%20(1).jpg)
V konzistóriu vo Vatikáne bolo koncom júna 1899 oznámené: "Boh potvrdzuje dnes svätosť svojho služobníka Gabriela od bolestnej Matky Božej množstvom zázrakov." Akty procesu svätorečenia ich obsahujú veľmi veľa.
Prvým zázrakom je náhle uzdravenie Márie Mazzarellovej v Isole, dvadsaťročného nevinného dievčaťa, miláčika všetkých, zvlášť rodičov. Už tri roky trpela vážnou pľúcnou chorobou, ktorá ju pomaly, ale iste oslabovala. Navyše sa pridali aj veľmi bolestné vredy a neustála horúčka. Mária sa už nemohla ani pohnúť, a kto ju videl, mal za to, že vidí mŕtvolu; slabý, pomalý dych bol jedinou známkou života. Mária už celé tri mesiace neprijímala žiadne jedlo.
"Dva dni po otvorení hrobu," rozpráva P. Germano, "bol som požiadaný, aby som chorú navštívil. Pamätám sa, že som povedal, že keby ju blahoslavená Panna uzdravila, bol by taký veľký zázrak, ako Lazarovo vzkriesenie. Rodičia mi rozprávali sen svojej dcéry. Bude vraj uzdravená na hrobe Božieho služobníka, ktorý bude čoskoro vyhlásený za blahoslaveného. Odvetil som, že nesmieme pokúšať Pána Boha a preto nesmieme učiniť nič, čo by mohlo urýchliť smrť. Pripojil som, že ak jej preblahoslavená Panna chce preukázať túto láskavosť, môže to urobiť aj bez cestovania. Preto som radil, aby konali trojdňovú pobožnosť a dotýkali sa chorej koženým pásom, ktorý bol nájdený v hrobe Božieho služobníka."
Rady otca Germana poslúchli, ale na tretí deň večer bolo mladej Márii veľmi zle. Preľaknutá matka jej chcela pás odstrániť, ale Mária ju prosila, aby počkali, až bude nasledujúce ráno pobožnosť Triduum skončené. Potom, na počudovanie všetkých, lebo Mária pre bolesti nemohla spávať, tvrdo zaspala. Ráno, na ďalší deň sa prebudila a bola zdravá.
"Vstanem," povedala sestre, ktorá spala spolu s ňou v izbe. Tá ju prosila, aby počkala, že zavolá rodičov.
"Nie, nie," odvetila, "môžem vstať sama, som uzdravená." Vstala a obe sestry vyšli z izby.
Hlukom vyľakaní rodičia vyšli zo spálne a videli dcéru uzdravenú. Na Márii nebolo ani stopy po hroznom utrpení, suchoty zmizli; pľúca boli uzdravené, rany sa zacelili, zanechali iba jazvy. Jej výzor bol svieži, sily obnovené. Bolo to v nedeľu 23. októbra, kedy prišlo mnoho cudzincov do toho miesta. Naradostený otec, vybehol von ako bez zmyslov. Susedia, mysliaci si, že je dievča mŕtve, pribehli. Tiež boli svedkami zázraku, keď im dievča išlo v ústrety.
Mária potom išla o dva dni v sprievode rodičov a všetkého obyvateľstva mestečka Isola bosá k hrobu služobníka Božieho, vzdialenému trištvrte hodiny, aby sa poďakovala. Choroba sa jej už nikdy nevrátila.
Rady otca Germana poslúchli, ale na tretí deň večer bolo mladej Márii veľmi zle. Preľaknutá matka jej chcela pás odstrániť, ale Mária ju prosila, aby počkali, až bude nasledujúce ráno pobožnosť Triduum skončené. Potom, na počudovanie všetkých, lebo Mária pre bolesti nemohla spávať, tvrdo zaspala. Ráno, na ďalší deň sa prebudila a bola zdravá.
"Vstanem," povedala sestre, ktorá spala spolu s ňou v izbe. Tá ju prosila, aby počkala, že zavolá rodičov.
"Nie, nie," odvetila, "môžem vstať sama, som uzdravená." Vstala a obe sestry vyšli z izby.
