Plačúca Panna Mária v Syrakúzach

Apoštolovi Tomášovi Pán Ježiš povedal: "Pretože si ma videl, uveril si. Blahoslavení, kto nevideli, a (predsa) uverili!" Boh ale robí zázraky aj pre "neveriacich Tomášov"! A to nielen kedysi v ďalekej minulosti, ale robí ich doteraz. Jeden taký sa celkom nepochybne a overiteľne udial v roku 1953 na Sicílii v Syrakúzach. Pred očami tisícov svedkov, pred objektívmi fotoaparátov aj filmovej kamery, pred policajtami, lekármi a vedcami, pred komisiou odborníkov, ktorá na mieste úkaz zdokumentovala a odobrala vzorky na laboratórne analýzy ... Vďaka televíznemu vysielaniu a tlače sa správa o Madone, ktorej od 29. augusta 1953 po štyri dni tiekli ľudské slzy, okamžite rozletela do celého Talianska.

Keď pápež Pius XII. hovoril v roku 1954 o udalosti v Syrakúzach, označil ich za "slávne mesto". Dejiny Syrakúz začínajú v ôsmom storočí pred Kristom, kedy ich roku 734 založili kolonisti z gréckeho Korintu. Zo Syrakúz pochádza známe príslovie o Damoklovom meči. Mesto opakovane navštevoval jeden z najvýznamnejších gréckych filozofov, Platón. Tu sa narodil a zomrel matematik a fyzik Archimedes. Tri dni sa tu zdržiaval aj svätý Pavol pri svojej ceste do Ríma. V prvých kresťanských storočiach tu pre svoju vieru položila život rada kresťanských mučeníkov. Najznámejšia z nich je patrónka Syrakúz svätá Lucia, ktorá tu bola popravená okolo roku 304. Slávnu starovekú históriu mesta pripomína aj syrakúzska katedrála zasvätená svätej Lucii - vznikla prebudovaním pohanského chrámu bohyne Atény.

V čase svojho najväčšieho rozkvetu v staroveku žilo v Syrakúzach až 300 000 obyvateľov, podľa niektorých odhadov dokonca až pol milióna. V roku 1953 to bolo sedemdesiattisícové mesto, dnes majú Syrakúzy asi stodvadsaťtisíc obyvateľov.

So slávou a významom mesta kontrastuje prostota a obyčajnosť ľudí, v ktorých domácnostiach sa v roku 1953 začali odohrávať udalosti, kvôli ktorým sa Syrakúzy dostali na predné strany tlače. Boh si veľmi často vyberá pre mimoriadne veci úplne nenápadných a zdanlivo bezvýznamných ľudí ...

O ich svadbe rozpráva Mons. Giuseppe Bruno, ktorý ich oddával: "V sobotu 21. marca 1953 som mohol v našom farskom kostole v štvrti del Pantheon s radosťou požehnať sobášu dvoch veľmi jednoduchých stvorení (taliansky semplice creature)."
Snúbenci Angelo Iannuso a Antonina Giusto plánovali svoj sobáš už v decembri 1952, ale kvôli smútku pre úmrtie v rodine svadbu odložili. Mons. Bruno spomína na veľkú radosť, akú mal mladý pár zo svadobného daru, ktorý dostali od jedného zo svojich príbuzných - zo sadrového reliéfu Nepoškvrneného srdca Panny Márie. Jeho finančná hodnota bola pritom nepatrná: ako bolo neskôr doložené, bol kúpený krátko pred svadbou za 3500 lír v obchode, ktorý mal v Syrakúzach Salvatore Floresta na ulici Corso Umberto I č. 28.

