%20(1).jpg)
Mariam Baouardy, známa ako Mária od Ukrižovaného Ježiša sa narodila v Ibillin, malej dedinke v Galilei. Jej rodina vznikla z Damasku v Sýrii a bola gréckokatolíckeho vyznania. Otec Mariam, Giries (George) pochádzal z Horfesch v Palestíne, jej mama Chahine z Tarzu, taktiež v Palestíne.
Mariam bola vymodleným dieťaťom, jej rodičia Giries a Mariam mali dvanásť synov, všetci však počas detstva zomreli. Smútok zo straty toľkých detí bol pochopiteľný, matka, i keď mala zlomené srdce, nestrácala nádej. Jedného dňa navrhla manželovi: „Poďme do Betlehema, a požiadajme Požehnanú Pannu o dcéru. Sľúbime jej, že ak naše modlitby budú vyslyšané, dcérku pomenujeme Mariam.“
Obaja sa teda, plní dôvery, vybrali pešo do Betlehema, pričom cesta do Betlehema merala 170 kilometrov a celú ju išli pešo. V jaskyni Narodenia sa modlili k Matke Božej a ich modlitby boli skutočne vyslyšané – 5. januára 1846 sa im narodila dcéra, ktorú pomenovali podľa Panny Márie, voči ktorej prechovávali veľkú úctu a ako jej prisľúbili. O desať dní neskôr ju v rodnom meste Ibillin pokrstili gréckokatolíckym obradom.
Skôr než Mariam dovŕšila tri roky, jej mama zomrela na infekčnú chorobu, a ani otec nebol najzdravší. Keď zomieral, zveril starostlivosť o Mariam svätému Jozefovi. S láskou pozerajúc na jeho obraz zašepkal: „Veľký svätec, tu je moja dcéra, Preblahoslavená Panna je jej matka, ráč sa o ňu tiež starať ako jej otec.“
Mariam sa po smrti rodičov ujal bohatý strýko z otcovej strany a brata Boulosa si vzala k sebe teta z matkinej strany. Súrodenci sa však už nikdy viac nestretli.
Mariam žila v pohodlí strýkovho domu, ktorý sa k nej správal ako k vlastnej dcére. A práve tu sa stala v jej ranom detstve zvláštna príhoda. Strýko mal veľký sad, kde mala Mariam v klietke malé vtáčiky, ktoré dostala darom. Jedného dňa sa rozhodla operencov vykúpať, ale jej detská neobratnosť spôsobila, že ich nechtiac a neúmyselne utopila. Ich smrť jej detské srdiečko zlomila. S preveľkým žiaľom sa rozhodla ich pochovať, keď hlboko vo svojom vnútri začula jasný hlas: „Toto je pominuteľné, ak mi dáš svoje srdce, stále budem s tebou.“ Tieto slová sa v Marianinom srdci hlboko zakorenili.
Neskôr mala sen. Do strýkovho domu prišiel obchodník a ponúkal veľkú rybu na predaj. Pochopila, že ryba bola otrávená, ale vtom sa prebudila. Sen jej však neschádzal z mysle a tak si neustále musela v mysli opakovať, že to bol „iba sen.“ Neskôr sa však ukázalo, že jej sen bol pravdivý.
Do strýkovho domu skutočne prišiel predavač rýb a aj keď Mariam varovala strýka, nedal na ňu a rybu kúpil. Mariam sa rozplakala a trvala na tom, aby rybu nejedli, ale strýko ju opäť neposlúchal. Mariam teda začala trvať na tom, aby prvé sústo obetovali. Strýko aj teta boli prekvapení jej vytrvalosťou, ale konečne ju poslúchli.
Otvorili konečne rybu a na ich veľký údiv bola ryba skutočne otrávená, pretože prehltla malého jedovatého hada!
Do strýkovho domu skutočne prišiel predavač rýb a aj keď Mariam varovala strýka, nedal na ňu a rybu kúpil. Mariam sa rozplakala a trvala na tom, aby rybu nejedli, ale strýko ju opäť neposlúchal. Mariam teda začala trvať na tom, aby prvé sústo obetovali. Strýko aj teta boli prekvapení jej vytrvalosťou, ale konečne ju poslúchli.
Otvorili konečne rybu a na ich veľký údiv bola ryba skutočne otrávená, pretože prehltla malého jedovatého hada!
Pri inej príležitosti sa hadovi nejako podarilo dostať dnu do domu, do miestnosti kde jedla. Keď ho nebojácne zodvihla, v tej chvíli – našťastie – dnu vošiel sluha a zbadal dieťa a hada. Mariam na jeho krik hada pustila, a on zmizol. Tieto incidenty s hadom sa zdali byť predstupňom k jej budúcim mystickým bojom proti zlu.
Mariam mala počas svojho života často vízie hadov a neskôr, keď už žila ako karmelitánka a mystička mala viesť krutý boj proti „starému hadovi“, ktorý sa nazýva zvodca celého sveta, ale rovnako ako žena z Apokalypsy, aj ona zvíťazí.
Mariam, vymodlenú u Preblahoslavenej Panny, rodičia viedli k úcte Panny Márie. Mariam sa od svojich piatich rokov každú sobotu postila, sústo do seba vložila – k veľkému obdivu jej strýka i tety – až k večeru, čím pestúnov uvádzala svojou detskou, pritom tvrdohlavou oddanosťou, do neustáleho úžasu. Zbierala pre Pannu aj kvety v záhrade alebo vyhľadávala tie najkrajšie na kopcoch Ibillinu a dávala ich pred ikonu Svätej Panny.
Raz s prekvapením zistila, že kvety vo váze zapustili (i keď boli rezané) korene. Ukázala to strýkovi, ktorý s týmto úkazom zašiel za miestnym pastorom. Ten, aby jej zabránil v domýšľavosti sa na ňu vykričal, Mariam hneď padla na kolená a pokorne žiadala o odpustenie svojich hriechov.
Čo sa stane z tohto dieťaťa? napadlo vari každého, komu bol umožnený pohľad na duchovnú zbožnosť päťročného dievčatka.
