Panna Mária mi zachránila život!

Ešte nikdy som nepísal osobné svedectvo o pomoci Panny Márie na ceste k môjmu kňazskému povolaniu a vôbec nie o zázraku „Panej v čiernom odeve“, ktorá mi pri lietaní zachránila život. No keď ma P. Paul Maria, môj duchovný otec, poprosil, aby som to urobil „z lásky k Panne Márii“, nedokázal som odmietnuť,“ hovorí Msgr. Luciano Alimandi.

Hneď na začiatku chcem s vďačnosťou povedať, že moje povolanie ku kňazstvu bolo výlučne darom od Panny Márie. Samozrejme, náš Pán je vždy tým, ktorý povoláva, no jeho Matka zohrala v príbehu môjho povolania mimoriadnu úlohu.

Už pred narodením ma moja mama vo svojom lone zasvätila Panne Márii a modlila sa, hoci nevedela, či dieťa bude chlapec: „Panna Mária, daj, nech je zdravý a nech je dobrý ako Ježiš.“

Niečo, čo mi v detstve rozprával môj otec, ma opätovne viedlo k úvahám: V ten deň, keď som sa narodil, ma otec zobral do náručia a na otázku jedného priateľa, čo len bude z tohto dieťaťa, môj otec odpovedal: „Bude kňazom!“ Často som sa ho pýtal, prečo to povedal, a jeho odpoveď bola vždy tá istá: „Neviem, bolo to jednoducho silnejšie než ja.“

Ako školák som viackrát sám v srdci pocítil, že Ježiš by si ma možno chcel povolať za kňaza, no bál som sa tohto rozhodnutia. Moja častá a obľúbená modlitba vtedy bola: „Pane, chcem sa oženiť a mať peknú rodinu, ale nech sa stane tvoja vôľa.“ To, aby som v modlitbe dodal: „tvoja vôľa nech sa stane“, ma stálo veľmi veľa, pretože som tušil, že Pán má so mnou pravdepodobne iné plány. Predsa som však tieto slová vyslovoval celkom vedome, keďže som si bol istý: Naozaj šťastným môžem byť len vtedy, keď budem plniť Božiu vôľu.

V priebehu rokov som potom dostal veľa dôkazov Ježišovej lásky, no u mňa to bolo podobne ako u emauzských učeníkov; tí vlastne až na záver spoznali, že to bol naozaj Pán, kto ich sprevádzal.

Jedno znamenie som dostal napríklad ako 13-ročný, keď som so skupinou mladých z mojej farnosti v Ostii išiel do Ríma a spolu s ďalšími stovkami mladých som sa zasvätil Panne Márii. Vodcom mariánskeho stretnutia bol don Carlo de Ambrogio, skutočný Boží muž. Založil hnutie Gioventù Ardente Mariana – „zapálená mariánska mládež“, aby mladých priviedol predovšetkým k zasväteniu Panne Márii. Atmosféra v tento deň bola nádherná a toto slávnostné prvé zasvätenie Panne Márii sa ma hlboko dotklo.

Nikdy nezabudnem na pohľad tohto kňaza a ešte i dnes si pamätám na jeho slová, ktoré mi povedal po svätej omši v sakristii: „Luciano, vidím svetlo v tvojich očiach. Pán ťa veľmi miluje a Panna Mária má s tebou plány!“

Aj keď som až neskôr pochopil, že toto prvé stretnutie s mojím kňazským povolaním naplánovala Panna Mária, predsa len som začal práve od tohto dňa zasvätenia oveľa viac a vedome milovať Pannu Máriu. Bola to jednoduchá láska, ktorá mi v Panne Márii umožňovala stále viac spoznávať Matku. Jej som teraz často prostredníctvom modlitby Zdravas’ Mária zveroval konkrétne situácie – napríklad lietanie, keďže ako 14-ročný som začal chodiť do leteckej technickej školy a chcel som sa stať pilotom.

Vždy pred vzlietnutím som sa v mojom malom lietadle pomodlil trikrát Zdravas’ Mária. Ako 17-ročný som potom už mohol lietať bez pilota-inštruktora a napokon som mal ukončiť školský rok leteckou skúškou na strednej škole. Lietanie bolo naozaj mojou vášňou – možno preto, že mi dávalo onen pocit slobody, ktorý nám sprostredkúva toto akoby „bytie v nebi“. No celkom iste som bol príliš

neopatrný, áno, príliš a veľmi neopatrný!

Jedného dňa som ako zvyčajne išiel so svojím spolužiakom Stefanom Riccim, ktorý je dnes šťastne ženatým otcom rodiny, na letisko Rím-Urbe. Zobrali sme si dve lietadlá a chceli sme letieť smerom na Foligno. Bol nádherný deň a boli sme pyšní na to, že môžeme na „našich“ lietadlách lietať tam, kam chceme.

Počas letu späť ma moja samopaš zviedla na jeden odvážny akrobatický kúsok. Stefano sa mi to snažil vyhovoriť, bolo to príliš nebezpečné, ale ja som ho nepočúval. Čo nasledovalo potom, bola katastrofa! Od istého okamihu som stratil kontrolu nad lietadlom a ako kameň som padal smerom dole. Nič som nechápal a nedokázal som už ani rozmýšľať.

Videl som len to, ako sa zem stále viac a viac približovala! Tachometer už prekročil varovný červený limit a mňa sa zmocnil smrteľný strach. Zem, ku ktorej som sa nezadržateľne a rýchlo približoval, bola už blízko, takmer na dosah ruky a ja som sa zmohol iba na to, že som nahlas zvolal: „Dio mio, salvami! Bože môj, zachráň ma!“ Potom som z posledných síl strhol riadiacu páku smerom k sebe, aby som lietadlo opäť dostal hore do vzduchu a aby som nabral výšku.