Svoj spoločný život začali mladí novomanželia pod ochranou nebeskej Matky v dome č. 11 v ulici Via degli Orti di San Giorgio. Reliéf Nepoškvrneného srdca Panny Márie si zavesili nad manželskú posteľ. Antonina onedlho otehotnela. Jej tehotenstvo sprevádzali veľké komplikácie, ktoré viedli až k občasnému vážnemu zhoršeniu zraku. Napriek tomu nikdy neuvažovala o tom, že by mohla svoje nenarodené dieťa usmrtiť.
Niektoré pramene dokonca uvádzajú modlitbu, ktorú sa modlievala k Panne Márii: "Daj mi len milosť, aby som uvidela narodenie svojho dieťaťa. Potom so mnou urob to, čo je podľa Otcovej vôle." („Fammi la grazia di vedere solo nascere il mio bambino, poi fai di me secondo la volontà del Padre.“) V noci z 28. na 29. augusta bolo Antonine veľmi zle. Okolo tretej hodiny rannej úplne stratila zrak.

Ráno o 8.30 sa jej počas jedného zo záchvatov náhle zrak vrátil. S úžasom hľadela na reliéf Panny Márie, zavesený nad posteľou. Z očí Matky Božej stekali jedna za druhou veľké slzy. Pri vyšetrovaní celého prípadu vypovedala: "... zavolala som svoju švagrinú Graziu a svoju tetu Antoniu Sgarlata, ktoré boli u mňa, aby o mňa starali, a ukázala som na slzy. V prvom okamihu si mysleli, že sa jedná o halucináciu v dôsledku choroby. Keď som ale trvala na svojom, prišli k tomu malému obrázku a samy videli, že z očí Panny Márie vytekajú slzy. Niektoré kvapky stekali po tvári a dopadali na posteľ."

Ešte v priebehu rána sa tento jav s nepravidelnými prestávkami opakoval asi šesťkrát alebo sedemkrát. Do malého domčeka sa tlačili zástupy ľudí. Každý chcel túto neuveriteľnú vec na vlastné oči vidieť.

Sebastiano Di Pietro, jeden zo svedkov, neskôr vypovedal: "Mal som to šťastie na vlastné oči vidieť slzu, ktorá sa vytvorila v kútiku pravého oka, postupne sa zväčšovala a potom stiekla po tvári až k dolnej čeľusti a potom k brade ... Bol som tým veľmi pohnutý a mne samotnému začali tiecť slzy. Skoro som sa za to hanbil, že ma ostatní uvidia plakať. Ale potom som sa otočil a videl som, že všetci plačú ... "

Ktosi privolal políciu. Tak sa tiež aj policajti stali svedkami Máriinho plaču. Pri neskoršom skúmaní zázraku bolo zaznamenané aj ich svedectvo, ktoré potvrdili svoju prísahou.

Nasledujúce dva dni, 30. a 31. augusta 1953, začalo do ulice Via degli Orti di San Giorgio, kde manželia Iannusovi bývali, prichádzať také množstvo ľudí, že už nestačilo ani to, že zástup ľudí vchádzal do domu jednými dverami a vychádzal dverami susedného domu, v ktorom bývali príbuzní Iannusových. Bolo nutné vystaviť reliéf na stene domu.
Davy ľudí prúdili okolo neho od rána do včera. Plač Madony sa opakoval v kratších či menších prestávkach pred tisíckami svedkov. Ľudia osušovali slzy pomocou vreckoviek a ďalších kúskov látky. Správa sa šírila celým mestom. A prichádzali ďalší a ďalší ľudia, aby sa presvedčili. Ulica sa stala pre normálnu prevádzku neprechodnou.

Zástupy ľudí boli aj v susedných uliciach. Existuje bohatá fotodokumentácia, zachytávajúca udalosti a atmosféru týchto dní. Nie je veľkou nadsádzkou, keď sa povie, že svedkom udalosti bolo celé sedemdesiattisícové mesto.

Plač Panny Márie videli veriaci i neveriaci, obyčajní ľudia i členovia mestskej rady, policajti, lekári, vedci ... Nešlo o ukážkový prípad davovej halucinácie?

