Trpenie duší v očistci

Zo všetkých správ, ktoré podávajú duše v očistci, alebo aj z vízií omilostených ľudí je zrejmé, že utrpenie duší v očistci je nesmierne ťažké.

Stredovekí teológovia hovorili hlavne o očistnom ohni, pretože oheň a jeho pôsobenie bolo považované za nesmierne bolestivé. Je zrejmé, že nemôže ísť o fyzikálny oheň, vznikajúci spaľovaním hmoty, ale oheň duchovný, ktorý vyvoláva podobné pocity ako pozemský oheň. Napriek tomu je v súčasnej dobe dosť informácií, ktoré ukazujú, že mnohé očistné utrpenia sú tiež viazané na iné formy utrpenia, napr. na veľkú zimu, temnotu, hlad, smäd, bitie, nadávky, vnem zhýralosti tela a hrôzostrašné vnemy zlých zvierat. 
V ľahších prípadoch musia duše v očistci prežívať stavy výčitiek, viažúcich sa na kostol, dom, pracovisko a na túžbu po Božej prítomnosti. Pre presnejšiu predstavu si prečítajte citované rôzne zážitky s dušami v očistnom trápenia.

Tridentský katechizmus a svätí cirkevní učitelia hovoria o očistnom ohni. Svätý Tomáš Akvinský hovorí: "Oheň očistca je ten istý ako v pekle. (Zrejme sa to vzťahuje na najťažší očistec) Katarína Janovská tvrdí: "Utrpenie v očistci sa rovná mukám pekelným."

Sestra Nativitas videla duše v očistci ponorené v plameňoch, ktorých páľava stúpala úmerne s rastom túžby Boha uvidieť a ho mať. Niektoré duše trpia tak nesmierne, že ich muky sa rovnajú pekelným. Len istota, že Boh ich nezatratil, im dodáva útechy; sú preto úplne oddané do vôle Božej. Ich túžba po Bohu sa stále stupňuje.

Pamätná je príhoda zo života stigmatizovanej rehoľníčky svätej Kataríny z Ricci (+ 1584), ktorá už vo veku 14 rokov vstúpila do kláštora dominikánok v toskánskom Prate a zomrela, keď jej bolo 67 rokov. Za svojho života sa mnoho modlila a kajala za duše v očistci. Niekedy ich uzrela obklopené plameňmi a spútaných reťazami. Niekedy sa za niektorú dušu Bohu obetovala a prosila, aby smela vytrpieť trest jej určený. V jednom takom prípade cítila, že je 40 dní v pravom ohni, ktorý sa prejavoval aj na jej tele. Kto k nej v tejto dobe vošiel, mával dojem, že je v jej cele rozpálená pec. Rehoľné sestry, keď sa jej dotkli, popálili si prsty. Studené obklady jej vôbec nepomáhali. Tie hrozné bolesti znášala svätica s radosťou.

Podobné príhody sa rozprávajú v životopise svätej Kataríny Janovskej; aj tá mala pocit, ako by sa nachádzala v plameňoch.

Stigmatizovaná Anna Schafferová z bavorského Mindelstettenu (+ 1925) uzrela vo vytržení dievča s jasnou žiarou okolo hlavy. Dievča jej rozprávalo, že patrila k vysokej šľachte a teraz pyká za to, že bola pyšná na svoje krásne zuby. Uchopila ruku stigmatizovanej a podržala ju pred svojimi ústami, aby pocítila, akou páľavou trpí. Anna Schafferová dodáva: "Z jej zubov vychádzala taká páľava, že som mala dojem, akoby spaľovala kosti mojej ruky."

