%20(1).jpg)
V každom storočí existovali ľudia, ktorí sa Bohu odovzdali s veľkou láskou a ochotou prijímať utrpenie, a Boh si z nich vychoval zmierne duše. Tieto duše svojim zástupným obetným utrpením za druhých sa stali nesmiernym požehnaním pre svoj národ i pre Cirkev. Jednou z týchto "veľkých" je Terézia Neumannová (1898-1962). Jej zjednotenie s Kristom bolo pre všetkých viditeľné predovšetkým v extáze utrpenia a priťahovalo veriacich i neveriacich. Nikto od nej neodišiel bez toho, aby na vlastné oči nevidel, alebo vnútorne nepocítil pravdy pravej katolíckej viery.
Terézia prijímala s rovnakou srdečnosťou a úctou všetkých, ktorí túžili po pravom poznaní Boha, a nepozerala pritom na ich vyznanie alebo náboženskú príslušnosť. Nikdy sa nikoho nepokúšala prehovárať, aby vstúpil do katolíckej cirkvi. A predsa sa početní protestanti i židia rozhodli stať sa katolíkmi potom, čo poznali Teréziu.
Minimálne rovnaká milosť sa dotkla bývalého šéfredaktora mníchovských novín muncher Neuesten Nachrichten Dr. Fritza Gerlicha. Protestantsko-kalvínsky novinár najväčších juhonemeckých novín chcel odhaliť podvod z Konnersreuthu. Keď sa roku 1927 vrátil po stretnutí s Teréziou do Mníchova, bol už úplne iným človekom. Vzdal sa svojho miesta, začal písať čo najpodrobnejšie dokumentárne dielo o udalostiach v Konnersreuthe a založil nemecký časopis Der Grade Weg (Priama cesta). To všetko urobil posilnený slovami, ktoré Terézie vyslovila v extáze. Hlavným cieľom tohto časopisu bolo odhaliť blud národného socializmu a boľševizmu a bojovať proti nim. Tomu obetoval aj svoj život v koncentračnom tábore v Dachau 30. júna 1934.
Každý z nich bol iným spôsobom zasiahnutý milosťou, ale za Terézia obetovala za všetkých svoje bolesti, a tak sa ich srdcia otvorili pravde. Je dojímavé vidieť, ako ju to strháva, ako by chcela vstať, aby vyšla v ústrety kňazovi, ktorý sa k nej blíži sa svätou hostiou, dosvedčuje konvertita. Kto tu ešte môže pochybovať o skutočnej prítomnosti Ježiša v Eucharistii? Ale nielen mimoriadne milostiplné udalosti presvedčili skeptických návštevníkov o pravosti katolíckej viery. Bola to predovšetkým Teréziina prirodzenosť a láskavosť. Jej autentické prejavy lásky odstraňovali posledné pochybnosti.
Jeden z najkrajších plodov zmierlivého utrpenia Terézie Neumannovej bolo obrátenie židovského lekárnika Bruna Františka Xavera Rotschild. Bruno sa narodil 24. januára 1900 ako najstarší z troch detí v Lohr. Jeho hlboko veriaci rodičia žili prísne podľa židovských prikázaní uprostred prevažne katolíckeho obyvateľstva. Tak spoznal nielen slávnosti židovského roka, ale aj verejný náboženský život katolíckych kresťanov, ako napr. Slávne procesie na sviatok Božieho Tela, alebo tradičný smútočný sprievod so sochou trpiaceho Ježiša na Veľký piatok.
Do obdobia jeho štúdia spadá udalosť ďalekosiahleho významu. V nedeľu 23. marca 1919 sa v jeho rodnom meste Lohr konalo veľké zhromaždenie, na ktorom sa malo hovoriť o židovskej otázke. Jeden z rečníkov napadol židovstvo, načo Bruno zasiahol. V zápale však rýchlo a nevdojak prešiel od politiky k náboženstvu. Chcel svojmu protivníkovi jeho útok oplatiť a s pevným presvedčením vyhlásil: Panenský pôrod je len rozprávka. Ježiš Kristus je nemanželské dieťa Židovky a rímskeho dôstojníka. V sále nastal okamžite veľký rozruch. Účastníci sa vrhli na mladého židovského študenta a tak ho zbili, že opustil sálu zaliaty krvou.
