Svätá Mária Magdaléna de' Pazzi

Mária Magdaléna prišla na svet 2. apríla 1566 vo Florencii v Taliansku, v zámožnej rodine. Pri krste prijala meno Katarína. Už od raných detských rokov prejavovala náklonnosť ku kontemplatívnemu životu.

V 10 rokoch prijala prvé sväté prijímanie, ktoré prijímala každú nedeľu a sviatok, čo v jej dobe patrilo k výnimkám. Viacmenej v tej istej dobe zložila sľub celoživotnej čistoty. Jej duchovnými vodcami boli florentskí jezuiti, ktorí ju chránili pred obvineniami kvôli jej praxi častého svätého prijímania.

Napriek nesúhlasu svojej rodiny vstúpila r. 1582 do karmelitánskeho kláštora, kde prijala meno Mária Magdaléna. Od tejto chvíle bol jej duchovný život charakterizovaný mimoriadnym umŕtvovaním, askézou, ako aj hĺbkou kontemplatívnej modlitby.

Vízie - milosti, ktoré dostávala od Boha - ktoré prežívala, súviseli so stavom vtedajšej Cirkvi v Taliansku, odtiaľ tiež neraz pramenili napomenutia Márie Magdalény na adresu cirkevných hodnostárov. 

To všetko však pre ňu bolo zdrojom vnútorných múk, obzvlášť citeľných v rokoch 1585-1590, kedy prežívala obdobie "duchovných temnôt".

Mystička konala službu novicmajsterky. Funkciu zástupkyne predstavenej však, bez ohľadu na voľby v roku 1604, neprijala s ohľadom na zlý stav svojho zdravia. Často mávala extázy, tie sa však pre ňu nestali zdrojom duchovných útechy.
Zomrela 25. mája 1607, zanechajúc po sebe denník, v ktorom na príkaz svojho spovedníka opísala svoje mystické zážitky.

Jej žiačky a zároveň životné spoločníčky spísali naučenie Márie Magdalény a opisy jej mystických stavov. Roku 1626 bola blahorečená pápežom Urbanom VIII. a v r. 1669 ju kanonizoval pápež Klement IX. Jej liturgickú pamiatku Cirkev slávi 25. mája.

Mystické skúsenosti: S oporou v nespočetných svedectvách zo života svätice je možné odvodzovať hĺbku jej zjednotenia s Bohom. Predovšetkým mala dar vízie a extázy.
V roku 1585 v dňoch 17. a 18. mája viac ako 40 hodín nepretržite prežívala extázu, tzn. stav celkového ponorenia sa v Bohu poznanom v rozumovej a niekedy v obrazovej vízii.

Vtedy jej Kristus prikázal, aby každý deň prijímala len chlieb a vodu, v nedeľu potom o niečo viac potravy. Mala tiež príkaz spať 5 hodín denne na otepe sena, aby týmto spôsobom odčiňovala hriechy ľudí. 

V júni 1585 prežívala talianska mystička extázy trvajúce s prestávkami 8 dní. Podobne mala videnie duše svojej zosnulej matky, ako aj brata prebývajúceho v očistci. Boh však sväticu dal zakúšať dlhodobé a úporné pocity duchovnej osamelosti. Kristus jej v jednej vízii vysvetlil, že to bolo nutné pre duchovné dobro Cirkvi a pre obnovu rehoľného ducha v kláštoroch. 

