Pocítil som hnus sám nad sebou

Keď sa nám dostanú do rúk rôzne návody, ako dosiahnuť v živote úspech, potom vo väčšine prípadov čítame s úplnou samozrejmosťou: "Musíš sa naučiť presadzovať svoju vôľu." Toho sa držal aj autor tohto vyznania, kým jedného dňa neprežil rozhodujúci skúsenosť.

Človek môže ako kňaz prežiť obdivuhodné veci. K nim patria aj životné príbehy, medzi ktoré patrí aj tento. Porozprával mi ho jeden starý muž krátko pred svojou smrťou.

"Bol som úspešný, ctižiadostivý a bezohľadný obchodník. Všetko muselo ísť podľa mojich predstáv. Všetci museli tancovať, ako som pískal, aj Boh. Keď som mal problémy, prosil som ho, ale tak, aby sa stala moja vôľa. Potom raz, to som mal 40 rokov, som mal ťažkú ​​autonehodu. Rok som ležal v nemocnici. S mojím podnikom to išlo z kopca. Žena ma opustila aj s oboma deťmi.

Keď som sa vrátil z nemocnice, skúsil som to s podnikaním znovu. Trikrát som však skončil v konkurze. Potom sa dostavili depresie. Jedna za druhou. Prosil som znovu Boha, rozkazoval som mu, mal ma konečne uzdraviť. Ale namiesto uzdravenia prišla nervová klinika. Týždne, mesiace som ležal ako lenivé zviera. Potom prišlo prepustenie.

Na ceste z nemocnice som sa zastavil v kostole, nie aby som sa modlil, ale bol som na smrť unavený a nemohol som ďalej. Posadil som sa do poslednej lavice ... A potom sa niečo stalo. Neviem už, či som zaspal, alebo nie. Zrazu som bol obklopený jasným svetlom, bol som akoby ponorený do mora svetla a lásky. Spoznával som Boha a videl som, že Boh spoznáva mňa, že ma miluje, bezhranične miluje.

Videl som, že Boh o mne všetko vie a že pozná celý môj život, všetky moje hriechy, všetko. 

Vedel o každom kroku, ktorý som doteraz urobil, a vedel všetko, čo v mojom živote ešte príde. Videl som minulosť, prítomnosť a budúcnosť v jednom. A cítil som nekonečnú lásku, akoby Boh existoval len pre mňa, len pre mňa samotného, ​​a nie pre 5,5 miliardy ďalších ľudí. Bola to láska, ktorá nerobí žiadne výčitky. Nestaval predo mňa žiadny z mojich hriechov. Boh ma proste miloval takého, aký som bol. Nijako ma neoslovoval, nepoháňal ma ostrohami vpred ako ľudia okolo: ,Tak sa konečne zober! Nechoď tak lenivo dookola!' Nie, nedokážem tú lásku vôbec popísať.

40 rokov som presadzoval svoju vôľu v podnikaní aj v rodine. Stále som prikazoval, i Bohu. Ale touto udalosťou sa môj život otočil o 180°. Ten deň som pocítil hnus sám nad sebou, sám sebe som sa javil ako bezohľadný tyran. A tento pocit ma dodnes úplne neopustil. Odvtedy pociťujem vášnivú túžbu konať Božiu vôľu a modliť sa o poznanie Božej vôle.

Pretože som spoznal, že Boh pre nás ľudí chce len to najlepšie, najmilšie, najkrajšie. Ale my ľudia stojíme jeho vôli v ceste.

V podstate stále predpisujeme Bohu, čo má urobiť. Sme ako šachové figúrky, ktorým hráči rozkazujú, aký ťah majú urobiť. Tak sa správame k Bohu. Každý deň sa modlíme ,Buď vôľa tvoja', a keď sa tá vôľa deje, protestujeme, neovládame sa, Zúfame si. 

