%20(1).jpg)
Sestra Mariam, ako Ježišova snúbenica, bola podobne ako On, pokúšaná diablom 40 dní a nocí. U nej sa však jednalo o skutočnú posadnutosť, ktorá jej bola predpovedaná, aby obetovala svoje bolesti za cirkev a spásu duší. Ovládnutie tela diablom trvalo od obeda 26. júla do 4. septembra 1868 na Karmeli v Pau.
Satan si od Boha vyžiadal dovolenie skúšať novicku ako novodobého Jóba. Jej telo sa malo po štyridsať dní nachádzať v stave posadnutosti. (Posadnutosť nie je absolútnym zlom, iba hriech je skutočným zlom. Posadnutosť ja pre toho, kto ju musí vytrpieť, strašným utrpením, ktoré sa však môže premeniť v najväčšie dobro jeho duše, z ktorého sa bude radovať a za ktoré bude ďakovať Bohu po celú večnosť. Častejšie sa jedná o skúšku než o trest. Boh často dovolil, aby táto skúška zasiahla práve tie najnevinnejšie duše... A. Saudreau, Podivuhodné fakty o duchovnom živote, 1908)
Túto posadnutosť oznámila oznámila sestra Mariam dávno vopred. V oktáve Panny Márie Karmelskej sa jej zdalo, že ju Pán Ježiš zaviedol do temného väzenia: „Ja ťa vidím a to stačí,“ povedal jej Pán, „zostaň tu a nič nehovor.“
Panna Mária ju zasa ponorila do jazierka, obklopeného zo všetkých strán hadmi a povedala: „Som tvoja matka, to ja som ťa vložila do tejto vody. Nehýb sa. Neuvidíš ma, ale budem nad tebou bdieť.“
... sestra Mariam videla, ako sa k nej blíži akoby temný otvor, do ktorého mala vstúpiť. V nedeľu ráno znovu uvidela veľký kríž – ktorý jej večer predtým dal Pán – ako sa k nej blíži a padá na jej rameno. O desiatej hodine uvidela akúsi čiernu schránku, do ktorej mala byť zatvorená. Ešte dve hodiny a podivuhodná posadnutosť mala začať.
„Musím poraziť deväť kráľov a deväť národov,“ povedala novicka v extázi, „než vystúpim na vrchol hory, kde sa stretnem s Ježišom.“ Naznačila tým, že do nej pri posadnutosti vstúpi deväť légií démonov.
Nastala určená hodina – ručička na ciferníku došla k dvanástke. Tvár sestry Mariam od Ukrižovaného potemnela, končatinami prebehol ľahký otras – práve do nej vošiel démon.
„Čo to trepete?“ zakričal ústami posadnutej keď počul, ako sestry recitujú modlitbu Anjel Pána. „Ste také hnusné!“ šmaril ruženec na zem so slovami: „Čo sú to za hlúposti?“
„Si hlúpa?“ obrátil sa na jednu sestru, ktorá pobozkala svoj kríž. „Bozkáš kus dreva.“
„Je to Ježiš,“ odpovedala sestra, „je to Boh.“
„Žiadny Boh nie je!“ Satan zavyl.
Posadnutá začala do seba búšiť a dožadovať sa noža, aby mohla vyrezať tie zlé znamenia (stigmy).
Po chvíľke vstala a zamierila k dverám od klauzúry: „Rýchlo, rýchlo!“ kričala. „Poďte všetky za mnou, poďte do sveta, preč z toho zlého domu, poďte si užiť pozemské rozkoše!“
Keď zbadala prevorku, spustila: „Čo je to za babu? Tú nepoznám.“ Zazvonil zvon, ohlasujúci silentium, veľké mlčanie. Sestra Mariam začala hovoriť ešte viac a ostatné povzbudzovala, aby ju nasledovali. Sestry, ktoré ju mali strážiť sa snažila odohnať, zatiaľ čo tie, ktoré potrebovali odísť za svojimi povinnosťami, sa snažila zadržať. Hlavne všetkým doporučovala, aby nerobili nič z toho, čo povedala tá baba (prevorka).
