Santina Campanová, dobrovoľná obeť za obrátenie hriešnikov

Keď ju vo februári v roku 1929 niesli ku krstu, jej babička protestovala: "Chcete ju pomenovať Santina, ale v kalendári žiadna taká svätá nie je!" Farár odpovedal: "Buďte pokojná, toto dieťa bude prvou sväticou tohto mena v kalendári."

Santina Campanová sa narodila ako siedma z deviatich detí, 2. februára 1929 v Alfedene, v oblasti L'Aquila. Vyvíja sa takmer živelne. Inštinktívne sa utieka k modlitbe a prejavuje pritom bezmedznú dôveru. Vždy získava od Boha to, čo žiada. Zvykla si vyhlasovať: "Všetko bude dobré, nebojte sa!" A ako vždy sa stane to, o čo Santina prosí ...

16. júna 1936 na sviatok Božieho Tela pristupuje spolu so svojou sestrou Asuntou a bratom Michalom k prvému svätému prijímaniu. Na rub obrázku, ktorý dostala na pamiatku, napíše: "Ježišu, daj, nech vôňa tohto dňa zostane v mojom živote stále." A ďalej prosí: "Daj, nech trpím pre Teba a urob ma svätú ako svätú Terezku."

O nejaký čas neskôr sa jej z pier vyšmykne predpoveď: "Ježiš ma urobí svojou nevestou ako Terezku." Malá veľká svätica z Lisieux je totiž jej vzor, ​​a čo od nej žiada, všetko sa stane.

V júni 1940 končí základnú školu a vidí, ako jej súrodenci odchádzajú jeden za druhým do rôznych rehoľných kongregácií. Celkom ich tak vstúpilo do rádov šesť. Santina sa raduje, že Ježiš tak vstupuje do jej domu, ustavične si niekoho povoláva, a komentuje to: "Kde sú povolania, tam je vždy obeť."

A obetuje sa ako obeť za svojich bratov a sestry.

Po skončení školy je doma slúžkou pre všetko. Zúčastňuje sa činnosti Katolíckej akcie vo farnosti a nosí vedrá s pieskom a vodou do vzdialenosti 200 m na stavbu sídla Združenia Katolíckej akcie mládeže. Keď prechádza okolo kostola, zdraví Ježiša v Eucharistii a hovorí: "Za každú kvapku tejto vody spas jedného hriešnika."

V apríli 1939 prijala sviatosť birmovania a začne vystupovať s veľkou autoritou. Jej dom sa stáva malým večeradlom, kde sa schádza mnoho detí, ktoré jej načúvajú ako svojej učiteľke a učia sa od nej kresťanskému životu.

Po júni 1940 nastávajú ťažké roky vojny. Pri uzavretí prímeria, 8. septembra 1943, zatiaľ čo mnohí jasajú, že sa vojna skončila, Santina, sotva 14-ročná, hovorí: "Vojna teraz ešte len začína."

Alfedenu obsadili Nemci, ktorí majú rozkaz búrať, odvádzať, zabíjať. Dobrým ľuďom tu neostalo iné - ak sa chceli zachrániť - než utiecť do lesov a hôr.
17. októbra je Alfedena zdevastovaná. Všetci sú na úteku. Santina im dodáva nádej. Modlí sa, a nájde útočisko a pomoc pre seba i pre druhých. Zatiaľ čo zúri teror a dochádza k znásilňovaniu žien, Santina všetky upokojuje s istotou: "Nebojte sa, Boh je Otec a vie, že sme tu!"

Na Vianoce 1943 ochorie zápalom pohrudnice a horúčka vystúpi na 42°C. Odsali jej z hrudníka veľa vody. Pri úteku je spolu s otcom chytená Nemcami a aj vtedy má odvahu povedať: "Nebojte sa, neplačte. Majte dôveru. Boh nás zachráni."

Konečne s príchodom poľských vojakov im Prozreteľnosť pošle pokrm aj lieky, ktoré potrebuje. Vracia sa domov, kde nájde všetko zborené. Pri všeobecnom náreku vyhlasuje: "Skoré dobrá rýchlo pominú. Nebeské dobrá sú večné. Ďakujme Pánovi, že nám zachoval život."

V októbri 1945 odchádza do Ríma a vstupuje do školy k charitným sestrám. Počas jedného roka absolvuje tri triedy gymnázia. Ale čo je najdôležitejšie, je jej plné stotožnenie s Ježišom. "Ježišu je milá tá obeť, ktorú žiada On, nie to, čo sa páči nám." ... "Musím v sebe umlčať neužitočné myšlienky. Budem pestovať vnútorný život a prosiť o pomoc Pannu Máriu. Chcem mať za každú cenu strach a hanbu pred každým i len všedným hriechom."

