%20(1).jpg)
Karol František Jozef Ľudovít Hubert Juraj Otto Maria bol katolíkom, ktorý svoje náboženské povinnosti plnil od útlej mladosti poctivo, úprimne a z hlbokého presvedčenia. Každý deň sa modlil ruženec, bez ohľadu na to, aká neskoré hodina už bola. Pred každým jedlom predniesol požehnanie. Často sa stiahol do ústrania kaplnky, aby pred Najsvätejšou sviatosťou "premodlil" dôležité rozhodnutia. Snažil sa chodiť pravidelne k svätému prijímaniu a k svätej spovedi. Počas omše sa do seba pohrúžil s takou veľkou intenzitou, že keď do neho niekto štuchol, vôbec to nevnímal.
Bol členom mariánskeho bratstva a nosil škapuliar. Často sa modlil litánie k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu, Panne Márii a svätému Jozefovi. Pestoval zbožnosť k anjelom, zvlášť k archanjelovi Michaelovi. Svoju rodinu zasvätil Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu a potom svätému Jozefovi. S ružencom v ruke cisár Karol duchovne bojoval bitky svojho života. Denne sa ho poctivo modlil, dokonca aj na fronte. Nevynechal by ho, ani keby sa ho mal modliť neskoro večer. Neskôr sa ho modlil so svojimi deťmi a samozrejme s manželkou Zitou.
Bez ohľadu na to, kde sa práve nachádzal, vždy na poludnie sa pomodlil Anjel Pána.
Pred každým jedlom prednášal požehnanie. Často sa tiež modlil litánie k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu, Panne Márii a svätému Jozefovi. Pestoval zbožnosť k anjelom, zvlášť k archanjelovi Michaelovi - ochrancovi pred zlom.
Anatole France napísal: "Cisár Karol bol jediný muž v čelnej pozícii, ktorý vyšiel z vojny čestne. Samozrejme, bol to svätec a nikto ho nepočúval. Úprimne si prial mier, a preto ním svet pohrdol. Ponúkal nádhernú šancu, ktorá bola premárnená."
Karol Habsburský sa narodil 17. augusta 1887 v dolnorakúskom zámku Persenbeurg rodičom arcivojvodovi Ottovi Habsburskému, synovcovi cisára Františka Jozefa I., a princeznej Márii Jozefe Saskej, dcére neskoršieho saského kráľa. Pôrod bol ťažký, do miestnosti rodičky bola prinesená Najsvätejšia sviatosť. Deň po krste prijala rodička na vlastnú žiadosť sviatosť umierajúcich, Otto sa vydal na prosebnú púť do neďalekého pútnického miesta Maria-Taferl a otec matky, saský princ Juraj pricestoval z Drážďan v domnení, že jeho dcéra umiera.
Všetko nakoniec dobre dopadlo, matka i syn sa uzdravili (matka sa objavila zdravá na verejnosti až 3. októbra). Dieťa bolo pokrstené 19. augusta 1887 biskupom zo St. Pölten a dostalo sedem mien: Karol, František, Jozef, Ľudovít, Hubert, Juraj, Maria.
Jeho matka bola veľmi zbožná, dobrá, pokorná a trpezlivá nielen voči deťom, ale i manželovi, jej manželstvo sa časom vyvinulo vo vzťah dvoch ľudí, žijúcich vedľa seba a vzájomne sa rešpektujúcich. Svojho syna vedome vychovávala syna v katolíckej viere. Každý deň ho brala so sebou na omšu. Bol vedený k láske k blížnemu a dobročinnosti. Staral sa napr. o malú zeleninovú záhradku, ktorej úrodu potom venoval chudobným vo svojom okolí. Často obdarovával chudobných vlastnými vecami. Starostlivosť, ktorú venoval chudobným a núdznym, bola pozoruhodná. Sotva mu niekto dal darček, už bol v rukách niekoho iného. Štedrosť mladého arcivojvodu viedla napríklad aj k nevysvetliteľne vysokej spotrebe bielizne - mladý Karol ju rozdal medzi svojich menej majetných kamarátov.
Pri každej príležitosti rád ukladal malé kvetinky k božím mukám. Už ako malý mal veľkú lásku k Matke Božej, ktorú hlboko uctieval. Keď raz nechtiac odhodil palicu na strom s obrázkom Panny Márie, bol z toho veľmi smutný, aj keď sa obrázku nič nestalo, ale potom sa o obrázok staral s veľkou nehou. Matka Božia sa stala dôležitým, pevným bodom jeho viery.
Z Karola vyrastal jemný, skôr zakríknutý chlapec, ktorý bol dávaný za vzor slušného správania, všetci naňho pamätali ako na príjemného, milého, ohľaduplného, skromného, verného chlapca slnečnej povahy a dobrosrdečného. Ukazovalo sa to aj neskôr v drobných maličkostiach jeho života - aj v čase, keď jeho postavenie mu mohlo prinášať výhody. Keď si raz za krutého mrazu všimol, že jeho vodič má zimou skrehnuté ruky, ponúkol mu: "Poďte, dnes Vás pre zmenu ja zaveziem domov!" Vodič si musel sadnúť do kabíny vozidla a arcivojvoda riadil.
V dobe pobytu v Šoproni úplne nečakane rádová sestra Marie Vinzentia v kláštore uršulíniek pri zmienke o Karolovi povedala P. Geggerlemu, že je nutné sa za neho veľa modliť, pretože bude cisárom, prejde mnohým utrpením a pekelnými útokmi proti jeho osobe. Preto P.Geggerle, vychovávateľ Wallis a arcivojvodkyňa Mária Jozefa založili modlitebný krúžok, ktorý sa za Karla modlil. Z neho neskôr vznikla "Modlitebná liga cisára Karola za mier medzi národmi", ktorá sa tiež zaslúžila o proces jeho blahorečenia.
Na podnet príbuzných, zvlášť arcivojvodkyne Márie Terézie, bolo zinscenované stretnutie Karola a Zity vo Františkových Lázňach. Mladí sa do seba zapozerali a 13. júna 1911 sa konali zásnuby. Karol vtedy svoju snúbenicu prekvapil vetou: "Teraz si musíme vzájomne pomáhať do neba!" Pred svadbou išla Zita so svojou matkou do Ríma vyprosiť si na súkromnej audiencii u pápeža Pia X. požehnanie pre nastávajúci sobáš (nemohli tam ísť s spoločne Karolom kvôli možným diplomatickým problémom). Svätý Otec nečakane vyhlásil, aj keď sa ho snažila Zita opraviť, že si berie budúceho rakúskeho cisára, ktorý bude odmenou Boha za to, čo Rakúsko vykonalo pre Cirkev a stane sa pre krajinu zdrojom požehnania - toto požehnanie sa však úplne prejaví až po jeho smrti.
21. októbra 1911 sa vo Schwarzau konala prebehla veľkolepá svadba, po ktorej sa mladomanželia vybrali 8. novembra 1911 do Mariazellu, aby sa tu modlili za svoje manželstvo a za to, aby mali dosť síl na zvládnutie budúcich výziev.
Manželstvo Karola a Zity bolo mimoriadne harmonické. Zita podporovala Karola v jeho krokoch, bola mu veľkú oporou. Bola veľmi inteligentná, bystrá a hlboko zbožná. Po svadobnej ceste žili niekoľko mesiacov v Brandýse na Labem, po preložení Karola boli presmerovaní do obce Kolomyje vo východnej Haliči neďaleko ruských hraníc.
Po ťažkom otrase mozgu po páde z koňa bol Karol prevelený do Viedne. 20. novembra 1912 sa vo vilke Wartholz v Reichenau narodil ich prvorodený syn Otto. Po ňom nasledovali postupne ďalšie deti, celkom ich mali osem, vrátane najmladšej Alžbety, ktorá sa narodila až po otcovej smrti.
Mladá rodina žila celkom pokojným životom až do atentátu na následníka trónu Františka Ferdinanda d' Este. Karol sa tak stal bezprostredným následníkom trónu. O prípravách na vojnu sa s ním nikto nebavil a pri vypuknutí I. svetovej vojny bol tak úplne mimo rozhodovania. Karol zažil na bojiskách hrôzy vojny a hlboko to ním otriaslo. Snažil sa zbytočne neprelievať krv svojich vojakov, preto mnohokrát brzdil to či ono rozhodnutie.
