Ježišove poučenia /4./ - Cti svojho otca a svoju matku

Ježiš neodoprie zázrak nikomu. Krásny je zázrak s choromyseľným, ktorému vdýchnutím vlieva rozum, pričom mu drží veľkú hlavu vo svojich dlhých rukách. Všetci sa zbehnú. Ježiš vraví slabomyseľnému: „Chcem, aby bolo v tebe svetlo rozumu, aby urobilo cestu Božiemu svetlu. Počuj, povedz so mnou: Ježiš. Povedz to. Chcem to.“

Choromyseľný, ktorý predtým bučal ako zviera, nič iné len bučanie, s námahou vykokce „Ježiš“ či skôr „Džedžu“.

„Ešte,“ prikáže mu Ježiš a stále mu drží v rukách deformovanú hlavu a ovláda ho svojím pohľadom.

„Je-žiš.“

„Ešte.“

„Ježiš!“ vypovie napokon úbožiak. Pohľad už nie je taký prázdny, ústa majú inakší úsmev.

„Človeče,“ vraví Ježiš otcovi. „Mal si vieru! Tvoj syn sa uzdravil. Pýtaj sa ho. Meno Ježiš je zázrakom proti chorobám a vášňam.“

Muž sa prihovorí synovi: „Kto som ja?“

A chlapec: „Môj otec.“

Muž si pritisne syna k srdcu a vysvetľuje: „Takto sa mi narodil. Žena mi pri pôrode umrela a on mal zábranu v mysli a reči. Teraz vidíte. Mal som vieru, áno. Prišiel som z Joppe. Čo mám urobiť pre teba, Učiteľ?“

„Buď dobrý. A s tebou i tvoj syn. Nič viac.“

„A milovať ťa. Ó, poďme to rýchlo povedať matke tvojej matky. To ona ma o tom presvedčila. Nech je požehnaná!“

Obaja odchádzajú natešení. Z nešťastia zostala len veľká chlapcova hlava. Výraz tváre a reč je normálna.

„Uzdravil sa z tvojej vôle alebo mocou tvojho mena?“ pýtajú sa mnohí.

Vôľou Otca, vždy dobrého k Synovi. Ale i moje meno je spása. Vy to viete - Ježiš znamená Spasiteľ. Spása sa týka duše i tela. Kto Ježišovo meno vyslovuje s pravou vierou, povstáva z chorôb a z hriechu, lebo v každej duchovnej či telesnej chorobe je diablov pazúr, ktorý spôsobuje telesné choroby, aby utrpením tela privádzal k vzbure a k zúfalstvu, a tiež duševné utrpenia, aby privádzal ľudí k zatrateniu.

„Teda podľa teba v každom nešťastí ľudského rodu nechýba Belzebul.“

„Nechýba. Cez neho vstúpili na svet choroba a smrť. A rovnako i zločin a skazenosť vstúpili na svet cez neho. Keď vidíte človeka sužovaného nejakým nešťastím, uvedomte si, že trpí kvôli Satanovi. Keď vidíte, že niekto je príčinou nešťastia, uvedomte si aj to, že on je nástrojom Satana.“

„Choroby však prichádzajú od Boha.“

Choroby sú neporiadkom v poriadku. Lebo Boh stvoril človeka zdravého a dokonalého. Neporiadok, ktorý Satan vniesol do poriadku vytvoreného Bohom, priniesol so sebou choroby tela a ich dôsledky, čiže smrť alebo neblahú dedičnosť. 

Človek zdedil od Adama a Evy prvotný hriech. Avšak nielen ten. A hriech sa stále väčšmi šíri a zasahuje tri zložky človeka - stále nerestnejšie, a preto slabšie a chorľavejšie telo, stále pyšnejšiu, a preto skazenejšiu morálku, a stále nevernejšieho, čiže stále modloslužobnejšieho ducha.