Vylučuje to nielen rozsiahla fotodokumentácia javu, ale aj filmový záznam, ktorý 30. augusta 1953 vydal syrakúzsky kameraman Nicola Guarino. Bol to druhý deň zázraku. Na filmových záberoch je vidieť, ako sa v kútiku jedného i druhého oka vytvára slza a jedna z nich potom steká po tvári Panny Márie.
Ak by chcel niekto spochybňovať svedectvo o plači Panny Márie ako davovú halucináciu, ktorej podľahli tisíce ľudí, naráža tu na problém: fotografický materiál davovým halucináciám podliehať nemôže!

Nemôžu byť ale filmový materiál a fotografie falzifikát? Nemôže ísť o trik? To vylučuje okrem iného aj svedectvá všetkých tých, ktorí Máriin plač videli na vlastné oči. To, čo je zaznamenané na filmových materiáloch, je to isté, čo videli po štyri dni tisíce ľudí.

Štvrtý deň od začiatku Máriinho plaču, tj. 1. septembra, dorazila na miesto odborná komisia. Jej poslaním bolo prípad zdokumentovať a odobrať vzorky. Tu je preklad prísažnej správy, s dátumom 9. septembra 1953 o jej činosti priamo na mieste: Dňa 1. septembra 1953 o 11-tej hodine z poverenia kancelára Arcibiskupskej kúrie v Syrakúzach Mons. Giuseppa Cannarelly sme sa odobrali do Via degli Orti číslo 11 do bytu pani Antonietty Giusto (ide o dom susediaci s domom Iannusových, patriacich ich príbuzným), aby sme preverili domnelý jav výtoku tekutiny z obrazu Madony. S pomocou agentov P. S. (Polizia di Stato čiže karabinierov), ktorí nám umožnili prejsť početným zhromaždeným davom pred domom, sme vstúpili do spálne, do ktorej prichádza svetlo z okna vedúceho do via Carso, kde už spomínaná pani na naše nabádanie otvorila skrinku zamknutú na kľúč, na ktorej konci bol prikrytý obrúskom umiestnený obraz Madony, zjavne zo zafarbenej majoliky, pripevnený na čiernom skle. 
Obraz bol už namočený na viacerých miestach tváre a poprsia. Preto sme ho najskôr dobre osušili vatou. Zostala len jedna kvapka na vnútornom kútiku ľavého oka, ktorá bola vzatá pipetou - 1/10 cm3. Nasledovne vytiekli z toho istého miesta ďalšie kvapky a boli zbierané. Kým sa obsah ukladal do sklenenej skúmavky, vychádzali z oka ďalšie slzy a zbierali sa do priehlbiny tvorenej rukou držiace srdce, odkiaľ boli ešte len vzaté. 
Počas odberu nebolo možné zabrániť, aby časť sĺz bola osušená prítomnými. Všetko bolo prinesené do laboratória, niečo viac ako 1 cm3 tekutiny. Jav trvajúci asi pätnásť minút od chvíle, kedy bol obraz vyňatý zo skrinky, sa už neopakoval, a nebolo teda možné mať iný materiál na overenie. 
Je potrebné poznamenať, že preskúmanie vnútorných kútikov očí pomocou lupy neodhalilo žiadnu štrbinu alebo nepravidelnosť povrchu glazúry. Časť, javiaca sa ako majolika, bola na obraze oddelená od čierneho skla, ktoré bolo ako opora, a bolo možné si všimnúť, že obraz je tvorený sadrou rôznej hrúbky asi od 1 do 2 centimetrov, nalakovaný rôznymi farbami zvonku a hrubo opracovaný zvnútra, kde predstavuje nepravidelný povrch bielej farby, ktorý v čase skúšok bol úplne suchý.

Podpisujú členovia poverenej komisie:

dr. Michele Cassola,

dr. Francesco Cotzia,

dr. ing. Luigi D'Urso

a farár Giuseppe Bruno.