21. novembra 1916 zomiera cisár František Jozef I. a Karol sa stáva cisárom a českým a uhorským kráľom. Posvätnú hodnosť panovníka Karol prijal s vedomím osobného povolania od Boha, ako neodňateľnú a posvätnú úlohu, ako nasledovník Krista a v láskyplnom darovaní svojho vlastného života. Krajinu prevzal v čase vojny. Veľa času trávil na fronte v predných líniách, aj keď to bolo pre neho nebezpečné.
Mierové snahy, výhrady k neobmedzenej ponorkovej vojne, zákaz bombardovania civilných cieľov a pozitívnu odpoveď na mierové výzvy pápeža Benedikta XV., ktorý bol považovaný za spojenca Talianska, viedli k stále hlbšiemu rozporu Karola s Nemeckou ríšou, ale tiež s nemeckými národnými spolkami vo vlastnej krajine. Karol síce zakázal akékoľvek nasadenie bojových plynov v rozsahu moci velenia c. a. k. armády, nemohol však zabrániť tomu, že prevažne vplyvom nemeckého velenia v niektorých bitkách na použitie jedovatého plynu došlo.
Rakúsko použilo len slzný plyn, ktorý nezabíjal. Ale Rakúsko - Uhorsko bolo úplne závislé na vrchnom velení nemeckej ríše. Preto požadoval, aby divízia aj tam, kde sa bojuje, mala možnosť ísť na svätú omšu a prijať sviatosti, čo poukazuje na hlbokú zbožnosť veriaceho Karola.
Pohľad na mŕtvych a ranených bol pre neho neznesiteľný. Po bitke v Soči ho videli, ako stojí so slzami v očiach nad mŕtvymi a hovorí: "Z toho sa pred Bohom nemôže nikto zodpovedať. Urobím s tým koniec, a to čo najskôr."
Po mierovom návrhu z 12. decembra 1916, ktorý stroskotal na odmietavom postoji Nemeckej ríše, sa na jar 1917 pokúsil vyjadriť konkrétne mierové ciele cez svojho švagra, zahájil tiež tajné mierové rokovania, ale všetko neúspešne.
Vo vnútroštátnej politike sa opieral o katolícku sociálnu náuku. Jeho sociálnopolitické opatrenia z roku 1917, ako napr. Zákon na ochranu nájomníkov (28. januára), vytvorenie ministerstva sociálnej starostlivosti (1. júna), či ministerstva národného zdravia (30. august) prežili aj zánik monarchie a existujú prakticky dodnes. Vylepšil zákon o zdravotnom poistení, bola stanovená regulácia mzdových a pracovných podmienok v podnikoch zásobujúcich front.
Cisár dal k dispozícii palácové kone na rozvoz uhlia obyvateľstvu, Zita navštevovala nemocnice a sirotince. Jednou z jej prvých podujatí bola dobročinná zbierka v prospech biedou trpiacich detí.
Cisár dokázal mať pochopenie aj pre prostých vojakov. Prvý denný rozkaz, ktorý Karol ako mladý generál dal svojim poddôstojníkom, bol: "Je lepšie, keď útok trvá dlhšie, než aby bol rýchly a za cenu rýchlych strát na životoch. Každý veliteľ, ktorý bude mať príliš veľké straty bez rozumného dôvodu, sa za ne bude bez milosti odpovedať. Ukladám každému veliteľovi ako svätú povinnosť, aby vynaložil všetko svoje úsilie na to, aby ranení boli čo najlepšie ošetrení a aby bolo o jednotky čo najlepšie postarané..."
Tieto humanistické tendencie boli ostro napádané: "Toto blúznenie o láske k blížnemu, súcitu, rovnosti ľudí, šťastie mieru a ako sa všetky tieto učenia, ktoré zahŕňala aj náboženský podtext, volali, sa stávala zločinom v ríši ...."
Jeho pokora sa odrážala vo všetkých obdobiach jeho života. Ako panovník chcel byť človekom medzi ľuďmi, pre každého mal priateľské slovo, či to bol robotník, alebo minister. Žil skromne a striedmo, nemal veľké osobné potreby a usilovanie druhých o bohatstvo, moc, titul a slávu sledoval s nepochopením. Smial sa však rád a mal mimoriadny zmysel pre humor, na každej veci videl aj jej komický aspekt.
Dal zriaďovať poľné kuchyne, poskytol dvorný záprah k dispozícii pre transport uhlia do Viedne. Bol veľkodušnejším, než si vôbec mohol dovoliť. 2. júla 1917 vyhlásil amnestiu, pri ktorej prepustil i českých politikov, mnohých odsúdených na smrť. Kvôli svojim snahám narážal na neporozumenie spoločenských, vojenských a politických kruhov a bol aj s manželkou Zitou ohováraný.
Karol musel opustiť aj svoju rakúsku vlasť, kde bol jeho život i život jeho rodiny v nebezpečenstve. 23. marca 1919 odišla cisárska rodina do Švajčiarska a 3. apríla bol uverejnený rakúskou vládou "Zákon o vypovedaní z krajiny a prevzatie majetku domu Habsbursko - Lotrinského". Zo Švajčiarska sa, povzbudzovaný mnohými politikmi, vojakmi i prostými občanmi, predovšetkým však Benediktom XV., Karol pokúsil dvakrát vrátiť do Maďarska, aby tu obnovil monarchiu. Nakoniec bol poslaný do vyhnanstva na ostrov Madeira, kam s manželkou priplával 19. novembra 1921 na sviatok svätej Alžbety. Tým, ktorí v ťažkých hodinách stáli na jeho strane, povedal: "Aj keď to stroskotalo, musíme ďakovať Bohu, pretože jeho cesty nie sú naše cesty."
Cisár pri príchode spozoroval dve veže jedného kostola. "Aké bolestné spomienky vyvoláva vo mne tento kostol," zvolal, "ako veľmi pripomína kostoly v mojej krajine! Musí to byť kostol zasvätený Matke Božej. Poďme sa tam skoro pozrieť!" Bol to chrám Nossa Senhora do Monte, kde mal byť za niekoľko mesiacov pochovaný. Karol vedel aj tu s úsmevom a láskavosťou pristupovať k druhým ľuďom, aj preto ihneď nadväzoval spontánny ľudský vzťah. Boli uchvátení jeho osobnosťou, jeho srdečnosťou a ústretovosťou. A tak sa počiatočná sympatia súcitu, ktorú obyvatelia ostrova k nemu a k jeho pani chovali, vzápätí zmenila v nepokryté nadšenie.
Karol pre nedostatok financií bol nútený presťahovať svoju rodinu do nehostinného, studeného a vlhkého domu. Ani v týchto stiesnených podmienkach nestrácal odhodlanie: "Som Bohu vďačný za všetko, čo na mňa zosiela."
Hmotnú biedu zakúsila rodina vo vyhnanstve na Madeire. Jedna z chyžných písala: "Je tu stále hmla, dážď, vlhko. Na kúrenie máme len čerstvé drevo, ktoré večne dymia. Nemáme tu elektrické svetlo. Dom je vlhký, všade to páchne plesnivinou a všetkým ide para od úst. Riad umývame mydlom v studenej vode. V domácej kaplnke je stena prerastená hubou. V ostatných izbách by sa bez stáleho ohňa nedalo vydržať. Chudák cisár je len trikrát denne, ani na večeru nemôže dostať mäso, len samú zeleninu a múčne jedlá. Nemáme dosť jedla a sme večne hladní. Niekedy si skoro zúfajú. Ale keď vidíme, s akou trpezlivosťou to znášajú Ich Veličenstva, zase sa spamätáme." Materiálne statky neboli pre Karola podstatné, česť rodu a poslanie dynastie staval oveľa vyššie než vlastníctva majetku.
Karol svoje deti miloval. Pri svojich vládnych povinnostiach na ne nemal toľko času ako vo vyhnanstve. Snažil sa s väčšími chodiť na prechádzky, učiť ich cudzie jazyky a ďalšie zručnosti.