Keď Mariam dovŕšila osem rokov, presťahovala sa so strýkovou rodinou do Alexandrie v Egypte. Zarmútená, že musí opustiť svoj domov, znovu pochopila, že šťastie tohto sveta je prchavé, a rodný Ibillin znovu uvidela až v roku 1878, krátko pred svojou smrťou.
Keď mala Mariam 13 rokov, zasnúbili ju podľa miestnych orientálnych zvyklostí s tetiným bratom, žijúcim v Káhire. Vopred dohodnutá svadba, bez vyžiadania jej súhlasu ponorila Mariam do hlbokého smútku, lebo ona sa s úplnou vážnosťou chcela oddať iba Bohu.
Plná úzkostí sa počas noci pred svadobným obradom vrúcne modlila, aby Boh zasiahol, alebo jej aspoň ukázal svoju Svätú vôľu. V hĺbke srdca opäť začula známy hlas: „Všetko je pominuteľné, ale ak si praješ dať mi svoje srdce, zostanem s tebou naďalej.“ Vtedy už Mariam vedela, že je to hlas Ježiša a že jej jediným manželom, ktorého kedy bude chcieť je Ježiš! Zvyšok noci strávila v hlbokej modlitbe pred ikonou Panny Márie a prosila ju o pomoc. Keď na chvíľu zaspala, znenazdajky znovu začula hlas: „Mariam, som s tebou, riaď sa inšpiráciou, ktorú ti dám. Pomôžem ti.“
Ráno povedala strýkovi, že sa nevydá. Najprv sa s ňou rozprával pokojne, rozumne sa jej snažil vysvetliť hmotné výhody a prínosy vopred dohodnutého manželstva, ale keď Mariam naďalej trvala na tom, že zostane pannou, rozzúril sa. Začal ju za jej neposlušnosť voči jeho prianiu biť, urážať, čím priviedol Mariam opäť do smútku nad zármutkom, ktorý spôsobila strýkovi, ale naďalej pevne trvala na svojom rozhodnutí. Jej láska k Bohu bola väčšia než láska k čomukoľvek inému.
Strýko jej odhodlanie naplno sa oddať iba Bohu náležite potrestal. Zaobchádzal s ňou ako s najnižším sluhom v domácnosti, dával jej najťažšie úlohy v kuchyni a neustále jej dával najavo, že je na ešte nižšom poste než pomocník, ktorého najal.
Mariam sa cítila opustená a zúfalá. Vo svojom utrpení napísala svojmu mladšiemu bratovi Boulosovi list, aby ju v Alexandrii navštívil.
Keďže sa rodina jej strýka od nej úplne izolovala, obrátila sa na moslimského sluhu a poprosila ho, aby jej list doručil do Nazareta. Mladý muž ju povzbudil, aby mu odhalila svoje osobné problémy. Strýkovým správaním bol pobúrený, aj tým, ako s Mariam zaobchádza, ale v skutočnosti to bola iba jeho hra s citmi mladého dievčaťa. Zaviedol reč ku konvertovaniu na islam, ktorý by problémy Mariam podľa neho istotne vyriešil. Mariam si jeho zámer čoskoro uvedomila, mladík ju chcel pre seba. Jeho návrh okamžite odmietla a silným hlasom vyznala vieru v Cirkev Ježiša Krista.
„Moslim? Nie, nikdy! Som dcérou katolíckej cirkvi a dúfam, že s Božou milosťou vytrvám v tomto jedinom a pravdivom náboženstve až do svojej smrti.“
Mladík sa po jej rozhodnom odmietnutí zmenil v násilníka. Očami blýskajúcimi sa nenávisťou stratil sebakontrolu a mladé dievča skopal na podlahu. To mu bolo málo, vytasil aj meč a podrezal jej hrdlo. Krvou zaliatu Mariam zabalil do kabáta a nechal ju pohodenú v jednej tmavej uličke. Stalo sa 8. septembra 1858, presne vo sviatok Narodenia Panny Márie.
Čo nasledovalo potom, rozpráva o niekoľko rokov neskôr už samotná Mariam svojej Majsterke noviciek v Marseille vo Francúzsku...
„Mníška, oblečená v modrom šate ma zodvihla a zošila mi ranu na krku. Stalo sa niekde v jaskyni. Potom som sa ocitla v nebi s Pannou Máriou, anjelmi a svätými. Správali sa ku mne s veľkou láskou a v ich spoločnosti boli aj moji rodičia. Videla som briliantový trón Najsvätejšej Trojice a Ježiša Krista v jeho človečenstve. Nebolo tam ani slnko, ani lampa, ale všetko bolo presvetlené jasným svetlom. Niekto so mnou hovoril. Hovoril, že som bola panna, ale moja kniha ešte nebola dokončená.“
Potom sa opäť ocitla v jaskyni s „mníškou, oblečenou v modrom.“ Sama si však nebola istá, ako dlho v tomto úkryte pobývala.
Neznáma sestra jej pripravila polievku, ktorá bola taká chutná, že poprosila o prídavok. Chuť tejto nebeskej polievky mala potom celý život v pamäti. Ešte aj keď ležala na smrteľnej posteli, nežne na ňu spomínala: „Pozrela na mňa a urobila mi polievku. Och aká dobrá polievka! Nikdy som takú dobrú polievku dovtedy nejedla. Jej chuť mám v ústach. Sľúbila mi, že ak nadíde moja posledná hodina, dá mi z nej za malú lyžičku.“
Blížil sa koniec pobytu v jaskyni a sestra načrtla Mariam jej životný plán. „Nikdy už svoju rodinu neuvidíš, pôjdeš do Francúzska, kde sa staneš rehoľníčkou, budeš dieťaťom svätého Jozefa, ako sa stala aj dcéra Terézia. Návyky získaš v jednom karmelitánskom dome, povolanie ale budeš vykonávať v druhom dome a zomrieš v treťom dome, v Betleheme.“
Jazva na krku zostala Mariam až do konca života, na dĺžku merala 10 cm, na šírku 1 cm a poznačila jej celú prednú časť hrdla. Tam mala kožu oveľa jemnejšiu a belšiu.