Táto udalosť nezostala bez následkov. Obaja miestni farári zverejnili vyhlásenie, v ktorom označili Brunovo tvrdenie za veľké pohoršenie pre všetkých kresťanov. Dokonca aj izraelská obec sa od potupnej reči mladého Žida dištancovala a ostro ju odsúdila. V narastajúcim antisemitizmu nacionalistickej ideológie sa Bruno zrazu cítil ponechaný sám na seba.
Jeho reakcia bola: na dôkaz protestu vystúpil z izraelskej náboženskej spoločnosti, ale svoju židovskú vieru nezaprel. Viac ako chemickými vzorcami sa začal zaoberať otázkou: Čo je pravda?
Vo svojom úprimnom hľadaní sa obrátil na katolíckeho farára vo svojom rodnom meste Lohr. Zahrnul ho svojimi otázkami. Farár Abel mal pre tohto hľadajúceho mladíka veľa pochopenia, dobroty a láskavosti. Obstaral mu literatúru a povzbudil ho, aby si plný dôvery vyprosil od Boha milosť poznania pravdy.
Bruno sa v tom čase stretol so židovskými konvertitmi. Vážil si predovšetkým Edith Steinovú, ktorá sa neskôr stala karmelitánskou sestrou Benediktou z Kríža. Najdôležitejšou osobnosťou v jeho hľadaní pravdy sa však stala Terézia Neumannová. O existencii tejto stigmatizovanej mystičky sa dozvedel na jednej prednáške a cítil, že ho Terézia neodolateľne priťahuje.
Prvýkrát cestoval do Konnersreuthu 24. júna 1928 a hneď prvý deň mal to šťastie, že zbadal Teréziu. Terézia išla práve domov s ovečkou s červenou stužkou okolo krku. Ďalší deň ju spoznal osobne a mohol byť prítomný pri jednej extázi utrpenia.
V jednom liste napísal: V piatok som zažil v Konnersreuthe niečo, čo sa nedá popísať. To musí prežiť každý sám. Terézia už nebola mladým dievčaťom, ktoré veselo rozpráva o svojich zážitkoch a dáva rady s vážnym výrazom v tvári, ale bola to duchovná bytosť, odpútaná od všetkého pozemského a pozerajúca na veci, ktoré zostávajú pre ľudské oko neprístupné a tajomné.
Teraz to bola božská trpiteľka, ktorá citlivo vníma a prežíva, trpí a viditeľne sprostredkuje isté historické fázy Ježišovho umučenia. Je snáď veľmi málo ľudí, ktorí túto izbu opúšťajú bez hlbokého vnútorného otrasu (list z 27. júla 1928).
10. augusta 1928 ho farár Naber pokrstil. Novokrstenec mal po svojom boku ako krstnú dobroditeľku Teréziu Neumannovú a po jej boku tiež prijal svoje prvé sväté prijímanie. Nemalo však zostať len pri tom.
V jednom liste napísal svojim židovským rodičom, pre ktorých už jeho konverzia bola veľkou bolesťou, o svojom rozhodnutí stať sa katolíckym kňazom.
Terézia mu v extáze niekoľkokrát povedala, aby sa vzdal svojho povolania a šiel študovať teológiu. Bruno našiel pravdu nielen všeobecne, ale aj konkrétne pre svoj vlastný život. Prijal kňazské svätenie 1. júla 1935 v Eichstätte. Ale už v decembri toho roku si Boh tohto mladého kňaza povolal k sebe. Zomrel vo veku 33 rokov na srdcový infarkt. Posledné slovo novokňaza Rotschilda bolo: Spasiteľ. Je pochovaný na katolíckom cintoríne v Konnersreuthe.
