Divotvorca z Termonde - Paul von Moll

I keď páter Paul von Moll (1824–1896) ešte nebol vyhlásený za svätého, tento prívetivý kňaz, benediktín bol – ako druhý Vincent de Paul a podobný svätému farárovi z Arsu – svojím pôsobením známy ďaleko za hranicami svojej flámskej domoviny. Jeho príslovečná láska patrila rovnako chudobným a trpiacim, ako aj veľkým tohto sveta. Všetkým ju preukazoval nespočetnými uzdraveniami, zázrakmi a úprimnými otcovskými radami.

Svedkovia tej doby zhrnuli jeho život do jedinej vety zo Skutkov apoštolov: „... a on chodil, dobre robil a uzdravoval všetkých ..., lebo bol s ním Boh.“

Páter Paul, vlastným menom Franz Luyckx, vyrastal ako syn zámožného roľníka vo flámskom meste Moll, v provincii Antverpy. Ako dvadsaťštyriročný vstúpil v roku 1848 do benediktínskeho kláštora v opátstve Termonde. O desať rokov prijal kňazskú vysviacku a pre tridsaťštyriročného pátra Paula z Mollu sa začal intenzívny apoštolát modlitby a zriekania sa.

Predovšetkým však mal charizmu konať zázraky a uzdravovať a tento dar verne a oddane využíval takmer štyridsať rokov; až do konca svojho života. Boh ho poveril týmto vznešeným poslaním, keď raz sám v dôsledku pľúcnej choroby takmer zomrel: „Lekári mi už nevedeli pomôcť. Tu sa mi zjavil Ježiš spolu s preblahoslavenou Pannou Máriou, svätým Jozefom a svätým Benediktom. Panna Mária ma chytila za ruku a Spasiteľ položil svoju pravicu na moju hlavu a povedal mi: ,Buď uzdravený! Odteraz budeš žiť na útechu veľkého množstva ľudí. Dám ti všetko, čo budeš odo mňa prosiť pre druhých.‘ V tom okamihu som bol uzdravený.“ 

Gróf A. zo Ségur v parížskych novinách L’ Univers o pátrovi Paulovi napísal: „V plnení svojho božského poslania ustúpila jeho osoba celkom do úzadia, a to až tak veľmi, ako keby on bol len svedkom, len poslušným nástrojom. Vo svojej pokore pripisoval svoju charizmu konať zázraky svätému Benediktovi, avšak medzi svojimi flámskymi rodákmi zanechal dojem veľkej svätosti.“

S pátrom Paulom sa dalo vždy počítať, pretože spal len málo, často dokonca postojačky, opierajúc sa chrbtom o stenu (túto metódu raz s figliarskym žmurknutím „odporučil“ aj jednému svojmu priateľovi). Od piatej ráno naňho v kláštore čakali zástupy ľudí, dokonca až z Ameriky.

Gróf zo Ségur ďalej píše: „To, čo duše na tomto Božom mužovi najviac priťahovalo, bola jeho dobrota, jeho milosrdenstvo, jeho jemný ľudský súcit, čo sa spájalo s jeho nadprirodzenou prezieravosťou. Svojimi rýchlymi a konkrétnymi odpoveďami pomohol každému odhaliť a pochopiť príčinu jeho choroby či vnútornej skúšky, ako aj spoznať zaručené prostriedky a podmienky na dosiahnutie žiadaných milostí. Niekedy im ukázal aj ich najtajnejšie skutky a najskrytejšie myšlienky, v ich dušiach čítal ako v otvorenej knihe.“

Chorí, ochrnutí či slepí boli uzdravení okamžite, alebo keď splnili úlohu, ktorou bola modlitba alebo novéna k svätému Benediktovi. Nemými svedkami týchto uzdravení sú stovky bariel zanechaných v kláštornom kostole.
Jedného ťažko postihnutého takto povzbudzoval: „Chlapče, polož svoju barlu na podstavec svätého Benedikta, potom budeš môcť chodiť!“ Ten tak urobil a hneď so slzami radosti v očiach vybehol von z kostola.
Inému zase prikázal: „Vezmi svoje barly a počas premenenia ich polož na kľačadlo, na ktorom sa prijíma Eucharistia!“ Mládenec poslúchol a bol uzdravený.
Prostredníctvom kňazských rúk pátra Paula sa stalo tak mnoho zázrakov, že niekto raz výstižne poznamenal: „Človek by si skoro myslel, že tento páter koná zázraky zo zvyku a akoby na skrátenie času.“

Počet tých, ktorí u pátra Paula našli pomoc, sa odhaduje na milión. O to prekvapujúcejší je fakt, že benediktínski pátri – ako v meste Termonde, tak aj v kláštore Steenbrugge, ktorý sám založil a kde bol dlhé roky priorom a spovedníkom všetkých mníchov – o charizme svojho spolubrata takmer nič nevedeli. Takisto to bolo aj v opátstve Affligem, ktoré zažilo rozkvet práve v čase jeho pôsobenia.

