Dôverníčka anjelov - Mechthild Thaller Schönwerth

Mechthild Schönwerth sa narodila 30. marca 1868. Od matky, ktorá pri pôrode takmer zomrela, si veľa vytrpela, možno aj preto jej robil spoločnosť strážny anjel, ktorý sa jej prvýkrát zjavil, keď mala štyri roky. Od piatich rokov dostala dar navyše – občasnú prítomnosť archanjela.

V kláštore Anger, kde sa Mechthild pod vedením mníšok učila, získala vynikajúce duchovné vzdelanie. V tomto období si vybrala aj svojho spovedníka – stal sa ním redemptorista Schor – vynikajúci pastier duší, o ktorom sa vravelo, že je skutočne osvietený Bohom a voči kajúcnikom aj prísny. Keď sa dozvedel, že Mechthild kráčala na spoveď cestou milosti, v sprievode svojho anjela strážneho, vedel, ako má s ňou hovoriť, by v nej už v zárodku zničil akýkoľvek pud pýchy, či sebectva a viedol ju takou cestou, aby v nej prehĺbil a posilnil cnosť pokory a ochoty obetovať utrpenie. Premýšľala, že podobne ako jej sestra, aj ona v šestnástich rokoch vstúpi do kláštora, ale otec Schor jej povedal, že je povolaná do manželstva. Mechthild spovedníkovi dôverovala a keď ju priateľ jej brata, starší o štyri roky požiadal o ruku, prijala ju a ako sedemnásťročná sa 7. mája 1885 vydala a prijala manželovo priezvisko Thaller.

Manžel, ktorý sa neskôr prejavil ako tyran a cudzoložník, vstúpil do služieb kniežaťa von Thurn und Taxis na post hlavného poradcu štátneho majetku. Aj keď bol náladový, nezodpovedný a neverný, Mechthild mu zostala verná. 

Najväčší kríž, ktorý niesla, bola okrem chladného správania jej manžela aj bezdetnosť. Boh z jej však na oplátku dal veľkú rodinu duchovných detí, mužov a žien, kňazov, rehoľníkov i laikov, s ktorými bola v osobnom kontakte, alebo prostredníctvom listov. 

Boh ju skutočne použil na účel byť k dispozícii ostatným, dostala totiž aj dar bilokácie. Zatiaľ čo jej telo odpočívalo v posteli, jej anjel strážny ju prikryl plášťom a tak sa mohla počas 1. svetovej vojny ocitnúť na bojiskách a starať sa o ranených. Vojaci o nej hovorili ako o ich „zdravotnej sestre.“

Z listov a denníkov, rovnako aj celej rodine je jasné, že má mimoriadnu výsadu – spoločnosť anjelov.

Keď sa jej pýtali, ako je možné, že ju navštevujú anjeli, odpovedala, že nevie. Ale hneď dodala: „Predpoklad pre toto poznanie majú úcta a láska k Bohu.“ 

Mechthild pokračuje: „Úcta k anjelom vzniká uznaním ich veľkoleposti a dokonalosti, tiež blízkym vzťahom s Bohom, silných stránok a sily. Aj keď si uvedomujeme, ako nás majú veľmi radi a naše duše obklopujú s láskou, lebo boli svedkami činu najväčšej lásky, aká kedy vôbec existovala – dobrovoľnej smrti Syna Božieho, poznajú tak cenu, ktorú Boh zaplatil za každú ľudskú dušu. Práve preto by sme mali na jeho počin odpovedať svojou láskou, byť pokornými nielen voči Bohu, ale aj voči ľuďom. Nie stále to však vieme. Nevieme možno ani to, že každý máme osobného anjela strážneho, ktorý je – napriek všetkému čo robíme (či dobro, alebo zármutok) – našim verným spoločníkom a priateľom na celý život. 

Trošku by sme ich spoznať predsa len mohli. Aspoň toto, si totiž zaslúžia... Vieme, že aj anjeli sú požehnanými duchmi, a požehnané je ich večné rozjímanie a uznanie Božej večnej lásky. Bytie každého anjela neba je rovnaké, pretože blaho každého anjela je dokonalé. Uznanie Boha nie je pre všetky úrovne rovnaká. 

