%20(1).jpg)
Martin de Porres sa narodil 9. decembra 1579 v Lime v Peru, ako nemanželský syn španielskeho šľachtica Juana de Porres z Burgosu a bývalej černošskej otrokyne Anny Velasquez z Panamy. Otec sa spočiatku k nemu nechcel priznať, preto bol pri Martinovom krste v kostole svätého Sebastiána uvedený ako neznámy. Mal o dva roky mladšiu sestru Janu. Po nejakej dobe sa otec k deťom, ktorým matka dala kresťanskú výchovu, priznal a vzal ich na čas do Guayaquil, prístavu v Ekvádore. Potom, čo sa stal vládcom Panamy, zveril Janu do výchovy príbuzného a Martina s tmavou pleťou nechal v Lime u matky.
Martin bol výnimočný chlapec, veľmi štedrý k chudobným. Keď ho matka poslala na trh, často sa vracal naprázdno – cestou domov všetky nakúpené potraviny rozdal chudobným a hladným. Vo svojej pokore sa stotožnil s africkými otrokmi, ktorí robili nútené práce, i s miešancami vo svojom meste, ktorí mali pocit, že nepatria nikomu. Z jeho úst často vychádzali slová: „Nemôžem odmietnuť chudobných.“
Spolupatričnosť s týmito ľuďmi bola veľká aj možno preto, že jeho vlastný otec odmietol. Hoci synovi zaplatil ročné školné, napokon ho i s jeho matkou aj sestrou opustil a zanechal v chudobe. Martin sa po tejto otcovej „zrade“ obrátil k Bohu, ktorý nikdy nikoho neodmieta.
Martin sa z otcových financií mal Martin v Lime vyučiť nejakému remeslu a tak sa v roku 1587 vyučil za holiča. Stal holičským učňom a zároveň sa zoznámil s liečiteľstvom, ktoré sa vtedy s týmto odborom praktizovalo. Získal isté základy medicíny a farmácie a stal sa uznávaným odborníkom v prírodnom liečiteľstve.
Martin sa veľmi rád modlil, jeho túžbou bolo stať sa dominikánom, ktorých prvý kláštor sa nachádzal práve v Lime. Isabel Garciová, u ktorej Martin býval ho raz neskoro v noci uvidela kľačať v izbe pred krížom, s tvárou zaliatou slzami. Vtedy cítil, že v ňom rastie túžba pomáhať rovnakým ľuďom, ako je on sám – núdznym a utláčaným.
Regula rehole v tom čase nedovoľovala, aby do nej vstúpil Indián, alebo černoch. A už vôbec nie, aby zložil sľuby či bol vysvätený za kňaza. Martin sa napriek tomu nevzdal, ako 15-ročný zaklopal na dvete dominikánskeho Kláštora od svätého ruženca a vo svojej pokore prosil o posledné miesto. Netúžil po inom, len slúžiť a stal sa laický pomocníkom.
Martin spočiatku vykonával v kláštore len najjednoduchšie práce – zametal podlahu a čistil záchody. Časom sa stal v spoločenstve holičom a asistentom lekára. Netrvalo dlho a na Martinových pleciach ležala zodpovednosť za zdravotné potreby pre takmer tristo dominikánov a sestier zo susedného konventu, ale i všetkých ostatných, ktorí pracovali na pozemkoch kláštora.
Práce mal teda vyše hlavy, ale ani vtedy nepoľavil zo svojej nábožnosti. V usilovnosti neochabol, bol naďalej poslušný, úprimne pokorný. Vždy sa usiloval, aby sa každý človek okolo neho cítil dobre. Robil to z lásky, aj na úkor vlastného pohodlia. Starých a chorých vodil do svojej cely, aby sa o nich postaral. Sám niekoľkokrát ochorel na horúčku spôsobenú maláriou, ale veľmi na to nedbal. Aby mohol nasýtiť hladných chudákov, každý večer upratoval po večeri jedáleň, aby našiel zvyšky jedla. Častokrát rozdal aj vlastné jedlo. Keď mal zásoby jedla a začal ich rozdávať, zdalo sa, ako keby jedlo ani neubúdalo.