Každý si, prirodzene, všimol popularitu tohto skromného a zdržanlivého mnícha. Deväť desatín všetkých návštev v kláštore – či z domova, alebo zo zahraničia – prichádzalo kvôli nemu, práve tak ako aj záplava listov z Belgicka, Francúzska, Nemecka, Anglicka, Holandska, Rakúska, Talianska a Ameriky. Napriek tomu nedokázali pochopiť jeho výnimočnú charizmu. Pred ich zrakmi zostala natoľko skrytá, že mladý páter Benedikt z kláštora Steenbrugge, ťažko chorý na tuberkulózu, išiel na prosebnú púť o uzdravenie do Lúrd. Prorok vo vlastnom dome nič neznamenal!

O to viac si ho však ctil biskup Faict z mesta Brugge, ktorý povedal: „Páter Paul z Mollu je svätec!“ Neraz sa stalo, že tento dobrotivý divotvorca už pri bráne vyčkával, či sa tam neobjaví nejaká „stratená ovečka“. Zvon pri kláštornej bráne sa ozýval dokonca aj v noci. Aký prekvapený bol istý mladý muž, keď mu o jednej hodine v noci otvoril na cestu pripravený sám páter Paul, po ktorého on prišiel kvôli svojmu zomierajúcemu bratovi! Po vyslúžení sviatostí povedal páter Paul chorému: „Už bol najvyšší čas! Keby som nebol prišiel, túto noc by ste neboli prežili. Teraz sa ale uzdravíte a dožijete sa vysokého veku.“

Takisto gazdiná istého farára z mesta Gent, ktorá mala rakovinový nádor na chrbtici, bola prekvapená, že páter Paul ju už očakával a vítal ju so slovami: „Dnes som mal odcestovať, ale keďže som vedel, že dnes prídete, zostal som doma. Áno, samozrejme, pomôžem vám. Musím vám pomôcť, keďže viem, ako sa lieči rakovina.“ Daroval jej medailu svätého Benedikta a vyzval ju, aby sa k nemu pomodlila novénu. Urobila to a onedlho bola z rakoviny vyliečená.

19. marca 1878 cestovala istá rehoľná sestra s ochrnutým, nemým dievčaťom, sirotou, do mesta Termonde a ustarostená premýšľala, ako sa – vopred neohlásená – dostane zo stanice do vzdialeného kláštora. Len čo prišli do mesta, pristúpil k nim jeden kočiš a povedal: „Sestrička, páter Paul ma poveril, aby som vás obe priviezol do kláštora a poobede znovu prišiel po vás.“
Keď páter Paul zbadal malú sirotu, sľúbil jej: „Budeš uzdravená.“ A potom sa obrátil na sestru: „Pomodlite sa dve novény, a keď to nebude stačiť, pomodlite sa tretiu!“ Na začiatku tretej novény raz ráno ochrnuté a nemé dieťa bez akejkoľvek námahy vstalo z postele a živo začalo rozprávať.

Aj dcéru jedného kováča z Vieux-Dieu, ktorá bola krátko pred ťažkou operáciou, priviezli rodičia k pátrovi Paulovi do kláštora v Termonde. Hoci ich nikdy predtým nevidel, pri pohľade na nich plný súcitu povedal: „Už včera som na vás čakal v Antverpách. Vaša dcéra bude uzdravená.“

Podľa názoru tohto sväto žijúceho benediktína si ľudia od neho nikdy neprosili dosť. Pri rozlúčke sa často s detskou naliehavosťou pýtal: „Doma sú všetci zdraví? Nechcete si už nič viac vyprosiť?“

Po prečítaní listu istého učenca bol veľmi sklamaný: „Ale veď on o nič nežiada!“
Jedného dobrého priateľa z obce Oostkamp povzbudil: „Žiadaj si odo mňa, čo len chceš, a ja ti to vyprosím.“

Páter Paul von Moll nevynechal žiadnu príležitosť, aby nevyužil svoju charizmu. Raz v aleji kláštora Steenbrugge stretol na prechádzke žiačky a všimol si medzi nimi jedno dievča so širokým klobúkom na hlave. Páter Paul jej ho dal dolu z hlavy a povedal: „Moja malá, tvoje oči sú veľmi choré. Musíš byť bezpodmienečne uzdravená. Zober si medailu, nos ju a pekne sa modli k svätému Benediktovi.“
O dva dni nato jej očná choroba úplne zmizla.