Táto prvá légia démonov prehlásila: „My nie sme zlí, my nie, my sme iba babráci. Tí, čo prídu po nás, budú oveľa horší. Tento týždeň nám Vládca (Boh) nariadil poslúchať tie dve babizne (prevorku a novicmajsterku). Budúci týždeň bude treba kňaza, aby počúvli tí, čo prídu. Tretí týždeň nás skrotia už iba fialové rukávy.“ (biskup)
Pretože démoni neprestávali hľadať spôsob, ako novicku zabiť, sestry ju nenechávali samotnú ani na okamih. Cez jej protesty ju dotiahli na duchovné cvičenie, ktoré dával otec Manaudas, predstavený kňazského seminára v Bayonne. Božie slovo diabla vytáčalo na najvyššiu mieru, často kazateľa prerušoval, zvlášť keď ho okrikoval.
„Nie, nie! Nič z toho nie je pravda! Ten dedko klame, zničím ho!“ a svoje vyhrážky sprevádzal výrečnými gestami.
Kňaz si z toho kriku nič nerobil. Na konci duchovných cvičení prinútil posadnutú pod poslušnosťou prísť až k mreži a démonovi nariadil, aby z jej tela vyšiel. Démon sa držal silne, ale nakoniec musel počúvnuť.
... Behom prvého týždňa oznámila légia démonov dopredu všetko, čo sa malo stať až do konca zápasu. Priznali, že nemôžu vysloviť slovo „štvrtok“ kvôli ustanovení eucharistie a že majú zakázané združovať sa vo štvrtok a v piatok večer, kvôli tajomstvu vykúpenia.
„Každý večer skladáme šéfovi účty z našich víťazstiev. Ten, kto ich má na konte najviac, je ďalší deň naším kráľom.“
Tento duch nenávisti sa predovšetkým snažil pripraviť posadnutú o život. Raz sa jej podarilo utiecť sestrám z dohľadu a z niekoľkometrovej výšky sa vrhla do nádrže s vodou. Pádom sa mala, ak už nie zabiť, aspoň vážne zraniť. Mariam ale aj tak nemala žiadne, ani najmenšie zranenie vďaka ochrane Panny Márie, ako bol neskôr diabol nútený priznať.
Zápas trval celý týždeň. Presne podľa predpovede, bola v nedeľu oslobodená, mohla ísť k spovedi a prijímaniu. „Bola som v nejakom čiernom mori,“ povedala, „teraz môžem aspoň trochu zdvihnúť hlavu, ale i tak pred sebou stále vidím to isté more, ktoré sa stále viac a viac približuje. Nemám žiadny dobrý pocit, i keď som po prijímaní.“
Otec Manaudas si vyžiadal, aby s ňou mohol hovoriť, zišla teda do hovorne, aby si vypočula jeho povzbudenie a rady. Ale slovo Božie do jej duše nepreniklo, stále sa utápala v rovnakom smútku. Odobrala sa do chóru recitovať liturgiu hodín.
O ôsmej, keď sa dospelo k mariánskej antifóne, vyšlo z nej zavytie – légia sa opäť vrátila do jej tela. Bol to strašný útok. Táto prvá légia ju opustila až o trištvrte na dvanásť.
Ježišova vyvolená mala na oddych iba štvrťhodinku, na poludnie do nej vstúpila druhá légia. Ihneď bolo jasné, že títo noví sú mocnejší a zlostnejší než predchádzajúci démoni. Napriek tomu sa otcovi Manaudasovi podarilo Mariam, v mene Ježiša Krista, na pár chvíľ oslobodiť, takže po ňom mohla opakovať niekoľko úkonov odovzdanosti a lásky. Deň bol náročný, upokojiť ju dokázal iba škapuliar matky Elie (prevorka).
O tretej sa stíšila. Využila to, aby prejavila lásku Bohu a svojim spolusestrám: „Môj Bože, stále chcem trpieť, len aby si bol spokojný.“ A s veľkou nehou k spolusestrám dodala: „Som taká úbohá, nezaslúžim si, aby ste pre mňa niečo robili. Ste priveľmi dobré. Cítim, že sa za mňa modlíte, že sa za mňa všetci modlia.“
Ježiš síce vydal telo sestry Mariam Satanovi, ale zakázal mu čokoľvek povedať alebo urobiť proti čistote. Keď sa pri jednom zvlášť silnom záchvate objavila časť jej nôh, démon okamžite kričal: „Zakryte malú Arabku! Vládca nám zakázal čokoľvek podniknúť proti cudnosti, pretože proti nej sama nikdy nezhrešila. My môžeme usilovať iba o jej smrť.“
„Tá hnusná malá Arabka, zničím ju!“ povedal tiež Satan. „Chcel som ju zaškrtiť už v matkinom lone. Čím je staršia, tým mám väčšiu zlosť, hlavne kvôli jej znameniam (stigmám). Dajte mi jedno jej oko, alebo jeden jej prst a naplním jednu vašu celu zlatom.“
... v krátkych a vzácnych okamihoch oddychu, kedy ju Satan na Boží príkaz nechal tak, sestra Mariam dojemne vzlykala: „Trpieť až do konca sveta, môj bože, pokiaľ je to tvoja vôľa! Stále znášať všetko čo si praješ! Neprajem si nič iného, než aby som sa ti páčila. Ježišu, daj, aby som splnila tvoju vôľu!“
Takáto hrdinskosť diabla ešte viac rozbesňovala. Kričal, vyl, zvíjal sa, preklínal. Pohľad na kňaza ho privádzal do nepríčetnosti: „Dajte mi jediný vlas z malej Arabky a odídem,“ povedal otcovi Manaudasovi.