Vo svojej chorobe bol rád, keď počul otvoreným oknom hlasy svojich detí a mohol na ne zavolať. Vo svojej smrteľnej chorobe bol ohľaduplný a robil si starosti o druhých kvôli nebezpečenstvu infekcie a tiež o to, aby jeho deti neboli vystavené duševnej traume pri pohľade na jeho zlý zdravotný stav. Zo všetkých detí bol zavolaný k smrteľnej posteli len Otto ako jeho následník, pretože cisár Karol chcel dať mladému arcivojvodovi príklad, ako sa vyrovnáva so smrťou panovník a katolík. Ostatné deti chcel cisár chrániť od nákazy a psychického otrasu.
Jedna z posledných modlitieb, ktorú cisár vyslovil krátko pred smrťou, patrila všetkým jeho deťom. Umierajúci ich menoval a zveroval do osobitnej Božej ochrany:
Cisár Karol bol presvedčený, že korunu mu zveril Boh. Na základe tohto presvedčenia mala pre neho kráľovská korunovácia v Maďarsku veľký význam. Päťdesiat rokov po tejto udalosti spomínala cisárovná Zita: "Vec, ktorá na nás oboch zapôsobila najviac z celého obradu, bol dojemný liturgický aspekt všetkého - hlavne prísaha, ktorú kráľ vykonal obrátený k oltáru pred svojím pomazaním, v ktorej sľuboval, že bude zachovávať spravodlivosť pre všetkých a usilovať sa o mier. Tento posvätný sľub daný v katedrále bol presne politickým programom, ktorý chcel z trónu uskutočňovať. Obaja sme to cítili tak silno, že takmer žiadne slová neboli medzi nami nutné."
Verné plnenia Božej vôle. Ako povedal jeho syn Otto, vonkajší úspech pre neho nebol meradlom, na to bol jeho náboženský pohľad príliš vyhranený. Všetky vonkajšie neúspechy tým, že ho nezlomili, ukázali jeho zakotvenie v Bohu. Na smrteľnej posteli povedal cisár Karol Zite: "Byť naštvaný? Sťažovať si? Keď človek pozná Božiu vôľu, všetko je dobré." A po chvíli: "Chcem Ti teraz povedať celkom jasne, ako je to so mnou: Mojím všetkým úsilím bolo vždy a vo všetkých veciach spoznať čo najzreteľnejšie Božiu vôľu a plniť ju čo najdôkladnejšie." Po nejakej dobe zopakoval: "Len nereptať!"
Veta "Buď vôľa Tvoja" bola určujúcou zásadou v živote blahoslaveného Karola a opakoval ju krátko pred tým, než odovzdal dušu do rúk svojho Stvoriteľa. S Kristom mohol cisár Karol povedať: "Mojím pokrmom je konať vôľu toho, ktorý ma poslal." Dostal poslanie viesť svoje národy ako Boží vladár a ako taký sa tento ušľachtilý panovník tomuto poslaniu podriadil a vydal sám seba v pokornú službu. Bol pripravený pre nebo, preto ho Pán povolal k sebe.
Záležalo mu na ostatných viac ako na sebe. V tomto zmysle je cisár Karol dobrým príkladom muža, oddaného Márii, ktorá dala svoje "Fiat" a povedala: "Nech sa mi stane podľa tvojho slova!" Jeho čistá duša odrážala "Fiat" Matky Božej.
Na plnenie svojich povinností myslel dokonca aj počas svojej poslednej choroby a horúčkovitého blúznenia: "Teraz mal starosť o viedenské deti, ktorým sa snažil opatriť mlieko, potom sa zase staral o dúšok vody pre vojaka umierajúceho smädom vo vojenskej nemocnici."
Cisár Karol nasledoval príklad svojho Pána a Spasiteľa, ktorý trpel opustený na hore Olivovej a vo chvíli svojich najväčších skúšok pil s Kristom z kalicha utrpenia. Prijal Otcovu vôľu uprostred svojho najväčšieho trápenia, ktoré presiahlo vrchovatú mieru. Cez to všetko ctihodný Karol dokázal ešte povedať: "Som vďačný nášmu milému Bohu za všetko, čo zosiela."
Mária Lacknerová, slúžka, spomínala na priebeh svätej omše 31. decembra 1921: "Počas spevu Te Deum sme postupne jeden po druhom zmĺkli, umlčaní bolesťou. Iba služobník Boží vydržal až do konca a modlil sa, zdôrazňuje každé slovo. Hľadela som na neho s obdivom, bolo jasné, že pre neho v tejto chvíli existoval len Boh a že toto Te Deum bolo osobným dialógom medzi Bohom a ním."
Na Madeire pozorovali ľudia okolo neho nový rozmer jeho zbožnosti, čosi ako odovzdanie sa do rúk Prozreteľnosti, reakciu muža, ktorý stratil všetko. Nie že by netrpel, kanonik Homen de Gouveia si spomínal, že ho často videl dlho hľadieť na oceán bez jediného slova. Ale čím boli tvrdšie životné podmienky, tým viac cisár zostával vyrovnaný a bez prestania sa zaujímal o tých, ktorí ho obklopovali.
Karol napísal 28. februára 1919 pápežovi Benediktovi XV.: "Vo všetkých skúškach, ktoré na mňa Božia Prozreteľnosť zoslala, som si zachoval presvedčenie, že som vždy plnil svoje povinnosti a v žiadnom ohľade som nechcel nič než dobro pre mojich poddaných, rovnako ako väčšiu slávu Božiu a triumf našej svätej matky Cirkvi."
Úcta k Panne Márii, denná modlitba ruženca. Karol mal od útleho detstva veľkú lásku k Panne Márii. Cisárom sa stal 21. novembra 1917, na sviatok Zasvätenia Panny Márie v Jeruzaleme.
V jeho živote je zvláštna spojitosť so sviatkami Matky Božej. Je jej zasvätená sobota. V sobotu bol birmovaný, v sobotu bol vyhlásený plnoletým, v sobotu sa konala jeho svadba, jeho korunovácia za uhorského kráľa, v sobotu sa vrátil prvýkrát do Uhorska z exilu, v sobotu po druhom márnom pokuse v Uhorsku sa musel vzdať všetkých nárokov na trón. V sobotu prišiel na ostrov Madeira a v 1. sobotu mesiaca apríl aj zomrel.
Cisár sa v deň svojej smrti spýtal svojej ženy, ktorý je práve deň. "Deň Matky Božej," odpovedala cisárovná. "Teda sobota," potvrdil radostne. Po jeho smrti bolo telo cisára Karola umiestnené v mariánskom kostole Nossa Senhora do Monte na Madeire, kde odpočíva dodnes.
Cisár Karol duchovne bojoval s ružencom v ruke bitky svojho života. Je príkladné, že sa denne poctivo modlil ruženec, dokonca aj na fronte, a neskôr sa ho modlil so svojimi deťmi, samozrejme s manželkou Zitou. Vládne záležitosti naliehavo vyžadovali jeho pozornosť, ale napriek tomu si cisár urobil čas, aby mohol mať polhodinu pre seba k modlitbe ruženca. Ruženec so zlatými drôtikmi bol stálym používaním úplne rozorvaný, takže musel dostať nový.
Nezabúdal ani na Anjel Pána, každé poludnie odriekaval túto modlitbu, bez ohľadu na to, kde sa nachádzal.
Ako verný syn Márie uctieval a napodobňoval svoju nebeskú Matku. Skromnosť, pokora a otvorená, priateľská a očarujúca povaha boli niektoré z cností, ktoré v sebe pestoval. Uvedomovanie si Božej vôľa, hlboký život modlitby a oddanosť Panne Márii, to boli základné princípy v jeho živote.
Oddanosť Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu. 2. októbra 1918 blahoslavený Karol zasvätil seba i svoju rodinu Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu. Jeho oddanosť k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu posilňovala cisára v jeho bolestnej chorobe. Na smrteľnej posteli povedal grófke Mensdorffovej: "Je veľmi dobré dôverovať v Najsvätejšie Srdce Ježišovo. Bez tejto dôvery by tieto ťažkosti nebolo možné znášať."