Martinov príkladný život sa nedal prehliadnuť, predstavený konventu Santa Rosario, Juan de Lorenzana, vzal Martina najprv medzi terciárov (r.1594) a 2. júna 1603 ho nechal zložiť rehoľné sľuby. Uvádza sa, že tomu predchádzal Martinov návrh, aby ho predali za otroka a zlepšili si tak zlú finančnú situáciu kláštora.
Martin, už ako dominikán sa naďalej snažil odstrániť utrpenie a biedu. Jeho predstavení mu ponechali voľnú ruku a Martin tak denne nakŕmil takmer dvesto ľudí a úspešne aj žobral. Vďaka nemu sa Indiánom, černochom, chudobným, opusteným i zomierajúcim dostalo veľa životných potrieb.
Boh mu často dával silu konať zázraky a mohol aj predpovedať budúcnosť. Pre tulákov a opustené deti sa mu podarilo vybudovať Sirotinec Svätého kríža, mesto Lima ho nazývala „otec chudobných“. Sám bol chudobný, mal iba jeden habit. Jeho milosrdenstvo a súcit boli veľmi veľké, útechu a pomoc rozdával tisíckam ľudí vyše päťdesiat rokov. Rozdiely v láske nerobil, prejavoval ju ľuďom, ale i zvieratám, ba aj hmyzu. V dome svojej sestry mal dokonca nemocnicu pre psy a mačky, aj preto bol po čase nazývaný „americkým Františkom z Assisi.“ Potkanom aj myšiam vraj vysvetlil, že nemôžu žiť tam, kde má kláštor jedlo pre chudobných, ani medzi oblečením a vôbec nie v sakristii, preto musia z priestorov kláštora odísť. Nastavil veľký kôš, do ktorého sa všetky myši po jeho prejave lásky zhromaždili a vyniesol ich v ňom do prírody za hranice kláštora. Neskôr im aj niečo doniesol, aby nemali hlad. Preto sa myši, vedľa atribútu metly, objavujú s ďalšími zvieratami na jeho vyobrazeniach. V legende sa hovorí aj o tom, že vzkriesil psa, ktorého majiteľ usmrtil kvôli starobe.
Vráťme sa ale k ľuďom, ktorí u neho boli po Bohu a pre Boha na prvom mieste. Po sľuboch mu bola v kláštore zverená starostlivosť o chorých, pri ktorej vynikal veľkou pokorou a obetavou láskou. Dokázal pomôcť nielen liečením tela, ale aj duchovnou radou. Na liečenie chorých používal bylinky, obklady a iné prírodné liečivá. Martin mal nadprirodzený dar uzdravovania. Niekedy sa zázraky stali počas jeho modlitby, alebo dotyku jeho rúk. Aby neupadol do pýchy, a tiež aj preto, aby jeho nadprirodzené dary neupútali zbytočne veľkú pozornosť, často svoje schopnosti zakrýval a predstieral, že našiel liečivú bylinku.
Martin raz navštívil jednu ženu, ktorej bolo diagnostikované život ohrozujúce krvácanie. Preľaknutú ženu musel niekoľkokrát uistiť, že nevykrváca. Keď sa za ňu modlil, Pán mu zjavil, že sa žena uzdraví. Martin, aby zakryl svoje zázračné schopnosti, dal žene jablko, aby ho zjedla. Žena sa podľa jeho predpovede naozaj uzdravila.
