Ježišove poučenia /9./ - Nepožiadaš manželku svojho blížneho

Ježiš sa sám priblíži k nešťastníkovi: „Si veľmi mladý. Ako to, že si malomocný?“ Mladík sklopí oči, očervenie, kokce, ale na viac sa neodváži. Ježiš zopakuje otázku. Mladík povie čosi jasnejšie. No možno zachytiť len slová: ,,... otec... išiel som... a hrešili sme... nielen ja ...“

„Tam je tvoja matka, ktorá dúfa a plače. Boh v nebi to vie. Aj ja to viem. Ale aby som sa zmiloval, potrebujem, aby si sa pokoril. Hovor.“

„Hovor, synku. Zmiluj sa nad lonom, ktoré ťa nosilo,“ vzlyká matka, ktorá sa dotiahla až k Ježišovi. Kolenačky drží lem Ježišových šiat v jednej ruke a druhú vystiera k synovi. Jej zbiedená tvár je zaliata trpkými slzami.

Ježiš jej položí ruku na hlavu. „Hovor,“ povie znova.

„Som prvorodený a pomáham otcovi pri obchodovaní. Veľakrát ma poslal do Jericha, aby som jednal so zákazníkmi a ... a jeden... jeden mal krásnu mladú ženu... Zapáčila sa mi... Išiel som tam častejšie, hoci som nemusel. Páčil som sa jej... Zatúžili sme po sebe a... v neprítomnosti manžela sme hrešievali... Neviem, ako sa to stalo, lebo ona bola zdravá. Hej. Nielen ja som bol zdravý a chcel som ju... Aj ona bola zdravá a chcela ma. Neviem, či... či okrem mňa mala aj iných a nakazila sa... Viem, že ona uvädla skoro a teraz je už v hrobkách a zaživa zomiera... A ja ... a ja ... Mamka! Ty si to videla. Je to malé, ale hovoria, že je to malomocenstvo... a zomriem na to. Kedy...? Nemám už život... dom... nemám už mamu...! Ó, mamka! Vidím ťa, a nemôžem ťa pobozkať...! Dnes mi prídu roztrhať šaty a vyhnať ma z domu... z dediny... Je to horšie než zomrieť. A mama ani len nezaplače nad mojou mŕtvolou...“ Mladý muž plače. Matka vyzerá ako strom ohýbaný vetrom, tak ňou lomcujú vzlyky. Ľudia to komentujú s protichodnými pocitmi.

Ježiš je smutný. Hovorí: „Keď si hrešil, tak si nemyslel na matku? Taký pobláznený si bol, že si si nespomenul, že máš matku na zemi a Boha na nebi? A keby sa neobjavilo malomocenstvo, bol by si si uvedomil, že si urazil Boha a blížneho? Čo si urobil zo svojej duše? Čo zo svojej mladosti?“

„Bol som pokúšaný...“

„Si dieťa, že nevieš, že to ovocie bolo prekliate? Zaslúžil by si si zomrieť bez zmilovania.“

„Ó! Zmiluj sa! Iba ty môžeš...“

„Nie ja. Boh. A ak tu prisľúbiš, že už viac nebudeš hrešiť.“

„Sľubujem! Sľubujem! Zachráň ma, Pane. Už mám len pár hodín do odsúdenia. Mamka...! Mamka! Pomôž mi svojím plačom! Ó, mamka moja!“

Žena už ani nemá hlas. Iba objíme Ježišove nohy a zdvihne tvár s očami rozšírenými od bolesti, tragickú tvár topiaceho sa človeka, ktorý vie, že to je jeho posledná opora, čo ho drží a môže ho zachrániť.

Ježiš sa na ňu pozrie a súcitne sa usmeje: „Vstaň, matka. Tvoj syn je uzdravený. Ale kvôli tebe. Nie kvôli nemu.“

Žena ešte neverí. Myslí si, že syn sa nemohol takto na diaľku uzdraviť, a medzi ustavičnými vzlykmi nesúhlasne kýva hlavou.

„Chlapče, odhaľ si hruď. Tam si mal škvrnu. Aby sa tvoja matka uspokojila.“

Mladík si zhodí šaty a objaví sa pred všetkými nahý. Na tele má len čistú hladkú pokožku silného mladíka.

