Ježišove poučenia /8./ - Nepokúšaj Pána, svojho Boha

„Je povedané: ,Nepokúšajte Pána, svojho Boha.“ Na toto prikázanie sa často zabúda. Boha pokúšame, keď chceme u neho presadiť svoju vôľu. Boha pokúšame, keď konáme nerozumne proti ustanoveniam Zákona, ktorý je svätý a dokonalý a vo svojej hlavnej, duchovnej rovine sa stará aj o telo, ktoré Boh stvoril. 

Boha pokúšame, keď opätovne hrešíme potom, ako nám odpustil.
Boha pokúšame, keď ním obdarení obrátime na škodu dobro, ktoré sme dostali, aby nám bolo na úžitok a privolávalo nás k Bohu.

Bohu sa neslobodno posmievať a ani sa nedá vysmievať. To sa stáva často. Včera ste videli, aký trest očakáva tých, čo sa vysmievajú Bohu.

Večný Boh, veľmi milostivý ku kajúcnikovi, je naopak veľmi prísny voči tomu, kto sa nekajá a kto sa nijako nezmení.

Vy prichádzate ku mne, aby ste počuli Božie slovo. Prichádzate, aby ste videli zázrak. Prichádzate, aby ste dosiahli odpustenie. A Otec vám dáva slovo, zázrak i odpustenie. A ja nežialim za nebom, lebo vám môžem dať zázrak, odpustenie a umožniť, aby ste spoznali Boha.

Včera ten muž padol zasiahnutý ohňom Božieho hnevu. Vy ho však neposudzujte. Iba to, čo sa stalo, nový zázrak, nech vás vedie rozjímať o tom, ako treba konať, aby ste mali Boha za priateľa. On chcel vodu kajúcnosti, ale bez nadprirodzeného ducha. Chcel ju pre ľudského ducha. Ako čarovné konanie, ktoré by ho uzdravilo z choroby a oslobodilo od pohromy. Telo a úroda. Toto boli jeho ciele. Nie jeho úbohá duša. Tá nemala pre neho hodnotu. Hodnotou pre neho bol život a peniaze.

Ja hovorím: ,Srdce je tam, kde je poklad, a poklad je tam, kde je srdce. Teda poklad je v srdci. On mal v srdci smäd po živote a po peniazoch. Ako ich získať? Akokoľvek. Aj zločinom. A teda požiadať o krst nebolo vysmievaním sa a pokúšaním Boha? Bola by stačila úprimná ľútosť za jeho dlhý hriešny život, aby dostal svätú smrť a aj to, čo bolo spravodlivé mať na zemi.

Ale on sa nekajal. Nikdy nemal rád nikoho okrem seba, dospel až k tomu, že nemiloval ani seba. Lebo nenávisť zabíja aj živočíšnu sebeckú lásku človeka k sebe samému. Plač jeho úprimnej ľútosti mal byť jeho očisťujúcou vodou. A tak nech je to pre vás všetkých, čo počúvate. Lebo nik nie je bez hriechu, a teda všetci potrebujete túto vodu. Vyvierajúca zo srdca umýva a navracia nevinnosť tomu, kto je znesvätený, dvíha toho, kto padol, posilňuje toho, koho hriech vycical z krvi.

Ten človek sa staral iba o biedu zeme. No len pre jedinú biedu si má človek robiť starosti. Je to večná bieda stratiť Boha. Ten muž nezanedbával prinášanie obradných obiet. Nevedel však obetovať Bohu duchovnú obetu, čiže vzdialiť sa od hriechu, konať pokánie, skutkami prosiť o odpustenie. Pokryteckými obetami vykonanými s hriešne nadobudnutým bohatstvom akoby sme pozývali Boha, aby bol spoluvinníkom v zle, ktoré vykonal človek. Môže sa to stať? Nie je výsmechom Bohu odvážiť sa na to? Boh odvrhuje od seba toho, kto hovorí: ,Hľa, obeta,' ale túži pokračovať vo svojom hriechu. Prospieva azda telesný pôst, keď sa duša nepostí od hriechu?

Včerajšia smrť muža nech vás vedie k uvažovaniu o podmienkach, potrebných na to, aby si vás Boh zamiloval. Teraz v jeho bohatom paláci príbuzní a trúchliaci vyjadrujú smútok nad mŕtvolou, ktorú čoskoro prenesú do hrobu. Ó, skutočný žiaľ a skutočná mŕtvola! Už nič, len mŕtvola. Nič iného, len skľučujúci žiaľ. Lebo duša, už mŕtva, bude navždy oddelená od toho, koho milovala pre príbuznosť a blízkosť myšlienok. Aj keď ich rovnaký príbytok spojí naveky, nenávisť, ktorá tam vládne, ich rozdelí. A teda smrť je ,ozajstné“ oddelenie. Lepšie by bolo, keby namiesto nad inými človek plakal nad sebou samým, keď si zabil dušu. A skrze ten plač skrúšeného a pokorného srdca by zabezpečil duši život a Božie odpustenie.

Choďte. Bez nenávisti a poznámok. Len s pokorou. Ako ja, keď som o ňom hovoril bez nenávisti, ale pre spravodlivosť. Život a smrť sú učiteľky pre dobrý život i dobrú smrť a pre získanie života bez smrti. Pokoj s vami.“

Masima
zdroj: Maria Valtorta