Martin má „na rováši“ aj ďalšie zázraky. Francis Velasco, ktorý vstúpil do kláštora ako novic, tušil, že opustiť ho bude ťažké. Po mesiaci ho odtiaľ prišiel odlákať jeho otec. Nasľuboval mu bohatstvo a moc, v skutočnosti ho ale španielsky kráľ poveril, aby funkciu strážcu pokladu odovzdal svojmu synovi. Francis, mladý muž, sa na to ulakomil, ale bál sa stretnutiu s nadriadenými a tak sa rozhodol, že v noci utečie. Martin sa vtedy modlil a vtom pocítil, že má ísť za Francisom a utešiť ho. Pristúpil k nemu a priamo sa ho opýtal: „Vymeníš miesto v Božom dome za miesto strážcu pokladu? Je lepšie slúžiť Bohu, ako žiť v dome tvojho otca. Ver mi, čo si nebol ochotný urobiť z lásky k Bohu, urobíš zo strachu z neho.“
Francis sa vystrašil a v kláštore zostal. Ale o niekoľko hodín neskôr dostal vysokú horúčku. Keď sa zotavil, opätovne začal pomýšľať na útek. Nepodarilo sa mu to ani na druhý ani na tretí raz, totiž vždy keď sa rozhodol kláštor opustiť, vážne ochorel.
Po treťom pokuse bola jeho choroba taká vážna, že ho lekár vyhlásil za beznádejný prípad a nariadil zostať na lôžku. Horúčka stúpala a Francisove pľúca sa naplnili tekutinou. Nádej na uzdravenie bola malá. Raz v noci sa pri jeho posteli zjavil – napriek tomu, že dvere boli zamknuté – Martin de Porres. V rukách držal ohrievadlo so žeravými uhlíkmi, vetvičku rozmarínu a čistú tuniku. Rozmarín rozmrvil na uhlíky a izba sa naplnila modrým voňavým dymom. Pomohol Francisovi vstať a zabalil ho do deky. Vymenil posteľné prikrývky, umyl rozhorúčené Francisove telo a obliekol do čistej tuniky. Francis sa ho spýtal, či zomrie.
„Chceš zomrieť?“ Martin mu vrátil otázku.
„Nie.“
„Tak potom nezomrieš.“
Francis sa ho ešte opýtal, ako sa dostal dnu, keď nielen jeho dvere, ale druhé dvere do budovy boli zamknuté.
„Chlapče, kto ti povedal, aby sa miešal do týchto vecí?“ Martin po týchto slovách rýchlo odišiel tak záhadne, ako prišiel.
Francis spal túto noc veľmi dobre. Ráno, keď sa prebudil, zistil že všetky príznaky choroby zmizli. Prekvapený lekár to vyhlásil za zázrak.
Podľa viacerých svedectiev bratov z kláštora, Martin takto nevysvetliteľne navštívil veľa chorých s plnou náručou liekov.
Smrteľne chorý Felician de Vega spadol na zem, keď prechádzal cez Limu, aby prevzal úrad mexického arcibiskupa. Dostal horúčku a veľkú bolesť na jednej strane hrudníka, ale lekári mu nevedeli pomôcť. Arcibiskup vedel o Martinovom zázračnom dare uzdravovať, preto ho k sebe privolal. Martin bol privolaný tak narýchlo, že nestihol so sebou vziať žiadne lieky.
Dotkol sa arcibiskupovho boku a bolesť okamžite zmizla. Klesla aj horúčka a preč boli aj všetky nepríjemné pocity.
Martin dokázal pomôcť nielen liečením tela, ale aj duchovnou radou. Stal sa preto tak vyhľadávaným, že nakoniec za ním prišiel aj španielsky miestokráľ Peruánska, gróf Chinchon. Obľúbil si ho aj mexický arcibiskup, akurát ľutoval, že ho Martin de Porres nemôže sprevádzať na jeho cestách.
Martinov dar uzdravovania bol veľkolepý. Prejavilo sa to aj pri liečbe istého človeka s otravou krvi. Nakazenú časť mu potrel rozmarínom a urobil znamenie kríža. Rana sa na druhý deň uzdravila.
Martin de Porres by pre chorých urobil čokoľvek. Celé noci bdel pri ich posteli a spal tam, kde mohol. Jeho ušľachtilá činnosť ho dostávala do problémov, lebo ľudia sa k nemu hrnuli aj do kláštora. Bratia dominikáni namietali najmä vtedy. keď privádzal chorých do svojej cely. Jeden brat sa sťažoval, že Martinove plachty zapáchajú a že asi šíri infekciu, ale Martin odpovedal: „Trochu mydla a vody vyčistí plachty, ale len pokánie odstráni škvrnu neláskavých slov.“
Martin pripisoval všetky zázračné uzdravenia Božiemu dielu. Počas dňa sa staral najmä o chudobných, v noci sa modlil a konal pokánie. Jeho bohatý vnútorný život udržiavala tiež aj eucharistická adorácia.