Intenzívne sa modlí a sleduje jediný ideál - byť rýchlo svätou, svätou od mladosti. "Som si istá, že sa nedožijem 18 rokov. Zložím sľuby len pre prípad smrti. Neprijmem ani rehoľný šat, ale svojím úplným »áno« budem získavať duše pre Ježiša."

25. marca 1947 má plné ústa krvi, je zasiahnutá tuberkulózou ako svätá Terezka. Je to počiatok jej pozvoľného a krížového výstupu na Kalváriu.

V júli sa odoberie do sanatória Villa Rinaldi v Piscine, kde zostane tri roky a vytvorí okolo seba príťažlivé centrum pre chorých aj pre lekárov pre svoju žiariacu vieru a očarujúce radostnosť. Čoskoro vysvetľuje svojej susedke: "Áno, musím niesť kríž, ale môj kríž je celý biely. Všetko mi spôsobuje radosť. Moja cesta, pokrytá tŕňmi, sa zmenila v toľko kvetov, nežných a vonných, že sú ako vankúše pre moje nohy pri ceste za Ježišom."

Santinu stravuje horúčka, ktorá málokedy ustúpi, ale ešte silnejšia je v nej horúčka po spáse duší: "Aby sa vykúpenie pre nikoho nestalo márne." To bolo jej vyhnanstvo, jej utrpenie.

To bol jej skalopevný program: "Jediný cieľ - Boh, jediný vzor - Ježiš, jediná pomocníčka - Mária, jediný sprievodca - môj anjel, môj život - jediná obeť."

Veľa číta, aby sa vzdelávala vo viere a mohla osvietiť každého, kto sa k nej priblíži, takže sa v sanatóriu stáva apoštolkou. Kaplán založil v sanatóriu sekciu Katolíckej akcie a Santina je jej predsedníčkou. Vykonáva túto funkciu vo svojom utrpení tým najúčinnejším spôsobom. Stará sa až neuveriteľne o misie, o apoštolát, o modlitbu, o pokánie za hriechy, o obete za kňazov a chorých.

Je veľmi spokojná, keď ju prichádzajú navštíviť jej drahí. Je pritom veselá, priam vtipkujúca, a má neuveriteľnú chuť si zažartovať. Jednej svojej sestre povedala: "Ak si prišla plakať, tak to môžeš ísť hneď domov." ... "Ty ma chceš potešiť? A v čom? Ja tu prežívam jeden deň krajší ako druhý. Raj skutočne existuje, pretože ja ho mám už tu!" ... "Moja duša je ponorená do oceánu pokoja. Keby si vedela, aká som šťastná! Môj život je jedna nepretržitá radosť!"

A predsa sa jej mladý život stravuje, jej fyzické chátranie je úplne zjavné. Je si toho vedomá a hovorí: "Čím by bol život bez obeti?"

Pacientky, ktoré sú v ešte ťažšom stave ju vídajú u svojho lôžka ako anjela útechy a svetla. Ťažko a neznesiteľne chorých chce mať vedľa seba a verí, že v nich slúži Kristovi. Odmieta utišujúce prostriedky: "Nechcem byť pod sedatívami. Chcem byť bdelá až do konca, pretože chcem až do smrti konať pre Ježiša skutky lásky."

Na začiatku októbra 1950, vo Svätom roku, ktorý vyhlásil pápež ako rok veľkého obrátenia a veľkého odpustenia, zvoláva Santina svojich drahých k sebe.

13. októbra hovorí kaplánovi: "Chcem všetky sviatosti."
Mamičke odporúča: "Neplačte, idem do raja, aby som vám pripravila miesto. Spievajme spoločne Panne Márii!"

Kým kňaz pozdvihuje svätú Hostiu, Santina - za prispenia matky predstavenej charitných sestier, skladá rehoľné sľuby in articulo mortis a je šťastná, že bude môcť zomrieť ako Ježišova nevesta. Zdraví všetkých prítomných, mamičku, príbuzných i lekára, ktorý sa snaží skryť svoje slzy slovami: "Nikdy som nevidel nič podobné. Druhú Santinu už tu mať nebudeme."

O 22.05 v necelých 21 rokoch života odchádza pred Božiu tvár. Je 4. október 1950. Všetkých jej drahých a tých, ktorí sú nablízku, zaplaví nevysvetliteľná radosť v istote, že je v nebi o jedného anjela viac.

Medzi jej písomnými pozostalosťami sa nachádza jedna "perla", ktorá vysvetľuje celý jej život:

"Najsladší Ježišu, týraj moje telo a moje srdce, ako sa Ti páči: ja tým budem jedine šťastná. Chcem byť obeťou Tvojej vôle. Obetujem Ti svoju krv za všetkých kňazov a za obrátenie hriešnikov."

Masima
zdroj: Maria Ausiliatrice 2003