Ožívalo v nej Ježišovo umučenie - Terézia Neumannová

1. septembra 1939 začala 2. svetová vojna. Nemci vtrhli do Poľska, aby potom postupne okupovali Európu. Aby vojakom Tretej ríše nič nechýbalo, bolo treba zefektívňovať prídel potravín občanom. Potravinové lístky určovali prídel potravín pre každého. Jedna jediná občianka nedostávala potravinové prídelové lístky. Ona totiž nič nejedla ani nepila. Namiesto potravinových lístkov dostávala dvojitý prídel mydla, pretože každý týždeň musela prať posteľnú a osobnú bielizeň, ktoré bolo zakrvavené. Táto nemecká občianka sa volala Terézia Neumannová z Konnersreuthu zo severného Bavorska. Tam prežívala svoj neobyčajný životný príbeh, ktorý po celé roky budil pozornosť vedcov, lekárov, teológov, pokorných a veľkých veriacich i neveriacich.

Terézia sa narodila v roku 1898 ako dcéra chudobného krajčíra a dedinčanky, ktorá chodila denne za prácou. Bola vychovaná v zdravom kresťanskom duchu. Vyrastala ako veselé a živé dievča, ktoré má rado nevinné žarty. Hovorievala, že nie je schopná brať sama seba vážne. Deň začínala za úsvitu modlitbou. Potom nasledovala tvrdá práca na poli alebo v dome. Bez vrtochov v hlave, aj keď bola založená romanticky, zostávala vždy prostá a ochotná ku každej službe. V nedeľu prišla na rad slávna svätá omša a sväté prijímanie. Bola dobrou spoločníčkou, obľúbenou priateľkou pre všetkých, a to aj pri svojej dievčenské rezervovanosti.

Keď mala 20 rokov, pribehla raz na pomoc jednému susedovi, ktorému horel statok, a pri tejto pomoci nedala pozor, na čom stojí, spadla a poranila si chrbticu. Najskôr jej ochrnuli nohy, pri druhom páde zasa úplne stratila zrak.

Medzitým musel otec narukovať, aby počas prvej svetovej vojny bojoval na západnom fronte proti Francúzom. Keď sa vrátil z Francúzska, priniesol obrázok malej Terezky, ktorej povesť sa začínala šíriť Európou - istá Terézia od Ježiška z karmelitského kláštora v Lisieux. Terézia sa k nej začala ustavične modliť.

29. apríla 1923, v deň, keď Pius XI. vyhlásil Terezku za blahoslavenú, Terézia Neumannová na svojom lôžku náhle znovu nadobudla zrak. Dva roky nato, práve keď pápež vyhlásil malú karmelitánku za svätú, pominulo ochrnutie dolných končatín a Terézia Neumannová mohla opäť normálne chodiť a s veľkou radosťou opäť začať svoj život ako zdravá a silná dedinčanka a neustávala chváliť Boha. Tak sa jej život ešte viac než predtým stal jediným bezpodmienečným ÁNO Bohu.

O rok neskôr, počas Svätého týždňa, kedy Cirkev slávi pamiatku utrpenia, smrti a zmŕtvychvstania Pána Ježiša, mladá 28 ročná dedinčanka zistila, že na jej údoch, rukách, nohách, boku a dokonca aj hlave sa objavili znamenia Kristovho utrpenia: bolestné a krvavé stigmy, hrozné a drahocenné doklady Božieho vyvolenia pre určité duše, ktoré si volá, aby boli aj svojim telom podobné jeho Synovi.

Terézia, ktorá po takomto fenoménu ani v najmenšom netúžila a ani ho nepoznala, bola potom jeho nositeľkou po dobu 36 rokov až do svojej smrti. Odvtedy každý štvrtok v noci vstupovala doslova a do písmena do rozprávania evanjelií o umučení Pána. Akoby žila v reálnom čase v oných okamihoch, sprevádzala Ježiša až do jeho smrti v piatok popoludní, hojne krvácala z rán a tiež z očí. Ježišovo umučenie ožívalo vo zranených údoch Terézie Neumannovej.

