%20(1).jpg)
Matka Magdaléna, žijúca v kláštore Dys pri Lubline v Poľsku, sa vyznačuje neobyčajnou horlivosťou za duše. Aj vo svojom pokročilom veku je duchovne svieža a v pamäti má mnoho spomienok. Jednou z nich je aj jej nasledujúci príbeh.
„Keď som raz ako malé dievčatko išla na prechádzku so svojím otcom a pozerala som sa hore k nebu, uvedomila som si, že naše kostolné veže sa nelíšia len tvarom, ale že majú aj rozdielne kríže. Niektoré mali len jedno priečne rameno, iné zase dve. A ako to už u malých detí býva, na všetko sa dožadujú odpovede, všetko chcú mať vysvetlené. Môj otec mi povedal, že jeden je kríž katolíkov a ten druhý je kríž ortodoxných kresťanov. Hoci som bola ešte malá, vnímala som už vtedy čosi z bolesti rozdelenia kresťanských cirkví. A od toho času som sa vo svojom ešte detskom srdci začala modliť za jednotu oboch bratských cirkví. Až podnes zostala vo mne táto túžba po zmierení a po jednote živá a som ochotná ponúknuť Bohu za to i svoj život.“
„Keď som raz ako malé dievčatko išla na prechádzku so svojím otcom a pozerala som sa hore k nebu, uvedomila som si, že naše kostolné veže sa nelíšia len tvarom, ale že majú aj rozdielne kríže. Niektoré mali len jedno priečne rameno, iné zase dve. A ako to už u malých detí býva, na všetko sa dožadujú odpovede, všetko chcú mať vysvetlené. Môj otec mi povedal, že jeden je kríž katolíkov a ten druhý je kríž ortodoxných kresťanov. Hoci som bola ešte malá, vnímala som už vtedy čosi z bolesti rozdelenia kresťanských cirkví. A od toho času som sa vo svojom ešte detskom srdci začala modliť za jednotu oboch bratských cirkví. Až podnes zostala vo mne táto túžba po zmierení a po jednote živá a som ochotná ponúknuť Bohu za to i svoj život.“
Magdaléna chodila do školy vo Varšave, vo svojom rodnom meste. Keď Hitler vypovedal Poľsku bleskovú vojnu, stalo sa v jej živote čosi, čo očividne svedčí o nadprirodzenom zásahu Panny Márie, ktorá ju zachránila pred veľkým nebezpečenstvom.
„Bolo to v roku 1939, mala som práve 16 rokov a v Poľsku sa stále silnejšie prejavovala moc národného socializmu. Bolo nariadené, že každý je povinný nosiť so sebou občiansky preukaz, aby v prípade potreby mohol preukázať svoju totožnosť. V ten pamätný deň som mala veľmi naponáhlo. Moja matka bola chorá na srdce a jeden jezuita, páter Sliwinski, chcel za ňu odslúžiť svätú omšu. Rýchlo som si vzala maminu kabelku, boli v nej peniaze na cestovné lístky, a vydala som sa na cestu k električke, ktorá ma mala zaviezť ku kostolu neďaleko varšavskej katedrály.
Pred zastávkou Wilenski električku zastavili príslušníci gestapa a všetkým cestujúcim stroho a hrubo prikázali vystúpiť. Stáli tam tri nákladné autá, pripravené na prevoz ľudí.
Cítila som nebezpečenstvo a v úzkosti som sa začala modliť. Počas vystupovania som nervózne, celá rozrušená hľadala občiansky preukaz. No v maminej kabelke som ho nevedela nájsť. Pohľad mi mimovoľne padol na reklamný stĺp na druhej strane ulice, kde bolo veľkými písmenami napísané: ‚Pristihnutí bez dokladov budú potrestaní smrťou!‘ Zúfalo som sa naďalej prehrabávala v kabelke s nádejou, že tam nájdem môj krstný list, aby som sa mohla preukázať aspoň ním.
Vtom podišiel ku mne jeden gestapák, vytrhol mi kabelku z ruky a sám sa v nej začal prehrabávať. Odrazu sa zarazil a zdalo sa, akoby sa bol celkom upokojil. Opatrne vybral z kabelky obrázok Nepoškvrnenej a pritom hrubým hlasom mrmlal: ‚Hm, Mária!‘ A tu ma rozhodne schmatol za rameno, z auta ma vysotil späť do električky a sprievodcovi prikázal: ‚Pokračuj v ceste, ale rýchlo!‘
Štyri zastávky – od spomínanej zastávky Wilenski až po Castello – išla električka bez zastavenia. Tak som došla ešte včas na svätú omšu. Ale to, pred čím ma Panna Mária vtedy zázračne zachránila, som sa dozvedela až oveľa neskôr.“
Keďže počas druhej svetovej vojny bola situácia veľmi zlá, Magdaléna zmaturovala tajne. Hneď potom chcela nasledovať túžbu svojho srdca a vstúpiť do kláštora. No jej rodičia si priali, aby začala študovať medicínu a aby sa z nej stala internistka.