Blahoslavený Karol uchovával obraz Najsvätejšieho Srdca Ježišovho pod svojím vankúšom po celý svoj život, a tiež počas svojej smrteľnej choroby. Keď mu raz cisárovná Zita chcela pomôcť, aby získal tak veľmi potrebný odpočinok, vytiahla obrázok spod vankúša a držala ho pred očami cisára. Povedala mu, že spánok je pre neho absolútne nevyhnutný, a že by mal o to Pána poprosiť. Zadíval sa uprene na obraz a vrúcne, s oddanosťou povedal: "Najdrahší Spasiteľ, prosím, dopraj mi spánok." Potom bol schopný zaspať a odpočívať tri toľko potrebné hodiny.
Úcta k Najsvätejšej sviatosti. Blahoslavený Karol žil uctievaním Najsvätejšej sviatosti. Lúče milosti z tohto duchovného pokladu ho priťahovali a on miloval návštevu svätostánku. Nech už bol stresovaný ťarchou vlády, alebo na začiatku úplne obyčajného dňa, hľadal radu a útechu pred Ježišom Kristom vo svätostánku.
Všade, kde býval, sa snažil mať súkromnú kaplnku, kde by mohla byť uchovávaná Najsvätejšia sviatosť. Jeho oddanosť k Eucharistii sa prejavila dokonca aj v malých detailoch, napr. v jeho obave, aby večné svetlo nikdy nezhaslo. Niekoľkokrát denne hovoril: "Musím sa ísť pozrieť, či večné svetlo ešte svieti." Všetci potom vedeli, že bude po nejakú dobu preč, aby kľačal a modlil sa pred Najsvätejšou sviatosťou.
Počas svojej smrteľnej choroby mal najväčší túžbu čo najčastejšie prijímať Eucharistiu. Svätá omša bola pravidelne slávená v prijímacej miestnosti, susediacej s jeho nemocničnou izbou. Spočiatku boli dvere pootvorené tak, aby mohol sledovať svätú omšu bez straty súkromia a bez rizika nákazy ďalších osôb, ale čoskoro požiadal, aby dvere zostali otvorené dokorán: "Tak rád by som videl na oltár!"
Mal takú veľkú úctu k Eucharistii, že kvôli neustálemu kašľu sa neodvážil prijímať, aby hostia nebola zneuctená. Jeho kašeľ však pozoruhodne počas svätých obradov ustal a on bol schopný Eucharistiu prijať. Vyzeralo to, ako by bol Pánom poháňaný prijímať.
Raz požiadal cisárovnú, aby povedala kňazovi, že si želá sväté prijímanie, ale ona odpovedala, že to nie je možné, pretože je premenená len jedna hostia pre grófku Mensdorffovú. Cisár Karol sa nenechal odradiť, a tak cisárovná Zita išla za kňazom a zistila, že musel aj on vnímať vnútorný hlas, pretože konsekroval navyše hostiu pre cisára.
Ako cisár Karol žil, tak i zomrel. V živote bol spojený s eucharistickým Pánom a Najsvätejšia sviatosť bola stredobodom v jeho narodení, živote i v umieraní. Pol hodiny pred smrťou si želal prijať Eucharistiu. Aj keď bola jeho tvár bledá a unavená z jeho dlhého, vyčerpávajúceho boja s chorobou, rozžiarila sa radosťou, akonáhle prijal Eucharistiu. Táto žiara zostala na jeho tvári aj po smrti. Počas cisárových posledných okamihov držal Páter Zsámboki Najsvätejšiu sviatosť pred jeho očami a v prítomnosti Eucharistie cisár povedal svoje posledné slová: "Buď vôľa tvoja, Ježišu, Ježišu, príď!" So svojím posledným vydýchnutím zašepkal: "Ježišu!"
Účasť na svätej omši. Deň začínal svätou omšou. Kňaz vo Švajčiarsku Páter Marcus Carnot spomínal, ako cisár Karol pri svojom vyhnanstve vo Švajčiarsku, bez ohľadu na počasie, bol vždy včas na svätej omši. Počas omše sa do seba pohrúžil s takou veľkou intenzitou, že keď do neho niekto strčil, vôbec to vraj nevnímal.
Život obete. Už v čase, keď bol blahoslavený cisár Karol vyhnaný na ostrov Madeira, obetoval svoj život za druhých. Stratil svoju vlasť, ríšu i trón. Jeho vlastný ľud mu zhabal jeho súkromné peniaze a majetok. Bez peňazí, priateľov, neschopný zarobiť si na živobytie, mal na starosti ženu a sedem detí s jedným na ceste. Bol odkázaný na podporu. Musel žiť pod kontrolou cudzej mocnosti na ďalekom ostrove v nepríjemne vlhkom dome, ktorý bol takmer neobývateľný. Napriek všetkým týmto skúškam bol pripravený obetovať sa za druhých.
Jediná obeť, ktorá nakoniec ešte ostávala cisárovi Karolovi, bolo ponúknuť svoj život. Skrze svoje modlitby bol presvedčený, že po ňom Boh chce aj túto najväčšiu obetu, obetu života za spásu svojich národov.
Cisárovým obľúbeným kostolom na Madeire bol Nossa Senhora do Monte, ktorý bol vidieť na míle ďaleko. Raz, keď bol kostol na dohľad, povedal svojej žene, že si Boh od neho praje obeť života za záchranu svojich národov. Ohromená cisárovná nebola schopná na to povedať jediné slovo, ale cisár sa s rozhodnosťou v očiach pozrel na kostol a povedal: "A ja to urobím!"
Boh čoskoro potom Karolov sľub prijal. Cisár náhle smrteľne ochorel a čoskoro zomrel. Tak boli naplnené prorocké slová, ktoré ešte v čase Karolovej mladosti predniesol na audiencii Svätý Otec Pius X.: "Žehnám arcivojvodu Karola, ktorý bude budúcim cisárom Rakúska a ktorý pomôže viesť svoje krajiny a národy k veľkej cti a k hojnému požehnaniu - ale to bude zrejmé až po jeho smrti."
Biskup z Funchalu povedal neskôr jednému rakúskemu kňazovi: "Žiadne misie tak účinne neposilnili vieru v mojej diecéze ako príklad tohto cisára v jeho krehkosti a jeho umieraní."
Podiel na Kristovom utrpení. Hoci bol cisár Karol prinútený odísť do exilu a musel presťahovať svoju rodinu do preľudnenej vily na vrchole hory neďaleko Funchalu, udržal si pozitívny postoj k životu a veselú povahu. Hovoril: "Darí sa nám nezaslúžene dobre."
Po Kristovom príklade, ochotne prijal vlastný kríž za svoje národy. Obetoval svoje utrpenie Ukrižovanému: svoje vyhnanstvo, obavy o blaho svojej vlasti a národov, starosť o svoju rodinu, ktorej chýbali potraviny, lekárske potreby, a ktorá žila vo vlhkom, studenom, nedostatočne zariadenom dome. Napriek tomu všetkému cisár Karol dokázal povedať: "Som vďačný nášmu milovanému Bohu za všetko, čo zosiela."
Ako sa Ježiš potil krvou na Olivovej hore, tak cisár pri svojej poslednej chorobe trpel strašným potením. Počas jedného obzvlášť ťažkého záchvatu povedal arcivojvodkyni Márii Terézii: "Úpenlivo Ťa prosím, babička, pomôž mi, aby som sa toľko nepotil."
Odpovedala: "Lekári hovoria, že je to pre Teba dobré."
Cisár Karol odpovedal: "Ale ja mám strach, že už to dlho nevydržím."
Arcivojvodkyňa ukázala rukou na kríž v jeho rukách a vyhlásila:: "Pre nás sa krvou potil." Jeho oči sledovali jej gesto. Uprene sa zadíval na kríž a potom prikývol niekoľkokrát súhlasne hlavou. Od tej doby sa blahoslavený Karol už nikdy nezmienil o tomto trápení, hoci trpel potením až do svojej smrti.
Ošetrujúci lekári vyhlásili, že nikdy ešte nespoznali pacienta s takou silnou vôľou, akú videli u cisára. Prejavoval pozoruhodnú sebakontrolu v celej svojej chorobe a jeho duševné schopnosti neochabovali ani cez intenzívnu bolesť a horúčku. Len raz urobil cisár chybu a pozdravil lekára nemecky, hneď sa však opravil a pokračoval v ich spoločnom jazyku, francúzštine.