Dodnes neviem, ako sa mi pri takej extrémnej rýchlosti mohol podariť tento posledný, vlastne nemožný manéver, no stroj sa opäť vzniesol do výšky. Len jedno mám ešte jasne pred očami: Keď lietadlo začalo stúpať hore, nosné plochy sa pre obrovskú záťaž triasli ako listy vo vetre a ja som sa triasol ešte viac!

O pol hodinu neskôr, keď som opúšťal pilotný priestor lietadla, som bol stále ešte ako omráčený od strachu. Môj priateľ, ktorý sledoval celú udalosť zo svojho lietadla, mi povedal len jednu vetu: „Už som ťa videl mŕtveho.“

Keď sa ma moja mama o niekoľko dní opýtala, či bolo pri lietaní všetko v poriadku, odpovedal som krátko, jedným slovom: „Áno!“ Nebezpečnú situáciu som jej nespomenul, aby som ju neznepokojil.
No ona nerušene pokračovala v rozhovore: „Prednedávnom som mala zvláštny sen – videla som, ako sa tvoje lietadlo rútilo k zemi, a keď si si už nevedel pomôcť, zbadala som zrazu ženu v čiernom odeve, ktorá niečo siala na poli. Zrazu zdvihla svoje oči k nebu a v tom okamihu tvoje lietadlo opäť začalo naberať výšku. Ale vieš, čo ma najviac oslovilo? Keď som o niekoľko dní nato robila poriadok s tvojím oblečením, medzi pulóvrami som našla tento obrázok a neviem, odkiaľ je.“

Pri týchto slovách mi ukázala malý obrázok, ktorý som ani ja ešte nikdy predtým nevidel, a dodala: „To je presne tá pani v čiernom odeve, tak som ju videla vo sne!“ Ešte dobre si pamätám, ako som obrázok vzal do ruky, otočil som ho a na zadnej strane som čítal: „Ja som Nepoškvrnené počatie, ja som prameň milosrdenstva. Sejem milosti, ktoré raz vy budete žať.“

Tu sa mi všetko vyjasnilo: Panna Mária mi zachránila život! Až potom som mame všetko porozprával, ako veľmi jej sen zodpovedal skutočnosti. Až do dnešného dňa si pamätá každý detail tohto sna, akoby sa bolo všetko stalo len včera. Ja si odvtedy starostlivo uchovávam obrázok „Panej v čiernom odeve“ ako viditeľné znamenie jej prítomnosti a jej podivuhodného zásahu do môjho života.

Áno, musím priznať: Panna Mária ma vždy obklopovala svojou láskou a svojou ochranou, pričom si poslúžila aj mojou mamou, ktorej rád hovorievam: „Ty si mojou skalou!“ Viem, že len Ježiš je skala, no predsa takto rád nazývam aj moju mamu: Prostredníctvom jej modlitby a jej veľkej dôvery v Pána ja, jej syn – kňaz cítim jej duchovnú pomoc naozaj silne – cítim ju ako ochrannú skalu, ktorá ma podopiera.

Po ukončení strednej školy som ako 19-ročný vstúpil v Livorne na vojenskú akadémiu, aby som sa stal dôstojníkom. Vojenský život sám osebe ma nepriťahoval, no jednoducho som chcel naďalej lietať. Skôr než som začal s výcvikom, putoval som ešte do Lúrd, aby som Panne Márii vedome zveril svoju budúcnosť.

Tam som spoznal jedno milé dievča z Ríma, sprievodkyňu chorých. Bola nábožná, chodila denne na svätú omšu a modlila sa ruženec. Zaľúbili sme sa a počas jednej spoločnej púte sme odovzdali milostivej Matke z Loreta našu budúcnosť. Stretli sme sa len niekoľkokrát, keďže ja som bol v Livorne a ona žila v Ríme.

Ešte si pamätám, ako som v kasárňach každý večer pred spaním vzal do ruky malú sošku lurdskej Panny Márie a – predtým, než som sa prežehnal svätenou vodou – som sa vždy modlil k Immaculate: „Ukonči ty toto priateľstvo, keď má Boh so mnou iné plány!“ A presne tak sa stalo!

Po prvých listoch, ktoré sme si vymenili, som od nej už nedostal odpoveď a bral som to ako znamenie od Panny Márie. Až o niekoľko rokov neskôr – to som bol už v našom spoločenstve – som opäť počul moju bývalú priateľku pri telefonickom rozhovore. Keď som jej porozprával, že som medzičasom na ceste ku kňazstvu, odpovedala mi vážne: „To som si myslela! Možno mi to neuveríš, ale vždy, keď som vtedy chcela vziať do ruky pero, aby som ti napísala do akadémie, zdalo sa mi, akoby mi v tom nejaká ruka bránila. A tak som si pomyslela, že Boh má s tebou nejaký iný plán.“

Bola to Panna Mária, ktorá ma priviedla do Rodiny Panny Márie a pomáhala mi v čase skúšok. Bola to tiež ona, ktorá ma sprevádzala až do Fatimy, kde som bol 8. decembra 1992 vysvätený za šťastného kňaza. Bolo to vtedy prvých päť vysviacok v našej duchovnej rodine a ja som bol najmladším z piatich novokňazov. Aj ja som mohol byť nezaslúžene pri tom, pretože „Pani v čiernom odeve“ ma zachránila pre toto povolanie.

Masima