Čoho schopná je viera a láska k Bohu v mladom ušľachtilom srdci, to nám ukazuje svätý mládenec Pankrác.
Tento útly vyznávač a mučeník bol jediným synom bohatých, vznešených rodičov, žijúcich v Synnade vo Frýgii bývali. Rímsky cisár Dioklecián si ich veľmi vážil a obdaroval veľkými statkami. Pankrácov otec pred svojou časnou smrťou povolal k sebe svojho brata Dionysia a prosil ho, aby jeho syna Pankráca prijal k sebe a jeho statky verne spravoval. Dionys svojho synovca, malého Pankráca veľmi miloval, staral sa oňho ako o vlastného syna.
Po niekoľkých rokoch sa zo statku vo Frýgii presťahovali do Ríma. Ubytovali sa na vrchu Celius, si tak blízkosťou k cisárovi udržali jeho priazeň a mladý Pankrác mohol chodiť do školy.
Onedlho vypuklo v Ríme kruté prenasledovanie kresťanov. Dioklecián chcel vyhubiť kresťanskú vieru od základu, a preto vydal prísny rozkaz, aby každý kresťan bol bez vypočutia zabitý, a pod pokutou smrti prikázal, aby kresťana nikto do domu neprijal ani mu nič nepredal. Pri každej pivnici a sklade stála pohanská modla a panva so žeravým uhlím. Kto chcel niečo kúpiť, musel do tej panvy hodiť kadidlo, čiže obetovať bohom. Kresťania radšej mreli hladom, než by boli obetovali nemým bohom.
Kresťanov v tejto hroznej dobe potešovali pápež Kajus, horlivý kňaz Marcelín a vojak, svätý Sebastián. Pápež Kajus býval v osamelom domčeku u jedného cisárovho sluhu v rovnakej ulici, kde prebývali vo svojom paláci Dionys a Pankrác. Pápež Kajus vykonával Božie služby po nociach v katakombách - podzemných chodbách, na hroboch svätých mučeníkov. Kresťania sa tam potajomky zhromažďovali, aby sa pápežom nechali posilňovať v radostnej odhodlanosti v tomto krvavom zápase.
Kresťania na vzdor krutému prenasledovaniu neprestávali obracať pohanov na Kristovu vieru. Keď zbadali, že je pohan spravodlivý a vedie cnostný život, naklonili ho ku prijatiu kresťanskej viery a tajne ho zaviedli k pápežovi, ktorý ho poučil vo viere a pokrstil.
Dionys onedlho spozoroval nočné schádzanie kresťanov. Najprv sa na týchto ľudí dopytoval a keď sa presvedčil, že kresťania sú veľmi poriadni a cnostní ľudia, zahorel túžbou, poznať ich učenie. Videl zúrenie skazeného pohanstva, ale aj horlivosť a odhodlanosť cnostných kresťanov. Raz Pankrácovi povedal: "Syn môj, o tých kresťanoch sa rozprávajú zázračné veci. Keď chceš, poďme sa obznámiť s ich učením. Ak je ich učenie dobré, a majú pravdu, uveríme i my a budeme sa podľa toho riadiť."
Pankrác privolil. Poznali akéhosi Eusébia, ktorý chodieval do domu pápeža a mysleli, že je kresťanom. Poprosili ho, aby ich uviedol do zhromaždenia kresťanov a ku pápežovi. Eusebius týmto vznešeným Rimanom nedôveroval, pokladal ich za vyzvedačov a udavačov. Keď ale potom presvedčil, že skutočne túžia poznať Kristovo učenie, priviedol ich ku Kajusovi. Pápež sa ich ujal, učil Dionysa i Pankráca, ktorý obohatil svojho ducha už v škole rímskymi vedami a teraz dychtivo počúval o svätom náboženstve.
K pápežovi chodili na výuku dvadsať dní a keď už boli dostatočne vyučení, prijali z jeho rúk svätý krst. Kajus im nezamlčal, aké nebezpečenstvo hrozí vyznávačom kresťanskej viery a prosil ich, aby boli opatrní, alebo opustili Rím a vrátili sa na svoje statky. Dionys ale aj s Pankrácom chceli vo svojej horlivosti predstúpiť pred cisára a priznať svoju kresťanskú vieru a poprosiť ho tak, aby upustil od prenasledovania kresťanov, ktorí sú mu dobrými poddanými a vedú cnostný život. Pápež im to zakázal a prikázal, aby sa držali v skrytosti.
Dionys nemohol dlho zniesť utrpenie kresťanov. Bolesť nad ich mukami zlomila jeho srdce a veľmi ťažko ochorel. Na smrteľnom lôžku napomínal Pankráca, aby bol stálym vo svojej viere a potom sladko usnul v Pánovi.
Pankrác sa vo svojich 14-tich rokoch stal úplnou sirotou, žil v tichosti svojmu náboženstvu a svojmu Spasiteľovi. Pretože bol pre svoje majetky veľmi bohatý, tajne podporoval kresťanov, pripravení každým dňom zomrieť pre Krista. Obeťou svojej lásky k Bohu a blížnemu sa stal veľmi skoro.
Pohania prišli na to, že zanedbáva obete konané nemým bôžikom a udali ho cisárovi. Prv, než išiel k súdu, vyprosil si požehnanie od pápeža Kajusa. Svätý Otec ho posilnil telom a krvou Pána, a s poukázaním na nebeskú korunu mu udelil sväté požehnanie.
Keď Pankrác predstúpil pred cisára s veselou tvárou, pohania volali: "Keď už chlapci znevažujú bohov, čo možno ešte viac očakávať?"
Cisár mal krásneho mládenca Pankráca rád. Dohováral mu najsladšími slovami, aby obetoval bohom a bláznivú kresťanskú vieru, ktorá zakazuje každú rozkoš života opustil a viedol veselý život, keď je taký bohatý.
Usmievajúci sa Pankrác vyznal, že je za vieru Kristovu pripravený zomrieť. "Cisár, ty chceš, aby som ctil tvojich bohov, ktorí boli ľudia ako my. Oni boli zlí ľudia, podvodníci a zvodcovia. A ja by som mal ctiť takých ľudí, ktorí sa dopúšťali ohavných skutkov, ktoré by si musel trestať, keby som sa ja ich dopustil? Som mladý, ale moja myseľ je silná a ničoho sa nebojím. Kristus je môj život, zomrieť pre neho je moja výhra!"
Cisár bol týmito slovami zahanbený a pomätený. Zase napomínal útleho mládenca, aby obetoval bohom a hrozil mu mukami, keď ho neposlúchne. Všetko bolo márne.
Rozhnevaný cisár rozkázal vojakom, aby ho sťali. Pankrác si vypočul výrok smrti s veselou mysľou. Keď s ním prišli na popravné miesto, kľakol si, hlasne ďakoval Bohu za dar viery a ochotne podal svoju mladú hlavu katovi. Mal len 15 rokov. Stalo sa to r. 309. Nábožná žena, nazývaná Oktavilla, pochovala telo svätého mládenca.
V piatom storočí dal pápež Symmachus postaviť nad jeho hrobom chrám. V Španielsku, Francúzsku a Taliansku je k jeho úcte posvätených mnoho chrámov.
Masima