Majsterka noviciek napísala: „Slávny lekár Marseille, ktorý sa staral o Mariam priznal, že aj keď je ateista, Boh musí existovať, lebo keby záležalo len na prírodnom hľadisku, už by nežila.“
Hlas Mariam bol preto stále chrapľavý, jej mučeníctvo nebol sen, ale zostal zapísaný na jej tele. Mariam neskôr sama napísala: „Keď sa mi rana uzdravila, musela som opustiť jaskyňu a pani ma vzala do kostola svätej Kataríny, kde slúžili františkánski mnísi. Keď som išla na spoveď, dáma v modrom zmizla.“
8. septembra 1874, v deň výročia útoku zúrivého mladíka a sviatku Panny Márie, sestra Mariam povedala v extáze: „V tento rovnaký deň v roku 1858 bola som so svojou matkou (Máriou) a zasvätila som jej život. Niekto mi zranil krk a Mama Mária sa o mňa na druhý deň postarala.“
Mariam svojho strýka a tetu už skutočne nikdy nevidela. Oni o jej tragédii nič nevedeli, mysleli si, že utiekla, aby sa vyhla zlému zaobchádzaniu a možno sa stala mníškou. Ani sa o nej nezmieňovali, aby, kvôli tomu, že ich adoptívna dcéra odmietla manželstvo, neboli ostatnými ľuďmi potupení.
Mariam mala ešte len trinásť rokov, ale už bola sama. Spočiatku sa živila ako slúžka v domácnosti v arabskej kresťanskej rodine Najjar. Dostávala od ich jedlo, ubytovanie a malý plat. Mala iba jedny šaty a z chudobného platu si akurát dovolila kupovať olej do malej lampy, ktorú zapaľovala pred ikonou Panny Márie. Dúfajúc, že uvidí brata, ale najmä s túžbou ísť po stopách Pána a navštíviť jeho sväté miesta, asi po roku odchádza a pripojí sa ku karaváne smerujúcej do Jeruzalema.
Jedného dňa, keď prechádzala ulicami Jeruzalema, pristúpil k nej veľmi pekný muž, v tvári sa mu zračila úprimnosť a začal sa s pätnásťročnou Mariam rozprávať. Rozprával s ňou veľmi jemne, chváliac jejdokonalú čistotu. O niekoľko dní sa stretli znovu, predstavil sa jej ako John George a ponúkol sa, že jej ukáže cestu k Božiemu hrobu. Po príchode na sväté miesto tajomnému sprievodcovi povedala, že neustále bude trvať na svojom sľube panenstva, a či aj on urobí to isté. A tak sa stalo, že sa títo dvaja mladí ľudia stali, v posvätnej budove, na samotnom mieste hrobky vzkrieseného Pána Ježiša, vyslovením definitívneho sľubu čistoty „deťmi Vzkriesenia.“
Skôr než sa John s Mariam rozlúčil, pripomenul jej hlavné etapy jej života, ako jej ich už načrtla Panna Mária v jaskyni v Alexandrii.
Mariam o desať rokov neskôr uvidela v Mangalore v Indii svojho „duchovného brata,“, bolo to krátko predtým než zložila večné sľuby v Carmeli. Až vtedy pochopila, že John bol anjel, ktorého poslal Pán, aby jej, tak ako ju predtým viedol, teraz pomáhal viesť mladého Tobiasa.
Mariam sa po pobyte v Jeruzaleme vrátila do Jaffy, odtiaľ chcela ísť do Saint Jean d´Acre, ale loď bola pre nepriaznivé počasie nútená zmeniť smer trasy a zakotviť v prístave v Bejrúte. Pomyslela si, že to bola Božia vôľa a tak sa zamestnala ako slúžka v domácnosti.
Počas tohto obdobia sa vyskytli dve výnimočné udalosti. Mariam pracovala sotva šesť mesiacov, kedy ju náhle zasiahla úplná slepota, ktorá trvala štyridsať dní. Mariam sa opäť obrátila na Pannu Máriu: „Hľa, matka moja, na všetky problémy, ktoré som spôsobila v tomto dome. Od čias mojich rodičov nebolo o mňa lepšie postarané, ach, prosím, keby ste mi mohli spolu s vaším božským Synom vrátiť mi môj zrak.“ V tom okamihu jej čosi spadlo z očí, zreničky sa jej zaostrili a Mariam znovu videla.
O niekoľko mesiacov neskôr vešala bielizeň a veľmi škaredo spadla. Rodina, v ktorej pracovala si spočiatku myslela, že si pádom privodila smrť. Kosti mala celé dolámané, rozdrvené, lekári jej nedávali na uzdravenie žiadnu nádej. Zamestnávateľom záležalo na Mariam, akoby bola ich vlastným dieťaťom, aj preto sa o ňu starali.
Mariam, o mesiac neskôr, videla na prednej časti malej nočnej lampy, ktorú držala pred sochou Panny Márie, ako sa na ňu Svätá Panna usmieva a odporučila jej tri veci: poslušnosť, dobročinnosť a dôveru. Žiara svetla naplnila celú miestnosť a Mariam dostala hlad – bol to znak, že je vyliečená. Rodina aj susedia sa nahrnuli dovnútra a pri pohľade na tento zázrak všetci, kresťania aj moslimovia padli na kolená, vyslovovali ďakovné slová chvály a hlásali o Božom zázraku skrze Pannu Máriu.
Tieto skutočnosti boli neskôr aj potvrdené listom z . 1869, kedy Matka Predstavená na Karmeli v Pau, kde bola Mariam sestrou, napísala sestre Predstavenej Charity v Bejrúte a požiadala ju, aby overila správnosť týchto faktov. Odpoveďou bolo potvrdenie, že všetko sa udialo tak, ako Mariam uvádzala a v liste boli dokonca pridané aj ďalšie podrobnosti.
Isté okolnosti priviedli osemnásťročnú Mariam na začiatku mája r. 1863 k odchodu do Marseille, kde sa stala kuchárkou u arabskej ženy Madam Naggiar. Mariam aj tu išla každé ráno na svätú omšu do kostola Sv. Karola, alebo Sv. Mikuláša, v ktorom boli gréckokatolícke obrady a tu si aj vybrala svojho spovedníka otca Philipa Abdou, farára libanonského pôvodu.