Mala sotva základné vzdelanie a poznala iba miestny dialekt a trochu po nemecky. A predsa opakovala hlasno dlhé dialógy v aramejčine, gréčtine a latinčine. Rôzni špecialisti na tieto antické jazyky sedávali pri jej lôžku a boli úplne omráčení presnosťou jej reči.

V piatok o 15-tej hodine upadla do hlbokého spánku, z ktorého vstala šťastná s ranami uzavretými a sviežim telom v nedeľu ráno v okamihu Kristovho zmŕtvychvstania. 

Srdce tejto ženy, ktoré bolo úplne uchvátené nekonečnou a križujúcou Božou láskou, sa stále viac zjednocovalo s Ježišom. Bola s ním spojená jednotou vôle a naozajstnou svätosťou.
Terézia Neumannová mimo všetky mimoriadne fenomény, ktoré prežívala, usilovala o túto svätosť: byť ako Ježiš, stať sa Ježišom po boku Márie, ktorá jej pomáhala.

Od chvíle, kedy bola uzdravená z ochrnutia, pociťovala čoraz menej túžbu po pokrme a odkedy obdržala stigmy, po celých 36 rokov, až do svojej smrti, nič nejedla ani nepila, len každé ráno prijímala eucharistického Ježiša. Niekoľko miligramov chleba denne. Mnohí ju pokladali za podvodníčku. Všemožne sa ju pokúšali odhaliť, ale zakaždým, keď ju prišli kontrolovať skeptickí lekári, odchádzali obrátení. Ratiborská diecéza, kam Terézia patrila, ustanovila veľmi prísnu komisiu, ktorá na smeny bdela u nej po celé týždne, vo dne v noci ju nespúšťala ani na okamih z očí a nikdy ju nenechali samotnú.

Iné komisie, odlišné od onej cirkevnej a zostavené z neveriacich osôb, dospeli k rovnakému záveru: Terézia Neumannová sa živila len Eucharistiou a presne rozlíšila a odmietla, keď jej podali nepremenenú hostiu. Chcela len Ježiša, žila len pre neho a uskutočňovala doslova a do písmena slová, ktoré predniesol Božský Majster v synagóge v Kafarnaume: Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom (Jn 6,57).

V posudku preláta Dr. Franza X. Mayra, vysokoškolského profesora chémie, biológie a geológie, sa píše: "Teréziu Neumannovú poznám už takmer 11 rokov... Ani nevedomý podvod neprichádza do úvahy. Je psychicky zdravá. K vyšetrovaniu z r. 1927 Dr. Seidl a Dr. Ewald, ako aj príslušný biskupský úrad uvádzajú, že všetky štyri sestričky, ktoré vykonávali pozorovania, boli pod prísahou a svoju úlohu svedomito a bez výhrad splnili. V čase od 14. do 18. júla 1927 Terézia Neumannová neprijala nijakú prirodzenú, či už pevnú, alebo tekutú výživu. Vyšetrenie sa robilo v najhorúcejšej časti roka. Za normálnych okolností by sa u nej už o niekoľko dní dostavil mučivý pocit smädu. Predovšetkým by bola musela začať rapídne chradnúť už po prvom piatku v dôsledku väčšej straty krvi. Počas celého vyšetrenia u Terézie vôbec nezaznamenali pocity hladu a smädu. Bez váhania možno tvrdiť, že človek, ktorý tak skvele prežije 15-dennú úplnú hladovku, istotne nie je ani inokedy odkázaný na zvyčajnú stravu a že mu možno uveriť, keď tvrdí, že je schopný žiť i bez stravovania."
Eichstättský zubný lekár Dr. Richard Diener v odbornom posudku tvrdí, že v Terezinej ústnej dutine nebola nijaká zvyčajná bakteriálna flóra, ktorú vnáša potrava. Usudzuje, že je vylúčené, aby prijímala potravu ústami.

