Apoštolka Božieho milosrdenstva - Kunegunda Siwiec

Páter Bronisław Bartkowski nemal ani potuchy, že keď sa pre svoju dlhotrvajúcu pľúcnu chorobu presťahuje z diecézy v Pelpline do horskej osady Stryszawa, jeho plánované krátkodobé pôsobenie sa zmení na dlhotrvajúce a zažije tam "najväčšie dobrodružstvo" svojho kňazského života.

Kunegunda, narodená v rodine Siwiec, ktorej všetci hovorili Kunduša, sa narodila 28. mája 1875 v početnej rodine vo Stryszawe v dedinke Siwcówka. Rodinu do týchto miest priviedol jej dedo, ktorý sa sem prisťahoval po neúspechu revolúcie v roku 1848. Rodina s deviatimi deťmi tu žila prostým životom a z ich domu vyžarovala zbožnosť a pohoda ducha. Jej život prebiehal vlastne úplne normálne.
Kunegunda ťažko pracovala v hospodárstve, do školy nechodila, ale naučila sa čítať a  veľmi si to cenila. Rada žartovala, ale hovorili o nej, že "má charakter", nikdy nerozprávala žiadne hrubé žarty a ani ich vo svojej spoločnosti od nikoho nestrpela. Bola zásadová. Mala tmavé vlasy a modré oči a vzbudzovala sympatie. Bola nielen pracovitá a zbožná, ale rada aj spievala a tancovala, nebolo divu, že mala veľa nápadníkov.

Ľudia sa domnievali, že si vyberie Stanislava, syna krajčíra z osady Starleje. Vyzerali spolu ako ukážkový pár. Keď spolu tancovali na zábave, ľudia vstávali, aby sa pokochali pohľadom na zvŕtajúcu sa dvojicu. Ale Kunegunda odmietla jeho ponuku, pretože vedela, že ublížil dievčaťu, ktoré pracovalo u jeho rodičov a ktoré kvôli tomu muselo z domu odísť. Viac šťastia mal Vincent Zachura.

Kunegunda má dvadsať rokov a chystá sa na svadbu. Ale srdce jej náhle vzplanie láskou k Niekomu, kto si ju už dávno zamiloval. Keď sa zúčastnila v novovysvätenom kostole na duchovnej obnove, ktorú kázal redemptorista P. Bernard Łubieński, oznámi Vincentovi, že sa nevydá, a odporučí mu iné dievča, s ktorou by sa podľa jej názoru mohol oženiť. Po zrušenom zasnúbení prijíma s pokorou rôzne komentáre, výčitky a volí si cestu samoty, ale samoty len zdanlivej, pretože Kunegunda už má svojho milého.

Moja dcéra, miluj ma miesto tých, ktorí pohrdli mojou láskou. Chcem si v tvojom srdci odpočinúť. Vynahraď mi za ne všetko svojou láskou. Hovor často: "Môj Ježišu, milujem ťa" ... (K 28).

Od roku 1896 sa datuje jej uvedomelý duchovný život. Kunegunda sa ešte viac angažuje vo farskom živote. Ukončí katechetický kurz a zapisuje sa do tretieho rádu svetských karmelitánok. Zostáva v Siwcówke, pretože to chce jej Miláčik.
Chcem, aby si bola medzi ľuďmi, pretože chcem, aby si hovorila o mojej láske, a tak ich privádzala na cestu spasenia ... (K 135). Rob to, čo si doteraz robila. Moja vôľa je, aby si sa posväcovala čoraz viac tým, že budeš s radosťou prijímať všetky protivenstvá, obetavou a činnou láskou urobíš zadosť mojej túžbe. (...) Čerpaj z môjho Srdca odvahu vyjsť sama zo seba (K 124). Dôveruj mi a miluj. (K 93).

Kunegunda vyučuje, zmieruje znepriatelených, pomáha zblúdilým nájsť pravdu a vrátiť sa na cestu k Bohu. Duchovný život prenáša dôsledne do každodenného života. Predá časť pozemkov, aby mohla podporovať jedného bohoslovcu, prvého klerika z ich obce, vo ľvovskom seminári, Jozefa Czerneckého, ktorý bol vysvätený na jar 1922 vo Ľvove. Neskôr mu pomáha ako kňazovi založiť v Siwcówke vedecko-výchovný ústav a školu domáceho hospodárstva pre dievčatá pod patronátom svätej Terezky, kam privedie sestry Zmŕtvychvstania. Do nadácie tohto ústavu venujú spolu s bratom niekoľko hektárov pôdy a lesa. Pri ústave vzniká kaplnka, a tak sa splní Kunegundin veľký sen, aby ona i obyvatelia dedinky mali stále pri sebe Ježiša.

