%20(1).jpg)
Každý z nás sa už aspoň raz ocitol v situácii,
keď bol konfrontovaný s otázkou: „Skutočne existuje nebo?“
Možno to bolo pri zomierajúcom, v rozhovore s kolegom v práci
alebo so susedom, prípadne pri inej príležitosti.
V našej spoločnosti, v ktorej kresťanstvo slabne,
sa o živote po smrti a aj o existencii neba stále viac pochybuje.
To bolestne zažil aj páter Richard Pühringer,
keď ho v roku 1982 zavolali k istému zomierajúcemu. Sám o tom píše.
V nemocnici som navštívil jedného môjho žiaka a chcel som práve opustiť klinku, keď sa v tom momente rozbehla za mnou jedna rehoľná sestra a spýtala sa ma, či by som mal čas vyslúžiť sviatosť pomazania chorých.
Osemdesiatročný muž, o ktorého išlo, sa podľa lekárov nemal dožiť nasledujúceho rána. Dcéra chorého preto prosila, aby zavolali kňaza. Sestra dodala, že tento muž nechce mať s Bohom, Cirkvou a ani s vierou nič spoločné, a preto je celkom možné, že ma odmietne. „Ste aj napriek tomu ochotný ísť k nemu?“ neisto sa ma spýtala. „Áno, prečo nie, čo sa mi môže stať? V najhoršom prípade ma pošle preč.“
Keď som vošiel do izby zomierajúceho a on vo mne spoznal kňaza, jeho prvá reakcia bola: „Už prišiel môj čas?“
Čo som mu mal na to povedať? „Kedy nadíde človeku jeho čas, to vie len Boh sám,“ povedal som.
„V neho aj tak neverím. Keď je koniec, je koniec!“
Priateľsky som mu povedal: „To je ten rozdiel medzi nami dvoma; ja verím v Boha a v to, že smrťou sa život nekončí. Existuje ďalší život, existuje nebo, očistec a existuje aj peklo.“ Skoro hodinu som sa pokúšal ,anjelskými jazykmi‘ chorému vysvetliť pravdy a krásy našej viery.
Výsledok bol taký, že on od svojho presvedčenia neustúpil ani o milimeter.
„Boh neexistuje a smrťou sa všetko končí!“
Bol úprimný: „Áno, už veľakrát.“
Tu sa starý muž rozplakal a povedal: „Už neviem, ako sa spovedá; moja posledná spoveď bola pred birmovkou.“
S mojou pomocou si potom urobil peknú generálnu svätú spoveď, prijal pomazanie chorých, odpustky pre zomierajúcich a samého Spasiteľa.
Po svätom prijímaní ma chytil za ruku a spýtal sa: „Pán páter, mohli by ste sa so mnou ešte pomodliť?“
„Áno, rád. Poznáte modlitbu Otče náš?“
„Nie!“
„Zdravas‘?“
„Nie.“ A tu sa začal sám modliť: „Ježiško, príď ku mne, urob zo mňa poslušné dieťa. Moje srdce je malé, nikto doň nesmie vstúpiť; iba ty, môj najmilší Ježiško. – Takto sa naša mama modlievala s nami deťmi.“
Potom mi rozprával, že jeho matka celý život bojovala za jeho obrátenie. Jej posledným prianím na smrteľnej posteli bolo, aby sa jej syn zmieril s Bohom a s Cirkvou. A Pán vypočul jej prosby. Počas nasledujúcej noci – už obrátený a zmierený s Bohom – opustil túto zem.
Páter Richard Pühringer je misionárom z Kongregácie Najdrahšej Kristovej krvi a toho času žije v Kufsteine v Tirolsku, kde dáva duchovné cvičenia a venuje sa pútnikom.
V nemocnici som navštívil jedného môjho žiaka a chcel som práve opustiť klinku, keď sa v tom momente rozbehla za mnou jedna rehoľná sestra a spýtala sa ma, či by som mal čas vyslúžiť sviatosť pomazania chorých.
Osemdesiatročný muž, o ktorého išlo, sa podľa lekárov nemal dožiť nasledujúceho rána. Dcéra chorého preto prosila, aby zavolali kňaza. Sestra dodala, že tento muž nechce mať s Bohom, Cirkvou a ani s vierou nič spoločné, a preto je celkom možné, že ma odmietne. „Ste aj napriek tomu ochotný ísť k nemu?“ neisto sa ma spýtala. „Áno, prečo nie, čo sa mi môže stať? V najhoršom prípade ma pošle preč.“
Čo som mu mal na to povedať? „Kedy nadíde človeku jeho čas, to vie len Boh sám,“ povedal som.
„V neho aj tak neverím. Keď je koniec, je koniec!“
Priateľsky som mu povedal: „To je ten rozdiel medzi nami dvoma; ja verím v Boha a v to, že smrťou sa život nekončí. Existuje ďalší život, existuje nebo, očistec a existuje aj peklo.“ Skoro hodinu som sa pokúšal ,anjelskými jazykmi‘ chorému vysvetliť pravdy a krásy našej viery.
Výsledok bol taký, že on od svojho presvedčenia neustúpil ani o milimeter.
„Boh neexistuje a smrťou sa všetko končí!“
Vnútorne som sa utiekal k Duchu Svätému, k Panne Márii a k anjelom strážcom, aby mi pomohli a aby som nemusel opustiť nemocnicu bez udelenia sviatosti pomazania chorých práve tomuto človeku.Po mojom dlhom bezúspešnom snažení som chorému dal jednu otázku: „Pomýlili ste sa v živote niekedy?“
Bol úprimný: „Áno, už veľakrát.“
„A čo ak sa mýlite aj v tejto rozhodujúcej hodine? Tvrdíte, že Boh neexistuje, ale čo ak predsa len existuje? Hovoríte, že neexistuje ani nebo, a čo keď predsa len existuje? Ani očistec, ani peklo – no čo ak predsa len existujú? Dávam vám takúto ponuku: Vyspovedám vás, dám vám pomazanie chorých, udelím vám odpustky pre zomierajúcich a dám vám sväté prijímanie. Ak po smrti skutočne nič nie je, nič ste nestratili. Ak ale niečo je, tak ste všetko získali!“
Tu sa starý muž rozplakal a povedal: „Už neviem, ako sa spovedá; moja posledná spoveď bola pred birmovkou.“
S mojou pomocou si potom urobil peknú generálnu svätú spoveď, prijal pomazanie chorých, odpustky pre zomierajúcich a samého Spasiteľa.
Po svätom prijímaní ma chytil za ruku a spýtal sa: „Pán páter, mohli by ste sa so mnou ešte pomodliť?“
„Áno, rád. Poznáte modlitbu Otče náš?“
„Nie!“
„Zdravas‘?“
„Nie.“ A tu sa začal sám modliť: „Ježiško, príď ku mne, urob zo mňa poslušné dieťa. Moje srdce je malé, nikto doň nesmie vstúpiť; iba ty, môj najmilší Ježiško. – Takto sa naša mama modlievala s nami deťmi.“
Potom mi rozprával, že jeho matka celý život bojovala za jeho obrátenie. Jej posledným prianím na smrteľnej posteli bolo, aby sa jej syn zmieril s Bohom a s Cirkvou. A Pán vypočul jej prosby. Počas nasledujúcej noci – už obrátený a zmierený s Bohom – opustil túto zem.
Páter Richard Pühringer je misionárom z Kongregácie Najdrahšej Kristovej krvi a toho času žije v Kufsteine v Tirolsku, kde dáva duchovné cvičenia a venuje sa pútnikom.
Masima