Inokedy prišiel páter Paul v Antverpách na jedno stavenisko, kde pracovalo 20 robotníkov. Obrátil sa na jedného z nich, ktorý mal obviazanú ruku. Povzbudivo sa mu prihovoril: „Nezaháľajte! Do práce! Odviažte si obväz zo svojej vykĺbenej ruky!“
Robotník poslúchol a nato hneď bez akejkoľvek bolesti dokázal odtlačiť ťažký fúrik.

Raz páter Paul celkom jednoducho povedal istej žene, ktorú uzdravil: „Buďte taká dobrá a pozvite všetkých vašich známych a priateľov, ktorí sú chorí, aby ma navštívili, a ja ich všetkých uzdravím.“

V jednu nedeľu z kazateľnice vyhlásil: „Už dlho medzi vami nebudem. Vy všetci, ktorých niečo ťaží, a všetci, ktorí máte starosť o svoj dobytok, príďte ku mne a ja vám všetkým budem môcť pomôcť.“

Páter Paul von Moll, podobne ako jeho nebeský patrón svätý Pavol, sa skutočne stal všetkým pre všetkých. Jeden statkár z blízkosti kláštora Steenbrugge si spomínal: „On bol skutočne zosobnenou dobrotou, pravým otcom, splnil nám dokonca aj tie najtajnejšie želania. Jeho príchod bol zakaždým požehnaním. Mal súcit aj so zvieratami. Keď jedno teľa v stajni dokonávalo, nahol sa nad sotva dýchajúce zviera, nežne ho pohladil a povedal: ‚Už sa má lepšie, áno, zdá sa, že je uzdravené. Napojte ho!‘ Keď sme pred teliatko postavili vedro s vodou, ihneď vyskočilo, pilo plnými dúškami a bolo čulé, ako keby sa nič nebolo stalo.“

Je nespočetne veľa príkladov, ktoré ukazujú na mocnú pomoc pátra Paula – či už pri nákazách dobytka, počas nebezpečenstva búrky a krupobitia v čase žatvy, alebo pri premnožení húseníc, červíkov, pavúkov, slimákov a hmyzu na poli. Spomeňme len jednu peknú príhodu: Keď na poli s kŕmnou repou spôsobili veľkú škodu rôzne druhy hmyzu, obrátil sa majiteľ na známeho divotvorcu, ktorý mu prikázal: „Zakop dve medaily svätého Benedikta priečne v protiľahlých kútoch tvojho poľa!“ Roľník poslúchol a presne si zapamätal to miesto, kam do zeme vložil obidve medaily, aby neskôr našiel túto vzácnu spomienku na pátra Paula.
Hneď na druhý deň už na poli žiaden škodlivý hmyz nebol. Zvedavosťou hnaný roľník vykopal medaily, ktoré na svoj veľký údiv našiel obklopené desaťtisícami vyschnutého hmyzu. Starostlivo uschoval jedinečnú „zbierku hmyzu“ a nakoniec ju priniesol ako dôkaz o zázračnej moci svätca do benediktínskeho kláštora.

Dokonca aj po smrti pátra Paula sa udiali nápadné, veterinármi overené zázraky, keď roľníci plní dôvery priložili medailu svätého Benedikta chorým zvieratám alebo ju zavesili v stajni; často tam umiestnili list či obrázok divotvorcu.