Líčenie najvyššieho mystického zážitku svätou Máriou Magdalénou de' Pazzi sa opiera o jej vlastnú skúsenosť spoločenstva s Božími osobami. Svätá mystička bola presvedčená, že dielom Ducha Svätého je v ľudskej duši prítomnosť vteleného Slova, vďaka ktorému "sa duša zjednotí s Bohom, Boha chápe, Bohom sa kochá a okrem Boha po ničom netúži".
Duch Svätý, prichádzajúci do duše človeka, má na sebe však akoby "znamenie Krvi Slova, zabitého Baránka", ktorá ho ešte viac chce prinútiť, aby prišiel, mimo toho, že tiež Duch sám túži prísť. Podľa talianskej mystičky, ktorá vyjadruje svoju vieru vo vychádzaní Ducha Svätého z Otca i Syna, tretia Božská osoba pristupuje k ľudskej duši "ako prameň, v ktorom sa duša úplne utápa". Aby Mária Magdaléna ono zjednotenie duše s Bohom vyjadrila zrozumiteľným spôsobom, používa prirovnanie spojenia dvoch riek, ktoré plynú ďalej ako jedna rieka pod menom väčšej z nich. Hovorí, že niečo podobné sa deje v ľudskej duši, ku ktorej prichádza Duch Svätý, aby sa s ňou zjednotil.
Je preto potrebné, aby ľudská duša do určitej miery stratila svoje vlastné meno "transformujúce sa" v neho, existujúce sa "jedno s Ním".
To pre "moc Krvi vyliatej skrze Slovo, jednorodeného Syna" Boh "prebýva" v tých, ktorí prijímajú ozajstným srdcom "plody Krvi Slova "a stávajú sa príhodným" príbytkom "pre Neho. V súvislosti s tým sv. Mária Magdaléna vyslovuje prosbu o zostúpenie svätého Ducha do sŕdc veriacich, lebo on je "odmenou svätých, občerstvením duší, svetlom v temnotách, bohatstvom chudobných, pokladom milujúcich ..., pokladom všetkých pokladov."

Mystika Márie Magdalény však mala charakter svadobný. Znamením jej duchovných zásnub bol okrem iného snubný prsteň, ktorý dostala ako dar od Krista Ženícha. Ale počas jednej z vízií od Krista dostala tiež tŕňovú korunu, ktorá jej spôsobovala bolesti hlavy, niekedy veľmi silné. Je to samozrejme veľmi vzácna a mimoriadna mystická skúsenosť, ktorá sa stala jej údelom.

25. marca 1585 dostala Mária Magdaléna na svojom tele dar stigiem, ktorá však neboli viditeľné zvonku.

Raz jej Kristus sľúbil, že jej dá svoje vlastné srdce. Na túto udalosť sa Mária Magdaléna pripravovala zvláštnym spôsobom, úpenlivo prosiac Krista: "Najdrahší Ježišu, vrúcne Ťa o to prosím, kiež nikto nepozná, že si mi dal tvoje Srdce." 

Keď - ponorená do modlitby - dostala ako dar Boží Srdce, pritisla ho k svojmu. 

V mystických skúsenostiach sv. Márie Magdaleny de' Pazzi vidíme vysoký stupeň jej zjednotenia s Bohom pri súčasnom zapojení citovosti, emocionality. Udivuje nás mimoriadnymi mystickými zážitkami, ktoré sa stali jej údelom. Cirkev, prinajmenšom nepriamo, schválila jej vízie a extázy, keď ju vyhlásila za svätú a fragmenty z jej diel zaradila do čítania Dennej modlitby.

Extáza sv. Márie Magdalény de' Pazzi

Prvú extázu mala sv. Mária Magdaléna už v detstve - v penzionáte u maltézskych sestier a keď pobývala vo svojom rodnom dome. Avšak tie, o ktorých môžeme povedať niečo viac, sa stávajú jej údelom až vo florentskom Karmeli, počnúc onými "štyridsiatimi dňami" po profesii, kedy prejavy ťažkej pľúcnej choroby u nej každý deň na niekoľko hodín ustupujú, a Magdaléna sa ponára do poznávania Božích tajomstiev. Jej tvár sa stáva takou krásnou, že sestry, ktoré o ňu starajú, ľahko rozpoznajú nadprirodzený charakter tohto javu.

Návrat k zdraviu však pre ňu neznamenal koniec týchto nezvyklých darov, práve naopak.

Pre spovedníka kláštora tým nastal vážny problém, pretože musel tieto úkazy preskúmať, aby zistil, či nie sú klamom alebo diabolským dielom. 

Odporučil teda Márii Magdaléne, aby o svojich zážitkoch rozprávala vybraným sestrám, ktoré mali všetko spísať. V praxi sa to však ukázalo ako veľmi ťažké: pre skromnú karmelitánku nebolo vôbec ľahké hovoriť o neobyčajných milostiach; niekedy tiež pri rozpamätúvaní sa na jednotlivé skúsenosti, ktoré boli také bohaté na obsah, jej jednoducho zlyhávala pamäť.