Hlukom vyľakaní rodičia vyšli zo spálne a videli dcéru uzdravenú. Na Márii nebolo ani stopy po hroznom utrpení, suchoty zmizli; pľúca boli uzdravené, rany sa zacelili, zanechali iba jazvy. Jej výzor bol svieži, sily obnovené. Bolo to v nedeľu 23. októbra, kedy prišlo mnoho cudzincov do toho miesta. Naradostený otec, vybehol von ako bez zmyslov. Susedia, mysliaci si, že je dievča mŕtve, pribehli. Tiež boli svedkami zázraku, keď im dievča išlo v ústrety.
Mária potom išla o dva dni v sprievode rodičov a všetkého obyvateľstva mestečka Isola bosá k hrobu služobníka Božieho, vzdialenému trištvrte hodiny, aby sa poďakovala. Choroba sa jej už nikdy nevrátila.
Druhý, cirkvou uznaný zázrak sa stal roľníkovi z Colliberti, Dominikovi Tiberi. Vyše dvanásť rokov trpel na pruh. Choroba bola zle liečená, zhoršila sa ťažkou poľnou prácou a nesmierne ho sužovala. Jedného dňa, keď mal také prudké kŕče a neznesiteľné bolesti, že myslel, že musí zomrieť, odobral sa k svätcovmu hrobu. Pokľakol a prosil so živou vierou o uľahčenie vo svojom hroznom utrpení. Potom sa rukami úctivo dotkol kameňa, ktorý pokrýval hrob a potom chorého miesta. Choroba v tom okamihu zmizla a Dominik sa vracal domov už bez ťažkostí.
Lekár, ktorý ho doteraz ošetroval, ho vyhlásil za náhle uzdraveného a traja iní lekári dosvedčili, že nevidia nič z bývalej choroby. Jeden z nich, ktorý neveril na žiadne zázraky tvrdil, že tento muž takúto chorobu ani nikdy nemohol mať.
Tieto dva zázraky nie sú však jediné, ktoré Pán Boh spôsobil na svätcov príhovor. rôzne osoby už predtým poznali silu jeho príhovoru. Medzi inými otec Gabriela, ktorý v októbri roku 1871 - vtedy mal osemdesiatjeden rokov - utrpel mŕtvicu. Príbuzní sa v úzkosti utiekali k drahému Gabrielovi. Starec bol v tom okamihu mimo nebezpečenstva a po troch dňoch úplne uzdravený mohol vstať z lôžka.
Svätému Gabrielovi, ako sa zdá, je dopriate poskytovať pomoc pri veľmi ťažkej a často nebezpečnej trýzni, ako uzdravil aj Dominika Tiberi. Sestra Mária z kláštora Zmierenia v Ríme, ochorela v máji roku 1880 suchoty miechy a zápalom pľúc a na radu lekára jej boli udelené sviatosti zomierajúcich. Ležala v posteli, trápila sa silným kašľom a zle sa jej dýchalo. Lekár, ktorý poznal, že by jej lieky ešte viac uškodili, koncom júla zakázal jej ich podávať. Chorá a jej spolusestry sa utiekali k modlitbe. Akýsi vnútorný hlas ich nabádal, aby sa odporučili Božiemu služobníkovi Gabrielovi. Začali sa teda modliť deväťdňovú pobožnosť. Na deviaty deň bol stav chorej ešte horší ako predtým.
Predstavená jej na druhý deň povedala: "Ak máte dôveru k služobníkovi Božiemu, budete môcť vstať." Chorá po týchto slovách pocítila neobvyklé pohnutie, ako by sa jej náhle vracali sily. "Velebná matka, dajte mi habit!" povedala.
Znovu vykonali Novénu a sestra Mária sa už obliekla sama a cítila sa taká zdravá, že by mohla konať všetky cvičenia. Tento, tretí zázrak, bol rovnako predložený kongregácii obradov. Vyšetrovanie jeho pravosti trvalo dva roky.