Jej ošetrujúci lekár - zdravotný radca Dr. Seidl z Waldsassenu, zmeral jej ranu na boku: merala 31 x 3 cm. Stigmy pokladá za pravé a podľa jeho názoru tieto mimoriadne javy nemožno vysvetliť čisto prirodzenou cestou.
Primárka Dr. Lea Ritterová z Regensburgu: "Stigmy s hystériou nemajú nič spoločné. Stigmy Terézie Neumannovej nemožno vysvetľovať ako prirodzené. S tým súhlasí aj dvorný radca, prof. Tschermak von Seyssenegg."
Posudok preláta Dr. Franza X. Mayra, ktorý vypracoval pre biskupa Michala Buchbergera: "Pokiaľ ide o stigmy (Terézie), musím zdôrazniť, že rany, ktoré jedenásť rokov ostávajú takmer nezmenené, ktoré sa nikdy nezapália a ani nehnisajú, na druhej strane však odolávajú všetkým liekom, nemôžu byť medicínske rany."
Páter Gemelli, rektor Katolíckej univerzity v Miláne, sa o Tereziných stigmách vyjadril v tom zmysle, že nemohli vzniknúť ani umelo, ani sugesciou a že sa nezistili ani sklony k hystérii. Aj podľa pozorovaní Jeho Eminencie, kardinála Faulhabera, toto krvácanie nie je umelo vyvolané.

Keď jej farár s istotou konštatoval fenomén trvajúce po celé roky, potvrdil: "Na Terézii sa do písmena vyplnila Ježišove slová: Moje telo je pravý pokrm a moja krv je pravý nápoj; a tiež: Nie samým chlebom je človek živý. Akoby Kristus chcel ukázať, že živiť sa mysticky z Neho vystačí aj pre fyzický život. "

A práve pre tento fenomén jej Hitlerova ríša odobrala potravinové lístky, pretože jej stačila ona hostia, ktorú jej kňaz každé ráno prinášal. Tak aj nacistická byrokracia vydávala svedectvo o tomto úžasnom zázraku. Bol to zázrak bláznovstvo Kríža, ktoré sa uskutočňovalo v Terézii, ale toto bláznovstvo ju obdarilo mimoriadnou psychickou vyrovnanosťou.

Terézia Neumannová mávala počas roka aj sto vízií. Vízie Kristovho umučenia, vízie podľa Evanjelií, zo života apoštolov a svätých, duší zomrelých, pádu anjelov, Nanebovzatia Panny Márie. Vízie jej umožňovali účasť na veľkých cirkevných slávnostiach - napr. na otvorení Svätého roku v Ríme, pri vyhlásení dogmy o telesnom Nanebovzatí Panny Márie, na slávnostiach v Lurdoch, v Lisieux a vo Fatime.

Extázy Terézie Neumannovej sa vyznačujú dôležitými znakmi, ktorými sa podstatne odlišujú od všetkých prirodzených stavov tranzu, vytrženia a pod. - uvádza arcibiskup Teodorowitz.

Farár Jozef Naber: "Bez váhania položím i život za pravdivosť mimoriadnych javov, ktoré som pozoroval na Terézii Neumannovej."

Terézia víziu nielen videla, ale aj počula. Ak si počuté zapamätala, mohla slová i zopakovať, a to v jazykoch, ktoré sa nikdy neučila. O tom svedčí aj kardinál z Ernakulamy (India), Dr. Joseph Parecatilla. Vychádza pritom z osobných rozhovorov s Terezkou. Terezka mu po vízii na otázku odpovedala v aramejčine (jazyku, ktorým hovoril Kristus), Kristove slová. Napr.: "Aba beedak appareth ruhi," čo znamená: "Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha!"

Foneticky reprodukovala slová svätej Terézie, nazývanej Malá, ktoré povedala portugalsky. Pri vízii Matky Božej v Lurdoch hovorila nespisovnou francúzštinou. Prof. Wutz a dr. Gerlich zistili, že slová zodpovedajú dialektu, akým sa hovorí v oblasti Pyrenejí.

Pri svätom prijímaní Tereze hostia v ústach zmizla bez prehltnutia, len čo bola vložená do úst. Potvrdzuje to kňaz Naber, viedenský židovský obchodník Dr. Benno Karpeles a iní.

