%20(1).jpg)
Vidím skalnatú jaskyňu, v ktorej je lôžko z lístia naskladaného na hrubom ráme zo spletených vetví zviazaných rákosím. Musí byť pohodlné asi ako nástroj mučenia. V jaskyni je okrem toho jeden väčší kameň, ktorý vytvára stôl, a jeden menší, ktorý slúži ako sedadlo. Naproti stene, úplne vzadu, je ďalší, akýsi výčnelok vystupujúci zo skaly, ktorý, neviem, či prirodzene alebo trpezlivou a namáhavou ľudskou prácou, bol vyhladený a poskytuje povrch skoro hladký. Na tomto, zdá sa, priestrannom oltári je postavený kríž, zhotovený z dvoch vetví, zviazaných vŕbovými prútmi. Obyvateľ jaskyne okrem toho zasadil do štrbiny v zemi brečtan a viedol jeho vetvy tak, aby obklopili a objali kríž, zatiaľ čo vo dvoch hrubých vázach, ktoré sa zdajú byť vymodelované z hliny neskúsenou rukou, stoja plané kvetiny natrhané v okolí a priamo na upätí kríža v obrovskej mušli je ďalšia poľná rastlinka s malými pupencami, ktoré sú pred rozkvetom. Na úpätí tohto oltára je zväzok pichľavých vetvičiek a korbáč zo zauzlovaných povrázkov. V jaskyni je ešte sedliacky hrnček s vodou. Nič viac.
Úzkym, nízkym otvorom je vidieť v pozadí hory a podľa premenlivej svetelnosti, ktorú je možné v diaľke zahliadnuť, zdá sa, že je odtiaľ vidieť more. Ale nemôžem to tvrdiť doista. Previslé vetvy brečtanu, zimozelu a planých ruží, všetka obvyklá nádhera horských miest, splývajú cez otvor a vytvárajú akoby pohyblivý závoj, ktorý oddeľuje vnútro od vonkajška.
Vychudnutá žena, zaodetá hrubým, tmavým šatom, cez ktorý je prehodená kozia koža ako plášť, odhŕňa visiace vetvy a vchádza do jaskyne. Zdá sa vyčerpaná. Jej vek nie je ľahko určiť. Keby sa malo odhadnúť podľa zvädnutej tváre, dalo by sa odhadnúť nad šesťdesiat rokov. Keby sa malo posudzovať podľa vlasov, dosiaľ krásnych, hustých, zlatých, menej ako štyridsať rokov. Vlasy jej visia vo dvoch copoch cez ohnutý a vychudnutý chrbát a sú tým jediným, čo v jej úbohosti žiari. Žena bola iste krásna, pretože jej čelo je stále vysoké a hladké, nos dobre tvarovaný, oblý, pravidelný. Ale oči už nemajú lesk. Sú hlboko vpadnuté v očných jamkách a zdôraznené dvoma tmavými namodravými viečkami. Oči, ktoré hovoria o tom, že preliali mnoho sĺz. Dve vryté vrásky, akoby dve jazvy, sa tiahnu od očného kútika pozdĺž nosa a strácajú sa v onej charakteristickej vráske toho, kto mnoho trpel, vo vráske, ktorá od nosných dierok výrazne sa prehlbujúc ku kútikom úst. Na veľmi bledých a napnutých spánkoch sa rysujú azúrovo modré žily a bledo na ružovelo ústa skrivila únava smerom dole. Svojho času museli byť i tieto ústa nádherné, teraz sú odkvitlé. Krivka pier je podobná dvom visiacim zlomeným krídlam. Bolestné ústa.
Žena sa vlečie až k balvanu, ktorý tvorí stôl, a tam položí čučoriedky a lesné jahody. Potom ide k oltáru a kľaká si. Ale je tak vysilená, že pri tom skoro padne a musí sa podoprieť rukou o balvan. Modlí sa s pohľadom na kríž a slzy jej stekajú brázdou až k ústam, ktoré ich polykajú. Potom nechá spadnúť koziu kožu a ostáva vo svojej hrubej tunike a berie dutky a tŕňové vetvičky. Pritlačí trňové vetvičky okolo svojej hlavy a k svojim bedrám a bičuje sa povrazmi. Ale je príliš slabá, aby to konala. Nechá spadnúť dutky a opretá o oltár rukami a čelom, hovorí: „Už nemôžem, Rabboni, viac trpieť, pri vzpomienke na tvoju bolesť!“
Hlas sa mi dáva rozpoznať. Je to Mária z Magdaly. Som v jej kajúcej jaskyni. Mária plače. S láskou volá Ježiša. Nemôže viac trpieť. Ale milovať ešte môže. Jej telo strýznené pokáním už nevydrží námahu bičovania, ale srdce ešte vášnivo tlčie a stravuje svoje posledné sily milovaním. Ona miluje, zotrváva s čelom korunovaním tŕním a s tŕním okolo pásu, miluje a hovorí k svojmu Majstrovi v neustálom vyznaniu lásky a v obnovovaní úkonu bolesti.