V toskánskom mestečku Lucca už dlhší čas ležala služobnica Božia Gemma Galgani so zápalom chrbtice a mozgovej blany. Gemma už pred rokom prijala sväté sviatosti zomierajúcich a lekári sa vzdali všetkej nádeje. Choroba sa zhoršovala, očakával sa Gemmin skorý koniec. Pán Boh sa ale rozhodol inak - preukáže svojej služobnici oslávenie mimoriadnej udalosti a zázračne ju uzdravil.
Gemma - na radu príbuzných - začala 23. februára 1899 novénu. "Bolo to práve pred polnocou," rozpráva, "keď som začula štrngotanie ruženca a čiasi ruka sa dotkla môjho čela. Akási hlas sa modlil deväťkrát Otče náš, Zdravas a Sláva Otcu. Sotva som odpovedala, lebo som bola celá vyčerpaná, Potom sa ma pýtal: "Chceš byť uzdravená? Modli sa každý večer dôverne k božskému Srdcu Ježišovmu." Bol to svätý Gabriel od bolestnej Matky, pasionista. A naozaj sa vracal každý večer, kládol mi ruku na čelo a modlili sme sa spolu Otče náš(e) k Srdcu Ježišovmu." V posledný deň novény prijala služobnica Božia Telo Pána a potom, náhle uzdravená, vstala.
Je veľa ďalších uzdravení, len od roku 1892 do roku 1896 bolo úradne zapísaných viac ako 380 zázrakov, v roku 1922 ich počet už prevýšil číslo 500. Svätý Gabriel sa prejavil ako divotvorca aj v Čechách.
6. novembra 1920 vznikol v dievčenskom pedagógiu oheň. Pri upratovaní nábytku odrazili nohu skrine, v ktorej mala šaty a bielizeň žiačka IV. ročníka, teraz už učiteľka, slečna Anna. Skriňa sa na ňu na druhý deň zvalila a zasiahla chrbticu. Dievča ochorelo a keď sa jej stav nezlepšoval, odviezli si ju rodičia domov. Domáci lekár sa vyjadril v tom zmysle, že jej ochorenie - výron krvi k mieche - je z medicínskeho stanoviska veľmi zaujímavý, ale obyčajne sa končí veľmi zle.
Choroba sa koncom januára roku 1921 trochu zlepšila, dievčina sa pokúsila vstať, ale preľaknutá zistila, že jej ľavá noha zostala úplne ochrnutá. Na radu domáceho lekára ju rodičia odviezli do sanatória v Prahe, kde známy profesor len potvrdil diagnózu domáceho lekára. Anna sa teda vrátila domov, celé liečenie bolo bezvýsledné, noha zostala necitlivá, ochrnutá. Veľmi si však priala dokončiť štúdium a túžba po internáte zhoršovala už i tak chatrné zdravie. Rodičia nakoniec, aj lekár, v apríli privolili, aby sa vrátila do pedagógia.
Po niekoľkých dňoch išla Anna s rehoľnou sestrou opäť do Prahy k profesorovi. Sestra sa ho pýtala, či je nejaká nádej na uzdravenie. "Bohužiaľ, nie je," odpovedal lekár a dodal, "obávam sa, aby sa naopak, choroba ešte viac nezhoršila." Rovnako vraveli aj dvaja vidiecki lekári, jeden z nich jej pritom povedal priamo, že noha sa nikdy nevylieči.
Skľúčenú dievčinu rehoľníčky utešovali, podporovali ju k dôvere v pomoc Najvyššieho a najlepšieho lekára a sľúbili, že s ňou budú vzývať svätého Gabriela Possenti, aby mocným, v posledných rokoch toľkokrát osvedčeným príhovorom, jej vyprosil zdravie. Napísali do Isoly a poprosili o obrázky, dotýkané sa svätcovho hrobu a stanovili si, že na sviatok Božieho Tela - máj 1926 - začnú novénu, aby ju ukončili na sviatok Srdca Pána.