Veľa návštev viedlo pátra Paula von Moll do miest Antverpy, Brusel a Mecheln. Sotva sa správa o jeho príchode rozchýrila, prichádzali stovky hľadajúcich pomoc a na ceste sa tvorili dlhé rady čakajúcich. Mních, ktorý poznal núdzu utrápených lepšie ako oni sami, sa s nimi modlil, uzdravoval, žehnal, dával rady pri voľbe povolania, prorokoval budúcnosť, odhaľoval skryté hriechy, viedol k ľútosti a k spovedi.
Prinášal útechu aj do mnohých belgických kláštorov, nemocníc, domovov a väzníc. Všade uzdravoval s takou pokorou a prirodzenosťou, že to budilo dojem, ako keby to bolo pre neho to najsamozrejmejšie na svete. Slová, ktoré hovoril chorým ľuďom, boli jednoduché: „Ste chorí; neznepokojujte sa; pomodlíme sa spolu a zajtra budete zdraví.“

Aj svoje nespočetné cesty vlakom, vždy treťou triedou, využíval páter Paul na to, aby obdaroval spolucestujúcich nečakanými milosťami. Jeden benediktín z anglického opátstva Downside napísal o svojej skúsenosti v čakárni železničnej stanice mesta Brugge: „Všetci sme tam mlčky sedeli, keď vstúpil rehoľník so zatvoreným breviárom. Jeho benediktínsky habit bol snáď kedysi čierny; aj jeho klobúk bol starý a topánky obnosené. 
,To je páter Paul z kláštora Steenbrugge,‘ zašepkal mi istý kňaz.
A ja som sa tešil, že som videl toho dobrého muža, o ktorom som už toľko počul. Tu vstúpila do čakárne stará ženička, šla priamo k pátrovi Paulovi a prosila ho, či by ho mohla onedlho navštíviť v kláštore. 
,Veď mi porozprávajte tu o vašich starostiach,‘ povzbudil ju. 
,Ale môj vlak hneď príde,‘ odpovedala. 
,Nič sa nebojte, bude meškať 20 minút!‘ prorokoval páter. 
Keď to začul prednosta stanice, hlasno sa rozosmial. No žena začala pokojne predkladať svoje úmysly zhrbenému mníchovi. Vlak prišiel – naozaj presne s 20-minútovým meškaním.“

Inokedy sa na ceste železnicou z Antverp do obce Stabroek zrazu po ôsmich kilometroch pokazil parný rušeň. Kým sa čakalo na náhradu, cestujúci vystúpili a spravili si piknik na otvorenom priestranstve. Dobrý páter sa však vydal na cestu a povedal: „Len sa pozrime, či je porucha na stroji taká veľká, ako nám to nahovorili.“
Pri lokomotíve stáli dvaja bezradní rušňovodiči a niekoľkí spolucestujúci, medzi nimi aj jeden pán s vychádzkovou paličkou. Tú si páter benediktín bez okolkov požičal a strčil do najbližšej rúry. Kým sa v nej špáral, obrátil sa na oboch rušňovodičov: „Táto rúra sa mi zdá byť upchatá. Vyčistite ju!“
Obaja sa nahlas vysmiali zo starého mnícha, ktorý chcel opraviť lokomotívu vychádzkovou paličkou. Aj okolostojaci potriasali hlavami. „Skúste to,“ prikázal páter teraz už vážnym tónom. „Dajte sa do roboty! Bude dobre fungovať, pretože som to ja, čo vám to hovorím!“ Tu obaja rušňovodiči ihneď poslúchli, akoby donútení vyššou autoritou, a na veľký úžas všetkých sa vlak dal do pohybu.

Boli aj takí, ktorí si ho doberali ako „obchodníka s medailami“ a robili si z neho posmech. Väčšinou stačil, ako u pátra Pia, jeden jediný pohľad tohto svätca a tí, čo ho podceňovali, osočovali alebo prenasledovali, padli premožení milosťou na kolená a nasledovali ho do spovednice, kde im on odhalil najtajnejšie hriechy ich života. No iba zvonka vyzerali niektoré veci ako hračka.
„Až posledný deň sa ľudia dozvedia, čo som vytrpel. V noci často prichádza satan a mučí ma, ale nemôžem sa sťažovať, pretože ma utešuje Božia Matka,“ zdôveril sa páter Paul jednej rehoľníčke. Naozaj prinášal za každú darovanú milosť obetu z lásky. Často sa dlho modlil pri chorých a vnútorne tak veľmi trpel spolu s nimi, že mu na čelo vystúpili kvapky potu. Neraz ho bolo počuť, ako povedal: „Veľa ma stálo dosiahnutie tejto milosti.“

Iným prisľúbil: „Pomôžem vám niesť váš kríž. Modlím sa s vami.“
Tak to bolo v prípade jedného starého muža, ktorý sa v kláštornom kostole o barlách a len s námahou vliekol k pátrovi Paulovi. Ten ho tam však nechal stáť a dvakrát sa pomodlil krížovú cestu, než starcovi zobral palice a položil ich k soche svätého Benedikta. Teraz to bol vďačný starec, ktorý sa sám od seba, bez námahy a plný zbožnosti pomodlil krížovú cestu.

