Volajte ma malá Terezka

19. októbra 1997 vyhlásil Ján Pavol II. Teréziu z Lisieux učiteľkou Cirkvi. Tento titul má, ako povedal, "všetkých veriacich a zvlášť tých, ktorí majú v Cirkvi plniť základnú službu kázania, alebo majú plniť náročné úlohy teologického bádania, upozorniť na to, že náuka, ktorú spoznala určitá osoba a ktorú hlásala, môže predstavovať referenčný bod nielen preto, že je v súlade so zjavenou pravdou, ale aj preto, že vnáša nové svetlo do právd viery a hlbšie pochopenie Kristovho tajomstva."

Za jeho pontifikátu bola Terezka jedinou osobou, ktorej udelil tento titul, a bola to tretia žena, ktorá bola takto poctená (po Terézii z Ávily a Kataríne Sienskej). Terezka je tiež najmladšou cirkevnou učiteľkou vôbec, pretože zomrela vo veku 24 rokov. Nasledujúca stať je jedna kapitola z diela jej sestry Celiny Terezka z Lisieux, ktoré písala sčasti ešte za života svätice. Táto kapitola má názov "Duch detstva".

Keď sa ma počas procesu blahorečenia cirkevný povereník pýtal, prečo si želám blahorečenia sestry Terézie, odpovedala som: "Len preto, aby vošla do povedomia jej, malá cesta. Tak sa nazýva jej duchovnosť, spôsob, akým išla v ústrety Bohu."

On odpovedal: "Keď hovoríte o ceste, proces bude nepochybne zastavený, ako v mnohých podobných prípadoch."

"To je mi ľúto," odpovedala som, "obava, že proces sestry Terézie bude zastavený, mi nemôže zabrániť v tom, aby som zdôrazňovala bod, ktorý ma najviac zaujíma: že, sa malá cesta dočká cirkevného uznania."

Trvala som na tom, a proces nebol zmarený. Z toho dôvodu som sa viac radovala z príhovoru pápeža Benedikta XV., ktorý obzvlášť vyzdvihol, duchovné detstvo, než z blahorečenia a svätorečenia sestry Terezy. V ten deň - 14. augusta 1921 - som dosiahla svoj cieľ. Bola o tom zaradená do Summarium tiež nasledujúca odpoveď, ktorú som dala na otázku o sestriných nadprirodzených daroch: "Tých bolo v živote služobnice Božej veľmi málo. Pokiaľ ide o mňa, dala by som prednosť tomu, aby nebola blahorečená, než aby som obraz jej života nevykreslila tak, ako je uložený v mojich najlepších spomienkach ... Jej život musel byť jednoduchý, aby mohol slúžiť ako vzor pre malé duše." 

Je pravda, že naša milá novicmajsterka nám pri každej príležitosti ukazovala svoju malú cestu. "Aby sme po nej kráčali," vysvetľovala, "musíme byť pokorné, chudobné duchom a prosté."

Iste by si veľmi vážila túto Bossuetovu modlitbu, keby ju poznala: "Veľký Bože! ... nedopusť, aby sa určité hlavy, z ktorých sa niektoré pokladajú za vzdelaných a iní za duchovné, boli pred tvojim súdom obvinené za to, že nejakým spôsobom prispeli k tomu, že ti niektoré srdce - neviem, ako veľa ich je - uzavrelo vstup, pretože si tam chcel vstúpiť spôsobom, ktorého samotná jednoduchosť ich šokovala: bránu, ktorá je otvorená svätým od prvých storočí, im samotným však nebola dostatočne známa. Sprav radšej, aby sme tým, že sa staneme takými malými deťmi, ako nám to Ježiš Kristus prikázal, mohli prejsť touto bránou, aby sme ju potom mohli ukázať iným s väčšou istotou. Amen." Neudivuje preto, že tento veľký muž vo svoju poslednú hodinu vyslovil tieto podivuhodné slová: "Keby som mohol začať svoj život znova od začiatku, chcel by som byť len malým dieťaťom, ktoré ustavične podáva svoju rúčku Jezuliatku."

Terezka vedela vo svetle, ktoré je dopriate maličkým, obdivuhodne nájsť túto bránu spásy a ukazovať ju druhým. Vari nenašli božská múdrosť i ľudská chytrosť v tomto duchu detstve "pravú veľkosť duše"?