Keď sa čoskoro ukázala táto ťažkosť pri zapisovaní prežitkov po ich skončení, bolo potrebné ich zapisovať v priebehu ich trvania. To preto, že Mária Magdaléna často v extáze hovorila, popisovala to, čo vidí, rozprávala sa s Bohom, a niekedy tiež oslovovala prítomné sestry. Preto sa florentské karmelitánky rozhodli pre veľkú úlohu, aby toto bohatstvo, na ktorých mali podiel, zachránili: keď videli, že svätica upadá do extázy, dve, tri alebo štyri sestry mali za úlohu zapamätať si postupne všetky slová a potom ich nadiktovať sestrám, ktoré zapisovali každú vetu, ktoré pritom priraďovali zodpovedajúce číslo. Neskôr tieto vety spojili do jedného celku a využívali pritom vysvetlenie aj opráv samotnej svätice.

Avšak aj tento spôsob sa ukázal ako nedokonalý: táto prostá karmelitánka hovorila v extáze o tak ťažkých teologických otázkach, že sa jej spolusestry - aj tie lepšie vzdelané - v týchto častiach strácali, alebo odkladali perá a uchvátene sa na Máriu Magdalénu dívali a počúvali ju. Navyše ona, ktorá mala v chóre ťažkosti so správnym čítaním breviára, v extáze vyslovovala celé vety - najčastejšie zo Svätého písma - latinsky! 

Neskôr, keď im pomáhala v spracovaní zápiskov, dokázala ich zopakovať iba taliansky, a sestry potom nachádzali ich originálne znenie v latinskom Svätom písme.

Okrem toho, ako zapisovať slová mystičky, ktorá v extáze nezvyčajne rýchlo pobehovala bez zakopnutia kláštornými chodbami, a to aj miestami, ktoré požadovali zvoľnenie tempa (úzke chodby, schody ...)? Ako zapisovať slová vyslovené v extáze pri praní a šití?
Bolo to preto, že tieto neobyčajné dary Máriu Magdalénu nevylučovali z pracovného rytmu, práve naopak - práve vtedy sa pri fyzickej práci vykazovala nezvyklou silou, a konečný výsledok práce (napr. namaľované obrazy) bol lepší než to, čo vykonala za "normálnych" podmienok.
Sestry si niekoľkokrát overovali, či si v čase extázy pri práci nepomáha prirodzeným svetlom: zatvárali okenice, zaväzovali jej oči, a ona ... pracovala ďalej.

Sama Magdaléna to vyjadrila takto: "Cítim, že Boh ma priťahuje, neviem kam, neviem k čomu ma chce priviesť. Neviem, čo to je, ani neviem, čo mi Pán chce povedať, kým nejdem za tým impulzom."

Oči sväté, ktoré boli doteraz uprené k zemi, začínali žiariť zvláštnym svetlom, tvár sa zafarbovala, "vyzerala nie ako človek, ale ako anjel z neba" - tak ju opisovali sestry.

Keď sa prežívanie v extáze týkalo radostných udalostí, celá jej bytosť vyžarovala radosť a naopak, keď prežívala napr. Umučenie Pána, vyrážala bolestné výkriky a plakala. Niekedy sa hýbala alebo dokonca tancovala, a niekedy zostávala úplne nehybná, akoby spala. 

Jediné vonkajšie hlasy, ktoré k nej v extáze doliehali, boli príkazy predstavených. Na konci extázy sa výraz a vzhľad jej tváre dostával do svojej pôvodnej podoby, a ona pokorne pokračovala vo svojej práci, akoby sa nič nebolo stalo.

