Svätá Františka Rímska

Františka sa narodila v roku 1384 v Ríme v zámožnej rodine, pochádzajúcej z Anagni. Mala brata Simeona a sestru Pernu. Jej otec bol správcom Rímskeho senátu. Rodičia vlastnili veľkú knižnicu a Františka sa už od mladosti zamilovala do čítania. Z jej neskorších spisov je známe, že čítala mníšske legendy, ale aj Danteho Božskú komédiu.

Jej veľkou túžbou bolo vstúpiť do kláštora, ale rodičia jej to kvôli nízkemu veku nedovolili. V 13 rokoch sa vydala za Lorenza Ponzianiho a presťahovala sa do rímskej štvrti Travestere (Zátiberie) neďaleko  baziliky sv. Cecílie. Rod jej manžela bol veľmi zámožný a vplyvný.

Svoje prvé dieťa – syna Evangelistu, porodila v 16 rokoch, dožil sa však iba siedmich rokov, neskôr k nemu pribudla dcéra Anežka, ktorá sa dožila len šesť rokov a druhého syna Battistu, ktorý sa dožil štyridsaťštyri rokov.

Františka bola skromná, jemnocitná, zbožná a dbajúca čistoty. Svojmu manželovi bola dokonalou manželkou, starajúca sa o jeho priania. Svedčí o tom aj jedna príhoda: Raz ju volal manžel, keď sa modlila v kaplnke. Okamžite modlitby prerušila so slovami: "Manželka musí prerušiť aj modlitbu, keď to káže domáce hospodárstvo."

Jej manžel Lorenzo bol takisto zbožný, svoju manželku si vážil a obdivoval jej cnosti. 

Aj keď sa Františka podrobovala zvyklostiam rodiny a žila s nimi spoločenský život, pod krásnymi šatami mala neustále pás z priadze, aby si touto asketickou drobnosťou z lásky k Ježišovi pomáhala, aby jej myšlienky smerovali vždy k tou, čo sa páči Bohu. V spoločnosti mužov bola zdvorilá a skromná, medzi dámami vážna a v reči opatrná.

Po prežitom bolestnom ochorení, ktorého koniec jej údajne v sne oznámil sv. Albert, sa s manželovým súhlasom prestala honosne obliekať a ušetrené peniaze a šaty a hostiny rozdávala chudobným. Neskôr pre chudobných a chorých chodievala žobrať do odľahlých miest, kde ju nepoznali. Mala milosť vidieť svojho anjela strážneho a dostala aj ďalšie mystické dary. Dbala na náboženské povinnosti všetkých v dome a sama žila v pokore a trpezlivosti. 

Františka žila vo veľmi pohnutej dobe, kedy cirkev trpela dvojpápežstvom. Situácia v Ríme bola drastická. Chrámy boli zborené, rímske fóra pochované pod sutinami, stĺpy zváľané. Vtedy bolo toto mesto bez hradieb, v rokoch 1404 – 1410 okupované cudzími vojskami. 

Rímom prešli vlny moru a hladomoru. Aj manžel Františky bol ranený na viacerých miestach, z ktorých sa len ťažko liečil aj preto, že na vlastné oči videl, ako mu konfiškujú majetok. Františka sa snažila zmierniť biedu tých najchudobnejších, delila sa s nimi o obilie a víno a často chodievala do hospicov v Zátiberí.    

V roku 1425 založila spoločnosť Oblátov benediktínskej kongregácie z Olivetskej hory pri kostole Santa Maria Nuova. Vybrala si ich preto, že sa u Olivetánov stretávala s obzvláštnou zbožnosťou a múdrym duchovným vedením. Charizmou rádu bol duch samoty a uzobrania, duch mieru a plodnej lásky, duch pokánia a obeti. 

Spoločnosť, ktorú založila, sa zamerala na úsilie o kresťanskú dokonalosť podľa rehole sv. Benedikta. Členovia žili vo svojich vlastných rodinách, podobne ako žijú mnísi pod ochranou svojich kláštorov, neskôr vytvorili v jednom dome spoločenstvo, ktoré nazvali kláštor Oblatiek Tor de´ Specchi. 

Františka žila vo svojom dome až do smrti svojho manžela v roku 1436 a potom sa presťahovala do kláštora, ktorý založila. 
Niekoľko dní pred svojou smrťou si ju príbuzní vzali späť do domu, kde 9. marca 1440 zomrela. Pochovaná bola v kostole Santa Maria Nuova. Pápež Pius V. ju v roku 1608 blahorečil.

Život sv. Františky je pretkaný mnohými videniami a extázami, kedy zostávala neschopná pohybu, nepočula, nevidela. Boli to chvíle, kedy zažívala mystické zjednotenie s Bohom. 

Veľmi trpela, pretože sa jej často zjavoval zlý démon, ktorý sa jej zjavoval ako anjel svetla, aby ju uviedol do pokušenia. Jej anjel strážny jej však bol vždy nablízku, aby ju chránil. Veľmi intenzívne sa modlila za hriešnikov, trpezlivo znášala ťarchu povinností starať sa o vlastnú rodinu a chudobných. Smrť jej dvoch detí a manžela boli jej veľkou bolesťou, vďaka viere ju vak dokázala uniesť.

Dielo svätice je rozprávaním o videniach a duchovných bojoch. Napísala ho pre svojho spovedníka Mattiottiho, farára z baziliky Panny Márie v Zátiberí. Najstarší spis má 400 listov, je bohato zdobený a na prvej strane je znázornená Františka v habite svojich oblátov s otvorenou knihou v ruke, kde je napísané Genuisti me (zrodil si ma) a poblízku je anjel strážny.

Kniha je obsahuje pojednaniach o zázrakoch a videniach, pojednanie o zápasoch, ktoré viedla so zlými duchmi, dojemné pojednanie ako bola v duchu vzatá archanjelom Rafaelom do pekla, tiež aj o tom, ako bola archanjelom Rafaelom vzatá na miesto videnia očistca, pojednania o šťastnej smrti a chvály blahoslavenej Františky.

Povesť o jej svätosti sa niesla Rímom už počas jej života. Vo chvíli smrti sa pozdvihol mocný zbor chvály bohatých i chudobných za jej život.

Prvý proces svätorečenia trval tri mesiace a ako svedkovia vystupovali kňazi, Františkini spovedníci, spolubratia Olivetáni, jej duchovné dcéry oblátky, príbuzní, šľachtici i chudobní, ktorí gesta milosrdnej lásky svätice videli na vlastné oči.

Proces svätorečenia trval s prestávkami až do roku 1604, kedy bol kult svätej Františky oficiálne uznaný pre celú všeobecnú cirkev a bola uznaná ako patrónka Ríma.

Modlitba: Všemohúci Bože, ty si dal svojmu ľudu svätú Františku za príklad manželského i rehoľného života; prosíme ťa, udeľ nám milosť, aby sme ti v každom stave a povolaní verne slúžili, žili v tvojej prítomnosti a dali sa viesť svetlom tvojej pravdy. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov. Amen.

Masima