Slávni čínski filozofi napísali túto výstižnú definíciu: "Zrelá cnosť končí stavom detstva." (Lao-tse, 7. stor. Pred Kristom). "Veľký človek je ten, ktorý nestratil svoje detské srdce." (Mengtse, 4. stor. Pred Kristom). A ďalej: "Poznať silnú cnosť znamená postupovať vpred na ceste dobra a vracať sa k detstvu." (Lao-tse v Tao-te-ching). 

Ako som už povedala, pre svätú Teréziu spočívala táto "malá cesta" prakticky v pokore. Pri nej sa prejavil duch detstva veľmi výrazne. S obľubou uvádzala vždy znovu nasledovné slová evanjelia: "Nechajte maličkých prísť ku mne, lebo ich je Božie kráľovstvo ..., ich anjeli stále pozerajú na tvár môjho Otca ... Kto sa robí malým ako dieťa, bude veľký v nebeskom kráľovstve. .. Ježiš objímal deti a žehnal im." Tieto slová napísala na rub listu, na ktorý nalepila fotografie našich štyroch malých bratov a sestier, ktorí zomreli v ranom detskom veku. Darovala mi ich a iné fotografie mala vo svojom breviári. Tieto obrázky už zostarli a sčasti vybledli.

Okrem týchto miest z evanjelia, vyhľadala sestra Terézia aj iné miesta z Písma svätého, z ktorých mala radosť a ktoré hovorila o duchu detstva: "Blahoslavení, ktorých Boh pokladá za spravodlivých bez skutkov, pretože tým, ktorí ich konajú, sa dostane odmeny nie z milosti, ale budú im započítané zásluhy. Kto naopak nerobí skutky, ale verí v toho, ktorý ospravedlňuje hriešnikov, tomu sa tá viera uzná za spravodlivosť silou vykúpenia, ktoré spôsobil Ježiš."

"Ako pastier vedie svoje stádo na pastvu, zhromažďuje ich silnou rukou. Baránky nesie v náručí, brezivé ovce šetrne vedie." (porov. Rim 4,4-6; Iz 40,11). 

Na rub iného veľkého obrazu napísala ďalšie biblické citáty a niektoré z predchádzajúcich sa opakovali. Je však zaujímavé, ako veľmi osvetľovali jej cestu. Obzvlášť milovala jednu výšivku, na ktoré bolo zobrazené dieťa, ktoré sedí Pánovi na kolenách a snaží sa dosiahnuť na jeho tvár, aby ho pobozkala. Ukázala som jej jeden úmrtný obrázok s fotografiou dieťaťa, ktoré zomrelo v ranom veku. Položila prst na tvár dieťaťa a povedala nežne a hrdo: "Tá stojí celá pod mojou vládou!" - ako by už predvídala svoj titul "Kráľovná maličkých."

Sestra Terézia od Ježiška merala 1,62 m, zatiaľ čo matka Agnes bola výrazne menšia. Jedného dňa sa jej spýtala: "Keby ti dali vybrať, aká by si chcela byť: veľká, alebo malá?"

Odpovedala bez váhania: "Zvolila by som si byť maličká, aby som bola vo všetkom malá."

Cirkev videla v Terézii od Ježiška vždy sväticu duchovného detstva. Pápeži o tom vydávajú stále svedectvo. Obmedzím sa na slová neskoršieho pápeža Pia XII., ktorý sa ako pápežský delegát prihováral pri položení základného kameňa baziliky v Lisieux 11. júna 1937: "Svätá Terézia od Dieťaťa Ježiša má poslanie, má náuku. Ale jej náuka je ako celá jej bytosť: pokorná a jednoduchá. Dá sa zhrnúť do dvoch slov: Duchovné detstva, alebo vyjadriť inými dvoma rovnocennými slovami: Malá cesta."

Druhýkrát prehovoril o 17 rokov neskôr, v posolstve k slávnostnému zasväteniu baziliky 11. júna 1954: "Je to samo evanjelium, srdce evanjelia, čo znovu objavila, ale s veľkou dávkou šarmu a sviežosti: Ak nebudete ako maličkí, nevojdete do nebeského kráľovstva (Mt 18,3). S veľkou zbožnosťou slávila každý rok 25. marec, pretože, ako hovorila, "to je deň, kedy bol Ježiš v Máriinom lone najmenší." Obzvlášť však milovala jasličky. Tu hovorí Ježiš o všetkých svojich tajomstvách prostoty a sebaobetovania. V protiklade k bludárovi Marcionovi, ktorý s pohŕdaním hovoril: "Dajte mi tie plienky a jasle preč, to je Boha nedôstojné!", bola Terezička fascinovaná Pánovým ponížením, ktorý sa z lásky k nám stal celkom maličkým. S radosťou písala na vianočné obrázky, ktoré maľovala, text svätého Bernarda: "Ježišu, čo ťa urobilo takým maličkým? Láska!"