Ich dôvera ešte viac vzrástla, keď očakávané obrázky prišli v stredu pred sviatkom Božieho Tela, a s nimi aj ostatok zo svätcovho hrobu. Túto relikviu malo dievča po celú dobu modlitby novény pri sebe. Vo štvrtok však Anna na chodbe omdlela a cítila ešte väčšiu bolesť než predtým. V sobotu sa jej tak priťažilo, že bola istý čas v bezvedomí a potom, keď prišla k sebe, tak nariekala bolesťou, že k nej museli v noci privolať lekára.
Anna ležala už niekoľko dní a obávala sa, že 6. júna nebude môcť skladať maturitné skúšky. Rehoľné sestry zatiaľ horlivo pokračovali v pobožnosti a spolu s nimi aj Anna, ktorej vždy priniesli obrázok z kaplnky.
1. júna sa chorej zdalo, že k nej prišiel kňaz v taláre, podobný jej známemu velebnému pánovi, ale bol mladší a povedal jej, že na sviatok Srdca Pána nebude zdravá, ale bude môcť ísť na sväté prijímanie aj k maturitným skúškam. Povzbudil ju, aby pobožnosť ešte raz zopakovala. Anna namietala, že 12. júna chcela ísť na Svätú Horu. Odpovedal jej, že Panna Mária ju môže uzdraviť aj inde. Tak sa aj stalo, Anna bola na sviatok Srdca Pána na svätom prijímaní v domácej kaplnke a šťastne zložila aj maturitu i keď posediačky. Zopakovali novénu k milému svätému a zároveň vzývali Pannu Máriu. Chorá dievčina si napísala zoznam predsavzatí a sľúbila, že ich splní keď bude uzdravená. Zabudla si však poznamenať, že sa dá obliecť do päťnásobného škapuliara, ako si predtým počas rozhovoru s predstavenou zaumienila.
Anna 9. júna s veľkou radosťou spozorovala, že môže pohybovať prstami ochrnutej nohy, ale do nedele 12. júna, kedy dokončili novénu, sa už nič nezlepšilo. V noci na pondelok sa jej opäť zdalo, že k nej prišiel onen velebný pán a uistil ju, že bude zdravá, ale že zabudla na ten škapuliar a dodal, aby sa pomodlila za matku predstavenú, lebo vo včerajšej noci zomrela, čo sa naozaj tak stalo. Ráno na druhý deň, bolo dievča o desiatej hodine dopoludnia oblečená do škapuliara.
Cestou z kaplnky jej zrazu prišlo veľmi zle, nariekala pre prudké bolesti v záhlaví a keď ju rehoľná sestra uložila v izbe na pohovku, hneď zaspala. O pol hodiny sa prebudila a volala, že jej brní noha, aj ju svrbí. Noha bola dovtedy celkom necitlivá. Hneď potom žltkastá farba ustúpila zdravému purpuru, Anna sa postavila na obe nohy, začala chodiť bez palice, skákala a jasala. Sestry aj chovanice plakali od dojatia a vďačným "Te Deum" ďakovali v kaplnke za uzdravenie. Lekári sa jej náhlemu uzdraveniu veľmi čudovali. Profesor bol tiež prekvapený, ale z uzdravenia mal radosť a medzi inými slovami povedal, že je to lurdských zázrakov.
Boh ukazuje moc svojho služobníka nielen uzdravovaním tela, ale znovuoživením viery, či obrátením hriešnikov. Horlivý misionár, ktorý prišiel do Isoly zakrátko po vykopaní svätých ostatkov, povedal: "Ďakujem Bohu a teším sa z práce pre spásu duší, ktorú mi zaobstaral služobník Boží. Blahoslavený Gabriel káže neviditeľným spôsobom a ja oberám ovocie jeho pôsobenia. Ľudia tejto krajiny stratili horlivosť v prijímaní svätých sviatostí, ale z ľahostajnosti boli vyburcovaní tichým kázaním služobníka Božieho. Nezriedka bolo vidieť hriešnikov, ktorí žili od Boha vzdialení tridsať, štyridsať rokov a teraz sa vrátili s citmi úprimnej ľútosti na dobrú cestu. A počet kajúcnikov je taký veľký, že by ich sotva stačilo vyspovedať päť, alebo šesť spovedníkov. Ó, môj Bože, aké podivuhodné to obrátenie a mňa bolí, že len malému počtu môžem pomôcť."