Najvyšší „post“ majú archanjel Michael a archanjel Gabriel. 
Serafíni sú zahrnutí v stupni ich poznania, bola im daná Bohom, sú plní horúcej lásky. Blaženosť anjelov nemôže byť zvýšená, lebo je dokonalá, ale ich radosť – jasanie, plesanie a velebenie vzrastať môže. Jeho radosť narastá zakaždým, keď je anjel schopný odviezť dušu z plameňov očistca. Prečo? Lebo pociťuje nesmierne šťastie, že priviedol do neba ďalšiu dušu, ktorá bude neustále chváliť Pána za zásluhu jeho božskej lásky. Nekonečná radosť je u anjelov, keď majú istotu, že plody spásy, vykúpené  Drahocennou Krvou Ježiša Krista už pri svojich chránencov nebudú nikdy chýbať.“

Mechthild Thaller mala možnosť svojho anjela strážneho vidieť. Stál po jej boku a požiadal ju, aby sledovala akí sú odpudzujúci anjeli tmy. Videla aj anjelov ostatných osôb, najmä však tých, ktorí boli strážcovia jej kňaza i jeho priateľov. Mohla ich vidieť preto, lebo aj jej kňaz bol naklonený anjelom a ich spôsobom starostlivosti o svojich zverencov. 

Tu sú jej slová: „Celkový počet strážnych anjelov je tak nepredstaviteľne veľký, že sa nestane, aby anjel, ktorý svojho chránenca sprevádza do nebeskej blaženosti, sa vrátil späť na zem, aby prevzal službu nad niekým ďalším z budúcej generácie. Anjel strážny nás sprevádza na pozemskej púti a zostáva v našej blízkosti aj v nebi. Radosť anjelov strážnych zo vstupu ich chránencov do neba je vzrastajúca bez časového obmedzenia. Aj preto u nich nie je smútok, ak tí, čo strážia nešťastných ľudí, neuvidia veľkoleposť Boha. Radujú sa, lebo vedia, že Najvyšší je aj Bohom Spravodlivým. A tešia sa aj z toho, že sú priradení predovšetkým slúžiť Kráľovnej anjelov a preto s najväčšou radosťou chvália a velebia Božiu spravodlivosť. 

Musíme si uvedomiť, že Boh nás vo svojej dobrote skutočne tak veľmi miluje, že nám už v počiatkoch nášho bytia prideľuje anjela strážneho, ktorý sa stará o našu ochranu, a u anjela je to prejav najväčšej milosti, ak mu môže pomôcť pri takej úlohe, je to pre neho česť.

Ó, môj verný priateľ, milovaný brat, svätý anjel strážny, zdravím ťa tisíckrát v Ježišovom mene a ďakujem Bohu, ktorý ťa urobil tak krásnym, dobrým a silným.“

Mechthild prezradila svojmu duchovnému synovi, že anjeli sa objavujú v rôznych oblečeniach – ako to uviedla v denníku – ak sa zjavil v zelenej farbe, znamenalo to, že má očakávať utrpenie a nešťastie, ak bol však oblečený v tmavozelenej farbe, prichádzali utrpenia a kríže a ak bol oblečený do kňazského rúcha vyhlásil veľké milosti. Večer sa často zjavoval v hnedom plášti s palicou, aká sa užíva pri púti a to bol signál, že odviedla prácu hodnú lásky.

Čo pre ňu osobne znamenajú anjeli, ilustrujú jej slová v denníku z 3. januára 1907. „Dnes som sa uchýlila k anjelom a požiadala ich, aby vo svojej sláve pamätali na moje utrpenie. Potom som pred sebou uvidela anjela v nádhernej veľkoleposti. Sklonil sa ad mojou posteľou a povedal – Nie si sama. Pozri, bdiem nad tebou dňom i nocou a Pánovi prinášam tvoje vzdychy, slzy, ktoré si utieraš a slová modlitby. A tiež máš za spoločníka aj Gabriela, ktorý ti potrebnú prináša silu, aby si vydržala všetku horkosť, ktorá na teba útočí. – Potom som uvidela v blízkosti môjho anjela strážneho aj jeho spoločníka Gabriela. Bol oblečený v zelenom a na oblečení mu žiarili zelené kamene – diadémy. Môj anjel strážny bol v tmavozelenom oblečení. Posmutnela som, ale anjel ma utešoval: Chceš milovať Ježiša, ale milovať Boha celým srdcom dokážeš len skrze utrpenie. Maj odvahu!“

Keď Mechthild videla anjelov v ich žiarivej kráse zvolala: „Ach, akí ste krásni! Určite ste ale tisíckrát krásnejší, než sa mi môžete ukázať. Keby som mohla vidieť celú vašu krásu, mohla by som zomrieť.“

Jeden z nich jej odpovedal: „Áno, je to pravda, sme krásni, ale oveľa krajšia než sme my vo všetkej nebeskej nádhere, je čistá duša. Blaženosť svätých je oveľa krajšia ako naša, pretože im bolo dovolené trpieť pre Boha,“ píše vo svojom denníku 8. decembra 1906.