Skĺzla čelom k zemi. Tá istá pozícia, ktorú zaujala na Kalvárii pred Ježišom položeného do Máriinho lona a v dome v Jeruzaleme, keď Veronika vysvetľovala svoj závoj, tá istá pozícia ako v záhrade Jozefa z Arimatie, keď ju Ježiš zavolal a ona ho poznala a adorovala. Ale teraz plače, pretože Ježiš tu nie je.
„Život zo mňa uniká, Majster môj. Budem musieť zomrieť, bez toho, aby som Ťa znovu videla? Kedy sa budem môcť oblažiť tvojou Tvárou? Moje hriechy stoja predo mnou a žalujú na mňa. Ty si mi odpustil a verím, že peklo ma nedostane. Ale aké omeškanie z uzmierovania, skôr než budem žiť z Teba! Oh! Majster dobrý! Z lásky, ktorú si mi preukázal, poteš moju dušu! Hodina smrti prišla. Pre svoju smrteľnú opustenosť na kríži posilňuj svoje stvorenie! Ty si ma zrodil. Ty. Nie moja matka. Ty si ma vzkriesil viac ako Lazára, môjho brata. Pretože on bol už dobrý a smrť mohla byť len očakávaním v tvojom Limbuse. Ja som bola mŕtva v duši a zomrieť znamenalo zomrieť naveky. Ježišu, do tvojich rúk zverujem svojho ducha! Je tvoj, Ty si ho vykúpil. Ako posledný zmier prijímam poznanie trpkosti tvojej smrteľnej opustenosti. Ale daj mi znamenie, že môj život poslúžil k uzmiereniu môjho hrešenia.“
„Mária!“ Ježiš sa zjavil. Zdá sa zostupovať z hrubého kríža. Ale nie je zranený a umierajúci. Je krásny ako ráno po Vzkriesení. Zostupuje z oltára a ide k tej, ktorá sa klania. Skloní sa nad ňou. Volá ju a pretože ona sa domnieva, že ten Hlas znie skrz jej duchovné zmysly, a s tvárou obrátenou k zemi nevidí svetlo, ktoré Kristus vyžaruje, On sa jej dotýka, kladie jej ruku na hlavu a berie ju za ramená ako v Betánii, aby ju zdvihol.
Keď ona cíti dotyk a rozoznáva onu ruku, vydá zo seba veľký výkrik. A pozdvihuje tvár premenenú radosťou. A opäť ju skloní, aby pobozkala nohy svojho Pána.
„Vstaň Mária. Som to Ja. Život uniká. To je pravda. Ale Ja prichádzam, aby som ti povedal, že Kristus ťa očakáva. Už nie je čakanie pre Máriu. Všetko je ti odpustené. Od prvého okamihu bolo odpustené. Ale teraz je viac než odpustené. Tvoje miesto je už pripravené v mojom Kráľovstve. Prišiel som, Mária, aby som ti to povedal. Nenariadil som anjelovi, aby to vykonal, pretože Ja vynahradzujem stokrát, čo som prijal, a Ja si pamätám, koľko som od teba prijal. Mária, prežime spoločne minulé chvíle.
