%20(1).jpg)
Gróf de Morgense bol vysoko vážený a šľachetný muž. Mal rozsiahle majetky s veľkolepým kaštieľom, ktorý gróf obýval s dvoma osirelými dcérami. Dobrá matka a verná manželka opustila svojich, odoberúc sa na večnosť, už pred rokom.
Pozostalé siroty vychovávala nábožná vychovávateľka. Bola im druhou dobrou matkou. Rozpaľovala v nich svetlo viery, a vštepovala im do panenských sŕdc skvejúce sa čnosti a čisté mravy.
Sám otec sa o výchovu svojich dietok vôbec nestaral. Gróf mal dosť dobré srdce, z náboženského ohľadu však nie namieste. Aj keď nebol otvoreným nevercom, bol vo viere ľahostajný v tom najväčšom stupni. Jeho dcéry to bolestivo znášali, čo však navonok nikdy najavo nedali.
Míňali sa dni, ubiehali i týždne a mesiace, prešli roky a život u grófov plynul len tak, po starom...
Raz predniesla nábožná vychovávateľka pannám spasiteľnú myšlienku: „Panny moje, spojme sa v reťaz ustavičnej modlitby Ružencovej za obrátenie nám najobľúbenejšej osoby. A to tak, že jedna z nás ráno, druhá v poludnie a tretia večer odbavíme vyznačenú čiastku sv. Ruženca.“
Panny prijali tento spasiteľný návrh s radosťou. Všetky tri sa záhadnou náhodou zhodli v jednej myšlienke – modliť sa za obrátenie grófa de Morgense.
Tak sa modlili celé tri roky bez toho, že by si medzi sebou povedali meno tejto najobľúbenejšej osoby.
Nábožné panny nazvali svoju modlitbu ružencovou reťazou. A celkom správne.
Veď Ruženec, akoby reťaz, spája nebo so zemou.
Ruženec ťahá duše k Márii a tak k Bohu.
Ruženec je hriešnikom tým ochranným prístrojom, ktorý im nedá zahynúť.
V dome grófa sa po rokoch stal nevídaný obrat. Gróf v istú nedeľu ráno vstal v neobyčajnú hodinu. Obliekol sa do sviatočných šiat a ponáľal sa do kostola. Dcéry sa tomu sa nadmieru divili; ich srdcia však plesali radosťou, no, city srdca nedali najavo. Gróf sa na druhý deň zúčastnil i misií, spolu misijnými otcami.
Ako užitočnou rannou rosou zvlažená zvädlá bylina ožije, tak pookriala už-už mŕtva grófova duša, poliata užitočnou rosou Božieho slova sv. misií.
Svedomie mu zmäklo a nad svojím ľahostajným životom pocítil bolesť, plakal nad nespočetnými hriechmi.
Vo sviatosti pokánia sa úplne znovuzrodil. Stalo sa to okolo Veľkej noci, kedy po tridsatich rokoch prvýkrát prijal i prevelebnú Sviatosť Oltárnu. Od tej chvíle viedol gróf vo svojom kaštieli kajúci život – keď prvé lúče zlatého slnka osvecovali končiare hôr, on už zotrvával v modlitbách.
Hľa, ružencová reťaz dobrých dcér pritiahla k Bohu zas jednoho kajúcnika, grófa – otca de Morgense.
Nebo sa radovalo nad nájdenou ovečkou, radovali sa aj dcéry nad obrátením svojho otca. Panny a vychovávateľka, naplnené nadšenou radosťou, neprestali spievať veselé „Alleluja" za vyslyšanie svojich vytrvalých modlitieb. A iba vy viete, za koho sa celé tri roky modlili.
zdroj: časopis Kráľovná sv. ruženca z r. 1915