Práve tu, počas jedného obradu, sa Mariam ocitla v nádhernej extáze. Jej majsterka, keď sa o tom dozvedela, prišla po Mariam v koči. Tento zvláštny jav u nej trval štyri dni, lekári nevedeli, čo si o tom majú myslieť.
Až neskôr Mariam priznala, že prešla Nebom peklom i očistcom. Zatiaľ, čo bola v extáze bolo jej nariadené postiť sa počas dobu jedného roka o chlebe a vode, na odčinenie hriechov obžerstva vo svete a nosiť chudobný odev, aby odčinila hriechy za neslušnosť (vystatovačnosť) a luxus.
Raz ráno, keď išla do Notre Dame de la Garde na svätú omšu, zbadala, že ju sleduje akýsi muž, držiaci za ruku dieťa. Stalo sa to potom viackrát. Mariam jeho vytrvalosť nebola po vôli, jedného dňa sa pri cudzincovi pristavila a poprosila ho, aby ju prestal prenasledovať.
Cudzinec odpovedal na jej prekvapenie s krásnym úsmevom: „Viem, že chcete vstúpiť do kláštora, budem vás sledovať, kým doň nevstúpite.“
Mariam sa už dávnejšie cítila byť povolanou k rehoľnému životu. Kto bol ten cudzinec? kládla si v mysli otázku a bez pochybnosti si odpovedala, že to bol svätý Jozef.
V jej úsilí pre povolanie ju podporoval aj otec Abdou, ale ako to býva, nie všetky cesty sú jednoduché. Inak tomu nebolo ani u Mariam.
Mladá Palestínčanka zašla najprv k Dcéram Charity, aby k nim vstúpila, predišla tak svoju živiteľku Madam Naggir, ktorá za nič nechcela svoju kuchárku pustiť, ale Mariam ju odmietla so slovami, že bola iba slúžkou.
Potom sa išla pozrieť ku klariskám, ktorých štýl chudoby a mlčania ju okamžite oslovili, ale jej nie veľmi dobrý zdravotný stav jej nedovolil vstúpiť do tohto kláštora. Bola však tak veľi oslabená, že jej okamžite podali sviatosť chorých a Mariam sa opäť vyliečila.
Urobila teda nový pokus, zašla k sestrám sv. Jozefa, aj preto, lebo práve sv. Jozef ju na ulici opakovane podporoval, aby sa stala mníškou. Noviciát bol na predmestí Marseille – Capelette.
Mariam nevedela čítať ani písať a rozprávala iba po arabsky. Do noviciátu však bola prijatá, lebo medzi jej členmi bolo niekoľko Palestínčanov a kongregácia mala niekoľko pobočiek na východe, najmä vo Svätej zemi.
Máriám pri jej vstupe familiárne nazvali „Mariam arabská,“ alebo „malá Arabka.“ Kandidátkou zostala dva roky a tak sa realizovala jej prvá časť povolania, ktorá jej bola daná Pannou Máriou, pretože teraz bola dcérou sv. Jozefa.
Ostatné sestry sa občas pobavili jej lomenou francúzštinou, ale najviac ich zaujala pozoruhodnými cnosťami a zbožnosťou. K nim ju ešte viac privádzali najmä dve ženy – Matka Predstavená Emily Julien a Majsterka noviciek Honorine Piques. Pre Mariam boli výbornými duchovnými vodítkami a na ich prekvapenie, čoskoro si u malej Arabky začali všímať podivné javy.
Extázy, ktorú zažila v kostole sv. Mikuláša sa násobia a sú sprevádzané niektorými zvláštnosťami.
V januári 1866, Mariam mala dvadsať rokov, matka Honorine na ňu narazila v spálni. Vyčerpaná ležala tvárou k zemi a ľavú ruku mala pokrytú krvou. Tak sa Mariam pridávajú k extáze, každý týždeň vždy od stredy večera až do rána piatku, aj stigmy.
Prvá sa prejavila stigma srdca. Jedného večera sa modlila v kaplnke, keď vo svätostánku uvidela Ježiša, ktorý sa objavil s piatimi ranami a tŕňovou korunou. Zdalo sa jej, že v jeho rukách vidí uhlíky hnevu. Počula, ako Ježiš, vyčerpaný, povedal svojej matke, pri jeho nohách: „Ach, ako je môj otec urazený.“
Mariam vyskočila smerom k Ježišovi, ruku si položila na srdce a volala: „Môj Bože, daj mi, prosím všetky utrpenia, ale zmiluj sa nad hriešnikmi.“
Keď precitla z extázy, videla, že má ruku pokrytú krvou, zacítila silnú bolesť v ľavom boku a takto krvácala každý piatok.
27. marca 1867 sa u Mariam objavila druhá stigma. Majsterke noviciek, ktorá jediná vedela o extázach Mariam, sa zverila: "Zdalo sa mi, že zbieram ruže, aby som vyzdobila Máriin oltár. Ruže mali tŕne po oboch stranách a tie tŕne vrážali do mojich rúk i nôh. Keď som prišla k sebe, v ústach som mala horkosť, ruky a nohy boli opuchnuté a v strede mali čierne hrbole.“
Utrpenie sa u Mariam zväčšovalo a trvalo až do piatku. Bol to sviatok Kristových piatich rán. Asi okolo desiatej hodiny dopoludnia čierne chrasty odpadli a na čele sa jej objavila tŕňová koruna, krv jej tiekla z hlavy a nôh.
Vzhľadom k týmto skutočnostiam, čo sa týka extáz a stigiem, konala matka Honorine rovnako obozretne a s pochopením. Poslušnosť je jedným z testov cirkvi, Mariam teda zakázala mať extázy počas dňa a v spoločnosti ostatných rehoľníčok. Dokonca ani v noci, keď nemohla vstať, nemala priťahovať pozornosť. Mariam poslúchla a Boh, ktorý poslušnosť miluje, jej to schválil.
Keď majsterka noviciek videla, že má do činenia s osobou, s ktorou Duch Svätý mimoriadne pracuje, požiadala Mariam, aby jej povedala všetko, čo si pamätala z jej detstva a dospievania.
