Náš domov je v nebi - Keď sa nebo približuje k zemi

Hlavne svätí nám ukazujú, že po smrti nás očakáva život v plnosti. Avšak až potom, keď prešli z putujúcej do oslávenej Cirkvi, sa začala ich najväčšia aktivita. Nielen svätým, ale predovšetkým našim príbuzným, deťom a manželským partnerom, ktorí už velebia Boha vo večnosti, nič tak veľmi neleží na srdci, ako to, aby pomáhali členom svojej rodiny a ochraňovali ich. A tak sa nebo približuje k zemi, je nám na dosah.

Ako zmiernu obetu prežívala svätá Terezka Ježiškova na sklonku života ťažkú skúšku viery a často si kládla otázku, či vôbec existuje nebo. Občas jej Boh daroval záblesk svetla, v ktorom raz povedala: „Verím, áno, cítim, že existuje nebo a že toto nebo je zaplnené dušami, ktoré ma milujú a považujú ma za svoje dieťa.“ Týmto spôsobom nanovo posilnená, statočne vydržala, zbierala svoje utrpenia ako lupienky ruží a sľúbila: „Po svojej smrti zošlem dážď ruží ... Keď budem v nebi ... tam sa začne moja misia. Moje poslanie je učiť milovať Pána Boha tak, ako ho milujem ja. Ukážem dušiam svoju malú cestu. Svoje nebo chcem stráviť tým, že budem robiť na zemi dobro. Vrátim sa. Zostúpim. Aká nešťastná by som bola v nebi, keby som nemohla robiť malé radosti na zemi tým, ktorých milujem!“

Ďalšia francúzska karmelitánka a jedna z nedávnych svätorečených, Alžbeta od Najsvätejšej Trojice, si v posledných mesiacoch života nechala z domu priniesť sochu Panny Márie Lurdskej. Chcela, aby ju Panna Mária ako „brána do neba“ sprevádzala pri jej „vážnom prechode“.

Alžbetine posledné slová, ktoré pre jej spolusestry boli dostatočne zrozumiteľné, boli: „Idem ku Svetlu, k Láske, k Životu.“

Táto skutočná učiteľka vnútornej uzobranosti plní odvtedy svoj prísľub, ktorý roztrasenou rukou napísala ceruzkou len niekoľko dní pred svojou smrťou: „Mojím povolaním v nebi bude priťahovať duše k vnútornému sústredeniu a pomáhať im vyjsť zo seba samých, aby sa jednoducho a láskyplne primkli k Bohu.“

Svätý Maximilián Kolbe, vďaka svojej úplnej odovzdanosti Panne Márii, vykonal skutočne výnimočné diela. Svojim spolubratom rád hovoril: „Na tejto zemi môžeme pracovať iba jednou rukou, lebo druhou sa musíme primknúť k Nepoškvrnenej, aby sme sami nepadli. V nebi to ale bude inak! Tam nehrozí nebezpečenstvo pošmyknutia a pádu. Potom budeme môcť vykonať ešte omnoho viac, veď budeme činní oboma rukami!“

Svätá Jozefína Bakhita, bývalá otrokyňa, ktorá je dnes patrónkou Katolíckej cirkvi v Sudáne, sa v Taliansku naučila milovať toho Boha, ktorého vytušila už ako dieťa v Afrike: „Keď som hľadela na slnko, mesiac a hviezdy, často som si vravela: ,Kto je pánom týchto prekrásnych vecí?‘“

Neopísateľné trápenia, ktoré Bakhita znášala, nezatvrdili jej srdce, ale urobili ho dobrotivým a miernym. Táto neustále radostná sestra kanosiánka v agónii prosila zdravotnú sestru: „Reťaze sú príliš tesné. Uvoľnite ich trochu, prosím!“
V duchu totiž znova prežívala strašné obdobie otroctva z čias svojho detstva. Krátko pred smrťou s humorom hovorila o svojej ceste do neba: „Idem pomaly, pomaličky v ústrety večnosti... So sebou si nesiem dva kufre: jeden obsahuje moje hriechy, druhý, omnoho ťažší, obsahuje nekonečné zásluhy Ježiša Krista. Keď sa objavím pred Božím súdom, zakryjem môj škaredý kufor zásluhami Panny Márie. Potom otvorím druhý a ukážem Nebeskému Otcovi zásluhy jeho Syna Ježiša. Poviem mu: ,Teraz súďte to, čo vidíte.‘ Som si istá, že nebudem odmietnutá. Potom sa obrátim k svätému Petrovi a poviem: ,Môžeš za mnou zatvoriť bránu, ja tu ostávam.‘“