Preto sa treba naučiť meno - ako som to urobil s tým choromyseľným -, ktoré vyháňa Satana, vtláčať ho do mysle i srdca, vložiť ho do vlastného ja ako pečať vlastníctva.“

„Čo? Ty nás vlastníš? Kto si, že si tak veľmi veríš?“

„Kiež by to tak bolo! Ale nie je. Keby som vás vlastnil, boli by ste už zachránení. A mal by som na to právo. Lebo ja som Spasiteľ a mal by som mať svojich spasených. Spasím však tých, ktorí vo mňa uveria.“

Vracajú sa Bartolomej a Matúš s pokrstenými. Ježiš začína hovoriť. „Pokoj nech je s vami všetkými. Prichádzate sem už od rána a bolo by pre vás pohodlnejšie, keby ste odchádzali napoludnie. Tak som uvážil, že vám budem rozprávať o Bohu ráno. Myslel som aj na ubytovanie pre pútnikov, ktorí sa do večera nemôžu vrátiť do svojich domov. Aj ja som pútnik a mám len to najnutnejšie, čo mi poskytol zo súcitu istý priateľ. Ján má ešte menej ako ja. Za Jánom však chodia zdraví alebo menej chorí ľudia, zhrbení, slepí, nemí. Nie však ľudia umierajúci alebo s horúčkou, ako ku mne. Chodia za ním pre krst pokánia.

Ku mne prichádzate aj pre uzdravenie svojho tela. Zákon hovorí: ,Miluj svojho blížneho ako seba samého.' Uvažujem a vravím: Ako by som ukázal, že milujem svojich bratov, keby som si uzavrel srdce pred ich núdzou, aj keď telesnou? A robím záver: Dám im to, čo som dostal. Vystriem ruku k bohatým a poprosím o chlieb pre chudobných, zrieknem sa svojej postele a prijmem na ňu unaveného a trpiaceho.

Všetci sme bratia. A láska sa nepreukazuje slovami, ale skutkami. Ten, kto si zatvára srdce pred svojim blížnym, má srdce Kaina. Ten, kto nemá lásku, je vzbúrenec proti Božiemu prikázaniu.

Všetci sme bratia. A predsa vidím, i vy vidíte, že aj vo vnútri rodín - tam, kde prúdi rovnaká krv, lebo sme bratia krvou i telom, ktoré máme od Adama - vládne nenávisť a nesúlad. Bratia sú proti bratom, deti proti rodičom, manželia sú si navzájom nepriateľmi.

Aby však bratia neboli stále zlí a jedného dňa sa nedopustili cudzoložstva, treba sa už od útleho detstva učiť úcte voči rodine, ktorá je najmenším i najväčším organizmom na svete. Najmenším vzhľadom na organizmus mesta, oblasti, krajiny, sveta. No najväčším, lebo je najstarší, pretože rodinu ustanovil Boh, keď ešte nejestvoval pojem vlasti, krajiny, ale už žilo a pôsobilo jadro rodiny, prameň ľudského rodu, malé kráľovstvo, v ktorom muž je kráľom, žena kráľovnou a deti poddanými.

Či môže obstáť kráľovstvo, ak je rozdelené a jeho obyvatelia sú navzájom znepriatelení? Nemôže obstáť. A veru neobstojí rodina, ak v nej niet poslušnosti, úcty, hospodárnosti, dobrej vôle, pracovitosti, lásky. ,Cti otca i matku,' vraví Desatoro. Ako sa uctievajú? Prečo sa majú uctievať? Uctievajú sa ozajstnou poslušnosťou, starostlivou láskou, úctou plnou dôvery, vzájomnou bázňou, ktorá nebráni dôvere, ale zároveň nevedie k takému správaniu sa k starším, akoby sme boli ich sluhami alebo poddanými.

Majú sa uctievať, lebo otec a matka sú po Bohu darcami života a všetkých hmotných životných potrieb, prvými učiteľmi, prvými priateľmi malého človeka, ktorý sa narodil na zemi. Hovorí sa: ,Nech ťa žehná Boh.‘ Hovorí sa: ,Ďakujem' tomu, kto nám zodvihne spadnutú vec alebo nám podá krajec chleba. A tým, čo sa idú roztrhať v práci, aby nás nasýtili, utkali nám šaty a udržovali ich čisté, tým, ktorí vstávajú, aby dozreli na náš spánok, tým, ktorí si odriekajú odpočinok, aby nás liečili, tým, ktorí nám urobia lôžko zo svojho lona, aby sme si mohli v ňom odpočinúť, keď sme unavení a utrápení, tým nepovieme s láskou: ,Nech ťa žehná Boh‘ a ,Ďakujem'?