Jednej duchovnej dcére napísal do Antverp: „Vyčítali mi, že som vždy kázal o Božej láske. Tak som s tým prestal, no Boh mi dal pochopiť, že vo všetkých kázňach, prednáškach a spovediach musím hovoriť o jeho veľkej láske k ľuďom!“

Neobyčajne pekné sú aj jeho nespočetné listy, v ktorých prosiacim o pomoc, priateľom i neznámym osobám písal o Božej láske, ktorá z jeho preplneného srdca priam prúdila. „Niekedy som ňou tak naplnený, že v sebe cítim dostatok sily na to, aby som obrátil celý svet.“

Vie sa, že zanietený dušpastier často vyšiel zo spovednice až o dvadsiatej tretej hodine a v jeho cele naňho už čakalo veľa duší z očistca, aby od neho dostali útechu a oslobodenie. Kedy teda páter Paul vybavoval svoj enormný listový apoštolát, keďže dostával 30 listov denne? Nečudujme sa, že raz napísal: „Nemajte mi to za zlé, keď budem stručný, pretože mi chýba čas. Som preťažený prácou a horami listov!“ 
Tajomstvo, prečo predsa len dokázal všetko starostlivo vybaviť, prezradil jednému dôverníkovi:

„Som vždy spojený s mojím milým Pánom. On sám mi diktuje, čo mám napísať. Božia láska je mojím bohatstvom, mojou radosťou, mojím pokrmom, mojím pokladom, mojou útechou, mojím životom, mojím všetkým.“ 

Preto začínal každý list tými istými slovami: „Z lásky k tebe, Ježiš!“ Potom si ľudia v liste mohli prečítať napríklad nasledovné: „Kde chceš hľadať a nájsť Božiu lásku, keď nie vo svätej Eucharistii? Tu je Ježišova láska viditeľná a vystavená k poklone. Často sa s ním zhováraj! Pozri sa, čo len On vytrpel z lásky k nám ľuďom: opovrhnutie, potupu, údery, rany a nakoniec smrť na kríži. Áno, Boh robí všetko pre ľudí. Budem sa modliť, aby ti dal Ježiš spoznať hodnotu kríža, pretože ako apoštoli tak aj dnes každý uteká pred krížom. Len tu a tam niekto povie: ‚Z lásky k tebe, Ježiš!‘ Tento povzdych lásky je však akoby otvorom v tvojom srdci, cez ktorý okamžite vniká Božia láska. V takých chvíľach, keď necítiš žiadnu lásku alebo len málo lásky, nereptaj. Diabol robí všetko, čo je v jeho moci, len aby ťa odradil od Ježišovej lásky. Vtedy povedz v srdci: ‚Ó, Ježiš, necítim žiadnu lásku, ale v nádeji, že mi daruješ ešte viac lásky, to prijímam s láskou.‘“

Otvorene, ale bez sťažovania, sa zdôveril jednej rehoľníčke: „Pracoval som až do vyčerpania svojich síl. No do posledného momentu mi nebude ležať na srdci nič dôležitejšie ako to, aby som miloval Boha tou najnežnejšou a najvľúdnejšou láskou a aby som to želal všetkým ľuďom na celej zemi.“

Aj sľub, ktorý dal páter Paul svojmu blízkemu priateľovi z obce Oostkamp, si môže vziať k srdcu každý, kto sa s dôverou obráti na tohto veľkého divotvorcu: „Keď raz budem v nebi, tak ma o to viac
pros! Potom budem mať dosť času na to, aby som sa o teba staral, a moja moc bude ešte väčšia.“ On svoje slovo dodržal!
Dodnes sa na jeho hrobe v belgickom meste Termonde dejú zázraky a zo všetkých strán prichádzajú svedectvá o zázračne vypočutých modlitbách.


Páter Paul von Moll zomrel 24. februára 1896 na vodnatieľku. Jeho telo, ktoré po troch rokoch našli neporušené, dnes spočíva v kostole opátstva v meste Termonde, kde veľa horiacich sviec denne svedčí o nekončiacej obľúbenosti tohto svätca medzi ľuďmi.

Masima