„Pozri, matka,“ vraví Ježiš a skloní sa, aby zodvihol ženu. Gesto poslúži aj na to, aby ju zadržal, keď ju jej materinská láska a pohľad na zázrak chcú vrhnúť k synovi bez čakania, aby bol vyhlásený za čistého.

Keď cíti, že nemôže ísť tam, kam ju ženie materinská láska, padne Ježišovi na hruď a bozkáva ho v ozajstnom radostnom nadšení. Plače, smeje sa, bozkáva, žehná... a Ježiš ju súcitne pohládza. Potom povie mládencovi: „Choď za kňazom. A pamätaj si, že Boh ťa uzdravil kvôli tvojej matke a aby si bol v budúcnosti spravodlivý. Choď.“

Mladík dobrorečí Spasiteľovi a potom odchádza. S odstupom ide za ním matka a ďalšie ženy, ktoré boli s ňou. Zástup prevoláva na slávu.

Ježiš sa vráti na svoje miesto. „Aj tento zabudol, že je Boh, ktorý prikazuje počestné správanie. Zabudol, že je zakázané robiť si bohov, ktorí nie sú Bohom. Zabudol svätiť sobotu, ako som to učil. Zabudol na láskavú úctu k matke. Zabudol, že sa nesmie smilniť, kradnúť, byť falošný, túžiť po žene druhého, zabiť seba samého a svoju dušu, cudzoložiť. Zabudol všetko. Vidíte, ako bol zasiahnutý. 

,Nepožiadaš manželku svojho blížneho' sa spája s ,nescudzoložíš‘. Lebo túžba vždy predchádza čin. Človek je príliš slabý na to, aby len túžil, a potom svoju túžbu nenaplnil. A nanajvýš smutné je, že človek nevie konať rovnako pri správnych túžbach. Po zle túži, a potom ho naplní. Po dobre túži, a potom sa zastaví, ak dokonca aj necúvne. Čo som povedal jemu, poviem i vám všetkým, lebo hriech túžby je rozšírený ako burina, čo sa šíri sama od seba: Ste deti, že neviete, že toto pokušenie je zhubné a treba od neho ujsť? ,Bol som pokúšaný. Stará výhovorka! Ale pretože aj príklad je starý, človek by si mal uvedomiť jeho dôsledky a vedieť povedať: ,Nie.‘ V našich dejinách nechýbajú príklady čistých, ktorí takí zostali napriek všetkým sexuálnym zvodom a hrozbám násilníkov. 

Je pokušenie zlo? Nie je. Zlo je dielo Zlého. Zmení sa však na slávu pre toho, kto nad ním zvíťazí.

Manžel, ktorý vyhľadáva iné lásky, je vrahom svojej manželky, detí i seba samého. Ten, kto vchádza do cudzieho príbytku, aby cudzoložil, je jeden z najničomnejších zlodejov. Je ako kukučka, ktorá užíva bez námahy cudzie hniezdo.

Ten, kto zneužije dôveru priateľa, je falošný svedok, lebo vydáva svedectvo o priateľstve, ktoré v skutočnosti nie je. Ten, kto takto koná, zneucťuje seba samého i rodičov. Môže mať teda Boha pri sebe?

Urobil som zázrak pre tú chuderu matku. Tak veľmi sa mi však hnusí chlipnosť, že ma až poburuje. Vy ste kričali zo strachu a odporu k malomocenstvu. Moja duša vykríkla z odporu k zmyselnosti. Mňa obklopujú všetky biedy a pre ne všetky som Spasiteľom.

Dotknem sa však radšej spravodlivého mŕtveho, ktorého bezúhonné telo už zhnilo a je v pokoji so svojím duchom, ako sa mám priblížiť k tomu, ktorého opantáva zmyselnosť. Som Spasiteľ, no som aj Nevinný. Nech si to zapamätajú všetci tí, čo sem prichádzajú alebo rozprávajú o mne, pričom mi pripisujú svoje vášne.

Chápem, že vy by ste chceli odo mňa iné. Nemôžem však. Skaza jedného mladého života, ktorý sa ledva sformoval a už sa zničil zmyselnosťou, ma rozrušila viac, ako keby som sa dotkol smrti. Poďme k chorým. Keďže pre ťažobu, ktorá ma dusí, nemôžem byť Slovom, budem Zdravím pre tých, čo vo mňa dúfajú. Pokoj s vami.“

Masima

zdroj: Maria Valtorta