Blahoslavený cisár Karol sa modlil neustále, až do samého konca. Lekári, ktorí si svojho cisárskeho pacienta veľmi obľúbili, plakali, keď si uvedomili, že nemôžu zabrániť cisárovej smrti ani zmierniť jeho bolesť a utrpenie.
1. apríla 1922 o desiatej hodine dopoludnia cisár povedal: "Musím toľko trpieť, aby sa moje národy opäť mohli zjednotiť." Tesne po poludní, o 12,23 sa cisárovo utrpenie navždy skončilo. Osobnosť blahoslaveného cisára Karla mala mnoho obdivuhodných vlastností, ktoré však najlepšie pozná a ocenia náš Pán.
Na jeho pohreb, 5. apríla, prišlo 30 000 ľudí. Je pochovaný v pútnickom kostole na Madeire Nossa Senhora do Monte, jeho srdce bolo podľa starej habsburskej tradície vyňaté, urna s jeho srdcom je uložená v kláštore Muri (v Loretánskej kaplnke) vo švajčiarskom kantóne kantóne Aargau.
Blahorečenie. Krátko po jeho smrti sa robia pokusy o jeho blahorečenie, ktoré po zázračnom uzdravení rádovej sestry Márie Zity Gradowskej vyvrcholili 3. októbra 2004 jeho blahorečením (vlastný proces začal 3.11.1949) Jánom Pavlom II. v Ríme. Pri tejto omši povedal: "Najdôležitejšou úlohou kresťana je hľadanie, rozpoznanie a nasledovanie Božej vôle v každej záležitosti. Kresťanský štátnik, cisár a kráľ Karol I. prijímal túto výzvu každý deň. V jeho očiach bola vojna niečím desivým. Uprostred vravy prvej svetovej vojny sa usilovne snažil napomáhať mierovej iniciatíve môjho predchodcu Benedikta XV."
V hodnotení jeho osoby boli brané do úvahy tri aspekty: mierové úsilie, sociálne zákonodarstvo a hlboká zbožnosť cisára.
Aj keď bol Karol profesiou politik, kritériá, ktoré cirkev používa na rozhodnutie o jeho blahorečení, politické nie sú. Vyhlásiť blahoslaveného panovníka neznamená oceniť výsledky podľa pozemských merítok, ale posúdiť, v akom duchu sa snažil plniť si svoje povinnosti naplniť poslanie. Blahorečenie je odmenou za spôsob, ktorým kandidát prejavoval kresťanské cnosti v spoločenskom i súkromnom živote. A Karol Rakúsky bol veľký kresťan v kruhu svojej rodiny aj v spôsobe, akým ako cisár vládol. Jeho nevlastná babička, arcivojvodkyňa Mária Terézie, ktorá žila až do jeho smrti v jeho blízkosti, vyhlásila: "Karol je svätec. Žil ako svätec a ako svätec zomrel."
12. apríla 2003 Ján Pavol II. uverejnil v dekréte, prehlasujúcim Karolove cnosti za hrdinské: "Bol mužom veľkej morálnej integrity a pevnej viery, ktorý vždy hľadal len to najlepšie pre svoje národy, a všetky svoje panovníckej činy konal v súlade so sociálnym učením cirkvi. Držal sa ideálov spravodlivosti a mieru a neochvejne smeroval k svätosti. Bol príkladným kresťanom, manželom, otcom i panovníkom."
Salzburský svätiaci biskup Laun odporučil zjednocujúcej sa Európe cisára Karola za patróna: "Pre dnes už zjednotenú a stále sa zrastajúcu Európu by sa mohol stať vhodným patrónom ... Blahoslavený, alebo svätý cisár Karol môže zohrať pre Európu významnú duchovnú úlohu."
Deň pamiatky blahoslaveného Karola bol stanovený na 21. október, výročný deň jeho svadby.
1. mája 2011 došlo k blahorečeniu Jána Pavla II., výnimočné osobnosti našej doby. V ten istý deň mesiaca Panny Márie, na sviatok Božieho milosrdenstva, boli slávnostne odovzdané relikvie cisára Karola do kaplnky kostola Palladia v Brandýse nad Labem, meste, kde bývalý cisár nejaký čas býval a ktoré si veľmi obľúbil.
Svätý Ján Pavol II. mal ku Karolovi Rakúskemu osobný vzťah, preto ho v roku 2004, na konci svojho pontifikátu, blahorečil s radosťou. Jeho otec dal vraj svojmu synovi Karolovi Wojtylovi meno aj na pamiatku tohto cisára, od ktorého ako dôstojník 56. pešieho pluku c. a k. armády získal medailu s jeho portrétom za statočnosť. Keď po mnohých rokoch Ján Pavol II. prijímal bývalú cisárovnú Zitu, manželku cisára Karla vo Vatikáne, povedal jej: "Som šťastný, že môžem pozdraviť panovníčku svojho otca." Pre pápeža bolo preto Karolovo blahorečenie aj otázkou synovskej úcty.
Masima
Bol členom mariánskeho bratstva a nosil škapuliar. Často sa modlil litánie k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu, Panne Márii a svätému Jozefovi. Pestoval zbožnosť k anjelom, zvlášť k archanjelovi Michaelovi. Svoju rodinu zasvätil Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu a potom svätému Jozefovi. S ružencom v ruke cisár Karol duchovne bojoval bitky svojho života. Denne sa ho poctivo modlil, dokonca aj na fronte. Nevynechal by ho, ani keby sa ho mal modliť neskoro večer. Neskôr sa ho modlil so svojimi deťmi a samozrejme s manželkou Zitou.
Bez ohľadu na to, kde sa práve nachádzal, vždy na poludnie sa pomodlil Anjel Pána.
Pred každým jedlom prednášal požehnanie. Často sa tiež modlil litánie k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu, Panne Márii a svätému Jozefovi. Pestoval zbožnosť k anjelom, zvlášť k archanjelovi Michaelovi - ochrancovi pred zlom.
Anatole France napísal: "Cisár Karol bol jediný muž v čelnej pozícii, ktorý vyšiel z vojny čestne. Samozrejme, bol to svätec a nikto ho nepočúval. Úprimne si prial mier, a preto ním svet pohrdol. Ponúkal nádhernú šancu, ktorá bola premárnená."
Všetko nakoniec dobre dopadlo, matka i syn sa uzdravili (matka sa objavila zdravá na verejnosti až 3. októbra). Dieťa bolo pokrstené 19. augusta 1887 biskupom zo St. Pölten a dostalo sedem mien: Karol, František, Jozef, Ľudovít, Hubert, Juraj, Maria.
Jeho matka bola veľmi zbožná, dobrá, pokorná a trpezlivá nielen voči deťom, ale i manželovi, jej manželstvo sa časom vyvinulo vo vzťah dvoch ľudí, žijúcich vedľa seba a vzájomne sa rešpektujúcich. Svojho syna vedome vychovávala syna v katolíckej viere. Každý deň ho brala so sebou na omšu. Bol vedený k láske k blížnemu a dobročinnosti. Staral sa napr. o malú zeleninovú záhradku, ktorej úrodu potom venoval chudobným vo svojom okolí. Často obdarovával chudobných vlastnými vecami. Starostlivosť, ktorú venoval chudobným a núdznym, bola pozoruhodná. Sotva mu niekto dal darček, už bol v rukách niekoho iného. Štedrosť mladého arcivojvodu viedla napríklad aj k nevysvetliteľne vysokej spotrebe bielizne - mladý Karol ju rozdal medzi svojich menej majetných kamarátov.
Pri každej príležitosti rád ukladal malé kvetinky k božím mukám. Už ako malý mal veľkú lásku k Matke Božej, ktorú hlboko uctieval. Keď raz nechtiac odhodil palicu na strom s obrázkom Panny Márie, bol z toho veľmi smutný, aj keď sa obrázku nič nestalo, ale potom sa o obrázok staral s veľkou nehou. Matka Božia sa stala dôležitým, pevným bodom jeho viery.