Sú to naši učitelia. Učiteľa sa ľudia obávajú a vážia si ho. On sa nás však ujme, až keď poznáme to najnutnejšie, aby sme sa vedeli správať, živiť a hovoriť základné veci, a opustí nás, keď sa máme naučiť ešte tej najťažšej úlohe života, čiže ako žiť. A je to otec a matka, ktorí nás pripravujú najskôr do školy a neskôr do života. Sú to naši priatelia. Ktorý priateľ môže byť lepším priateľom ako otec? A ktorá priateľka lepšou priateľkou ako matka? Môžete sa ich báť?

Môžete povedať: ,Nezradia ma‘? No predsa sa nájde hlúpy chlapec a ešte hlúpejšie dievča, ktorí sa spriatelia s cudzími ľuďmi a zatvoria si srdce pred otcom a matkou, pokazia si myseľ a srdce nerozvážnymi, ak nie priam hriešnymi vzťahmi, a tie sú potom príčinou otcových a matkiných slz, ktoré ako kvapky horúceho olova brázdia rodičovské srdce. Tieto slzy však, to vám hovorím, nepadnú do prachu a zabudnutia. Boh ich zbiera a počíta. Pán odmení mučeníctvo ohrdnutého rodiča. Nezabudne však ani na skutok dieťaťa, ktoré trýzni rodiča, aj keď otec i matka vo svojej bolestnej láske úpenlivo prosia o Božie zmilovanie pre previnilé dieťa.

Je povedané: ,Cti svojho otca a svoju matku, aby si dlho žil na zemi.“

,A večne v nebi,“ dopĺňam ja. Veľmi malý trest by bol žiť krátko za previnenia sa proti rodičom! Záhrobie nie je rozprávka a tam bude odmena alebo trest podľa toho, ako sme žili. Kto sa prehrešuje voči rodičovi, prehrešuje sa aj voči Bohu, lebo Boh dal príkaz lásky k rodičom, a kto nemiluje, hreší. Preto takto stráca viac než hmotný život.  Stráca pravý život, o ktorom som vám rozprával, a ide v ústrety smrti, ba dokonca smrť sa ho už zmocnila, lebo má dušu v nemilosti u svojho Pána. Už sa dopustil previnenia, lebo zraňuje lásku, ktorá je po Bohu najsvätejšia. Už má v sebe zárodky budúceho cudzoložstva, lebo zo zlého syna býva falošný manžel. Už má v sebe podnety spoločenskej zvrátenosti, lebo zo zlého syna vyrastá budúci zlodej, surový a násilný vrah, chladný úžerník, zhýralý zvodca, cynický požívačník, odporný zradca vlasti, priateľov, detí, manželky, všetkých.

Môžete mať úctu a dôveru k tomu, kto vedel zradiť lásku svojej matky a vysmiať sa z otcových šedín? Počúvajte však ešte, lebo povinnostiam detí zodpovedá rovnaká povinnosť zo strany rodičov.

Zlorečenie hriešnemu synovi! 

Ale zlorečenie aj vinnému rodičovi. 

Konajte tak, aby vás deti nemohli kritizovať a napodobňovať v zlom. 

Nech vás milujú pre lásku, ktorú preukazujete spravodlivo a milosrdne. 

Boh je milosrdenstvo. 

Rodičia, druhí po Bohu, nech sú milosrdenstvo. 

Buďte príkladom a útechou pre deti. 

Buďte pokojom a vodcom. 

Buďte prvou láskou pre svoje deti. 

Matka je vždy prvou predstavou, akú manželku by sme chceli mať. Otcova tvár je pre mladé dcéry vysnenou tvárou ich budúceho manžela. Dbajte, aby si predovšetkým synovia a dcéry múdrou rukou vybrali manželky a manželov, mysliac pri tom na matku a na otca so želaním, aby manžel či manželka mali to, čo má otec a matka - opravdivú čnosť.

Pre túto tému by bol krátky deň aj noc. Teda z lásky k vám to skrátim. Ostatné vám povie večný Duch. Ja zasejem semeno a prechádzam. V dobrých sa semeno zakorení a vytvorí klas. Choďte. Pokoj s vami."

Masima
zdroj: Maria Valtorta