Zo života svätého Vincenta Ferrerského (+ 1419), španielskeho dominikána, sa rozpráva táto udalosť: niekoľko dní po smrti sa mu zjavila jeho sestra; bola obklopená plameňmi a oznamovala mu, že je odsúdená do očistca až do Súdneho dňa; môže však byť čoskoro vyslobodená, ak bude za ňu obetovaných 30 gregoriánskych svätých omší. (Tento zvyk, dať za zomrelého po tridsať dní bezprostredne po sebe nasledujúcich slúžiť sväté omše, uznala Cirkev za zbožný a rozumný (Odp. Kongra. 15.3.1884). Gregoriánske sa nazývajú, pretože majú svoj počiatok od svätého Gregora.) Svätec sa samozrejme poponáhľal, aby tomuto želaniu vyhovel. Po tridsiatich dňoch zjavila sa mu sestra opäť, žiariaca a obklopená anjelmi na dôkaz, že už vošla do neba.

Ctihodná Katarína Emmerichová, ktoré často videla očistec, a P. Pavol Moll tvrdia, že mnohé duše trpia tiež veľkou zimou. P. Moll hovorí: "Chlad, ktorý niektoré duše v očistci pociťujú, je práve taký hrozný ako páľava očistca."

Ctihodná Katarína Emmerichová ďalej hovorí, že v tej časti očistca, ktorá je ponorená vo večnú temnotu, mnohé duše trpia hladom a smädom. Kolumba Schonathová (+ 1787) uzrela sestru A. N., trpiacu v očistci hrozným smädom za to, že zaživa žiadostivo a hltavo jedla.

Podľa videnia blahoslavenej Kataríny Emmerichovej sú v očistci vedľa trestov citeľných aj muky duševné: výčitky svedomia, úzkosti srdca alebo vnútorná opustenosť. Boh nimi trestá duše podľa povahy hriechu. Tiež videla v očistci krajanku židovku, ktorá zaživa trýznila nadávkami a bitím svoju

zbožnú dcéru. Za to bola na večnosti trestaná sama rovnakým spôsobom. Katarína počula jej bedákanie.
Inokedy videla dušu istej vynikajúcej Parížanky, pretvorenú v ohyzdné prasa, brodiace sa stále kalom. Táto dáma viedla neusporiadaný život a jej vinou prišlo vo francúzskej revolúcii mnoho kňazov o život. Pretože však veľmi ctila svätú Margitu, bola jej na príhovor tejto svätice udelená milosť, napriek tomu však nesmie z týchto hnusných miest vyjsť pred skonaním sveta.

Márii Lindmayerovej (+ 1726) sa zjavila istá rehoľníčka s hrozne znetvorenou tvárou, rozďobanou akoby od dravého vtáka. Táto rehoľníčka si totiž veľmi zakladala na svojej kráse.

Iný zasa, ktorý rád pozeral na hanebné obrazy, mal oči bolestne zapálené; 14. decembra 1712 sa jej zjavila istá laička s hrozne opuchnutou rukou, úplne spálenou; rozprávala jej, že si veľmi zakladala na svojich rukách, a preto sa rada vyhýbala ťažšej práci, ponechávajúc ju spolusestrám. Tieto muky sú potom jej trestom za lenivosť.

Dňa 16. septembra 1704 sa jej zjavila grófka Sternbergová, trpiaca za to, že sa ľahkomyseľne odievala, nosila šaty s hlbokým výstrihom. Bola veľmi zostarnutá a smutná a povedala: "Ešte dlho nepôjdem domov," čím naznačovala dĺžku svojho trestu.

Iný deň uzrela Lindmayerová zosnulého murára, ktorý predtým často pracoval v dome ich rodičov a mal zlý návyk kliať a veľa pil. Nachádzal sa za silnou mrežou a tvoril dojem divokého zvieraťa. Bedákal, že za nadávky trpí hroznými bolesťami na jazyku. Úpenlivo spínal ruky a prosil: "Ty mi môžeš a musíš pomôcť."

Inokedy sa jej ukázal v kaplnke Matky Božej muž s pohárom v ruke, aby naznačil, čím hrešil. Nariekal, že zomrel ešte mladý, lebo si nemierným pitím skrátil život o 40 rokov. preto musí trpieť tak dlho v očistci. Mária Lindmayerová sa za neho kajala štyridsať dní, načo bol neborák, ako jej bolo zjavené, vyslobodený.

