Svätá Mechtilda z Hackebornu

Meno Mechtilda znamená "mocná bojovníčka". Vo francúzskej a anglickej oblasti sa meno často používa v podobe "Maud". Cirkev rozlišuje tri ženy tohto mena: Mechtilda z Hackebornu, Mechtilda z Magdeburgu a Mechtilda z Diessenu. Prvé dve uvedené žili v čase, keď v kláštore Helfta v Durínsku bola predstavenou múdra abatiša Gertrúda z Hackebornu. Spoločne s ňou pôsobili v tejto dobe veľmi požehnane.

V jednej starej kronike sa píše: "Skoro po deväťdesiat rokov tam bol vrelý život. Pán Ježiš Kristus bol osobám tohto kláštora tak dôverne známy, že s Ním ... hovorili ako s dobrým priateľom."

Mechtilda z Hackebornu, ktorej rok narodenia sa uvádza 1241, bola mladšou sestrou abatiše Gertrúdy, ktorá predtým viedla cisterciánsky konvent v Rodersdorfe, kam prišla so svojimi rodičmi na návštevu. Sedemročné dievča bolo tak nadšené zbožným životom mníšok, že sa zdráhalo kláštor opustiť. Na jej vrúcne prosby ju teda nechali rodičia v opatere staršej sestry.

Gertrúda dbala na prísnu kláštornú výchovu, ktorá obsahovala ako obsiahle vedomosti, tak aj prísnu požiadavku dobrého rádového života. Mechtilda napriek svojej mladosti nedostala žiadne výnimky. Gertrúda ju zrejme chcela tvrdo skúšať, aby spoznala, či je jej povolanie pravé. 

Mechtilda, ktorá bola vybavená bohatým nadaním ducha i srdca, všetko čo sa od nej požadovalo, plnila s prirodzenosťou a srdečnosťou. Robila také pokroky, že po preložení kláštora do Helfty, ešte ako osemnásťročná, skladá rehoľné sľuby a je jej pridelená úloha učiteľky v kláštornej škole.

Jej úchvatný hlas a veľká muzikálnosť, kvôli ktorým ju spolusestry nazývali "slávikom Kristovým", jej dovoľovali byť predspeváčkou liturgického chóru. Radosť, srdečnosť, pokora, láskavosť a jednoduchosť boli jej podstatné vlastnosti. V tom sa nápadne podobala Terézii z Lisieux. Zverovala všetko Bohu, nechcela nič pre seba samotnú a aj cez zväčšujúce sa utrpenia, ktoré jej pôsobili neznesiteľné bolesti hlavy, bola "ochotná a radostná" až do posledného dychu. 

Mechtilda však poznala aj temné hodiny a ťažké depresie, ale ako povedala jedna jej žiačka, snažila sa vždy "žiť v oblažujúcej blízkosti Božej". 

Ostatné mníšky dlhú dobu nevedeli nič o preťažkých cvičeniach pokánia, ktorými bola Mechtilda podrobená. Až postupne sa stávalo rehoľníčkam zrejmé, že medzi nimi žila bytosť, ktorá prežívala obšťastňujúcu prítomnosť Božiu v tajomných videniach. 

Mechtilda trpela ochorením pečene a pribúdajúcimi rokmi nadobúdalo jej ochorenie pečene vážnej podoby. Mechtilda, ako pravá mystička, v tom prijímala blízkosť Božiu ešte hlbšie a jej srdce bolo napriek bolestiam, ktorými trpela, stále naplnené vďačnosťou a láskou. 

Vo dlhých rokoch utrpenia pred svojou smrťou, nachádzala ešte stále silu, aby utešovala svojej sestry a posilňovala ich. Zomrela 19. novembra 1298 v Helfe.

Svätica býva zobrazovaná, ako nesie knihu, na ktorej sedí holubica. Jej príhovor pôsobí proti slepote.

Ježiš jej jedného dňa ukázal odev, ktorý musí mať každý človek, aby bol vpustený na nebeskú svadbu. Bola to nádherná látka trblietajúca sa v zlatej, bielej a purpurovej farbe. 

Mechtilda k tomu dodávala: Toto je svadobný šat, pripravený z belosti čistoty srdca, z purpuru pokory a zo zlata lásky. Kto chce mať tento odev, musí mať čisté srdce, nesmie v sebe chovať žiadne zlé myšlienky a musí všetko čo počuje a vidí, používať len k dobrému a posudzovať v láske: musí sa podriadiť svojmu predstavenému s pokorným a tichým srdcom. Musí milovať Boha z celého srdca a všetko považovať v porovnaní s Bohom za nepatrné a ničotné.

Mechtilda raz počula na začiatku svätej omše tieto slová: "Poďte, požehnaní môjho Otca!"

Prosila: "Ó, keby som bola jednou z týchto požehnaných, ktorí počujú Tvoje najsladšie volanie!"

A na to jej Ježiš odpovedal: "Vedz, že ty si jednou z nich. A aby si nepochybovala, dám ti do zástavy svoje Srdce lásky a útočisko, aby si vždy a zvlášť v hodine svojej smrti v ňom našla útechu a pokoj."

Odvtedy uctievala Mechtilda Najsvätejšie Srdce Ježišovo horúcou zbožnosťou a vyznala: "Keby som chcela popísať všetky dary, ktoré som načerpala z tohto dobrotivého srdca, nemohla by to obsiahnuť žiadna veľká kniha."

Masima