V roku 1942 má Kunegunda 66 rokov. Počas rozhovoru s jednou zo sestier Zmŕtvychvstania sa dozvie, že pri spovedi sa vyznávame nielen zo svojich hriechov, ale máme súčasne otvoriť kňazovi svoju dušu a hovoriť o svojom vnútornom úsilí a takisto aj o Božích osvieteniach. Priznáva sa, že to nikdy nerobila, toto zanedbanie pri prvej príležitosti nahrádza a prizná sa spovedníkovi, že často, zvlášť pri svätom prijímaní, počuje hlas Pána Ježiša. Prekvapený P. Bartowski pre každý prípad zalistuje v Tanqereyovom náryse asketickej a mystickej teológie a Dieloch svätej Terézie z Avily, aby si urobil na vec vlastný názor.

Nič nenasvedčovalo tomu, že by si Kunegunda chcela robiť žarty, alebo hľadať senzáciu. Spovedal ju už päť rokov a poznal veľmi dobre jej zbožnosť. Zaujal teda stanovisko: ani bezvýhradne neprijímať, ani nič nezavrhovať.
Zapisoval slová, ktoré počul od Kunegundy a videl, že prinášajú ovocie. Rozhodol sa však, že všetko podrobí testu: Ak Boh skutočne hovorí, musí poznať moje myšlienky a túžby. Preto prosím, aby splnil to, čo je známe iba mne a jemu. P. Bartowski mal na mysli jedného zatvrdilého hriešnika, túžil po jeho obrátení a spovedi, ku ktorej dotyčný už niekoľko rokov nepristúpil. V duchu stanovil Pánovi podmienku, aby sa táto spoveď uskutočnila do 3. mája.

Pobyt P. Bartowského, ktorý bol plánovaný pôvodne na mesiac, sa nakoniec predĺžil až do konca jeho života a stal sa veľkou duchovnou pomocou pre tunajších veriacich. Radovali sa, že majú svojho kňaza. To bolo tiež dôležité pre Kunegundu. Vďaka jemu sa zoznámila s duchovnými dielami, ktoré pre ňu boli nové, ale predovšetkým mala veľký úžitok z neho samého ako stáleho spovedníka. Na veľa otázok a pochybností jej mohol odpovedať priamo v spovednici a uistil ju, že postupuje správne. Najskôr ako poradca a potom ako duchovný vodca, vstúpil tento kňaz do plánu, aký mal milosrdný Ježiš s Kunegundou a s ňou s celým ľudstvom. A istotne preto po skončení bohoslužby zbadal P. Bartowski 3. mája hriešnika, ktorý nezamieril ako všetci ostatní k východu, ale vstal a odišiel ku spovednici.

Duchovnou učiteľkou pre Kunegundu bola svätá Terezka od Ježiška. Nazývala ju "svojou sestrou" a vysvetlila jej, že Pán má pre ňu mnoho milostí. Kunegunda jej dovolila, aby ju uviedla na, pre ňu doteraz neznámu, cestu. Jej povaha, akokoľvek dobrá, sa musela pracne zdokonaľovať.

Kunegunda vykonala v priebehu ďalších rokov veľa duchovnej práce a zo žiačky sa stala Pánova vyvolená spolupracovníčka. Boh bude pred ňou postupne odhaľovať svoju tvár a spôsobí, že bude stále vrastať do stále väčšej lásky, prejde všetkými etapami vnútorného života - od očisťovania (z mnohovravnosti, prílišnej zvedavosti a sebalásky) až k pravdivému spojeniu s Bohom v kontemplácii a utrpeniu.