Kedysi sa jej opäť zjavila abatiša, avšak nie v rádovom rúchu, ale v odeve slúžky, neskôr ako malé dieťa v náručí strážneho anjela. Táto sa za svojho života viac starala o rozmnoženie kláštorného imania, než o zdokonaľovanie podriadených, čiže sa starala o malichernosti. Mala zostať tak dlho  v očistci, až jej nástupkyňa napraví, čo ona zameškala.

Biskupi a svetské kniežatá, ktorí sa za svojho života viac starali o veci pozemské než o večnosť, sa jej zjavovali v prostučkom svetskom rúchu na znamenie, že pred Bohom sú chudobní.

Ctihodná prevorka Klára Moesová hovorí, že kňazi trpia v očistci dlhšími a tuhšími trestami, než laické osoby, pretože sa im dostalo viac milostí a väčšieho osvietenia, než obyčajným kresťanom; tiež často trpia za cudziu vinu. Vrchný pastier kresťanstva je prísne trestaný aj za najmenšiu chybu. Videla, ako hrozne trpí v očistci vysoký cirkevný hodnostár, a to preto, že sa neskláňal dosť úctivo pred Najsvätejšou Sviatosťou.

Zo života prevorky Kláry Moesovej poznáme túto udalosť: Jej brat Michael Moes, vikár v Siebenbrunnene, zemrel už v druhom roku svojho pôsobenia, 11. júna 1858. Niekoľko hodín po smrti sa zjavil svojej sestre v kňazskom talári, tak ako predtým chodieval, sprevádzaný anjelom strážnym. Bol veľmi bledý a vychudnutý; v jeho tvári sa javilo utrpenie, ale súčasne aj taký duševný pokoj a odovzdanosť do vôle Božej, ako to na zemi nemožno nikdy vidieť. Neprehovoril ani slovo, avšak anjel jej oznámil, že je odsúdený k veľmi prísnemu trestu v očistci, od ktorého môže byť oslobodený, ak sa ona podujme prevziať za neho utrpenie, ktoré Boh na ňu vloží.

Nerozmýšľala sa dlho, ponúkla sa k tejto obete. Tu anjel prehovoril: "Týmto okamihom sa prenášajú hrozné muky z tvojho brata na tvoje telo i tvoju dušu. Budeš ich tak dlho znášať, až všetka jeho vina bude zmazaná. On sa však v krátkej dobe dostane do neba; dovtedy nepocíti bolesti, len nebude môcť pozerať na Božiu tvár."
Čoskoro na to bolo telo prevorky zachvátené takou hroznou vnútornou páľavou, že stratila všetky sily. Dva mesiace nemohla opustiť lôžko. Nikto si nevedel túto náhlu chorobu vysvetliť. Lieky ani kúpele nepomáhali, ba naopak chorobu len zhoršovali tak, že bola blízko smrti. Preto jej udelili sviatosti pomazania chorých; neumrela však, ale trpela plné dva roky. Oveľa viac však ako telesne, trpela duševne.

Sestra Františka z Pampelony rozpráva o istom kňazovi, ktorý bol 40 rokov v očistci za to, že jeho vinou umierajúci zomrel bez prijatia svätých sviatostí. Ctihodná Františka od Najsvätejšej Sviatosti videla biskupov, ako trpia v očistci, s ohnivou mitrou na hlave, s ohnivým prútom v ruke a s ohnivým krížom na prsiach na znamenie, že pyká za hriechy, spáchané pri výkone svojho pastierskeho úradu. Videla kňaza v ohnivom omšovom rúchu, s rukami pokrytými škaredými vredmi; boli trestaní za to, že svoj kňazský úrad nezastávali s povinnou starostlivosťou. (Tieto vízie nutné však brať obrazne, nie doslovne.)

Blahoslavená Katarína Emmerichová vyslobodila kedysi vo veľkonočnej dobe z očistca dušu kňaza, ktorý zaživa rád ľahkomyseľne žartoval.