Tisíce pútnikov volá k nemu s vďačnosťou, dôverou a nadšením. Služobník Boží počas svojho života, či už vo svete, alebo v kláštore, bol - podľa spovedníkových slov - akoby magnetom, ktorý k sebe pútal srdcia. Kto sa s ním stýkal, cítil, ako je k nemu priťahovaný a zároveň aj povzbudzovaný k veľkej horlivosti a naozajstnej snahe po dokonalosti. V isolskom kraji veľkí i malí, bohatí aj chudobní sú dojatí pri obyčajnom vyslovení jeho mena. Denne bolo vídať ľudí, prichádzajúcich s ťažkosťami k jeho hrobu. "Neviem, či nájdeme v cirkevných análiách jediného služobníka Božieho, ktorý by bol už pred blahorečením takto uctievaný od ľudu." vytýka väčšina prelátov a zdôrazňujú v žiadosti za blahorečenie. Preto udelil aj pápež Lev XIII. pri začatí procesu dišpenz od obvyklého vyšetrovania povesti svätosti, pretože je už všeobecne známa.
Na záver ešte jedna veľmi milá príhoda: Veriaci prejavujú svoju lásku a vďačnosť rôznymi spôsobmi, napríklad aj darmi. Dobrí ľudia prinášajú šperky, aj iné drahocenné veci, ktorých sa zriekajú, aby ho oslávili. Ale aj chudobní poskytujú drobné darčeky. Malá Cecília Liberabore z Isoly by tiež rada niečo svätcovi obetovala. Jedného dňa, keď sa modlila pri hrobe, vpustilo jej iné dieťa do vrecka gombík. Mysliac, že je to peniaz, siahla tam, ale ako sa čudovala, keď tam naozaj našla tri peniaze; tak veľa ich ešte nikdy nemala. Šťastný takým bohatstvom, ponáhľala sa k hrobu svätca a položila naň celý svoj poklad. Ony tri peniaze boli starostlivo uschované. Cecíliu potom odmenili z peňazí iných.
Choroba sa koncom januára roku 1921 trochu zlepšila, dievčina sa pokúsila vstať, ale preľaknutá zistila, že jej ľavá noha zostala úplne ochrnutá. Na radu domáceho lekára ju rodičia odviezli do sanatória v Prahe, kde známy profesor len potvrdil diagnózu domáceho lekára. Anna sa teda vrátila domov, celé liečenie bolo bezvýsledné, noha zostala necitlivá, ochrnutá. Veľmi si však priala dokončiť štúdium a túžba po internáte zhoršovala už i tak chatrné zdravie. Rodičia nakoniec, aj lekár, v apríli privolili, aby sa vrátila do pedagógia.
Po niekoľkých dňoch išla Anna s rehoľnou sestrou opäť do Prahy k profesorovi. Sestra sa ho pýtala, či je nejaká nádej na uzdravenie. "Bohužiaľ, nie je," odpovedal lekár a dodal, "obávam sa, aby sa naopak, choroba ešte viac nezhoršila." Rovnako vraveli aj dvaja vidiecki lekári, jeden z nich jej pritom povedal priamo, že noha sa nikdy nevylieči.
Skľúčenú dievčinu rehoľníčky utešovali, podporovali ju k dôvere v pomoc Najvyššieho a najlepšieho lekára a sľúbili, že s ňou budú vzývať svätého Gabriela Possenti, aby mocným, v posledných rokoch toľkokrát osvedčeným príhovorom, jej vyprosil zdravie. Napísali do Isoly a poprosili o obrázky, dotýkané sa svätcovho hrobu a stanovili si, že na sviatok Božieho Tela - máj 1926 - začnú novénu, aby ju ukončili na sviatok Srdca Pána.