Z Karola vyrastal jemný, skôr zakríknutý chlapec, ktorý bol dávaný za vzor slušného správania, všetci naňho pamätali ako na príjemného, milého, ohľaduplného, skromného, verného chlapca slnečnej povahy a dobrosrdečného. Ukazovalo sa to aj neskôr v drobných maličkostiach jeho života - aj v čase, keď jeho postavenie mu mohlo prinášať výhody. Keď si raz za krutého mrazu všimol, že jeho vodič má zimou skrehnuté ruky, ponúkol mu: "Poďte, dnes Vás pre zmenu ja zaveziem domov!" Vodič si musel sadnúť do kabíny vozidla a arcivojvoda riadil.
V dobe pobytu v Šoproni úplne nečakane rádová sestra Marie Vinzentia v kláštore uršulíniek pri zmienke o Karolovi povedala P. Geggerlemu, že je nutné sa za neho veľa modliť, pretože bude cisárom, prejde mnohým utrpením a pekelnými útokmi proti jeho osobe. Preto P.Geggerle, vychovávateľ Wallis a arcivojvodkyňa Mária Jozefa založili modlitebný krúžok, ktorý sa za Karla modlil. Z neho neskôr vznikla "Modlitebná liga cisára Karola za mier medzi národmi", ktorá sa tiež zaslúžila o proces jeho blahorečenia.
Na podnet príbuzných, zvlášť arcivojvodkyne Márie Terézie, bolo zinscenované stretnutie Karola a Zity vo Františkových Lázňach. Mladí sa do seba zapozerali a 13. júna 1911 sa konali zásnuby. Karol vtedy svoju snúbenicu prekvapil vetou: "Teraz si musíme vzájomne pomáhať do neba!" Pred svadbou išla Zita so svojou matkou do Ríma vyprosiť si na súkromnej audiencii u pápeža Pia X. požehnanie pre nastávajúci sobáš (nemohli tam ísť s spoločne Karolom kvôli možným diplomatickým problémom). Svätý Otec nečakane vyhlásil, aj keď sa ho snažila Zita opraviť, že si berie budúceho rakúskeho cisára, ktorý bude odmenou Boha za to, čo Rakúsko vykonalo pre Cirkev a stane sa pre krajinu zdrojom požehnania - toto požehnanie sa však úplne prejaví až po jeho smrti.
21. októbra 1911 sa vo Schwarzau konala prebehla veľkolepá svadba, po ktorej sa mladomanželia vybrali 8. novembra 1911 do Mariazellu, aby sa tu modlili za svoje manželstvo a za to, aby mali dosť síl na zvládnutie budúcich výziev.
Manželstvo Karola a Zity bolo mimoriadne harmonické. Zita podporovala Karola v jeho krokoch, bola mu veľkú oporou. Bola veľmi inteligentná, bystrá a hlboko zbožná. Po svadobnej ceste žili niekoľko mesiacov v Brandýse na Labem, po preložení Karola boli presmerovaní do obce Kolomyje vo východnej Haliči neďaleko ruských hraníc.
Po ťažkom otrase mozgu po páde z koňa bol Karol prevelený do Viedne. 20. novembra 1912 sa vo vilke Wartholz v Reichenau narodil ich prvorodený syn Otto. Po ňom nasledovali postupne ďalšie deti, celkom ich mali osem, vrátane najmladšej Alžbety, ktorá sa narodila až po otcovej smrti.
21. novembra 1916 zomiera cisár František Jozef I. a Karol sa stáva cisárom a českým a uhorským kráľom. Posvätnú hodnosť panovníka Karol prijal s vedomím osobného povolania od Boha, ako neodňateľnú a posvätnú úlohu, ako nasledovník Krista a v láskyplnom darovaní svojho vlastného života. Krajinu prevzal v čase vojny. Veľa času trávil na fronte v predných líniách, aj keď to bolo pre neho nebezpečné.
Snažil sa zmierniť utrpenie vojakov, zrušil niektoré vojenské tresty, zakázal bombardovanie otvorených miest a cirkevných pamiatok.Za jeho panovania boli výrazne zmenšené straty na životoch. Karol bol terčom odporu generality pre svoje "humanistické blúznenie", ako boli nazývané jeho rozkazy slúžiace na ušetrenie životov a ľudského utrpenia.
Mierové snahy, výhrady k neobmedzenej ponorkovej vojne, zákaz bombardovania civilných cieľov a pozitívnu odpoveď na mierové výzvy pápeža Benedikta XV., ktorý bol považovaný za spojenca Talianska, viedli k stále hlbšiemu rozporu Karola s Nemeckou ríšou, ale tiež s nemeckými národnými spolkami vo vlastnej krajine. Karol síce zakázal akékoľvek nasadenie bojových plynov v rozsahu moci velenia c. a. k. armády, nemohol však zabrániť tomu, že prevažne vplyvom nemeckého velenia v niektorých bitkách na použitie jedovatého plynu došlo.
Rakúsko použilo len slzný plyn, ktorý nezabíjal. Ale Rakúsko - Uhorsko bolo úplne závislé na vrchnom velení nemeckej ríše. Preto požadoval, aby divízia aj tam, kde sa bojuje, mala možnosť ísť na svätú omšu a prijať sviatosti, čo poukazuje na hlbokú zbožnosť veriaceho Karola.
Pohľad na mŕtvych a ranených bol pre neho neznesiteľný. Po bitke v Soči ho videli, ako stojí so slzami v očiach nad mŕtvymi a hovorí: "Z toho sa pred Bohom nemôže nikto zodpovedať. Urobím s tým koniec, a to čo najskôr."
Po mierovom návrhu z 12. decembra 1916, ktorý stroskotal na odmietavom postoji Nemeckej ríše, sa na jar 1917 pokúsil vyjadriť konkrétne mierové ciele cez svojho švagra, zahájil tiež tajné mierové rokovania, ale všetko neúspešne.
Vo vnútroštátnej politike sa opieral o katolícku sociálnu náuku. Jeho sociálnopolitické opatrenia z roku 1917, ako napr. Zákon na ochranu nájomníkov (28. januára), vytvorenie ministerstva sociálnej starostlivosti (1. júna), či ministerstva národného zdravia (30. august) prežili aj zánik monarchie a existujú prakticky dodnes. Vylepšil zákon o zdravotnom poistení, bola stanovená regulácia mzdových a pracovných podmienok v podnikoch zásobujúcich front.
Karol si bol vedomý biedy a hladu za vojny a neváhal svoj životný štýl prispôsobiť týmto okolnostiam. On a jeho rodina sa živili len z vojnových prídelov. Biely chlieb, určený pre vrchné velenie v Badene, dal poslať chorým do špitálu, a sám jedol pred očami udivených dôstojníkov čierny chlieb.Za vojny sa cisárska rodina stravovala skromne. Keď sa raz malý Otto spýtal nejakého hosťa čo obedoval, bol udivený, že mäso. Vyhlásil: "To ste taký bohatí?"
Cisár dal k dispozícii palácové kone na rozvoz uhlia obyvateľstvu, Zita navštevovala nemocnice a sirotince. Jednou z jej prvých podujatí bola dobročinná zbierka v prospech biedou trpiacich detí.
Cisár dokázal mať pochopenie aj pre prostých vojakov. Prvý denný rozkaz, ktorý Karol ako mladý generál dal svojim poddôstojníkom, bol: "Je lepšie, keď útok trvá dlhšie, než aby bol rýchly a za cenu rýchlych strát na životoch. Každý veliteľ, ktorý bude mať príliš veľké straty bez rozumného dôvodu, sa za ne bude bez milosti odpovedať. Ukladám každému veliteľovi ako svätú povinnosť, aby vynaložil všetko svoje úsilie na to, aby ranení boli čo najlepšie ošetrení a aby bolo o jednotky čo najlepšie postarané..."
Tieto humanistické tendencie boli ostro napádané: "Toto blúznenie o láske k blížnemu, súcitu, rovnosti ľudí, šťastie mieru a ako sa všetky tieto učenia, ktoré zahŕňala aj náboženský podtext, volali, sa stávala zločinom v ríši ...."