Mnohé duše v očistci netrpia bolesti, len nesmú po istú dobu pozerať na tvár Božiu. Tento názor zastáva svätý Bellarmino.

Svätá Brigita sa zmieňuje o troch stavoch v očistci: niektoré duše trpia veľké muky, iné bolesti nemajú, trpia však ťažkým zármutkom, a iní zasa tiež netrpia, ale majú veľkú túžbu uvidieť čoskoro Boha.

Sestra Nativitas (+ 1798), františkánka vo Fougères, hovorí: "Mnohé duše v očistci trpia viac ohňom lásky než ohňom zmyslov." Nakoľko v očistci mnohé duše netrpia bolesťami, je lepšie ho pokladať za očistné miesto než za očistný oheň.

Blahoslavenej Krescencii Hössovej z Kaufbeuern (+ 1744) sa prihodilo toto: 19. októbra 1716 zomrel v Regensburgu P. Ignác Wagner, ktorý bol mnoho rokov rektorom kláštora jezuitov v Kaufbeuerne, a preto ho dobre poznala. Dňa 21. októbra sa jej zjavil a prosil ju o prispenie. Povedal, že netrpí bolesťami, len mu nie je dovolené hľadieť na Boha, lebo vo svojom živote po ňom málo túžil. Krescencia sa za neho vrúcne modlila a už po dvoch rokoch sa jej opäť zjavil obklopený nebeským leskom a ďakoval jej.

Dominikánka Kolumba Schonathová (+ 1787) z Bambergu, bola v deň dušičiek v roku 1764 prenesená do očistca. Tam uzrela miesto, ktoré bolo pripravené pre jej spovedníka Kazimíra Mayra. V noci 8. januára 1765 jej spovedník skutočne skonal. Po nejakom čase sa jej zjavil a povedal jej: "Milá sestra spomínaš si na ono miesto, ktoré ti bolo ukázané vlani na Všetkých svätých? Bolo určené mne, lebo som ti zabránil, aby si sa modlila za dušu, ktorá ťa prosila o pomoc. Zakázal som ti, aby si sa o nej zmieňovala. Netrpím už teraz, ale nesmiem ešte hľadieť na tvár Božiu. Nemám bolesti, je však veľkým utrpením pre dušu, ak nemôže dôjsť svojho cieľa."

Mária Simma hovorí, že videla očistec v rôznych formách: V očistci je veľmi veľa duší. Je tam stále prichádzanie a odchádzanie. Raz videla mnoho duší, samé neznáme. Duše, ktoré hrešili proti viere, niesli na srdci temný plameň, iné, ktoré hrešili nemravnosťou, plameň červený. Potom zase videla duše v očistci rozdelené do skupín, kňazov, rehoľníkov, rehoľníčky, katolíkov, protestantov a pohanov.  Mária videla v očistci tiež veľa rehoľníkov a rehoľníčky kvôli vlažnosti, alebo neláske. Už aj deti od šiestich rokov môžu trpieť dlhšiu dobu v očistci. Láska a spravodlivosť Božia v očistci jej bola zjavená v podivuhodnom súlade. Každá duša trestaná podľa druhu svojich previnení a podľa toho, ako na hriechu citovo lipla.

Sila utrpenia je veľmi rozdielna. Mnohí musia trpieť podobne, ako trpí človek zaživa tu na zemi, a musí čakať na uzretie Boha; jeden deň ťažkého očistca je viac ako desať rokov ľahkého očistca. Trvanie je tiež veľmi rôzne. Kolínsky kňaz bol v očistci od r. 555 až do Nanebovstúpenia Pána 1954, a keby nebol vyslobodený pre utrpenie Márie Sinmaovej, musel by strašne trpieť ďalej. Sú aj duše, ktoré musia ťažko trpieť až do Posledného súdu. Iné musia trpieť len polhodinu alebo aj menej, doslovne len očistcom preletia.

Masima