Ich dôvera ešte viac vzrástla, keď očakávané obrázky prišli v stredu pred sviatkom Božieho Tela, a s nimi aj ostatok zo svätcovho hrobu. Túto relikviu malo dievča po celú dobu modlitby novény pri sebe. Vo štvrtok však Anna na chodbe omdlela a cítila ešte väčšiu bolesť než predtým. V sobotu sa jej tak priťažilo, že bola istý čas v bezvedomí a potom, keď prišla k sebe, tak nariekala bolesťou, že k nej museli v noci privolať lekára.
Anna ležala už niekoľko dní a obávala sa, že 6. júna nebude môcť skladať maturitné skúšky. Rehoľné sestry zatiaľ horlivo pokračovali v pobožnosti a spolu s nimi aj Anna, ktorej vždy priniesli obrázok z kaplnky.
1. júna sa chorej zdalo, že k nej prišiel kňaz v taláre, podobný jej známemu velebnému pánovi, ale bol mladší a povedal jej, že na sviatok Srdca Pána nebude zdravá, ale bude môcť ísť na sväté prijímanie aj k maturitným skúškam. Povzbudil ju, aby pobožnosť ešte raz zopakovala. Anna namietala, že 12. júna chcela ísť na Svätú Horu. Odpovedal jej, že Panna Mária ju môže uzdraviť aj inde. Tak sa aj stalo, Anna bola na sviatok Srdca Pána na svätom prijímaní v domácej kaplnke a šťastne zložila aj maturitu i keď posediačky. Zopakovali novénu k milému svätému a zároveň vzývali Pannu Máriu. Chorá dievčina si napísala zoznam predsavzatí a sľúbila, že ich splní keď bude uzdravená. Zabudla si však poznamenať, že sa dá obliecť do päťnásobného škapuliara, ako si predtým počas rozhovoru s predstavenou zaumienila.
Anna 9. júna s veľkou radosťou spozorovala, že môže pohybovať prstami ochrnutej nohy, ale do nedele 12. júna, kedy dokončili novénu, sa už nič nezlepšilo. V noci na pondelok sa jej opäť zdalo, že k nej prišiel onen velebný pán a uistil ju, že bude zdravá, ale že zabudla na ten škapuliar a dodal, aby sa pomodlila za matku predstavenú, lebo vo včerajšej noci zomrela, čo sa naozaj tak stalo. Ráno na druhý deň, bolo dievča o desiatej hodine dopoludnia oblečená do škapuliara.
Cestou z kaplnky jej zrazu prišlo veľmi zle, nariekala pre prudké bolesti v záhlaví a keď ju rehoľná sestra uložila v izbe na pohovku, hneď zaspala. O pol hodiny sa prebudila a volala, že jej brní noha, aj ju svrbí. Noha bola dovtedy celkom necitlivá. Hneď potom žltkastá farba ustúpila zdravému purpuru, Anna sa postavila na obe nohy, začala chodiť bez palice, skákala a jasala. Sestry aj chovanice plakali od dojatia a vďačným "Te Deum" ďakovali v kaplnke za uzdravenie. Lekári sa jej náhlemu uzdraveniu veľmi čudovali. Profesor bol tiež prekvapený, ale z uzdravenia mal radosť a medzi inými slovami povedal, že je to lurdských zázrakov.
Boh ukazuje moc svojho služobníka nielen uzdravovaním tela, ale znovuoživením viery, či obrátením hriešnikov. Horlivý misionár, ktorý prišiel do Isoly zakrátko po vykopaní svätých ostatkov, povedal: "Ďakujem Bohu a teším sa z práce pre spásu duší, ktorú mi zaobstaral služobník Boží. Blahoslavený Gabriel káže neviditeľným spôsobom a ja oberám ovocie jeho pôsobenia. Ľudia tejto krajiny stratili horlivosť v prijímaní svätých sviatostí, ale z ľahostajnosti boli vyburcovaní tichým kázaním služobníka Božieho. Nezriedka bolo vidieť hriešnikov, ktorí žili od Boha vzdialení tridsať, štyridsať rokov a teraz sa vrátili s citmi úprimnej ľútosti na dobrú cestu. A počet kajúcnikov je taký veľký, že by ich sotva stačilo vyspovedať päť, alebo šesť spovedníkov. Ó, môj Bože, aké podivuhodné to obrátenie a mňa bolí, že len malému počtu môžem pomôcť."