Jeho pokora sa odrážala vo všetkých obdobiach jeho života. Ako panovník chcel byť človekom medzi ľuďmi, pre každého mal priateľské slovo, či to bol robotník, alebo minister. Žil skromne a striedmo, nemal veľké osobné potreby a usilovanie druhých o bohatstvo, moc, titul a slávu sledoval s nepochopením. Smial sa však rád a mal mimoriadny zmysel pre humor, na každej veci videl aj jej komický aspekt.
Dal zriaďovať poľné kuchyne, poskytol dvorný záprah k dispozícii pre transport uhlia do Viedne. Bol veľkodušnejším, než si vôbec mohol dovoliť. 2. júla 1917 vyhlásil amnestiu, pri ktorej prepustil i českých politikov, mnohých odsúdených na smrť. Kvôli svojim snahám narážal na neporozumenie spoločenských, vojenských a politických kruhov a bol aj s manželkou Zitou ohováraný.
"Záleží predsa na tom, aby sme pomáhali, ak môžeme pomáhať. Ako cisár musím predchádzať dobrým príkladom. Keby len každý plnil svoje kresťanské povinnosti, nebolo by vo svete toľko nenávisti a biedy ... "Karol sa pod vplyvom udalostí koncom roka 1918 a pre pokojné prevzatie moci najskôr vzdal účasti na riadení vládnych záležitostí, potom sa musel odsťahovať so svojou rodinou z Viedne do Eckartsau, kde rodina spočiatku veľa trpela. Napriek tomu 31. decembra 1918 dal spievať Te Deum ako poďakovanie za všetko, čo rok 1918 priniesol. Na návrh, aby od toho upustil, odpovedal, že v tomto roku dostal veľa milostí, za ktoré musí poďakovať. A všetkým, ktorí sa udivene pýtali, o aké milosti sa jednalo, Karol odpovedal: "Tento rok bol tvrdý, ale mohol byť ešte oveľa horší. Nemôžeme z Božej ruky prijímať len dobré, ale musíme byť vďační za všetko ostatné, nech je to akokoľvek ťažké a bolestné. Nepriniesol snáď tento rok tak dlho túžobne očakávaný koniec vojny? A za mier je každá obeť a každé odriekanie oprávnená a lacná cena."
Karol musel opustiť aj svoju rakúsku vlasť, kde bol jeho život i život jeho rodiny v nebezpečenstve. 23. marca 1919 odišla cisárska rodina do Švajčiarska a 3. apríla bol uverejnený rakúskou vládou "Zákon o vypovedaní z krajiny a prevzatie majetku domu Habsbursko - Lotrinského". Zo Švajčiarska sa, povzbudzovaný mnohými politikmi, vojakmi i prostými občanmi, predovšetkým však Benediktom XV., Karol pokúsil dvakrát vrátiť do Maďarska, aby tu obnovil monarchiu. Nakoniec bol poslaný do vyhnanstva na ostrov Madeira, kam s manželkou priplával 19. novembra 1921 na sviatok svätej Alžbety. Tým, ktorí v ťažkých hodinách stáli na jeho strane, povedal: "Aj keď to stroskotalo, musíme ďakovať Bohu, pretože jeho cesty nie sú naše cesty."
Cisár pri príchode spozoroval dve veže jedného kostola. "Aké bolestné spomienky vyvoláva vo mne tento kostol," zvolal, "ako veľmi pripomína kostoly v mojej krajine! Musí to byť kostol zasvätený Matke Božej. Poďme sa tam skoro pozrieť!" Bol to chrám Nossa Senhora do Monte, kde mal byť za niekoľko mesiacov pochovaný. Karol vedel aj tu s úsmevom a láskavosťou pristupovať k druhým ľuďom, aj preto ihneď nadväzoval spontánny ľudský vzťah. Boli uchvátení jeho osobnosťou, jeho srdečnosťou a ústretovosťou. A tak sa počiatočná sympatia súcitu, ktorú obyvatelia ostrova k nemu a k jeho pani chovali, vzápätí zmenila v nepokryté nadšenie.
Karol pre nedostatok financií bol nútený presťahovať svoju rodinu do nehostinného, studeného a vlhkého domu. Ani v týchto stiesnených podmienkach nestrácal odhodlanie: "Som Bohu vďačný za všetko, čo na mňa zosiela."
Hmotnú biedu zakúsila rodina vo vyhnanstve na Madeire. Jedna z chyžných písala: "Je tu stále hmla, dážď, vlhko. Na kúrenie máme len čerstvé drevo, ktoré večne dymia. Nemáme tu elektrické svetlo. Dom je vlhký, všade to páchne plesnivinou a všetkým ide para od úst. Riad umývame mydlom v studenej vode. V domácej kaplnke je stena prerastená hubou. V ostatných izbách by sa bez stáleho ohňa nedalo vydržať. Chudák cisár je len trikrát denne, ani na večeru nemôže dostať mäso, len samú zeleninu a múčne jedlá. Nemáme dosť jedla a sme večne hladní. Niekedy si skoro zúfajú. Ale keď vidíme, s akou trpezlivosťou to znášajú Ich Veličenstva, zase sa spamätáme." Materiálne statky neboli pre Karola podstatné, česť rodu a poslanie dynastie staval oveľa vyššie než vlastníctva majetku.
Karol svoje deti miloval. Pri svojich vládnych povinnostiach na ne nemal toľko času ako vo vyhnanstve. Snažil sa s väčšími chodiť na prechádzky, učiť ich cudzie jazyky a ďalšie zručnosti.
Vo svojej chorobe bol rád, keď počul otvoreným oknom hlasy svojich detí a mohol na ne zavolať. Vo svojej smrteľnej chorobe bol ohľaduplný a robil si starosti o druhých kvôli nebezpečenstvu infekcie a tiež o to, aby jeho deti neboli vystavené duševnej traume pri pohľade na jeho zlý zdravotný stav. Zo všetkých detí bol zavolaný k smrteľnej posteli len Otto ako jeho následník, pretože cisár Karol chcel dať mladému arcivojvodovi príklad, ako sa vyrovnáva so smrťou panovník a katolík. Ostatné deti chcel cisár chrániť od nákazy a psychického otrasu.
Jedna z posledných modlitieb, ktorú cisár vyslovil krátko pred smrťou, patrila všetkým jeho deťom. Umierajúci ich menoval a zveroval do osobitnej Božej ochrany:
"Najdrahší Spasiteľ, chráň naše deti: Otta, Mädi, Róberta, Félixa, Karola Ľudovíta, Rudolfa, Lotti a zvlášť naše úplne maličké (cisárovná bola tehotná a Alžbeta sa narodila po smrti cisára). Ochraňuj ich na tele i na duši, nech radšej zomrú, než aby sa dopustili smrteľného hriechu. Buď vôľa tvoja. Amen."
Cisár Karol bol presvedčený, že korunu mu zveril Boh. Na základe tohto presvedčenia mala pre neho kráľovská korunovácia v Maďarsku veľký význam. Päťdesiat rokov po tejto udalosti spomínala cisárovná Zita: "Vec, ktorá na nás oboch zapôsobila najviac z celého obradu, bol dojemný liturgický aspekt všetkého - hlavne prísaha, ktorú kráľ vykonal obrátený k oltáru pred svojím pomazaním, v ktorej sľuboval, že bude zachovávať spravodlivosť pre všetkých a usilovať sa o mier. Tento posvätný sľub daný v katedrále bol presne politickým programom, ktorý chcel z trónu uskutočňovať. Obaja sme to cítili tak silno, že takmer žiadne slová neboli medzi nami nutné."
Verné plnenia Božej vôle. Ako povedal jeho syn Otto, vonkajší úspech pre neho nebol meradlom, na to bol jeho náboženský pohľad príliš vyhranený. Všetky vonkajšie neúspechy tým, že ho nezlomili, ukázali jeho zakotvenie v Bohu. Na smrteľnej posteli povedal cisár Karol Zite: "Byť naštvaný? Sťažovať si? Keď človek pozná Božiu vôľu, všetko je dobré." A po chvíli: "Chcem Ti teraz povedať celkom jasne, ako je to so mnou: Mojím všetkým úsilím bolo vždy a vo všetkých veciach spoznať čo najzreteľnejšie Božiu vôľu a plniť ju čo najdôkladnejšie." Po nejakej dobe zopakoval: "Len nereptať!"