Pozvanie k svätosti, zapálené v jej srdci, jej ukladalo túžbu po mučeníctve podľa vzoru veľkých svätcov, zvlášť, keď sa rozniesla správa, že hitlerovci majú v úmysle odviezť starých a chorých zo Siwcówky do osvienčimských krematórií.
Kunegunda sa pripomína Bohu svojím úkonom obete. Vtedy bude počuť od Ježiša: Nedám ti mučenícku smrť, ale pri smrti ti dám mnoho utrpenia a vyjdem ti so svojou Matkou naproti na stretnutie s tebou. Pán Ježiš mal pre Kunegundu inú cestu: Pôjdeš cestou duchovného detstva. Chcel by som a túžim, aby cesta, ktorú som vybral pre svoju vyvolenú svätú Teréziu, sa stala cestou pre celé ľudstvo, pretože to je najjednoduchšia a najkratšia cesta do neba. Pomáhaj mi, aby ľudia na túto cestu vstúpili: ako dieťa veriť, ako dieťa dôverovať, ako dieťa milovať. To je oná cestička (K 116).

Staň sa maličkou, pretože čím budeš menšia, tým budeš svätejšia. Buď veľmi pokorná. Rob, čo môžeš, ale buď takou, ako by si nerobila vôbec nič. To je pokora (K 1134).

Jej učiteľka svätá Terézia dodáva: Boh má radšej maličkosť ako veľké skutky. Drobné obete sú klenoty také drahocenné, že je za ne možné kúpiť duše. To, čo je najťažšie, zadosťučinenie Božej spravodlivosti, splnil Pán skrze svoj kríž, a teraz už treba len z neho čerpať. Treba len dobrej vôle, a jediným úkonom ľútosti je možno získať svätosť (K 129).

Ježiš rozpráva svojej vyvolenej o láske, akú chová k ľuďom. Zveruje jej túžbu byť milovaný, túžbu získavať duše a obdarovať ich milosťami. 

Prosí Kunegundu o spoluprácu pri získavaní duší a šírení pravdy o nesmiernom milosrdenstve svojho Srdca: Zamiloval som si ľudský rod láskou, ktorú rozum nepochopí. Prišiel som na zem s túžbou, aby som tu získal lásku. Podstúpil som strašné utrpenie na tele i na duši. (...) Veľmi túžim po ľudskej láske a aká veľká je to bolesť pre srdce, keď hriešnici tou láskou pohŕdajú a odplácajú nevďačnosťou! Ty mi to vynahradzuj svojou vernosťou a obetavou láskou (K 90).

Ako ma mučí túžba po spáse duší! Pretože moje milosrdenstvo je ako nevyčerpateľné more, uzavreté v mojom Srdci. Miluj ma, stále na teba myslím. Ako túžim, aby som bol milovaný! (K 98).

Kunegundine srdce sa učí biť rytmom Srdca Ježišovho. Úplne sa stráca, vzdáva sa svojej vôle, aby počula a plnila jeho vôľu. Pýta sa, čo má robiť, aby jej život bol jediným veľkým prejavom lásky.

Vyprosuje si u Ježiša dar výmeny sŕdc. Výmenou za svoju lásku počuje uistenie o zaľúbení, aké v nej Spasiteľ nachádza: Keby si vedela, ako ťa milujem, nezniesla by si to a opustila by si svoje telo (K 54). Zasnúbil som sa s tebou naveky (K 151). Ja som tvojim vlastníctvom a ty mojim ... Odovzdávam sa ti do vlastníctva (K 113). Čo je moje, to je aj tvoje, (...) ako pozemská zamilovaná má právo na to, čo vlastní jej milovaný, tak aj tebe som dal právo na svoje zásluhy. Môžeš z nich čerpať pre seba i pre druhých (K 97).

Ale zjednotenie s Milovaným zväzuje Kunegundu ešte viac s jeho dielom vykúpenia a jeho cestou: S radosťou znášaj to, čím ťa budem navštevovať, a budeš postupovať v láske. To je dôkaz mojej lásky, utrpenie, ktoré ti dávam (K 69).

3. októbra 1948 pokľakne Kunegunda naposledy pred svätostánkom a klania sa svojmu Milovanému. Až do smrti zostane prikovaná na lôžko bolesti. Od toho okamihu začína jej škola radostného utrpenia. Snaží sa zostať plná pohody, a to cez neobyčajné utrpenie, aké jej pôsobí rakovina kostí, ktorá prešla aj na vnútorné orgány.
Ježiš pribehol, aby ju potešil, a prosí o vytrvalosť: Dieťa moje, veľmi ma bolí, že ťa navštevujem krížom a utrpením, ale robím to pre tvoje dobro a pre svoju väčšiu slávu. Išiel som tou istou cestou. Keby bola väčšia sláva a dobro v tom, že odsúvajú utrpenie, ihneď by som to urobil. Ak sa utrpenie prijíma s radosťou a ďakuje sa zaňho, pôsobí mi to radosť, pretože bolesť mám už v tom, že privádzam na dušu utrpenie. Takých duší mám málo. Utrpením sa získavajú duše, prejavuje sa najväčšia láska a je možné si nahromadiť mnoho milostí (K 119).