V zápise sú tiež uvedení ďalší ľudia, ktorí neboli poverenými členmi komisie a nestvrzovali svoje svedectvo prísahou, ale boli prítomní šetrenia a odberu vzoriek: policajný komisár dr. Samperisi Nicolo, prof. Pasqualino da Florida, chemik dr. Bertin Roberto, policajný seržant P. S. Ferrigno Umberto, veliteľ posádky v Syrakúzach podplukovník Giovanni Grasso a dôstojník posádky podplukovník Carmelo Romano. Potom, čo komisia odobrala potrebné množstvo vzoriek, slzenie ustalo a už sa nikdy neopakovalo. Znamenie sa zavŕšilo ...

Bola určená komisia štyroch odborníkov, ktorá mala analyzovať odobratú vzorka tekutiny. Dvaja z členov komisie dr. Cassola a dr. Cotzia boli prítomní už pri odbere vzorky vo Via degli Orti, ďalší dvaja boli prizvaní: dr. prof. Leopoldo La Rosa a dr. Mario Marletta. Prítomný bol aj farár Giuseppe Bruno, pred ktorým členovia komisie svojej výpovede odprisahali.

Závery odborníkov potvrdili, že skúmaná vzorka na jednej strane obsahuje tie isté látky, ktoré sú obsiahnuté aj v ľudských slzách (sodík, chlór a proteíny). Komisia v závere vyhlásila: "Vzhľad a zloženie vedú k tomu, považovať skúšanú tekutinu za analogickú svojím zložením slznému ľudskému výlučku." Na druhej strane vzorka neobsahuje ani stopu po materiáloch, z ktorých je sadrový reliéf Panny Márie a jeho povrchová úprava - tj. karbonáty, sulfáty či železo. Je teda zrejmé, že nedochádzalo k priesaku tekutiny z hĺbky, pretože inak by v nej museli byť niektoré z uvedených materiálov aspoň v malom množstve obsiahnuté.
Slzy sa objavovali priamo na povrchu reliéfu, čo už predtým potvrdilo i jeho skúmanie priamo na mieste, ktoré neodhalilo žiadne trhlinky na povrchu materiálu, ktorými by mohli slzy presakovať.

Nasledovalo veľmi dôkladné cirkevné skúmanie celého prípadu. Z tisícov ľudí, ktorí boli svedkami udalostí, ich bolo celkovo 189 vypočutých pod prísahou a ich svedectvo bolo zaprotokolované so všetkými potrebnými formálnymi náležitosťami. Celá vec bola taká jednoznačná, že už 12. decembra 1953 mohli sicílski biskupi vydať toto vyhlásenie: "Biskupi Sicílie, zhromaždení včera na pravidelnej Konferencii v Bagheria (Palermo), vypočuli obsiahlu správu Mons. Ettora Baranziniho, arcibiskupa v Syrakúzach, týkajúcu sa slzenia obrazu Nepoškvrneného Srdca Panny Márie, ktoré sa opakovane udialo v dňoch 29., 30., 31. augusta a 1. septembra tohto roku v Syrakúzach (Via degli Orti č. 11), a potom, čo pozorne prediskutovali príslušné svedectvá podľa pôvodných dokumentov, došli jednomyseľne k úsudku, že skutočnosť slzenia nemožno spochybniť."

Reliéf Panny Márie je dnes uchovávaný v novovybudovanom kostole Santuario della Madonna delle Lacrime, ktorý sa stal dominantou súčasných Syrakúz.

V malom dome na Via degli Orti di San Giorgio 10 bola vybudovaná kaplnka. Udalosť pripomína aj pamätná doska na dome.

Niekto sa môže opýtať: A aké je posolstvo Panny Márie v Syrakúzach?
Odpoveď je jednoduchá: "Keď sa matka nad svojimi deťmi rozplače, je to už samo o sebe veľmi výrečné!"

Udalosť v Syrakúzach je nielen divom, ktorý otriasol neverou mnohých ľudí, ktorí predtým vieru stratili, ale aj znamením k zamysleniu pre tých, ktorí sú presvedčení, že vieru majú a podľa nej žijú. A sú so sebou, možno až príliš, spokojní ...

Masima