Matka Honorien si všetko zapísala a jednu kópiu potom poslala do Karmelu v Pau s poznámkou: „Posielam vám okopírované to, čo som zapísala z rozprávania. Mariam hovorila bez odporu, ale vyhovela mi len z poslušnosti. Spýtala sa ma na najväčšie tajomstvo, ktoré som si strážila dodnes... Vynechala som to, čomu som úplne nerozumela, pretože to drahé dieťa má s vysvetľovaním vo francúzštine ťažkosti.“
Matka Honorine ochorela nahradila ju matka Veronika. Táto nábožná žena mala v živote i v srdci Mariam veľké miesto. Bola Angličanka a konvertitkou od anglikánov.
Po sedemnástich rokoch života u sestier sv. Jozefa sa s Mariam rozhodla vstúpiť do Karmelu v Pau a tak to, že „malá Arabka“ zomrie v Karmeli v Betleheme, bolo v jej rukách. Mariam predpovedala, že na rozdiel od očakávania všetkých, sestra Veronika sa stane majsterkou noviciek v Capalette. Túto funkciu zastávala po dobu povolenia vstúpiť do Karmelu. Matka Veronika vyslovila želanie, aby stigmy u Mariam skončili v Marseille, v súlade s Mariaminým proroctvom, že nové stigmy dostane až v novom pôstnom období, v Pau.
Mariam sa stala predmetom rozporov. Zatiaľ čo väčšina rehoľníčok jej boli naklonené, bola tam aj skupina sestier, ktoré boli proti nej práve z dôvodu jej mimoriadnych mystických milostí, ktoré dostávala. Je človek s týmito podivnými prejavmi vhodný pre život v aktívnom zbore? Bola najčastejšia otázka opozície a keď prišiel deň hlasovania o jej prijatí do noviciátu, zo siedmich oprávnených voličov sa dvaja zdržali hlasovania, dvaja hlasovali v prospech Mariam a traja boli proti. Výsledkom bolo Mariamino neprijatie! Bola to tvrdá rana najmä pre matku Honorine, ktoré mala pre jej spôsob života dobré dôvody sa domnievať, že bude prijatá. Toto by sa určite nestalo, keby hlasovala matka Predstavená, ktorá však nebola prítomná.
Neskôr, 12. decembra 1868 matka Predstavená napísala Predstavenej v Karmeli v Pau: „Naši cirkevní nadriadení si nemyslia, že by sme ju mali držať medzi nami, kláštor je pre úkryt takejto duše oveľa lepší. A tak teraz túto privilegovanú dušu máte. Boh buď za to pochválený!“
Aj pre samotnú Mariam to bola rana, ale Duch Svätý ju neopúšťal a naďalej viedol. Matka Veronika, ktorá dostala povolenie stať sa karmelitánskou mníškou a mohla sa presunúť do Karmelu v Pau, navrhla Máriám, že ju predstaví Matke Predstavenej. Mariam súhlasila, Veronika napísala do Pau a pozitívna odpoveď nedala na seba dlho čakať.
15. júna 1867 stála Mariam aj s matkou Veronikou pri dverách karmelitánskeho kláštora. Mariam nemala o Karmeli, ani o svätej Terézii ani potuchy, napiek tomu pochopila, že slová Panny, povedané v jaskyni v Alexandrii sa začínajú napĺňať. „Budeš dieťaťom svätého Jozefa, ako sa ním stala aj dcéra Terézia.“
Svedčia o tom aj miesta pôsobenia Mariam:
- od mája 1865 až do júna 1867 v noviciáte sestier zjavenia svätého Jozefa v Marseille
- od júna 1867 až do augusta 1870 v Karmeli v Pau vo Francúzsku
- od augusta 1870 do novembra 1872 v Karmeli Mangalore v Indii – tu pomáhala zakladať kláštor sestry Márie od Ukrižovaného Ježiša
- od novembra 1872 až do augusta 1875 opäť v Karmeli v Pau
- od septembra 1875 až do augusta 1878 v Karmeli v Betleheme – zúčastnila sa budovania kláštora
Extázy, ktoré doteraz prežívala sa v Mangalore stali dennými, ale už v pozvoľnejšom vytržení, prežívala ich a päťkrát denne. V Betleheme boli tiež časté, ale striedali sa s pokojnými a bolestivými priebehmi.
Niekedy sa dostávala do extázy náhle, inokedy pozvoľne. „Sú chvíle,“ povedala, „kedy nemôžem urobiť nič, aby som sa z nich dostala, ale sú aj chvíle, kedy ich môžem opustiť.“ V skutočnosti sa však vytrhnutiu z extázy bránila. Kvôli neznalosti mystických vecí nevedela, že je vlastne privilegovanou, a keďže všetko prebiehalo akoby „v spánku,“ bojovala proti tomu.
Duchovného otca Manaudasa prosila, aby jej zakázal mať taký spánok. „Dieťa moje,“ kňaz odpovedal, „nebojte sa, môžete úplne pokojne spať.“
Mariam sa rozplakala a nanovo požiadala o tento zákaz biskupa Lacroixa, ktorý jej nariadil odovzdať sa Bohu miesto boja proti takému druhu spánku.
Keď sa jej pýtali, prečo proti tomu bojuje, povedala: „Cítim, ako keby bolo moje srdce otvorené, akoby v ňom bola rana a keď mám určité predstavy Boha, ktorý sa vo mne pohybuje, je to, ako keby sa niekto dotkol rany v mojom srdci a vtedy upadám do slabosti a strácam vedomie.“
Počas svojho povolania v Mangalore, 21. novembra 1871 ju priorka musela prebudiť, aby mohla vysloviť predpísaný sľub.