Ty máš dar môjho Srdca. (...) Tešíš moje Srdce, tak veľmi zarmútené kvôli hriešnikom a aj kvôli tým, ktorých som si vyvolil. (...) Ja a môj nebeský Otec sme si ťa zamilovali. (...) Šírime Božie milosrdenstvo, my skrze teba a ty skrze nás, a to na celý svet, pretože netrpíš a nepracuješ sama, ale ja s tebou. (...) Radujem sa, lebo si našla veľkú milosť u svojho Pána. Keby si vedela, akú radosť mi pôsobíš svojim utrpením spojeným s mojím! Utrpením sa stávaš spoluvykupiteľkou mojich duší (K 154-155).

Zápisky o duchovných zážitkoch Kunegundy začali vznikať v roku 1942. Vtedy Európa hynula pod bremenom druhej svetovej vojny. Zlé správy dochádzali aj do Siwcówky. Neraz prosili Kunegundu o príhovor, ale stávalo sa, že aj ona podliehala panike. Jej Milovaný ju vtedy karhal a pripomínal jej, aby zachovala pokoj duše, pretože vojnové správy nepotrebuje k svojej spáse. Buď pokojného ducha a nezaťažuj sa starosťami (K 47).

Uisťoval ju, že vypočul jej prosby za záchranu Siwcówky. Buďte pokojní, tu nebude žiadne nebezpečenstvo. Tu je miesto môjho milosrdenstva. Bude sa sem vracať mnoho ľudí, ktorí sa budú približovať ku mne (K 58).

Pokiaľ ide o osudy Poľska, priniesla jej útechu Matka Božia, ktorá ju uistila, že Poľsko je krajina jej a Synovho kraľovania, a sám Ježiš sľuboval, že sloboda príde v mariánskom mesiaci a že túto vlasť nepustí zo svojej náruče: Zostanem v tvojej otčine do konca života ľudstva a teba vezmem do svojej otčiny. Zostanem tu a odtiaľ sa bude šíriť moje milosrdenstvo skrze mnou vybrané duše na celý svet.

Kunegunda zomrela 27. júna 1955 na sviatok Panny Márie Ustavičnej Pomoci, ktorú obzvlášť uctievala. Ani pred smrťou nešetril Pán jej utrpením. Tí, ktorí ju navštevovali, boli svedkami záchvatov bolesti, v ktorých sa zvíjalo jej telo. Umierala v kruhu rodiny a priateľov so zapálenou hromničkou, ktorá osvecovala jej prechod do dedičstva, ktoré jej sľúbil jej Milovaný.

Odišla ticho a lúčila sa so zemou jedinou slzou, ktorá vytiekla spod jej viečok. Až po jej pohrebe oznámil P. Bartkowski sestrám a niektorým kňazom pravdu o milostiach, aké Kunegunda dostala počas svojho života. Usporiadal zápisky, ktoré zhromažďoval 13 rokov, kedy slúžil nezvyčajnej vrchárke a keď získal ústne povolenie diecézneho biskupa Kazimíra Kowalského pri jeho návšteve v Siwcówke, daroval jeden exemplár sestrám Zmŕtvychvstania a druhý komplet odovzdal prímasovi Stefanovi Wyszyńskému, ktorý poznal Kunegundu ešte ako Lubelski biskup.

Kunegunda odišla, ale záležitosť zostala, ako napísal v úvodnom slove k svojim zápiskom P. Bronislav Bartkowski. Aj dnes naďalej vyžaruje Siwcówka pravdu o Božom milosrdenstve. Raz do roka sa schádzajú do Stryszawy priatelia Kunegundy, aby navštívili jej hrob a s jej príhovorom sa zasvätili Božej láske.

Dal som ti milosrdenstvo, môj najcennejší dar, ktorý vychádza z mojej lásky a dobroty. Ako nepochopiteľná pre rozum je láska, také nepochopiteľné je moje milosrdenstvo, pretože ono je nevyčerpateľné ako more. Rozdeľ sa s druhými o moje milosrdenstvo (K 92).

Masima