Počas vysokoškolského štúdia zažila mladá medička ďalšiu zvláštnu príhodu. „Cez vojnu som spolu aj s mojím bratom pomáhala poľským vojakom, pravdaže tajne. Preto sme mali kvôli istote doma schovanú pištoľ. Jednej noci som však vo sne počula hlas Panny Márie, ktorá ma vyzvala: ‚Daj tú zbraň preč!‘ Presvedčená o pravosti sna som túto radu poslúchla hneď ráno, len čo som sa zobudila. A práve v tento deň prehľadali gestapáci celý náš dom; hľadali zakázané zbrane. Ja som si vtedy s vďačnosťou uvedomila, že Panna Mária mi očividne už po druhýkrát zachránila život, ba teraz zachránila život aj členom mojej rodiny.“
V roku 1943, po zničení Varšavy nemeckými oddielmi, sa presťahovala Magdaléna so svojou rodinou do západného Poľska, do Poznane, kde ukončila štúdium medicíny a ako čerstvo diplomovaná lekárka si našla prácu na oddelení prvej pomoci. Pomoc tejto veľmi schopnej a k tomu aj nábožnej lekárky veľmi často vyhľadávali sestry karmelitánky z mesta. Čo sa Magdalény týka, medzi sestrami sa cítila hneď ako doma a o krátky čas potom aj ona sama vstúpila do karmelitánskeho kláštora v Poznani.
Už od začiatku si všetci všimli veselú horlivosť, s ktorou sestra Magdaléna zvládala všetky práce. A tak ju všade radi videli – či to bolo na oddelení chorých, na vrátnici, alebo v kuchyni. Stále častejšie sa stávalo, že mladá karmelitánka pre obetavú službu svojim spolusestrám chýbala na spoločnej modlitbe. Hoci vedela, že každý skutok lásky má veľkú hodnotu, práve táto horlivá služba a situácia, v ktorej sa nachádzala, bola príčinou jednej veľkej skúšky. Nevstúpila náhodou do kláštora preto, aby tu viedla kontemplatívny život? Keď je tu v kláštore tak veľa práce pre ňu ako lekárku, nebolo by potom lepšie vrátiť sa späť do sveta a tam založiť nemocnicu podľa kresťanských zásad? Táto skúška – opustiť kláštor a otvoriť nemocnicu bola stále silnejšia. Ani jej spovedník nebol proti tejto túžbe, ktorá mohla byť inšpirovaná Bohom.
Keď neskôr musela sestra Magdaléna kvôli ťažkému zápalu pľúc odísť na zotavenie do kláštora vo Varšave, bola rozhodnutá, že sa už nikdy nevráti do svojho rehoľného domu.
Tu však zasiahla Panna Mária a dala sestre Magdaléne jasné znamenie: „Vo sne som sa videla opäť v tej električke a potom na jednom z troch nákladných áut, do ktorého ma vtedy vsotili príslušníci gestapa. No tentoraz ma nevrátili naspäť do električky, ale spolu s mnohými inými zadržanými som sa dostala na jedno veľké, rozsiahle priestranstvo. Prikázali nám, aby sme vystúpili. Prešli sme – strážení esesákmi s guľometmi – cez veľkú bránu, nad ktorou bol nápis: ‚Práca oslobodzuje‘. Za touto bránou som videla samé baraky. V jednom z nich – určenom pre ženy – bolo množstvo priční. Zrazu som vedľa seba uvidela stáť Pannu Máriu. Zaviedla ma pred jednu z tých drevených priční a povedala mi: ‚Toto malo byť tvoje miesto! Zachránila som ťa a ty sa teraz nechceš vrátiť do kláštora v Poznani?‘ Nasledujúci deň som sa vrátila do Poznane a Prozreteľnosť nám čoskoro dala vedieť, prečo ma Panna Mária chcela mať práve tu. Medzičasom sa totiž rozhodlo, že otvoríme nový karmelitánsky kláštor v Bydhošti (Bydgoszcz). Kongregácia dala našej predstavenej a mne úlohu, aby sme práve tam začali s novým pôsobením.
Ako veľmi som sa – vďaka tejto situácii – naučila, že je oveľa dôležitejšie plniť Božiu vôľu než pôsobiť – zdanlivo plodne a úspešne – podľa svojho vlastného zámeru a výberu. Túto skúsenosť som nutne potrebovala, aby som potom – po niekoľkoročnom pôsobení v Bydhošti – za veľmi ťažkých podmienok založila karmelitánsky kláštor v Kyjeve, v hlavnom meste Ukrajiny.“
Keď prišla Matka Magdaléna v roku 1991 s prvými sestrami do Kyjeva, čakali tam na ňu nepredstaviteľné ťažkosti a problémy nielen zo strany komunistických úradov i samotných obyvateľov, ale aj v dôsledku atómovej katastrofy v Černobyle.
V roku 1992, rok po svojom príchode, Matka Magdaléna rozprávala: „Zo začiatku som si pripadala ako Dávid pred Goliášom. Proti nám, niekoľkým poľským karmelitánkam, ktoré nechceli nič iné len priniesť kresťanskú vieru, stál ateistický komunizmus skutočne ako mocný nepriateľ. Bolo mi jasné: jediným kameňom, ktorým tohto Goliáša určite porazím, je Panna Mária. Všetkým naokolo sme rozdávali zázračné medaily, pripevnili sme si ich aj na naše okná a dvere ako ochranu pred zlodejmi a výtržníkmi a zakopali sme ich aj na pozemku, kde sme chceli neskôr postaviť ‚poriadny kláštor‘. Zatiaľ sme totiž boli prechodne ubytované v jednom starom roľníckom dome. Každú voľnú minútu sme sa modlili ruženec a pred krížom v našej záhrade sme často obnovovali svoje zasvätenie Panne Márii.“
Dnes žije v kyjevskom karmelitánskom kláštore 13 sestier. Matka predstavená a niekoľko sestier pochádzajú už z Ukrajiny.