28. júna 1873 išla priorka v Pau do jej malej cely kvôli recitácii ranných modlitieb a Máriám našla v extáze sedieť pri otvorenom okne. Povedala jej: „Celý svet spí a Boh je taký plný dobroty, tak hodný všetkej chvály a aj keď ho nikto nevidí, chvália ho hviezdy i nebo, príroda, stromy aj tráva, všetko ho chváli a človek, ktorý by ho mal chváliť, spí! Poďme a prebudíme vesmír.“ Svižne opustila celu so slovami: „Poďme chváliť Boha a zaspievajme mu svoje chvály. Všetci spia, celý svet spí, poďme a prebuďme ich, že Ježiš nie je neznámy, veď Ježiš ho tak miloval, ... je taký plný dobroty, On urobil pre ľudí tak veľa!“
Maramino telo je niekedy počas extázy pružné, inokedy zostáva v takej pozícii v akej bolo na začiatku extázy. Počas priebehu nikto nemohol s jej telom urobiť žiadny pohyb, táto nehybnosť sa mohla prekonať iba poslušnosťou. Mariam bola počas extázy aj necitlivá na akékoľvek vonkajšie podnety. Raz si klincom poranila koleno, spôsobilo jej to veľké bolesti, krívala, ale zrazu sa ocitla v extáze a po dobu dvoch hodín kľačala na kolenách.
Inokedy, bolo to 30. novembra 1874 začala spievať čistým silným hlasom, pričom po celú dobu svojho mučeníctva mala hlas kvôli poraneniu na krku chrapľavý.
7. januára 1875 sa udrela do hlavy silným nárazom, následkom čoho sa jej poranilo oko. Svedomitá pisárka neskôr napísala: „Keď bola Mariam neskôr v extáze, priniesli sme svetlo k jej oku, ktoré sa nám doteraz nepodarilo kvôli jej pokore a bolesti pri jeho otváraní preskúmať. Bolo celé zapálené, ale keď sme pred ním pohybovali svetlom, zostalo v jednom smere pohľadu.“
Pozoruhodným detailom bolo aj to, že keď Mariam prišla k sebe, nepamätala si na nič, čo sa prihodilo.
V pamätiach matky Veroniky sa píše aj o prvej stigme „malej Arabky“: „Na prvý štvrtok, 2. mája 1867, keď som zašla za Mariam, našla som ju sedieť na posteli vo veľkých bolestiach. Ukázala mi bok, ruky aj nohy. Na týchto uvedených miestach mala na vrchných častiach mala akýsi pľuzgier veľkosti nechtu, dlane s čiernou škvrnou mala opuchnuté. V mieste na boku kúsok nad srdcom mala podobu kríža s tromi malými pľuzgierikmi s malou dierkou a rany boli červené a zapálené. Noc som strávila pri nej, o piatej ráno jej z rán na rukách tiekla krv, ktoré keď som umyla, zdalo sa, že sa Mariamine bolesti zmiernili. Krv jej tiekla aj z dlane prsty mala zovreté, zakrivené okolo seba, akoby jej z dlane skutočne vybrali klinec, boli tak stuhnuté, že ich nemohla roztvoriť, ani uchytiť pohár keď som jej ho podala, aby sa napila... asi okolo deviatej jej všade okolo hlavy tiekla krv ako z tŕňovej koruny. So všetkou vážnosťou môžem potvrdiť, že som videla krv prúdiacu z otvorov tŕňov, z ktorých jeden, v strede čela, sa predo mnou otvoril a vytryskla z neho krv. Kým som jej ranu umyla, otvor sa uzavrel, takže na čele neboli žiadne známky utrpenia, ani stopy krvi. Nohy boli biele, dalo by sa povedať, že vyzerali ako nohy mŕtvoly a prsty mala natiahnuté ako u ukrižovaného. Rany na hornej časti, ako aj na boku krvácali. Po tretej hodine, úplne vyčerpaná opäť zažíva slabosť. Povedala som jej, aby vstala, poslúchla ma a v ten večer už večerala s komunitou."
V poznámkach z Karmelu v Pau sa môžeme dočítať, že vo štvrtok, 27. februára 1868 Mariam nemohla pre silné bolesti v rukách a nohách vstať.
„Vzali sme ju na ošetrovňu. Všetci, čo sme večer prechádzali okolo, cítili sme silnú sladkú vôňu, ale nevedeli sme zisiť, odkiaľ pochádza. Voňal aj novickin plášť i závoj. Noc bola pre ňu ťažká a ráno jej začala tiecť krv z nôh i rúk. Výdatne krvácala najmä tŕňová koruna a rana v boku, sprevádzané silnými bolesťami. Na poludnie sa krvácanie celkom zastavilo, ale rany zostali otvorené a každým dňom sa stávali hlbšími, čo jej bránilo v chôdzi vždy, keď položila nohy na podlahu, trvalo to štyridsať dní. Ťažko znášala aj kontakt s plátnom, ktorý mala obviazané rany a to najmä v piatok a v sobotu. Od tohto dňa až do budúceho piatku rany krvácali, ale každý týždeň vo štvrtok sa jej tvoril veľký pľuzgier, vyzerajúci ako čierny klinec, ktorý sa zväčšoval až do piatku a potom, v ňou vopred určenej hodine pľuzgier spľasol, uzavrel sa a aj ostatné rany a tak to bolo až do budúceho týždňa."
Z čias pôsobenia Mariam v Mangalore je svedectvo otca Lazár, jej karmelitánskeho predstaveného. 24. novembra 1871 si pozorne prezrel jej stigmy.
„Opuchnuté dlane na rukách, otvorené rany, ale po celom obvode rany bolo iba málo krvi, niet pochýb o tom, že sa tieto rany začali otvárať pred niekoľkými dňami. Na vnútornej strane ruky má akýsi odtlačok tvoriaci hlavu klinca, mäso dlane mala potrhané, akoby oddelené nasilu, neboli tam však žiadne žilky, bolo vidieť iba hlavu klinca. Nohy mala skrz naskrz prebodnuté podobne. Rany boli čerstvé, mäso možno ešte dotrhanejšie ako na rukách. Presne v strede chodidla mala otvor s okrúhlou dierou, presne ako v prípade, keď sa ostrý klinec zaborí do rany a potom sa vytiahne. Rovnako to bolo aj s druhou nohou.“
Svedectvo o stigmách Mariam je aj z Betlehema, kde pôsobila v rokoch 1875 až 1878. Stigmy sa u Mariam objavili počas pôstu v roku 1876.
