%20(1).jpg)
Pokorná Gemma Galgani je dôkazom, že Boh povyšuje ponížených. Povesť o nej sa rozšírila neobyčajne rýchlo po Taliansku i po iných krajinách a vzrastala dôvera v moc jej príhovoru. Zdá sa, že Gemma hlavne pokračuje v apoštoláte na spáse duší, ktorý jej Božia Prozreteľnosť nakázala.
Istý pán ležal v októbri 1907 s ťažkou chorobou v nemocnici v Lucce. Bol blízko smrti. Už dávno popieral život večný. Nebol len veľkým hriešnikom, ale v celom meste známym nevercom. Sestry v nemocnici sa predsa len pokúšali k nemu priblížiť, aby aspoň splnili povinnosť, napomôcť tak poľutovaniahodnej duši. Takisto kapucíni, poverení duchovnou správou nemocnice, sa starali o spásu jeho duše, ale márne. Museli sa všetkého vzdať, ak sa chceli sa vyhnúť pohoršlivým výstupom, ale srdce im krvácalo, keď videli nešťastníka umierať v zúfalstve.
Jednému z nich napadlo zavolať jeho farára, Msgr. Benassiniho. Ten prišiel k chorému, nedával sa zastrašiť tým, čo počul. Hovoril priamo, prosil a zaprisahal nešťastníka, ale bez výsledku. Chorý, zlosťou úplne bez seba, kričal: "Nikdy som neveril na vaše strašidlá, tiež neviem, kto je ten Kristus, o ktorom mi hovoríte. Choďte mi s vašou dušou, s vaším nebom i peklom! Dajte mi pokoj! Preč s takými smiešnymi návrhmi!" A kňaza chcel opľuť. Ten, celý skľúčený, odišiel.
Keď prišiel domov, zrak mu utkvel na životopise Gemmy Galgani, ktorý začal predtým čítať. Pri pohľade naň nadobudol nové nádeje. Pokľakol a so slzami prosil služobnicu Božiu o prispenie. Potom zavolal kaplána a povedal mu, aby išiel do nemocnice s dámou, dobrou známou chorého muža. Bolo asi jedenásť hodín v noci, a preto ich neveľmi vpustiť dnu, napokon to dovolili aspoň tejto pani. Kaplán zatiaľ s úzkosťou čakal vonku a doma sa farár modlil ku Gemme, aby misia mala šťastný výsledok. Milosť bola dosiahnutá. Akonáhle chorý muž zbadal onú dámu, prosil, aby mu zavolala kňaza.
Muž potom vo svojej skrúšenej spovedi vyznal, že sa podobal kajúcemu lotrovi, alebo márnotratnému synovi, vracajúcemu sa k otcovskému srdcu. Taká veľká bola jeho ľútosť.
Dojatý kňaz k slzám mu udelil rozhrešenie a vrátil ho Spasiteľovi. Nato mu rýchlo podal Pánovo telo a udelil sväté pomazanie. Sotva kajúci hriešnik prijal tieto sviatosti, nastal mu smrteľný zápas a o štvrtej hodine rannej ticho skonal. Jeho mimoriadnym obrátením a závideniahodnou smrťou boli všetci hlboko pohnutí.
Vydavateľ Gemminho životopisu oboznámil s týmto obrátením kardinála, ktorý si Gemmu veľmi ctil a o všetko, čo sa jej týkalo, sa zaujímal. Keď kardinál prečítal tú správu, celkom dojatý povedal: "Mal ste pravdu. Je to velikánsky zázrak, väčšieho si nemôže človek priať. Uistite spisovateľa jej životopisu, že mám jeho hrdinku stále na pamäti, nech ju prosí, aby som aj ja vzrastal v láske k Márii." Za niekoľko dní oznámili onú udalosti svätému Otcovi Piusovi X. Vyhlásil, že aj on použije príhovoru služobnici Božej, aby si vyprosil podobných milostí.