„Ja nie som nič,“ odpovedal kňaz, „jej jediným Pánom je Spasiteľ. Bez Božieho zvolenia nespadne z jej hlavy ani vlas.“ Taká pokora démona umlčovala.
V piatok druhého týždňa posadnutosti Satan odmietol poslúchnuť: „Nepodrobím sa! Ani v mene poslušnosti, dokonca ani v mene Ježiša Krista. Nikto nemá právo mi rozkazovať. Ja som pán! Malú Arabku zničím.“
„Je pravda, že sme nič, iba hriešnici, ale som kňazom Ježiša Krista: v mene Ježiša Krista ti prikazujem poslúchnuť!“ kňaz sa v prostrácii vrhol na zem, rovnako aj všetky sestry.
Satan bol porazený. Sám priznal: „Tisíc takých ako vy by ma nepremohlo, ale ten úkon pokory ma zbavil všetkej moci!“
Pán donútil diabla, aby ústami posadnutej odhalil úskoky, akými strháva do záhuby rehoľné osoby: „Spôsobil som pád jednej rehoľníčky v Anglicku, od predvčerajška je naša. Obyčajná taktika, ako sa zmocniť duše zasvätenej Bohu je pokúšať ju v malých veciach. Podarilo sa nám, aby si myslela, že ju predstavená nemá rada toľko, ako iné sestry. Žiarlivosť, ktorú kvôli tomu pociťovala ju dohnala k tomu, aby tajne napísala niekoľko listov von do sveta. Nakoniec zatúžila odísť z kláštora, aby sa mohla vydať. Koľko duší v kláštore chytíme tak, že im vsugerujeme myšlienku, že si ich nikto neváži, že ich nikto nemá rád! Ďalšie získame cez ich zvedavosť, že chcú všetko vidieť o poznať. Pokiaľ by tie, či predniesli tie tri hnusné slová (tri sľuby), chodili za babou (predstavenou) a urobili všetko čo im povie, je pre nás všetko stratené. Keď v nej ale vidia iba tvora a poslúchajú ju iba preto, že ju majú rady, nič nie je stratené. Zvíťaziť nad dušou, čo predniesla tie tri hnusné slová, znamená pre nás viac než vládnuť celému mestu.“
... démoni týrali jej telo všetkými spôsobmi. Spasiteľ sľúbil Satanovi, že mu sestru Mariam vydá, keď sa mu ju podarí prinútiť – až bude pri zmysloch – aspoň raz povedať: „Pane, už dosť utrpenia!“
Pekelník si počínal, akoby si bol svojím víťazstvom istý. Štyridsaťkrát sa pokúsil donútiť ju vysloviť tie slová, so všetkou zúrivosťou. Štyridsaťkrát jeho statočná obeť zvolala, keď prišla k sebe: „Len viac utrpenia, pre teba, Ježišu!“
Satan si potom vyžiadal ďalšie tri pokusy, aby ju prinútil povedať aspoň jedinké slovo – trpím. Vládca mu dovolil sedem pokusov. A Satan bol znovu porazený. Navzdory všetkému, čo musela pretrpieť, Mariam sedemkrát zvolala: „Plačem, Ježišu, že pre teba netrpím dosť.“ Tieto nepretržité víťazstvá novicky Satana čím ďalej, tým viac oslabovali a pokorovali.
Tiež pribúdalo viac a viac duší, ktoré sestra Mariam svojím predlhým a strašným mučeníctvom vyslobodila z očistca.
Diabol dokonca Vládcu začal zaprisahávať, aby ho nechal odísť, ku svojej hanbe priznal, že už nemá odvahu tento západ predlžovať.