Spomeň na Betániu. Bol večer po sobote. Chýbalo šesť dní do mojej smrti. Tvoj dom, spomínaš naň? Bol celý krásny v kvitnúcom páse svojho ovocného sadu. Voda spievala vo fontáne a prvé ruže obklopili svoje steny. Lazár ma pozval na svoju večeru a tam si obrala záhradu o najkrajšie kvety, aby si ozdobila stôl, kde tvoj Majster bude prijímať svoj pokrm. Marta sa neodvážila ťa kárať, pretože si pamätala moje slová (Lk 10,38-42) a hľadela na teba s jemnou závisťou, pretože ty si žiarila láskou, keď si behom prípravy prichádzala a odchádzala. A potom, Ja som prišiel. A ty, rýchlejšie ako gazela, predbehla si služobníkov, aby si otvorila mrežu so svojim obvyklým výkrikom, vždy podobným výkriku oslobodenej z väzenia. Vskutku Ja som bol tvoje oslobodenie a ty si bola oslobodená zajatkyňa. Apoštoli bolo so Mnou. Všetci. I ten, ktorý bol už ako zahnisaný úd na apoštolskom tele.
Ale prišla si ty, aby si zaujala svoje miesto. A nevedela si, že pri pohľade na tvoju hlavu sklonenú k pobozkaniu mojich nôh, i keď som videl tvoje úprimné oči, plné lásky, a zvlášť tvojho ducha, že Ja som zabudol na nepríjemnú pachuť, že mám po boku zradcu. Preto som ťa chcel mať na Kalvárii. Preto v záhrade Jozefovej. Pretože vidieť ťa znamenalo istotu, že moja smrť nebola bez účelu. A zjaviť sa ti bolo poďakovaním za tvoju vernú lásku.
Mária, ty si požehnaná, ktorá si nikdy nezradila, ktorá si Ma utvrdzovala v mojej nádeji Vykupiteľa, ty, v ktorej som videl všetkých spasených svojou smrťou. Zatiaľ čo všetci jedli, ty si adorovala. Pre moje unavené nohy si zaopatrila prevoňanú vodu a čistými a vrúcnymi bozkami si obdarovala moje ruky a ešte nespokojná, chcela si rozlomiť svoju poslednú vzácnu nádobu a pomazať Mi hlavu, upraviť Mi vlasy ako mamička a pomazať Mi ruky i nohy, aby všetko na tvojom Majstrovi voňalo ako údy posväteného kráľa... A Judáš, ktorý ťa nenávidel, pretože si teraz bola čestná a odmietala si svojou čestnosťou chute mužov, ťa káral... Ale Ja som ťa hájil, pretože ty si dovŕšila všetku lásku, lásku takú veľkú, že spomienka na ňu vstúpila so Mnou do agónie od štvrtku večera do deviatej hodiny...
Teraz tento skutok lásky, ktorý si Mi preukázala na prahu mojej smrti, Ja prichádzam na prahu tvojej smrti, odplácať tvoju lásku. Tvoj Majster ťa miluje, Mária. On je tu, aby ti to povedal. Nemaj strach, nemaj úzkosť z druhej smrti. Tvoje umieranie sa nelíši od umierania toho, kto prelieva pre Mňa svoju krv. Čo dáva mučeník? Svoj život z lásky k svojmu Bohu. Čo dáva kajúcnik? Svoj život z lásky k svojmu Bohu. Čo dáva milujúci? Svoj život z lásky k svojmu Bohu. Vidíš, že tu nie je rozdiel. Mučeníctvo, kajúcnosť, láska dokonávajú takú istú obeť a pre ten istý cieľ. V tebe teda, kajúcej a milujúcej, je mučeníctvo ako v tom, kto hynie v aréne. Mária, ja ťa predchádzam v sláve. Pobozkaj moju ruku a buď v pokoji. Odpočiň si. Je čas, aby si si odpočinula. Daj mi svoje tŕnie. Teraz je čas ruží. Odpočívaj a očakávaj. Žehnám ti, požehnaná.“
Spomeň na Betániu. Bol večer po sobote. Chýbalo šesť dní do mojej smrti. Tvoj dom, spomínaš naň? Bol celý krásny v kvitnúcom páse svojho ovocného sadu. Voda spievala vo fontáne a prvé ruže obklopili svoje steny. Lazár ma pozval na svoju večeru a tam si obrala záhradu o najkrajšie kvety, aby si ozdobila stôl, kde tvoj Majster bude prijímať svoj pokrm. Marta sa neodvážila ťa kárať, pretože si pamätala moje slová (Lk 10,38-42) a hľadela na teba s jemnou závisťou, pretože ty si žiarila láskou, keď si behom prípravy prichádzala a odchádzala. A potom, Ja som prišiel. A ty, rýchlejšie ako gazela, predbehla si služobníkov, aby si otvorila mrežu so svojim obvyklým výkrikom, vždy podobným výkriku oslobodenej z väzenia. Vskutku Ja som bol tvoje oslobodenie a ty si bola oslobodená zajatkyňa. Apoštoli bolo so Mnou. Všetci. I ten, ktorý bol už ako zahnisaný úd na apoštolskom tele.