Tisíce pútnikov volá k nemu s vďačnosťou, dôverou a nadšením. Služobník Boží počas svojho života, či už vo svete, alebo v kláštore, bol - podľa spovedníkových slov - akoby magnetom, ktorý k sebe pútal srdcia. Kto sa s ním stýkal, cítil, ako je k nemu priťahovaný a zároveň aj povzbudzovaný k veľkej horlivosti a naozajstnej snahe po dokonalosti. V isolskom kraji veľkí i malí, bohatí aj chudobní sú dojatí pri obyčajnom vyslovení jeho mena. Denne bolo vídať ľudí, prichádzajúcich s ťažkosťami k jeho hrobu. "Neviem, či nájdeme v cirkevných análiách jediného služobníka Božieho, ktorý by bol už pred blahorečením takto uctievaný od ľudu." vytýka väčšina prelátov a zdôrazňujú v žiadosti za blahorečenie. Preto udelil aj pápež Lev XIII. pri začatí procesu dišpenz od obvyklého vyšetrovania povesti svätosti, pretože je už všeobecne známa.
Na záver ešte jedna veľmi milá príhoda: Veriaci prejavujú svoju lásku a vďačnosť rôznymi spôsobmi, napríklad aj darmi. Dobrí ľudia prinášajú šperky, aj iné drahocenné veci, ktorých sa zriekajú, aby ho oslávili. Ale aj chudobní poskytujú drobné darčeky. Malá Cecília Liberabore z Isoly by tiež rada niečo svätcovi obetovala. Jedného dňa, keď sa modlila pri hrobe, vpustilo jej iné dieťa do vrecka gombík. Mysliac, že je to peniaz, siahla tam, ale ako sa čudovala, keď tam naozaj našla tri peniaze; tak veľa ich ešte nikdy nemala. Šťastný takým bohatstvom, ponáhľala sa k hrobu svätca a položila naň celý svoj poklad. Ony tri peniaze boli starostlivo uschované. Cecíliu potom odmenili z peňazí iných.
Ó, Bože, ktorý si svätého Gabriela, svojho vyznávača, naučil rozjímať o bolestiach svojej najsladšej Matky a skrze ňu ho povýšil k sláve svätosti a zázrakov: prepožičaj nám, aby sme na jeho príhovor a jeho príkladom sa stali účastnými bolestí tejto tvojej Matky, tak, aby sme jej materskou ochranou boli zachránení, ktorý žiješ a kraľuješ na veky vekov. Amen.
Modlitba k svätému Gabrielovi.
Ó blažený Gabriel,
serafín lásky, anjel čistoty, mladý bojovník Kristov, príklad všetkých cností, nový svätý Alojz,
obdivujeme ťa a blahoželáme k tvojmu osláveniu.
Ďakujeme Najsvätejšej Trojici, ktorá ťa tak vysoko povzniesla a oslávila ťa v celom svete.
Ó, šťastný svätec, ktorý si v pobožnosti k Panne Márii našiel najkratšiu,
najjednoduchšiu a najistejšiu cestu k svätosti,
vypros nám nežnú lásku k najsvätejšej Panne.
Splň sľub, ktorý si kedysi urobil, že budeš všade rozširovať pobožnosť k Matke Božej.
Je ti to iste možné, veď teraz stojíš tak blízko pri tróne našej Pani.
A pretože ťa Pán urobil takým mocným a oslávil tvoje meno mnohými zázrakmi,
prosíme ťa, vyžiadaj nám najprv milosti, ktorých toľko potrebujeme .....
Prosíme ťa o to v mene Panny Márie.
Spomeň si, že si na zemi nikoho neodmietol, kto ťa prosil v jej mene.
Ako by si mohol byť neverný svojmu zasľúbeniu teraz, keď si v nebi?
Nie, to je nemožné.
Vypočuj teda dobrotivo našu modlitbu a vypros nám milosť, o ktorú ťa prosíme. Amen.
Masima