Počas epidémie moru sa sám staral o šesťdesiat spolubratov a nikto z nich nezomrel. Žil veľmi skromne, asketicky. Túžil byť aj misionárom, ale pre svoj pôvod sa vtedy nesmel stať ani kňazom. Dokázal však objasňovať zložité teologické otázky bez toho, aby sa niekedy štúdiom teológie zaoberal.
Tým, ktorí mu ublížili, vždy dokonale odpúšťal, považujúc svoje hriechy za väčšie než majú druhí. Martin žil v spoločnosti, kde vládli rasové predsudky, sám pre farbu pokožky trpel, keď ho poniektorí dominikánski bratia nazývali „mulatským psom.“
Martin vždy neochvejne bránil každého, koho urážali. Ale keď urazili jeho, zvyčajne odpovedal: „Povedali ste len pravdu. Prosím, odpusťte tomuto úbohému hriešnikovi.“ Jeho postoj láskavosti viedol jedného brata k veľkému obráteniu – uvedomil si, že nie Martin, ale on je blázon!
Martin krátko pred dovŕšením 60 veku života ochorel maláriou. Okolo jeho lôžka stálo veľa priateľov, medzi nimi aj gróf z Chinchon.
3. novembra 1639 zavládol v celej Lime veľký smútok, Martin práve recitoval Vyznanie viery a jeho posledné slová boli: „A stal sa človekom.“
Pochovaný bol o deň neskôr večer pre veľký príliv ľudí. Ku hrobu ho vraj niesli preláti a šľachtici. Na mieste jeho uloženia sa konajú zázračné uzdravenia a prípravný proces kanonizácie začal už v roku 1660.
Martin de Porres bol blahorečený 29. októbra 1837 pápežom Gregorom XVI. a svätorečený 6. mája 1962 pápežom Jánom XXIII.
Niektorým sa nezdalo, že by mulati, patriaci do nižšieho rádu, mali byť povýšení na oltár a bránili tomu.
Pápež pri kanonizačnej bohoslužbe zdôraznil, že „Martin príkladom svojho života dosvedčuje, že môžeme dosiahnuť spásu a svätosti cestou, ktorú ukázal Ježiš Kristus - ak budeme na prvom mieste milovať Boha celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou, a svojho blížneho ako seba.“
Pripomenul Martinovu lásku k Ježišovi ukrižovanému, aj to, že pri rozjímaní o jeho utrpení sa Martin neubránil plaču. „Zvláštnou láskou si aj zamiloval Najsvätejšiu Sviatosť Oltárnu: skrytý v sakristii kostola, klaňal sa jej spravidla po mnoho hodín a túžil sa ňou živiť čo najčastejšie.... Tento svätec svojím slovom, príkladom i cnostným životom vedel presvedčivo získavať druhých pre Krista a aj teraz dokáže podivuhodne povznášať našu myseľ k nebu.“
Modlitba za pokoru
Bože, ty si nám skrze svojho pokorného Syna Ježiša Krista dal príklad cností a dokonalosti. Udeľ nám milosť pokory. Tak málo myslíme na teba. Nemôžeme ťa milovať viac, kým v pokore neuznáme vlastnú ničotu. Až vtedy sa môžeme tešiť z úplnej závislosti od teba.
Vo svätom Martinovi de Porres si dal svetu apoštola pokory. Nech nás jeho príklad posilní, aby sme sa na jeho príhovor usilovali pripodobniť naše srdcia pokornému srdcu tvojho ukrižovaného Syna.
Pane, v týchto dňoch, keď sú pýcha a sebectvo také rozšírené, obnov zázraky, ktoré si konal počas života svojho pokorného služobníka.
Modlíme sa, aby celý svet spolu s Martinom de Porres spoznal hodnotu pokory, skrze Krista, nášho Pána. Amen.