Pán mu odpovedal: „Vyžiadal si si, aby si jej telo mohol ovládnuť na štyridsať dní, neodídeš teda skôr než po štyridsiatich dňoch.“
... Navzdory predchádzajúcim neúspechom satan znovu požiadal Ježiša, aby sme päťkrát skúsiť donútiť sestru Mariam povedať: „Už nemôžem hovoriť.“ Vládca mu to dovolil.
Zápas vypukol v určenú hodinu. Na obeť položili kúsok sutany Pia IX. „Zložte to!“ zareval démon. „To je z toho bieleho ničomníka!“ Ale z obete sa mu nepodarilo vyraziť ani najmenšiu sťažnosť.
A predsa ten ľstivý duch nechcel vzdať. Žiadal na Pánovi dvadsať pokusov, aby sestru prinútil povedať: „Trpím, dusím sa!“
„Dovoľujem ti to skúšať tridsaťkrát,“ odpovedal mu Ježiš. Stovka démonov ju začali mučiť hrozným spôsobom – celé jej telo bolo zbité.
„Odvahu,“ démoni sa vzájomne povzbudzovali, „dostaneme ju, donútime ju povedať Trpím, zbijeme to telo, zničíme ho!“
Rany boli hlbšie, obeť začala z úst chrliť prúdy krvi. Légia démonov ničila, besnela, rúhala sa.
Mariam po útoku povedala: „Teraz budem chváliť Boha. Buď pochválený, môj Bože!“
Tretí útok bol ešte silnejší, diabol vrieskal ako nikdy a týral obeť čím ďalej, tým viac. Príval bolestí a rúhania sa zvyšoval až do konca tridsiateho útoku. Víťazstvo bolo na stále na strane Mariam.
Boh toto tridsaťnásobné víťazstvo odmenil – tridsať duší hriešnikov, ktorí zomrel deň potom, čo sa vďaka statočnému mučeníctvu novicky zmierili s Bohom, ju prišlo pozdraviť a poďakovať.
Tiež svätí, Panna Mária i sám Ježiš ju povzbudzovali a utešovali svojou vzácnou prítomnosťou.
... Na ďalší deň začal posledný zápas. Skôr než mal Satan z tela Mariam odísť, božský Majster mu dovolil, aby na ňu podnikol sto ďalších útokov, pokiaľ sa aspoň trochu neposťažuje.
Po deväťdesiatom prvom útoku Satan povedal: „Priznávam so všetkými svojimi, že neznášame milosrdnú lásku, pokoru a poslušnosť.“
... Blížil sa koniec strašného súboja. „Počkajte, počkajte,“ povedal démon, „možno, že až príde Lucifer, vymačká z nej nejakú sťažnosť.“
„Náš šéf z pekla skoro nikdy nevychádza. Až bude prechádzať telom Arabky, natoľko ho rozpáli, že sa ho nebudete môcť dotknúť ani končekom prstu – až do tej doby, dokiaľ telom neprejde Vládca, aby ho uzdravil.“
Železná posteľ, na ktorej sa statočná obeť nachádzala od začiatku zápasu, bola natoľko zničená, že novicku radšej preniesli na inú.
O trištvrte na dvanásť diabol zakričal: „Ustúpte, Lucifer prichádza! Kto zostane veľmi blízko Arabky, toho spáli!“
Otec Manaudas a sestry cúvli. Po nejakej chvíli videli, ako tvár s ruky sestry Mariam sčerveneli ako od ohňa a potom celkom sčerneli. Z celého jej tela vychádzal dym a bolo cítiť zápach síry. Sestra sotva dýchala. Potom sa začali ozývať výkriky prenikavejšie než piskot lokomotívy, narátali ich devätnásť. To bol koniec zápasu. Statočnej obeti sa ukázalo nebeské zjavenie, aby ju potešilo, skoro však zmizlo. Novicka v tú chvíľu pocítila všetku bolesť, nemohla urobiť žiadny pohyb, ani nič vysloviť. Ústa sa jej otvárali ako umierajúcemu. Otec Manaudas sa k nej sklonil, ako keby chcel zachytiť jej posledný dych. Bolo poludnie – hodina, kedy pred štyridsiatimi dňami začala jej posadnutosť.
„Tri najmocnejšie zbrane proti nám sú milosrdná láska,
pokora a poslušnosť.“
Masima
zdroj: upravené podľa Pierre Estrate - Miriam, malá Arabka
