%20(1).jpg)
Rozprávanie o Jánovi XXIII. a Jánovi Pavlovi II. sprevádzali momenty dojatia. Dve ženy - sestra Adele Labianc z kongregácie Dcér Lásky, ktorá pomáhala v roku 1966 svojej spolusestre Caterine Capitani, uzdravenej na príhovor pápeža Jána XXIII., a kostaričanka Floribeth Mora Diaz, uzdravená na príhovor prvého slovanského pápeža, Jána Pavla II., vystúpili vo vatikánskom tlačovom stredisku, aby sa podelili o svedectvo zázraku na príhovor niektorého z pápežov, kanonizovaných 27. apríla 2014.
"Bola to Božia ruka, jeho úsmev, pohladenie," opisuje sestra Adele Labianc zázrak, ktorý sa stal jej spolusestre Caterine. Caterine bola v jej 23. rokoch chirurgicky odstránená časť žalúdka. Rekonvalescencia však bola veľmi náročná, lekári sa obávali najhoršieho. Ľudia z jej okolia začali vzývať pomoc Jána XXIII. V jednej chvíli bola na ranu rehoľníčky položená relikvia talianskeho pápeža.
"Zacítila som ruku položenú na mojom žalúdku," citovala na stretnutí s novinármi slová Cateriny jej spolusestra Adele, "a počula som hlas, ktorý zľava volal: Sestra Caterina! Zľakla som sa, keď som počula mužský hlas, otočila som sa a uvidela vedľa postele pápeža Jána, v pápežskom odeve, ktorý nedokážem opísať, pretože som sa mu pozerala do tváre: Tváril sa veľmi pekne a usmieval sa. Povedal mi: Sestra Caterina, veľmi si ma prosila, rovnako ako mnohé tvoje spolusestry, predovšetkým jedna z nich. Tento zázrak ste mi doslova vytrhli zo srdca! Ale teraz je po všetkom: Je ti dobre a nič ti už nie je." Ako uviedla Adele Labianc, touto "jednou sestrou" bola práve ona.
Caterina následne, na veľké prekvapenie lekárov, začala jesť. Adele Labianc zhŕňa jej neskorší život takto: "Celý život Cateriny, na lôžku utrpenie aj v jej zasvätení, bol prejavom Božej dobroty. Po celý zvyšok života chovala veľkú zbožnosť voči pápežovi Jánovi, šírila ju, odovzdala ju všetkým Dcéram Lásky a Božiemu ľudu. Neviem, z ktorého kúta raja sa na nás pozerá - tam odišla 3. apríla 2010. Zanechala nám však duchovný odkaz, ktorý ukazuje jej odovzdanosť Bohu a jeho vôli."
Zázračne uzdravená bola tiež Floribeth Mora Diaz žijúca v San José na Kostarike. Vydatú ženu so štyrmi deťmi prepustili 8. apríla 2011 lekári z nemocnice s tým, že nedokážu vyliečiť výduť na jej mozgu, a predpovedali jej mesiac života.
"Prosila som o pomoc Jána Pavla II.," opisuje udalosť Mora Diaz. "Stále som hovorila: Ján Pavol II., ty, ktorý si tak blízko Bohu, povedz Pánovi, že nechcem zomrieť! Mala som strach zomrieť, pretože tu boli moje deti ... Povedz prosím, že keď zomriem, kto sa o ne postará? Boli pre mňa veľmi dôležití! "
Jej prosba bola vypočutá v deň blahorečenia Jána Pavla II. Floribeth Mora Diaz spomína na tieto chvíle takto: "Prebudila som sa v ono ráno - v Kostarike boli dve hodiny ráno - zapla som televíziu, kde práve prenášali blahorečenie. Spomínam si, že som videla pápeža Benedikta, ako niesol relikviu ... Potom som znova zaspala. O ôsmej ráno som sa zobudila a počula hlas, ktorý mi hovoril: Vstaň! A znovu mi opakoval: Vstaň! Bola som veľmi prekvapená, obzrela som sa okolo seba a povedala som si: Bože môj, nie som tu sama! A naďalej som počula ten hlas, ktorý mi hovoril: Vstaň! A opakoval mi: Vstaň! Neboj sa! Ihneď mi oči skĺzli na časopis nad televíziou, ktorý vyšiel pri príležitosti blahorečenia. Bol tam Ján Pavol II. so zdvihnutými rukami, akoby to bol obraz ... A jeho ruky boli pozdvihnuté, ako by mi hovoril, aby som vstala. Odpovedala som: Áno, Pane! A od toho dňa stojím na nohách! Pán mi v ten deň odňal strach, odňal odo mňa agóniu a daroval mi pokoj, pokoj, ktorý mi dal istotu, že som zdravá! "
„Ján Pavol II. je svätý!“ tieto slová pápeža Františka, ktoré zazneli počas svätej omše na Námestí svätého Petra, vyvolali silný a dlhý potlesk.
