Duše v očistci vyprosujú svojim dobrodincom uzdravenie v chorobách

Kolínsky kníhtlačiar Viliam Friessem, napísal v roku 1649 pátrovi Jakobovi Montfortovi z Ježišovho rádu list: „Velebný pane, oznamujem vám podivné uzdravenie mojej pani i syna. Počas sviatkov som čítal knihu, ktorú ste mi dal vytlačiť a ktorá pojednáva o láske k zomrelým. Práve, keď som ju čítal, bolo mi oznámené, že môj štvorročný syn ťažko ochorel. Choroba sa zhoršovala veľmi rýchlo, v krátkom čase bol vo veľkom nebezpečenstve. Lekári pochybovali o jeho uzdravení a začali hovoriť o jeho pohrebe. Dúfal som však, že ak vykonám sľub k prospechu verných duší v očistci, vyžiadam mu uzdravenie. 

Skoro ráno som sa teda pobral do kostola a zvláštnou pobožnosťou, vzývajúc Božie milosrdenstvo, som vykonal sľub, že sto vyššie menovaných kníh rozdám medzi rozličné kláštory a duchovné osoby, aby sa tak povzbudila svätá horlivosť pomáhať zomrelým.  

Keď som potom prišiel domov, synovi už bolo lepšie – chcel jesť, aj keď viac dní do seba nič nedostal a na druhý deň sa mu tak polepšilo, že vstal z postele, prechádzal sa a s chuťou jedol, ako keby vôbec nebol chorý. Pretože som toto neočakávané uzdravenie považoval za milosť z nebies, ihneď som vzal sto sľúbených kníh a zaniesol do internátu vášho tovarišstva a velebného otca požiadal, aby si ponechali podľa potreby a ostatné rozdelili medzi duchovné osoby v rozličných kláštoroch, aby sa všetci dozvedeli o milosti, ktorej som sa stal účastným a aby každý, touto udalosťou pohnutý, viac pomáhal dušiam v očistci.

Sotva ale prešli tri týždne a postretlo ma nové, nemenej ťažké nešťastie – moja pani dostala silnú triašku do všetkých údov až omdlela a spadla na zem. Choroba sa každým dňom zhoršovala, za krátky čas už nič nemohla prehltnúť, dokonca aj onemela. Žiadna liečba nepomáhala, očakávali sme už jej koniec. 

Spovedník, stojaci pri nej, ma tiež napomínal, aby som sa, čo sa jej smrti týka, odovzdal do svätej vôle Božej.  

Majúc ale veľkú dôveru k dušiam v očistci, ktorých pomoc som už okúsil, neklesol som na duchu, ale dúfal som, že skrze úbohé duše dosiahnem uzdravenie mojej manželky.

Znovu som teda išiel do toho istého kostola a pred oltárom Velebnej sviatosti sa vrhol na tvár, prosiac zvrchovaného tak vrúcne, ako len môže v nešťastí prosiť ten, kto svoju ženu úprimne miluje.

„Pane,“ tak som sa modlil, „Ty si taký milosrdný, že zdvojnásobuješ svoje milosti. Prosím ťa, nedopusť, aby potecha, ktorú mám z uzdravenia môjho syna, bola strpčená smrťou mojej manželky.“

Potom som obnovil svoj prvý sľub, ba som ho zdvojnásobil, prisľúbiac rozdať dvesto takých kníh medzi nábožné osoby. Tou istou prosbu som sa obrátil na duše v očistci, úpenlivo ich žiadajúc, aby sa nado mnou zmilovali skrze lásku, ktorou milujú Pána Boha a aby za mňa orodovali s ohľadom na to, že som sa im snažil prospieť.

Sotva som sa po tejto modlitbe približoval k domu, domáci mi išli v ústrety s radostnou správou – choroba mojej manželky poľavila, mdloba pominula, otvorila oči a opäť hovorí. A keď som jej potom sám podal jedlo, s chuťou ho zjedla a vyslovila sa, že bezpečne očakáva svoje uzdravenie. 

Stalo sa tak v krátkom čase, lebo potom už mohla ísť s nami do kostola, aby sa Pánu Bohu, pôvodcovi všetkého dobra, poďakovala za milosť zdravia. Ani ja som nemeškal, okamžite som zaniesol sľúbené knihy do vášho internátu a tiež aj do iných kláštorov, aby tak veriaci na všetkých miestach boli povzbudení k pomoci dušiam v očistci.

Velebný pane, nepochybujte o pravdivosti týchto príbehov, beriem si Boha za svedka, že sa všetko naozaj stalo a tiež vás prosím, aby ste za toto dvojnásobné dobrodenie vzdával vďaky Zvrchovanému.“ (P. F. Hautinus z Ježišovho Tovarišstva)

Masima