Ale prišla si ty, aby si zaujala svoje miesto. A nevedela si, že pri pohľade na tvoju hlavu sklonenú k pobozkaniu mojich nôh, i keď som videl tvoje úprimné oči, plné lásky, a zvlášť tvojho ducha, že Ja som zabudol na nepríjemnú pachuť, že mám po boku zradcu. Preto som ťa chcel mať na Kalvárii. Preto v záhrade Jozefovej. Pretože vidieť ťa znamenalo istotu, že moja smrť nebola bez účelu. A zjaviť sa ti bolo poďakovaním za tvoju vernú lásku.
Mária, ty si požehnaná, ktorá si nikdy nezradila, ktorá si Ma utvrdzovala v mojej nádeji Vykupiteľa, ty, v ktorej som videl všetkých spasených svojou smrťou. Zatiaľ čo všetci jedli, ty si adorovala. Pre moje unavené nohy si zaopatrila prevoňanú vodu a čistými a vrúcnymi bozkami si obdarovala moje ruky a ešte nespokojná, chcela si rozlomiť svoju poslednú vzácnu nádobu a pomazať Mi hlavu, upraviť Mi vlasy ako mamička a pomazať Mi ruky i nohy, aby všetko na tvojom Majstrovi voňalo ako údy posväteného kráľa... A Judáš, ktorý ťa nenávidel, pretože si teraz bola čestná a odmietala si svojou čestnosťou chute mužov, ťa káral... Ale Ja som ťa hájil, pretože ty si dovŕšila všetku lásku, lásku takú veľkú, že spomienka na ňu vstúpila so Mnou do agónie od štvrtku večera do deviatej hodiny...
Teraz tento skutok lásky, ktorý si Mi preukázala na prahu mojej smrti, Ja prichádzam na prahu tvojej smrti, odplácať tvoju lásku. Tvoj Majster ťa miluje, Mária. On je tu, aby ti to povedal. Nemaj strach, nemaj úzkosť z druhej smrti. Tvoje umieranie sa nelíši od umierania toho, kto prelieva pre Mňa svoju krv. Čo dáva mučeník? Svoj život z lásky k svojmu Bohu. Čo dáva kajúcnik? Svoj život z lásky k svojmu Bohu. Čo dáva milujúci? Svoj život z lásky k svojmu Bohu. Vidíš, že tu nie je rozdiel. Mučeníctvo, kajúcnosť, láska dokonávajú takú istú obeť a pre ten istý cieľ. V tebe teda, kajúcej a milujúcej, je mučeníctvo ako v tom, kto hynie v aréne. Mária, ja ťa predchádzam v sláve. Pobozkaj moju ruku a buď v pokoji. Odpočiň si. Je čas, aby si si odpočinula. Daj mi svoje tŕnie. Teraz je čas ruží. Odpočívaj a očakávaj. Žehnám ti, požehnaná.“
Ježiš umožnil Márii, aby sa uložila na svoje lôžko. A svätica, s tvárou omytou plačom extázy, sa položila, ako jej Boh to chcel, a teraz sa zdá, že spí s ramenami skríženými na prsiach, so slzami, ktoré neprestávajú stekať, ale ústa sa usmievajú.
Posadí sa, keď sa jaskyňa rozžiari prenikavým iskrením skrze príchod anjela, prinášajúceho kalich, ktorý ukladá na oltár a ktorý adoruje. Tiež Mária, kľačiaca vedľa lôžka, sa klania. Už sa nemôže hýbať. Sily ochabujú. Ale je blažená. Anjel berie kalich a podáva jej ho. Potom vystupuje opäť do Neba.
Mária, ako kvet spálený príliš silným slnkom, sa skláňa s rukami doposiaľ skríženými na prsiach a padá na tvár medzi lístie lôžka. Je mŕtva. Eucharistická extáza jej preťala posledné vlákno, ktoré ju pútalo k životu.
zdroj: Maria Valtorta