Poznámky mystičky v denníku z 24. mája 1907: „Dnes o piatej popoludní som videla anjela strážneho predstaveného seminárnej diecézy Rottenburg. Patrí k chóru „tróny“. Je to ohromujúci majestát, plný dôstojnosti a posvätného pokoja. Jeho oči sú obrátené smerom k nebu, k Ježišovi, večnému veľkňazovi, ktorý obetoval seba samého za nás. Jeho nádherné šaty a koruna odrážajú svetlo a jasnosť, pred ktorými musím zavrieť oči. On mi povedal, aby som do svojich denných modlitieb a utrpenia zahŕňala najmä seminár. Opýtala som sa ho, či tam bol už vtedy, keď v seminári pobýval môj spovedník. Odpovedal: ,Áno, v dome som som od jeho založenia. Poznám tvojich duchovných priateľov  zdravím ich v mene Božom. Sú súčasťou tých, ktorí mi majú priniesť radosť, ale zažil som smútok. Nikto na mňa nevolal a pritom som stále tu, aby som sa nepretržite modlil za dom a jeho obyvateľov – kňazov. Boh mi dal pritom toľko energie!"

22. júna 1907 sa dozvedela nasledovné: „Diabol práve pracuje na tom, aby v tajnosti dosiahol na duše... Je to práca, aby sa uvoľnila morálka a viera budúcich kňazov. Bude spochybňovaná existencia anjelov a znevážené uctievanie Panny. Úcta k nej bude považovaná za sentimentalitu a Nepoškvrnené počatie ako prehnanosť a hystéria vo viere. Dogme Nepoškvrneného počatia sa bude hovoriť zbožštenie Matky Božej a zvýši sa tak počet učiteľov a profesorov, ktorí budú vravieť o preháňaní v uctievaní Márie a svätých a veriaci sa vyzvú, aby sa obracali priamo k Bohu a nestrácali čas v detinskom a hlúpom uctievaní svätých vo svojich modlitbách.

Táto tajná bitka a skrytá práca satana trvá už niekoľko rokov. Neúnavne pracuje dokonca aj vo vašej diecéze. Diabol bude úspešnejší v dobe reformy. Svoju pozornosť venuje aj tým, ktorí sa snažia jeho plány zmariť, tí budú prenasledovaní až do konca. Otec B. bude musieť budúci rok dávať pozor, najmä pozorne vnímať úvahy študentov. Podal im jed, ktorý nie je poznaný (nie je to jed ako taký, ktorý je známy). Úbohý otec B., objavovať toľko ľahostajnosti vo viere a v opakovaných modlitbách bez toho, aby premýšľal nad tým, že sú takmer ateistické úvahy. Otec B. bol vybratý už od začiatku, aby mal v týchto ťažkých časoch podiel zodpovednosť na kňazskom seminári, mal by však byť pokojný, Božia milosť je s ním.“

Veľa informácií nám dávajú aj poznatky Mechthilde o deviatich zboroch anjelov, aj preto apeluje, aby sa každý deň uctievali nielen jednotlivé zbory, ale aj traja archanjeli Gabriel, Michael a Rafael. Poznanie, ktoré nadobudla sú príbuzné so znakmi s príbehom Vykúpenia a cirkevnej hierarchie. 

Poučné sú aj zápisy v denníku, kde opísala čo spôsobili anjeli v životoch svätcov a tiež aj ich vzťahy s úbohými dušami v očistci.

Takmer všetky záznamy v denníkoch potvrdzujú, že táto žena, mnohými katolíkmi uctievaná ako dobrá duchovná poradkyňa, bola skutočnou „dôverníčkou anjelov“ na zemi. Zomrela 30. novembra 1919.

Masima