Mimo dni utrpenia a zmŕtvychvstania viedla Terézia ten najnormálnejší život, pracovala v záhrade alebo na poli, prijímala ľudí, tešila ich, hostila pútnikov, ktorí ju prišli navštíviť, zodpovedala osobne na nespočetné listy a niektorí ľudia tvrdia, že v jej dome sa diali aj zázraky. Mala žiariacu ružovú tvár pokojnej, dobrej a šťastnej bavorskej vidiečanky. Nemala žiadne mystické pózy, bola to vždy prostá a dobrotivá žena s tak mimoriadnou spokojnosťou ako tá, ktorá vie, že je povolaná žiť život bez konca!

Terézia a jej rodina boli rozhodnými odporcovia nacizmu, ale Hitler ju nikdy neobťažoval, pretože sa bál ženy, ktorá mu zo svojich videní prorokovala deň hnevu a jeho konečnú porážku. Hitler bol ustráchaný pred všetkým, čo sa nedalo rozumovo vysvetliť. Pokorná, prostá žena, poznamenaná Kristovými ranami, desila Hitlera a jeho vykričané SS.

Terézia zomrela 18. septembra 1962, mala 64 rokov. Tisíce a tisíce osôb žiadalo na biskupstve v Ratibor začatie procesu jej blahorečenia. Nie je možné vypočítať všetky milosti, ktoré vyprosila, zázraky, ktoré sa stali na jej príhovor u Boha.

V roku 1982 regensburský biskup vydal dekrét, ktorým potvrdzuje prevzatie povinností, súvisiacich s procesom blahorečenia Terézie Neumannovej.

Medzi rokmi 1926 až 1962 za Terezkou prichádzalo denne i niekoľko sto osôb. Za deň rozprávala osobne asi s ôsmimi návštevníkmi. Celkove sa odhaduje, že Terezka poskytla rozhovor a útechu asi 50 000 návštevníkom. Asi 700-krát podstúpila piatkovú kalváriu. Státisíce ľudí hľadeli s vážnosťou, sčasti otrasení, na obraz jej utrpenia. Pri pohľade na krvou zaliatu tvár a krvácajúce stigmy sa nejednému vydrali slzy. 

K početným prípadom upevnenia viery u katolíkov i protestantov pribúdali oficiálne konverzie. Takto našiel cestu ku katolíckej Cirkvi aj lekárnik Bruno Rotschild, žid, ktorého neskôr vysvätili za kňaza.

Dr. Fritz Gerlich, šéfredaktor mníchovských novín, historik, príslušník protestantsko-kalvínskeho vyznania, si predsavzal, že odhalí akýkoľvek podvod, ak by sa v prípade Terézie vyskytoval. Do Mníchova sa vrátil ako biblický Pavol. Po ňom prestúpila na katolícku vieru aj žena a ich štyri deti.

Viedenský židovský obchodník Dr. Benno Karpeles sa nechal pokrstiť a krstnou matkou mu bola sama Terézia.

Mnohí návštevníci prišli len zo zvedavosti, no pri odchode navštívili chrám a prijali sviatosti. Arcibiskup Michael Buchberger z Regensburgu uvádza: "Návštevníci tu našli buď vypočutie, alebo odišli s útechou. Iní našli vieru a ďalší sa vo viere utvrdili."

Keď sa kňaz Naber opýtal Terezy: "Z čoho vlastne žiješ?", odvetila mu prosto: "Zo Spasiteľa."

Diecézny biskup. kardinál Dr. Rudolf Graber podčiarkol eucharistické pramene života Terézie Neumannovej, jej eucharistickú zbožnosť, ktorá potvrdzuje Ježišove slová, že (jeho) telo je skutočný pokrm a (jeho) krv je naozajstný nápoj. Preto prvou výzvou života Terézie Neumannovej pre nás je uctievať a vzývať eucharistického Pána.

Takmer 40-ročné udržanie sa pri živote výlučne svätou Eucharistiou, jej intuitívne poznanie, vízia, ako Kristus zostupuje v okamihu premenenia, mystické vchádzanie a zachovávanie vo forme chleba v tele akoby boli novým dôkazom živej prítomnosti Krista vo Sviatosti oltárnej vloženým do našej pochybujúcej súčasnosti, aby nás povzbudili k veriacej odovzdanosti "skrytému božstvu."

Masima