Meno Terézia od Dieťaťa Ježiša, ktoré niesla a ktoré si priala už od svojich deviatich rokov, kedy vyslovila želanie stať sa karmelitánka, znamenalo pre ňu stále skutočnosť a snažila sa, aby stále žila v duchu tohto mena. Neskôr napísala na obrázok Jezuliatka túto modlitbu: "Ó Dieťatko, môj jediný poklad, odovzdávam sa tvojim detským nápadom; nechcem žiadnu inú radosť, než aby som vyvolala tvoj úsmev. Daruj mi svoje milosti a svoje detské cnosti, aby anjeli a svätí pri mojom narodení pre nebo v tvojej malej neveste spoznali Teréziu od Ježiška."

Moji chránenci a moji miláčikovia sú tí, ktorí si ukradli nebo, ako neviniatka a kajúci lotor. "Veľkí svätci ho získali veľkými skutkami. Ja to chcem urobiť ako zlodeji, chcela by som to urobiť ľsťou, ľsťou lásky, ktorá mi otvorí vstup, mne a dušiam v očistci. Duch Svätý ma povzbudzuje, keď mi hovorí, že neskúsení dostanú chytrosť, mladí získajú poznanie a prehľad."

Hovorila som s ňou o umŕtvovaní svätcov a ona mi odpovedala: "Pán to urobil dobre, keď nám povedal, že v dome jeho Otca je mnoho príbytkov (Jn 14,2). Keby tomu tak nebolo, bol by nám to povedal ... "

"Keby všetci, ktorí sú povolaní k dokonalosti nebies, museli podstupovať také trýznenia, povedal by nám to, a my by sme ich veľkodušne podstúpili. Ale on nám oznamuje, že v dome jeho Otca je mnoho príbytkov. Keď sú tam príbytky veľkých duší, púštnych otcov, mučeníkov a kajúcnikov, potom sú tam určite aj príbytky malých detí."

"A je tam pre nás rezervované miesto, keď ho veľmi milujeme, jeho, nášho nebeského Otca a Ducha Lásky."

Sestra Terézia bola prostá duša, ktorá sa posväcovala obyčajnými prostriedkami. Tak je možné pochopiť, že mimoriadne dary v jej živote by boli v rozpore s tým, čo označovala za plány, ktoré Boh s ňou má.

"Čo by si urobila, keby si mala ešte raz začať kláštorný život?"

"Myslím, že by som robila to isté čo teraz."

"Potom nemáš ten pocit, v ktorom jeden pustovník povedal: - Aj keby som strávil dlhé roky ako kajúcnik, kým mi zostane ešte štvrťhodinka, kým mi ešte zostáva dych, mal by som stále strach, že budem zavrhnutý?"

"Nie, taký strach nemôžem zdieľať, som veľmi malá, než aby som mohla byť zavrhnutá, malé deti nebudú zavrhnuté."

Raz som k nej prišla celá skľúčená, so slzami na krajíčku a povedala som jej: "Tentoraz je to nemožné, ja to neprekonám!"

"Nečudujem sa," povedala mi, "my sme malé na to, aby sme preliezali prekážky, my ich musíme podliezť."

Toto si spomínam zo svojho detstva: Boli sme raz u susedov v Alençon. Jeden kôň sa nám postavil do cesty v bránke, ktorá viedla do záhrady. Kým dospelí hľadali iný vchod, naša malá priateľka (sedemročná Terezka) nenašla nič jednoduchšie, ako podliezť pod koňom. Urobila to ako prvá a podala mi ruku. Ja som ju nasledovala. Bez toho aby sme sa museli hlbšie zohnúť, boli sme v cieli. "To je výhoda, kým sme malé," uzavrela Terézia. "Pre malých nie sú žiadne prekážky, všade podliezať. Veľké duše môžu veci prekročiť, obísť ťažkosti pomocou úvahy alebo cnosti. Ale my, ktoré sme malé, sa toho musíme varovať. Podliezať pod tým. To znamená, že o tom nebudeme veľmi zblízka uvažovať a zdôvodňovať to." (Týmito slovami dávala rady novickám.)