Neuveríte mi, ako ďakujem Bohu, že som mal autonehodu! Inak by som skončil v pekle. Teraz som Božie dieťa a modlím sa bez prestania: ,Otče, dej sa tvoja láskavá vôľa ako v nebi, tak i na zemi!' Modlím sa skoro stále, modlím sa doma, aj keď idem po ulici. Keď vidím na ulici dieťa, modlím sa k Bohu za toto dieťa, aby sa s týmto dieťaťom nerobila egoistická vôľa dospelých, ale vôľa Božia. Dospelí sa milého Boha nepýtajú na jeho plány, aké má s týmito deťmi.

Vo svojom zážitku v kostole som mohol vidieť, že Boh má obdivuhodný plán s každým človekom, nielen s prorokom Jeremiášom, alebo sa svätým Pavlom. S každým má Boh svoj plán. Plán je v nebi a má sa uskutočniť na zemi: ako v nebi, tak i na zemi.

Boh od večnosti myslí na každého človeka s nepochopiteľnou láskou. Boh nosí každého od večnosti vo svojom srdci, ešte skôr, než sa narodí na tento svet. V nebi je všetko skôr, než sa to stane na zemi. Preto sa stále modlím za všetkých ľudí, ktorých stretávam: ,Otče, nech sa v týchto ľuďoch stane tvoja vôľa, nie ich!' Modlím sa túto modlitbu tiež za politikov, za všetkých, ktorí riadia tento svet, aby sa presadzovala vôľa Božia, nie ich."

Rozhovor pokračoval ešte dlho. Tento muž mi rozprával veľa vecí, nad ktorými som mohol len žasnúť. Stal sa na zemi svätým. Pýtal sa vo svojom živote len na Božiu vôľu a tú si pre svoj život vyprosoval. On sám sa už nikdy celkom neuzdravil. Ešte dvakrát ho jeho lekár poslal na kliniku. Išiel tam bez váhania. Šiel, pretože lekár mu to odporučil. Musel až do konca života brať lieky. Jeho bolesti hlavy nikdy neustali. A keď upadol do depresie, musel zmobilizovať všetky sily, aby sa udržal nad vodou. Ale nezúfal si. Nikdy už nemohol vykonávať prácu na plný úväzok. Boh mu však zveril úväzok pre voľný čas: zveril mu modlitbu za ľudí celého sveta, aby sa na zemi diala nie vôľa ľudí, ale vôľa Božia. Aby sa na zemi presadil veľký Boží plán lásky, dobrej vôle, pokoja a zmierenia, ako ho Boh nosí od večnosti vo svojom srdci.

Tento muž pochopil vo svojom srdci tretiu prosbu z modlitby Otče náš. A ja konštatujem stále znovu u ľudí, ktorí dozreli vo viere, v nádeji a v láske, ktorí často prešli nejedným životným osudom, skúškou, pokorením, že sú naplnení hlbokým odporom k svojim vlastným názorom, prianiam, náhľadom a záujmom.

Zakúsili na vlastnom tele, čo to znamená, konať v živote svoju vlastnú vôľu.

Zakúsili, že vo vlastnej vôli je veľa škodlivých látok a mnoho egoizmu. 

Preto nedôverujú svojmu úsudku a nedôverujú svojej vlastnej vôli. Sú to úplne zvláštni ľudia a nie je ich málo. Oni pochopili to, čo napísal svätý František vo Filotei: "Nesmieme trvať na tom, že to, alebo ono si prajeme a chceme, ale musíme nechať Boha, aby chcel a konal, ako sa páči jemu. ... Pretože tak on ponesie zodpovednosť za naše podnikanie a bude pre nás chcieť len to najlepšie."

Pre ľudí, ktorí to existenciálne prežili, stáva sa tretia prosba modlitby Otče náš trvalou vášnivou modlitbou. Takým človekom bol tiež Charles de Foucauld, ktorý po mnohých blúdeniach ako vojak a dôstojník našiel cestu ku Kristovi a stal sa svätcom. Od neho pochádza obdivuhodná MODLITBA, ktorú sa modlí veľa kresťanov na celom svete. 

Masima