V auguste roku 1968 sa svätý páter Pio zveril svojej duchovnej dcére Luigine Sinapi: „O mesiac zomriem. Nikomu to nepovedz!“ 
„Ale čo budeme robiť, keď tu nebudete?“ zarazene sa pýtala svojho stigmatizovaného duchovného vodcu.
„Pôjdeš pred bohostánok. V Ježišovi nájdeš aj mňa,“ odvetil jej páter Pio.
Luigina Sinapi (Božia služobnica, 1916-1978 viac sa o nej dočítate TU ) neskôr vo vízii videla, ako páter Pio odchádzal do neba: Z neba sa náhlil nespočetný zástup duší, aby privítali pátra Pia a pritom volali: „Vďaka tebe sme zachránení.“

Žiarivým príkladom kňaza bol v Taliansku v 20. storočí don Dolindo Ruotolo, priateľ pátra Pia, ktorý ho raz požehnal týmito slovami: „Celé nebo je v tvojej duši. Vždy tam bolo, je tam i teraz a bude tam po celú večnosť.“ 
Pútnikom z Neapola P. Pio často hovoril: „Prečo prichádzate sem? Veď v Neapole predsa máte Dolinda! Choďte k nemu, je to svätec!“ Až dodnes sa ľudia riadia touto radou, čo dosvedčuje nielen veľké množstvo úmyslov, ale aj ďakovných listov.
Grazia Ruotolo, 90-ročná neter dona Dolinda, nám v júli 2017 rozprávala, že aj početní pútnici zo zahraničia, napr. z Poľska, sú veľmi rýchlo vypočutí, keď zaklopú na mramorovú dosku na hrobe jej strýka. Vedia totiž, čo napísal vo svojom duchovnom testamente, ktorý spísal ako 88-ročný: „Keď budem mŕtvy, prichádzajte na môj hrob a klopte ... Odpoviem vám! Dôverujte Bohu!“

Matky Terezy sa raz opýtali: „Máte strach zo smrti?“

Krátko sa zahľadela do očí toho, kto položil otázku, potom sa rozosmiala a povedala: „Nie, vôbec nie! Umrieť znamená vrátiť sa domov. Vy vari máte strach vrátiť sa domov k svojim drahým? Ja okamih smrti túžobne očakávam. Tam hore stretnem Ježiša a všetkých ľudí, ktorým som sa tu na zemi snažila dať lásku. Stretnem sa tam s deťmi, ktoré som sa pokúšala zachrániť a ktoré mi zomreli v náručí a považovali ma pritom za svoju matku. Stretnem všetkých chudobných, ktorým som pomohla, zomierajúcich, ktorí naposledy vydýchli v dome, ktorý som pre nich zriadila v Kalkate. Jednoducho znova uvidím všetkých tých ľudí, ktorí mi boli tu na zemi drahí a milí. Bude to teda nádherné stretnutie.“

Tvár Matky Terezy pri týchto slovách doslova žiarila, hoci takmer 50 rokov, až do svojej smrti, znášala bolestnú duchovnú temnotu. Možno práve pre toto utrpenie vyslovila nasledovné slová: „Ak by som sa niekedy stala svätou – určite budem ,sväticou temnoty‘. V nebi budem nepretržite chýbať, lebo na zemi budem zažíhať svetlo tým, ktorí žijú v temnote.“

Svätá Clelia Barbieri „sa zhora hlási“ veľmi originálnym spôsobom. Napriek mladému veku ju všetci obyvatelia dediny Budrie v severnom Taliansku volali matka. Spolu s tromi spoločníčkami založila Kongregáciu Malých sestier Sedembolestnej Matky Božej. Mala vtedy iba 21 rokov a stala sa tak v dejinách Cirkvi najmladšou zakladateľkou rehole.

Iba o dva roky neskôr šepkala zomierajúca Clelia do ucha svojej spoločníčke Ursule: „Odchádzam, ale nikdy vás neopustím!“

Ešte v deň jej pohrebu sa rozhodlo jedenásť dievčat z dediny vstúpiť do spoločenstva. Sestry jej kongregácie v rôznych domoch v Európe, Afrike a Ázii dodnes veľmi často a v rôznom čase počujú nezameniteľný hlas svätej Clelie, ako sa s nimi modlí alebo spieva. Proroctvo, ktoré vyslovila na smrteľnej posteli sa znova a znova napĺňa: „Neklesajte na duchu, pretože ja odchádzam do neba, ale i napriek tomu budem stále pri vás!“

Masima