Obsah týchto zážitkov, ktorý na základe svätice, alebo priamo v dobe extázy, spísali jej spolusestry. Takmer všetky zápisky boli vydané v tlači; ich kritické vydania (v ich originálnom jazyku - taliančine) zahŕňa sedem zväzkov pod titulom "Spisy svätej Márie Magdalény de' Pazzi". 
V samotnom centre mystických prežitkov svätej Márie Magdalény je vždy Ježiš, ktorý je videný akoby prizmou tajomstva Trojice v jej vzťahu k človeku.
Kristovi, ktorý kedysi prirovnal svoj nečakaný druhý príchod k činnosti zlodeja (porov. Mt 24, 43), adresuje svätica tieto odvážne slová: "Odvažujem sa povedať, že som nikdy nevidela väčšieho zlodeja", ktorý by ukradol niečo tak dôležitého, než teba. Ideš do lona svojho Otca a kradneš Jeho i svoju Božskú podstatu a obdaruváváš jej stvorenie." Prirovnanie, ktoré v evanjeliu odkazuje na druhý príchod, je tu aplikovaný na naše obdarovanie Božským životom.

Udalosťami, ktoré sú najčastejšou témou extatických prežitkov svätej Márie Magdalény, je Vtelenie a Umučenie Pána. Podobne ako františkánska škola, a zvlášť Duns Scotus, svätica tvrdí, že Boží Syn by sa stal človekom, aj keby nebolo prvého hriechu, pretože ju takto poučoval:

"Chcel som vás obdariť slávou, ale inak. Keby Adam nezhrešil (...) Slovo by sa stalo telom, ale stalo by sa len posvätiteľom, ale nie víťazom. Takto sme boli obdarení oveľa väčšou slávou. Keď ľudstvo odmietlo mliekom pretekajúce žriedlo, plynúce z Trojice, ktoré dávalo čistotu a nevinnosť, ako jediný prostriedok sa ukázal prameň Krvi Boha - Človeka. (...) Keby nebol Človekom, nemohol by trpieť; keby nebol Bohom, nemohol by nás spasiť."

Mária Magdaléna dvakrát prežíva v extáze celú históriu umučenia Pána, vyslovuje slová osôb, ktorí v nej vystupovali a prechádza pritom kláštornými miestnosťami, akoby to bola miesta v Jeruzaleme, kde Kristus trpel.

V prežitkoch svätej Márie Magdalény majú svoje zvláštne miesto Spasiteľove rany. V spisoch sa dočítame, že svätica pochopila, že Ježiš urobil zo svojho Tela schody, aby duša mohla k Nemu stúpať a vojsť do Jeho piatich rán, z ktorých On urobil akoby príbytky pre hostí, aby sa duša do nich mohla utiecť a schovať sa v nich, keď je prenasledovaná nepriateľmi, a tiež aby si tam mohla oddýchnuť, keď je premožená únavou a ťažkosťami tohto života.

Ježišov otvorený bok je miestom mnohých popisovaných udalostí. Napríklad 27. júna 1584 pozýva Ježiš Magdalénu do svojej školy.
"A tou školou je Jeho svätý bok, do ktorého som vošla, (...) našla som veľa otvorených kníh a pochopila som, že tieto knihy sú diela Božie - stvorenie sveta, stvorenie človeka, vtelenie, utrpenie i smrť Pána a Jeho každodenné pôsobenie v ľudských dušiach ... "

Svätá Mária Magdaléna často hovorila o Najsvätejšej Trojici: napriek chýbajúcemu teologickému vzdelaniu sa o týchto veľmi ťažko pochopiteľných tajomstvách vyjadrovala s veľkou precíznosťou, a odkazovala pritom na stálu aktuálnosť toho, čo sa uskutočňuje v Trojici:

"Otec zrodil Syna, stále Ho rodí a rodiť bude. Zoslanie Ducha Svätého ukazuje ako doplnenie diela vykúpenia: Duch prichádza vždy označený tou vzácnou pečaťou, ktorou je Krv Baránka. Táto Krv Ho nabáda k tomu, aby prišiel, hoci túži prísť aj sám od seba (...). Duch vychádza z lona Otcovho, a aby k nám prišiel, prechádza skrze Srdce Slova. Tento Duch, podobne ako orol vzlietajúci hore, berie na seba duše, ktoré Ho prijali a odnáša ich k Slovu."

V nezvyklej obrazovej forme predstavuje svätica tiež pôsobenie Ducha v srdciach: "Duch vysiela strely, ktoré prechádzajú srdcom tvorov, a tak ich disponuje na prijatie Jeho milostí. Srdce, ktoré už sú pripravené na prijatie týchto striel, ich vysielajú späť k Duchu, a tým Ho nabádajú k udeľovaniu nových darov a milostí. Tak dostávajú čoraz väčšie dary, ktoré ich robia schopnými k tomu, aby sa stali prostredníkmi a pripravili iné srdcia na prijatie týchto striel Ducha.