3. marca, na prvý pôstny štvrtok zavolala „malá Arabka“ majsterku noviciek, matku Máriu od dieťaťa Ježiška do svojej cely, aby sa pozrela na jej ruky.
„Na chrbte ruky aj na dlani mala načernalý opuch, ktorý vyzeral ako veľký klinec, utvoril sa oveľa rýchlejšie ako počas pôstu v roku 1868. Keď sa hodiny blížili k deviatej, znaky boli ešte tmavšie a rozšírenejšie a prsty sa jej zohli. Na poludnie bolo to isté badať aj na hornej časti nohy, ale Mariam rozhodne odmietala, aby sme jej ich zakryli plátnom, zvýšilo by to jej utrpenie.“
Nasledujúci deň bola stigmatička pokrytá potom krvi.
V piatok, 10. marca, majsterka noviciek a ošetrujúca sestra videli tŕňovú korunu, presne takú, ako aj v piatok 24. marca.
„Asi o pol šiestej jej okolo celej prednej časti hlavy tiekla krv. Mala na nej vtlačenú akúsi korunu s otvormi, z ktorých boli niektoré stále otvorené. Počas toho, ako sme sa na ňu pozerali, utrela si z čela krv, vstala a všetky stopy zmizli.“
Svätý týždeň bol strašný. Krvácala jej každá časť – hlava, srdce, ruky i nohy. Počas svojho života prežívala a konala určité obrazy utrpenia. Stala sa manželkou ukrižovaného Boha. So svojím manželom sa spojila až do samotných detailov Veľkého piatku.
Na Veľký piatok v roku 1868, 10. apríla, bola stigmatizácia ukončená skutočne na kríži, všetky rany sa jej nanovo otvorili ako aj na hlave a krv tiekla zo všetkých otvorov naraz. Intenzitu jej utrpenia si ani nemôžeme predstaviť.
Najprv cítila vyťahovať jednu nohu za druhou, to isté sa potom dialo s rukami, potom cítila vyťahovanie nechtov... srdce jej neskôr krvácalo ako obvykle a hneď po tom sa rany začali hojiť. Mariam zostala po celý týždeň veľmi slabá, veľmi trpela bolesťami kolien, mala ich zranené a opuchnuté, plné hrboľov, možno sa podobali tým, aké musel mať náš Pán po všetkých jeho pádoch. Dokonca v určitých okamihoch mala aj červenú tvár, ako keby ju niekto po nej udrel.
Najstrašnejšia scéna sa odohrala v piatok 14. apríla 1876 počas dočasného pobytu v Karmeli v Betleheme.
„Stonala a chvela sa po celom tele. Bolo srdce drásajúce ju takto vidieť, najmä keď často opakovala slová: „Panebože, neopúšťaj ma, Bože môj, obetujem vám ho! Prepáč, môj Bože, odpusť.“ O štvrť na dve popoludní začala u nej bolestivá agónia. Všetci sme stáli okolo nej. Nohy mala stuhnuté, dole prekrížené, ruky roztiahnuté v tvare kríža jej dve sestry podopierali, hruď mala nafúknutú, dokonca vydávala niekoľko takých vzdychov, ako keby dýchala jej duša... po tri a pol hodinách sa u nej prejavila malá úľava a znovu prehovorila k „deťom“ (anjelom): „Zmiluj sa nado mnou, povolaj ma ešte dnes.“
Zažívala aj prílevy túžby a lásky. „Zavolaj ma, aby som mohla opustiť túto krajinu.“ Potom bolo počuť, ako povedala: „Fiat Ježiš!“ a potom sme mali dojem, že Ukrižovaný zostúpil z kríža a z Kalvárie, aby sa pripravil na veľkonočné radosti.“ Don Belloni, spovedník stigmatičky v Betleheme tvrdil, že keď jednu ruku držala oproti svetlu, miesto stigmy bolo priezračné.
Zažívala aj prílevy túžby a lásky. „Zavolaj ma, aby som mohla opustiť túto krajinu.“ Potom bolo počuť, ako povedala: „Fiat Ježiš!“ a potom sme mali dojem, že Ukrižovaný zostúpil z kríža a z Kalvárie, aby sa pripravil na veľkonočné radosti.“ Don Belloni, spovedník stigmatičky v Betleheme tvrdil, že keď jednu ruku držala oproti svetlu, miesto stigmy bolo priezračné.
Mariam bola, okrem veľkej pokory, aj neznalá a preto nevedela, že stigmy sú privilegovanou milosťou od Boha. Myslela si, že je to nejaká choroba.
20. novembra 1871 sa v Mangalore zverila majsterke noviciek: „Keď vám niečo poviem, uchováte to v tajnosti?“
„Áno.“
„Pozrite na toto ochorenie. Mám strach, znovu sa vrátilo,“ ukázala jej opuchnuté ruky a nohy.
Deň na to začala hojne krvácať a vystrašená vážne prosila Boha, aby ju vyliečil. Tentoraz ju aj vypočul a štyri roky už nič nezažila.
Poslednú stigmatizáciu prekonala v Betleheme, v apríli 1876. Bola najdlhšia a najbolestnejšia. Svedkovia, ktorí boli pri nej si mysleli, že boli priamo na Kalvárii a pozerali sa na ukrižovanie!
Sestra Mariam povedala: „Vidíte? Päť ružových kríkov kvitne rýchlo... rýchlo. Ruže dali iným a mne tŕne.“ A s úsmevom dodala: „Nepáči sa nám to, dajte nám sem aspoň niekoľko ruží. Nechcete nám dať pocítiť vôňu ruží, iba tŕňov! Och, dobre, ja si to zaslúžim, Ježiš môže byť spokojný že mu dám všetko čo si želá. Prijímam tŕne na mojom tele súhlasím, ale Majster ružových kríkov prikázal ruže uzavrieť.“ Stigmy boli po jej kvitnutiach v Marseille, Pau, Mangalore a Betleheme 26. apríla 1876 uzavreté.