Počas svojej choroby prijímala najtrpkejšie lieky a najbolestnejšie lekárske zákroky s neotrasiteľnou trpezlivosťou, aj keď vedela, že je to všetko úplne zbytočné. Nikdy sa nesťažovala na vyčerpanosť, ktorá sa dostavovala ako dôsledok procedúr. Zverila sa mi, že všetky tieto neužitočné procedúry ponúkla Bohu s prosbou, aby tým mohla pomáhať niektorému misionárovi, ktorý nemá čas ani prostriedky, aby mohol byť lekársky ošetrovaný.

Keď som jej povedala, že som smutná, pretože mi nikdy niečo podobné nenapadlo, odpovedala: "Ten, kto sa Bohu úplne daruje, nemusí mať také výslovné úmysly. Malé dieťa na matkinom lone sa živí takmer mechanicky, bez toho, aby tušil niečo o užitočnosti svojho konania. Pritom žije a rozvíja sa, bez toho, aby to malo v úmysle."

"Maliar, ktorý pracuje pre svojho majstra, nemusí pri každom ťahu štetca opakovať: - To je pre pána Toho a toho ... stačí, že sa dá do práce s vôľou pracovať pre svojho majstra."

"Je dobré často sa uzobrať v myšlienkach a obnoviť svoje úmysly, ale bez vnútorného nútenia. Boh vie o našich dobrých zámeroch a myšlienkach, ktoré by sme chceli uskutočniť. On je Otec a my sme jeho malé deti."

Povedala som jej: "Musím pracovať, inak bude Ježiš smutný ..."

"Ó nie, ty by si bola smutná. On nemôže byť smutný kvôli tomu, ako sme si zariadili svoj život." (Tým myslela duchovné detstvo. Ježiš nie je smutný pre malé chyby, ktoré treba pripísať na vrub slabosti a krehkosti pokorných duší, ktoré mu dôverujú.)

Pretože bola hlboko pokorná, cítila sa sestra Terézia od Ježiška neschopná stúpať "po strmej ceste dokonalosti". Preto sa usilovne vždy snažila byť stále menšia, aby sa Boh plne staral o jej záležitosti a nosil ju vo svojom náručí, ako to robíme v rodinách s celkom malými deťmi. Chcela byť svätá, ale bez toho, že by sa pritom stala veľkou. Pretože tak, ako malé nešikovnosti detí rodičov nehnevajú, tak tiež nemôžu nedokonalosti pokorných ľudí ťažko urážať Boha. Jej chyby nepatria k ťažkým podľa slova Písma: "Maličký zakúsi ohľad a zmilovanie." (Múd 6,6) Z toho dôvodu sa veľmi bránila želaniu cítiť sa dokonalá a byť za takú pokladaná od druhých, pretože tým by sa stala veľkou a Boh by ju nechal ísť po jej ceste samotou.

"Deti nepracujú, aby si vydobyli postavenie," hovorila, "keď sú dobré, je to ich rodičom milé; rovnako tak nie je nutné sa namáhať, aby sme boli svätí, ale aby sme robili Bohu radosť."

Počas jej choroby, keď som sa raz previnila a povedala, že je mi jej ľúto, povedala: "Ihneď pobozkaj kríž, okamžite!" 

Pobozkala som jeho nohy. 

"Tak sa dieťa bozkáva s otcom? Rýchlo, rýchlo pobozkaj tvár!"

Pobozkala som ho. 

"A teraz sa nechaj pobozkať!" 

Musela som pritisnúť kríž na svoje pery. 

"Teraz je to v poriadku. Všetko je zabudnuté."

"Raz dal Pán matke synov Zebedejových odpoveď: - Miesta po mojej pravici a ľavici patria tým, pre ktorých ich určil môj Otec. Predstavujem si, že tieto miesta, ktoré boli odopreté veľkým svätým, mučeníkom, sú vyhradené pre malé deti. Nepredpovedal už Dávid, že malý Benjamín sa stane pánom nad veliteľom?" (Ž 67,28)

Raz sa jej opýtali, akým menom by sme ju v nebi mali volať. "Volajte ma malá Terezka," odpovedala pokorne.

Masima