obidvoch starcov a jediný výkrik: „Mária! Dcéra!“ Potom počuť dva stony: „Anna! a Joachim!“ A obaja nakoniec: „Vzdajme slávu Pánovi, ktorý ju prijal do svojho domu a povedie ju po svojej ceste.“ Takto sa všetko končí.
Ježiš hovorí: „Veľkňaz povedal: ,Kráčaj v mojej prítomnosti a buď dokonalá. Veľkňaz nevedel, že hovorí so Ženou, ktorá je v dokonalosti hneď po Bohu. Ale hovoril v mene Boha, a preto jeho príkaz bol posvätný. Vždy posvätný, ale osobitne, keď sa týkal plnej Múdrosti.
Mária si zaslúžila, aby ju ,Múdrosť predišla a ukázala sa najprv jej‘, pretože ,už od počiatku svojho dňa ona bdela pri jej dverách a z lásky túžila po poučení. Chcela byť čistá, aby dosiahla dokonalú lásku, a zaslúžila si ju mať za učiteľku. Vo svojej pokore nevedela, že ju vlastnila ešte pred narodením a že spojenie s Múdrosťou bolo iba pokračovaním božského pulzu v raji.
Nevedela si to predstaviť. A keď jej v tichosti srdca Boh hovoril vznešené slová, vo svojej pokore sa domnievala, že sú to myšlienky pýchy, a pozdvihujúc svoje nevinné srdce k Bohu, úpenlivo prosila: ,Pane, zmiluj sa nad svojou služobnicou!'
Ó, naozaj, pravá Múdra, večná Panna, mala už od úsvitu svojho dňa iba jedinú myšlienku: ,Obracať k Bohu svoje srdce od úsvitu svojho života a bdieť pre Pána a modliť sa v prítomnosti Najvyššieho' a prosiť o odpustenie za slabosť svojho srdca, ako jej to vnukala jej pokora.
Nevedela, že vopred prosí o odpustenie pre hriešnikov, ako to urobila pri päte kríža spolu s umierajúcim Synom.
Lebo ak náš všemohúci Pán bude tak chcieť, bohato jej nadelí rozumného ducha, a tak pochopí svoje vznešené poslanie. Nateraz je iba malým dieťaťom, ktoré v posvätnom pokoji chrámu opätovne vytvára stále dôvernejšie vzťahy s Bohom, city k nemu a spomienky na neho.
Toto je pre všetkých. Ale tebe, malá Mária, nemá tvoj Učiteľ povedať nič osobitného? ,Kráčaj v mojej prítomnosti, a preto buď dokonalá.' Pozmeňujem trochu posvätnú vetu a dávam ti ju ako príkaz. Dokonalá v láske, dokonalá vo veľkodušnosti, dokonalá v utrpení.
Pozri sa ešte raz na matku. A rozjímaj o tom, čo mnohí nevedia alebo nechcú vedieť, lebo bolesť je pre ich chuť a ducha príliš nepriateľský pokrm.
Mária pociťovala bolesť od prvej chvíle života. Byť dokonalou, ako bola ona, znamenalo byť aj dokonale citlivou. A preto jej obeta musela byť bolestnejšia, ale preto aj omnoho záslužnejšia. Kto vlastní čistotu, vlastní lásku; kto vlastní lásku, vlastní múdrosť; kto vlastní múdrosť, vlastní veľkodušnosť a hrdinstvo, pretože pozná dôvod, pre ktorý sa obetuje. Pozdvihni svojho ducha, aj keď ťa kríž zohýna, drví a ubíja. Boh je s tebou.“
zdroj: Evanjelium, ako mi bolo odhalené