Mariamina oddanosť Duchu Svätému bola v jej dobe neobyčajná, aj keď sa jej cesta zdala byť vedená Duchom Svätým bezprecedentným spôsobom. Inšpirovaná zvláštnou modlitbou, ktorú získala počas jednej zo svojich extáz bola presvedčená, že Duchu Svätému, zvanom aj Tešiteľ, by mala byť oddaná celá Cirkev. Poslala dokonca list pápežovi Piovi IX. V ktorom ho žiadala, aby sa v cirkvi pestovala väčšia oddanosť k Duchu Svätému. Čo si o tom vtedy pápež Pius IX. pomyslel nevie nikto, ale známe je, že o dvadsať rokov neskôr pápež Lev XIII. Uverejnil encykliku o oddanosti Utešiteľa.
Mariam o svojej oddanosti k Duchu Svätému napísala: „Svet a náboženské komunity hľadajú novinky v pobožnosti, pričom zanedbávajú skutočnú oddanosť Tešiteľovi. To je dôvod, prečo medzi nimi nie je jednotnosť, žiadny mier a svetlo, ktoré dáva poznane pravdy. A je to zanedbávané dokonca aj v seminároch... Každý človek na svete, ktorý volá Ducha Svätého a má k nemu úctu, nezomrie v priestupku.“
5. januára 1878 vstúpila Mariam do 33. roku života. Veľmi rýchlo sa však ukázalo, že veľkými krokmi blíži k svojmu cieľu. Jej dni boli trpké a noci strašné. Mala opuchnutú hruď aj nohy, otriasal ňou potlačovaný kašeľ, ktorý ju vytrhával zo spánku, napriek tomu sa každé ráno vracala k rozostavanej budove kláštora, aby dohliadala na robotníkov.
5. januára 1878 vstúpila Mariam do 33. roku života. Veľmi rýchlo sa však ukázalo, že veľkými krokmi blíži k svojmu cieľu. Jej dni boli trpké a noci strašné. Mala opuchnutú hruď aj nohy, otriasal ňou potlačovaný kašeľ, ktorý ju vytrhával zo spánku, napriek tomu sa každé ráno vracala k rozostavanej budove kláštora, aby dohliadala na robotníkov.
Vo štvrtok, 22. augusta 1878 si novicmajsterka zapísala: „Sestra Mária od Ukrižovaného Ježiša stále veľmi trpí, napriek tomu chodí do práce s podivuhodným sebazaprením a neslýchanou námahou. Niekoľkokrát nám povedala: ´Robím, čo môžem, aby som práce urýchlil, aby ste po mojej smrti boli pokojné a mohli oddychovať.´ Dnes ráno sa cítila veľmi slabá, a aj tak sa rozhodla svoje úsilie pri dohľade nad robotníkmi zdvojnásobiť. V záhrade dvakrát spadla.“
Jedného dňa, keď niesla dve vedrá čerstvej vody pre robotníkov, pri stúpaní nahor strmou cestou spadla tretíkrát a ľavú pažu si zlomila na niekoľkých miestach.
Od prvej chvíle trpela a aj keď bolo o ňu postarané, všetka starostlivosť jej bolesti zmierniť nedokázala a k všetkým neduhom sa pridala ešte aj gangréna a infekcia sa rozšírila do pľúc a dýchacích ciest.
V nedeľu prišiel za Mariam chirurg z Jeruzalema, ktorý už mohol iba konštatovať, že gangréna sa natoľko rozšírila, že zasiahla aj rameno i krk. Lieky, ktoré jej predpísal neúčinkovali, bola jej teda udelená sviatosť.
Navštívili ju mnohí kňazi, medzi ktorými boli aj kaplán a spovedník kláštora. Prijala aj návštevu františkána Guida Corbelliho, ktorý sa neskôr stal kustódom Svätej zeme a apoštolským vikárom v Alexandrii. Bol jej mimoriadnym spovedníkom.
Keďže Mariam bola novickou – terciárkou sv. Františka, zložila na smrteľnej posteli sľuby a hneď potom jej otec Guido priniesol viatikum.
Krátko nato ju navštívil jeruzalemský patriarcha Vincenzo Bracco, za ktorého prítomnosti Mariam požiadala komunitu o odpustenie všetkých svojich previnení a patriarcha ju pomazal olejom.
Sestry sa rozhodli pri Mariam bdieť po celú noc. O trištvrte na päť sa u Mariam dostavil záchvat dušnosti. Nečakane si kľakla na svoje lôžko a so zopnutými rukami predniesla slová: „Umieram, je čas. Zavolajte všetky sestry, dusím sa.“ Nastala chvíľa veľkého utrpenia, pri ktorom bola prítomná celá komunita aj s kaplánom a spovedníkom.
O piatej, keď sa zvonilo na Anjel Pána, urobila Mariam znak kríža bolo vidieť, ako sa jej pery pohybujú. Bola jej napovedaná invokácia: Môj Ježišu, milosrdenstvo!
Mariam hneď zareagovala: „Ó, áno, milosrdenstvo!“ Boli to jej posledné slová... Podali jej kríž na pobozkanie a otec Belloni prerušil modlitby za odovzdanie duše, aby jej dal poslednú absolúciu a potom sa hneď odovzdala svojou krásnou dušou Stvoriteľovi. Odišla bez agónie, s nebeským úsmevom a tak sladko, že to ostatní sotva dokázali postrehnúť. Bolo päť hodín a desať minút ráno, 26. augusta 1878.
Asi tri hodiny po jej smrti chirurg Dr. Carpani vybral jej srdce, aby mohlo byť poslané do Karmelu v Pau. Hneď si na ňom všimol jazvy, teraz už zacelené a ukázal ich prítomným, ktorý potom podpísali zápis o týchto pozorovaniach.
Sneť, ktorá ju tak rýchlo strávila pokračovala vo svojom zhubnom diele aj po smrti, preto musela byť rakva s telom Mariam čo najskôr uzavretá. Popoludní bol upravený konventný chór, kde bola truhla vystavená.
Pohreb sa konal 27. augusta, obradom predsedal mons. Felice Valerga, sekretár jeruzalemského patriarchu, sprevádzaný početným zástupom. Telo bolo potom uložené do zeme pri vchode do chóru, niekoľko krokov od kaplnky.
Masima