Nutnosť pripravenosti srdca je vyjadrená tiež v slovách Boha Otca: "Som Ten, ktorý ako jediný napĺňa každé srdce, pretože, Som, ktorý som 'a napĺňam to, čo nie je. A napĺňam tým viac, čím je srdce slobodnejšie - je to srdce, ktoré vie o svojom, 'nebytí'." Toto poznanie vedie Magdalénu k paradoxnému tvrdeniu: "Najlepším možným hovorením o Tebe je úplné spočinutie v Tebe a stratení sa v Tvojom tieni."

V "spisoch" svätice môžeme tiež nájsť cenné odkazy, ktoré sa týkajú zjednotenia duše s Bohom. Vymenúva napríklad rôzne druhy (stupne) lásky:

láska cvičná - človek koná skutky, keď pociťuje nejaký nedostatok, nepokoj, nemiluje Boha pre Neho samého;

láska netrpezlivá - človek kvôli svojmu nepokoju a nestabilite nedovolí Bohu, aby ho ovládol; vadí mu, keď vidí ľudí dokonalejších, ako je sám a na slabších sa pozerá zhora;

láska trpiaca - človek pociťuje nedostatok lásky, myslí si, že si zasluhuje peklo; netrpí však z lásky k Bohu, ale zo strachu pred utrpením;

láska spočívajúca - človek netúži po ničom, nepozastavuje sa pri tom, v akom stave dokonalosti sa nachádza, ale velebí Boha a túži, aby tí, ktorí Boha nepoznajú, Ho milovali ešte viac ako on; nevyberá si, aby v ňom Boh pôsobil tým, či oným spôsobom; túži jedine po Jeho chvále. Taká láska je darom, o aký treba usilovať, ale bez nepokojnej túžby, pretože to by znamenalo nedostatok toho, čo vyžaduje naozajstná láska.

Podobnú myšlienku je možné tiež nájsť v podobenstve o dvoch nevestách Slova: jedna, oblečená do nádherných šiat, je uvedená do nebeskej slávy; druhá, ktorá je odetá nahotou, je pohŕdaná a jej bytosť nič nezdobí, stojí pri bráne neba a neodvažuje sa ani pozdvihnúť oči.

Mária Magdaléna si bez váhania si vyberá tú druhú. Potvrdzuje to celým svojím životom: prísne umŕtvovanie, radikálne cvičenie sa v pokore sú tou cestou, na ktorej sa jej srdce pripravuje na prijatie Božích milostí.

O mystických milostiach z posledných rokov života svätice nevieme veľa, vieme ale, že postupne boli menej časté, a čo viac, v niektorých obdobiach jej neposkytovali žiadnu duchovnú útechu. Svätá Mária Magdaléna, strávená ťažkou chorobou, stratila aj svoju prirodzenú schopnosť obraznej predstavivosti abstraktných právd, čo ešte vystupňovalo jej duchovné utrpenie. Dostala tak milosť "nahého utrpenia", o ktoré tak vrúcne prosila - podobne ako Kristus na kríži.

Dňa 25. mája 1607 vyšla k stretnutiu so svojím Ženíchom. Skrze beatifikáciu v roku 1626 a kanonizáciu v roku 1669 cirkev oficiálne potvrdila svätosť jej života.

Od tejto doby je možné v mnohých kostoloch po celom svete vidieť jej sochy a obrazy, často so zobrazovanými slovami: "Pati, non mori - trpieť a neumrieť". Sú to slová, ktoré v ich doslovnej forme svätá Magdaléna nikdy nepovedala (prinajmenšom nie sú nikde zapísané). Sú snáď jedine zhrnutím jej slov:

"Chcela by som žiť, aby som mohla trpieť z lásky k Bohu, pretože v nebi už žiadne utrpenie nie je", 

ktoré však veľmi výstižne vyjadrujú žiar jej lásky - tej lásky, ktorá nemohla zostať bez odpovede.

Masima
zdroj: Wielkie mistyczki Kościoła