V Ríme žila rodina, ktorej matka nebola už 54 rokov na svätej spovedi. Synovia potom žili, ako by nikdy ani neboli kresťanmi. Len tri dcéry, vzdelané dámy, zostali dobrými a zbožnými. Smútili však veľa pre nešťastie, ktoré postihlo ich rodinu a vrúcne prosili, aby sa Boh nad ňou zľutoval. Niekoľko vysoko postavených osôb sa snažilo starú pani priviesť k lepšiemu zmýšľaniu, ale bez výsledku.
Istá rehoľníčka, ktorú duchovná bieda onej dámy veľmi dojímala, sa obrátila v modlitbe na Gemmu. Konala Novénu za Novénou. Potom urobila pokus s neoblomnou pani, začala s ňou hovoriť o Gemme a dotkla sa jej srdca výpočtom podivuhodných obrátení, ktoré služobnica Božia vykonala ešte počas života.
Stará dáma plakala, išla so sestrou do kostola, vyspovedala sa prijala Pánovo telo a okúsila, aká ľúbezná a sladká je milosť Božia, ktorú tak dlho postrádala. Od toho dňa chodila ráno aj večer do chrámu a ďakovala Bohu, že opäť dosiahla vnútorného pokoja.
Rehoľníčka potom, povzbudená výsledkom, obrátila nájdenú zbraň na synov. Povedala si: "Gemma iste aj ich obráti." Najviac ťažkostí mala s najstarším. Po každom odmietnutí útočila znova na Gemmu: "Čo urobíme, sestra? Nechceš sa prihovoriť za môjho hriešnika? Zajtra, v sobotu by si ho mala obrátiť."
Stalo sa. Večer onej soboty žiadal onen hriešnik sa spovedať. V nedeľu skoro ráno tak urobil a k svätému prijímaniu pristúpil s takou vnútornou radosťou, že ešte dnes prehlasuje, že v celom živote nepocítil takej útechy. Stal sa apoštolom. Za niekoľko dní priviedol jedného zo svojich priateľov a bývalých druhov ku kňazovi, u ktorého sám našiel duševný mier.
"Teraz ostáva", píše ona rehoľníčka, "ešte najmladší brat, ktorý sa ešte nikdy nespovedal, hoci už má 31 rokov. Neverí v nič a je veľmi neústupčivý. Aj jeho som dala Gemme na starosť a nepochybujem, že sa už o jeho obrátenie postará."
Raz prišiel do kláštora svätého Jána a Pavla v Ríme cudzinec a žiadal si hovoriť so mnou (P. Germani). Išiel som k nemu čudoval som sa, odkiaľ ma pozná. Vtedy ma prosil, aby som ho uviedol do súkromia a tam mi povedal: "Posiela ma k vám Gemma. Ona ma prebudila zo spánku hriechov, v ktorom som bol viazol. Prehovorila do môjho ucha, ale ešte viac do môjho srdca. Povedala mi: "Choď do Ríma a hľadaj v konvente svätého Jána a Pavla pátra Germana, pasionistu. Neotáľaj uviesť do poriadku záležitosti svojej duše ak nechceš, aby ťa stihol Boží trest."
Spoveď tohto muža ma veľmi dojala. Udelil som mu rozhrešenie, potom sme sa objali a on mi ďakoval, ako keby precitol zo smrti k životu. Nato sa vrátil do krajiny, z ktorej prišiel.
Tento prípad nie je jediný. P. Germano totiž priznal istému spolubratovi niekoľko dní pred smrťou: "Dnes ma zdržal plné tri hodiny hriešnik, ktorého mi Gemma poslala. Ak čoskoro neodídem z Ríma, nevydržím to. Už dlhší čas mi posiela takých hriešnikov. Nedokážete si predstaviť, ako ma to dojíma. Musím až plakať. Akým úbohým sa cítim, vypočujúc si také spovede."
Masima