Podiel na tomto slávnostnom dni mala aj jednoduchá rehoľná sestra Marie Simon-Pierre z Kongregácie Malých sestier katolíckych materstiev (Petites Sœurs des Maternités Catholiques). Aj ona mala neobyčajnú skúsenosť so svätým pápežom po jeho smrti.
Prečo si Božia prozreteľnosť vybrala práve túto rehoľnú sestru, aby bola zázračne uzdravená? Práve jej zázračné uzdravenie z Parkinsonovej choroby, bolo udalosťou, na ktorú sa čakalo, aby sa zavŕšil jeden procesov ku kanonizácii Jána Pavla II.
Mária Simon-Pierre rozpráva, čo sa stalo: „Keď mi v roku 2001 diagnostikovali Parkinsonovu chorobu, bola som mladá, mala som 40 rokov. Bolo pre mňa ťažké pozerať sa na Jána Pavla II. na televíznej obrazovke. Videla som v ňom obraz mojej choroby – obraz toho, čo som ja sama v tých chvíľach prežívala. Vždy som však obdivovala jeho pokoru, silu a odvahu. Pápež Ján Pavol II. bol pre mňa pastierom podľa Božieho srdca. Bol blízko všetkým: malým, chorým, krehkým stvoreniam. Robil veľa pre rodiny, pre hodnotu života, pre pokoj.“
„Po jeho smrti som cítila veľké prázdno. Mala som pocit, že som stratila drahú bytosť i silu. Niekoho, kto ma mohol podporiť a pochopiť. 2. júna 2005 som išla za matkou predstavenou, aby som jej povedala, že už nemám viac síl na to, aby som pokračovala vo svojej práci, už som viac nevládala. Chcela som povedať predstavenej, aby našla náhradu na moju prácu.
Ale matka predstavená v tom momente povedala niečo iné. Povedala, že posledné slovo ešte nebolo vyrieknuté. Vravela: ‚Počkaj, musíš ísť najprv do Lúrd – v auguste! Ján Pavol II. ešte nepovedal posledné slovo.‘ Vtedy som sa vyjadrila, že akceptujem i to, že budem žiť na vozíku. Pretože aj na vozíku môžem pomáhať rodinám, chorým ľuďom, modliť sa za nich, byť malou sestrou, ktorou v skutočnosti aj som.“
„V noci z 2. na 3. júna som chcela napísať meno Jána Pavla II., a vtedy som si uvedomila, že môj rukopis je už nečitateľný. Ľahla som si a zaspala som. Zobudila som sa o 4:30 hod. po tom, ako som sa dobre vyspala, na rozdiel od iných nocí, počas ktorých som pociťovala bolesti. Spontánne som sa zodvihla a cítila som, že sa niečo vo mne zmenilo. Cítila som potrebu modliť sa. Zostúpila som do oratória a tam som sa modlila tajomstvá svetla Jána Pavla II. až do rána do 6:30 hod. Potom som išla do kaplnky, pretože v tom čase mávame ranné chvály a svätú omšu. Počas prijímania Eucharistie som si uvedomila, že sa niečo vo mne zmenilo a som uzdravená.“
Masima