Veta "Buď vôľa Tvoja" bola určujúcou zásadou v živote blahoslaveného Karola a opakoval ju krátko pred tým, než odovzdal dušu do rúk svojho Stvoriteľa. S Kristom mohol cisár Karol povedať: "Mojím pokrmom je konať vôľu toho, ktorý ma poslal." Dostal poslanie viesť svoje národy ako Boží vladár a ako taký sa tento ušľachtilý panovník tomuto poslaniu podriadil a vydal sám seba v pokornú službu. Bol pripravený pre nebo, preto ho Pán povolal k sebe.
Záležalo mu na ostatných viac ako na sebe. V tomto zmysle je cisár Karol dobrým príkladom muža, oddaného Márii, ktorá dala svoje "Fiat" a povedala: "Nech sa mi stane podľa tvojho slova!" Jeho čistá duša odrážala "Fiat" Matky Božej.
Na plnenie svojich povinností myslel dokonca aj počas svojej poslednej choroby a horúčkovitého blúznenia: "Teraz mal starosť o viedenské deti, ktorým sa snažil opatriť mlieko, potom sa zase staral o dúšok vody pre vojaka umierajúceho smädom vo vojenskej nemocnici."
Cisár Karol nasledoval príklad svojho Pána a Spasiteľa, ktorý trpel opustený na hore Olivovej a vo chvíli svojich najväčších skúšok pil s Kristom z kalicha utrpenia. Prijal Otcovu vôľu uprostred svojho najväčšieho trápenia, ktoré presiahlo vrchovatú mieru. Cez to všetko ctihodný Karol dokázal ešte povedať: "Som vďačný nášmu milému Bohu za všetko, čo zosiela."
Mária Lacknerová, slúžka, spomínala na priebeh svätej omše 31. decembra 1921: "Počas spevu Te Deum sme postupne jeden po druhom zmĺkli, umlčaní bolesťou. Iba služobník Boží vydržal až do konca a modlil sa, zdôrazňuje každé slovo. Hľadela som na neho s obdivom, bolo jasné, že pre neho v tejto chvíli existoval len Boh a že toto Te Deum bolo osobným dialógom medzi Bohom a ním."
Na Madeire pozorovali ľudia okolo neho nový rozmer jeho zbožnosti, čosi ako odovzdanie sa do rúk Prozreteľnosti, reakciu muža, ktorý stratil všetko. Nie že by netrpel, kanonik Homen de Gouveia si spomínal, že ho často videl dlho hľadieť na oceán bez jediného slova. Ale čím boli tvrdšie životné podmienky, tým viac cisár zostával vyrovnaný a bez prestania sa zaujímal o tých, ktorí ho obklopovali.
Karol napísal 28. februára 1919 pápežovi Benediktovi XV.: "Vo všetkých skúškach, ktoré na mňa Božia Prozreteľnosť zoslala, som si zachoval presvedčenie, že som vždy plnil svoje povinnosti a v žiadnom ohľade som nechcel nič než dobro pre mojich poddaných, rovnako ako väčšiu slávu Božiu a triumf našej svätej matky Cirkvi."
Úcta k Panne Márii, denná modlitba ruženca. Karol mal od útleho detstva veľkú lásku k Panne Márii. Cisárom sa stal 21. novembra 1917, na sviatok Zasvätenia Panny Márie v Jeruzaleme.
V jeho živote je zvláštna spojitosť so sviatkami Matky Božej. Je jej zasvätená sobota. V sobotu bol birmovaný, v sobotu bol vyhlásený plnoletým, v sobotu sa konala jeho svadba, jeho korunovácia za uhorského kráľa, v sobotu sa vrátil prvýkrát do Uhorska z exilu, v sobotu po druhom márnom pokuse v Uhorsku sa musel vzdať všetkých nárokov na trón. V sobotu prišiel na ostrov Madeira a v 1. sobotu mesiaca apríl aj zomrel.
Cisár sa v deň svojej smrti spýtal svojej ženy, ktorý je práve deň. "Deň Matky Božej," odpovedala cisárovná. "Teda sobota," potvrdil radostne. Po jeho smrti bolo telo cisára Karola umiestnené v mariánskom kostole Nossa Senhora do Monte na Madeire, kde odpočíva dodnes.
Cisár Karol duchovne bojoval s ružencom v ruke bitky svojho života. Je príkladné, že sa denne poctivo modlil ruženec, dokonca aj na fronte, a neskôr sa ho modlil so svojimi deťmi, samozrejme s manželkou Zitou. Vládne záležitosti naliehavo vyžadovali jeho pozornosť, ale napriek tomu si cisár urobil čas, aby mohol mať polhodinu pre seba k modlitbe ruženca. Ruženec so zlatými drôtikmi bol stálym používaním úplne rozorvaný, takže musel dostať nový.
Nezabúdal ani na Anjel Pána, každé poludnie odriekaval túto modlitbu, bez ohľadu na to, kde sa nachádzal.
Ako verný syn Márie uctieval a napodobňoval svoju nebeskú Matku. Skromnosť, pokora a otvorená, priateľská a očarujúca povaha boli niektoré z cností, ktoré v sebe pestoval. Uvedomovanie si Božej vôľa, hlboký život modlitby a oddanosť Panne Márii, to boli základné princípy v jeho živote.
Oddanosť Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu. 2. októbra 1918 blahoslavený Karol zasvätil seba i svoju rodinu Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu. Jeho oddanosť k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu posilňovala cisára v jeho bolestnej chorobe. Na smrteľnej posteli povedal grófke Mensdorffovej: "Je veľmi dobré dôverovať v Najsvätejšie Srdce Ježišovo. Bez tejto dôvery by tieto ťažkosti nebolo možné znášať."
Blahoslavený Karol uchovával obraz Najsvätejšieho Srdca Ježišovho pod svojím vankúšom po celý svoj život, a tiež počas svojej smrteľnej choroby. Keď mu raz cisárovná Zita chcela pomôcť, aby získal tak veľmi potrebný odpočinok, vytiahla obrázok spod vankúša a držala ho pred očami cisára. Povedala mu, že spánok je pre neho absolútne nevyhnutný, a že by mal o to Pána poprosiť. Zadíval sa uprene na obraz a vrúcne, s oddanosťou povedal: "Najdrahší Spasiteľ, prosím, dopraj mi spánok." Potom bol schopný zaspať a odpočívať tri toľko potrebné hodiny.
Úcta k Najsvätejšej sviatosti. Blahoslavený Karol žil uctievaním Najsvätejšej sviatosti. Lúče milosti z tohto duchovného pokladu ho priťahovali a on miloval návštevu svätostánku. Nech už bol stresovaný ťarchou vlády, alebo na začiatku úplne obyčajného dňa, hľadal radu a útechu pred Ježišom Kristom vo svätostánku.
Všade, kde býval, sa snažil mať súkromnú kaplnku, kde by mohla byť uchovávaná Najsvätejšia sviatosť. Jeho oddanosť k Eucharistii sa prejavila dokonca aj v malých detailoch, napr. v jeho obave, aby večné svetlo nikdy nezhaslo. Niekoľkokrát denne hovoril: "Musím sa ísť pozrieť, či večné svetlo ešte svieti." Všetci potom vedeli, že bude po nejakú dobu preč, aby kľačal a modlil sa pred Najsvätejšou sviatosťou.
Počas svojej smrteľnej choroby mal najväčší túžbu čo najčastejšie prijímať Eucharistiu. Svätá omša bola pravidelne slávená v prijímacej miestnosti, susediacej s jeho nemocničnou izbou. Spočiatku boli dvere pootvorené tak, aby mohol sledovať svätú omšu bez straty súkromia a bez rizika nákazy ďalších osôb, ale čoskoro požiadal, aby dvere zostali otvorené dokorán: "Tak rád by som videl na oltár!"
Mal takú veľkú úctu k Eucharistii, že kvôli neustálemu kašľu sa neodvážil prijímať, aby hostia nebola zneuctená. Jeho kašeľ však pozoruhodne počas svätých obradov ustal a on bol schopný Eucharistiu prijať. Vyzeralo to, ako by bol Pánom poháňaný prijímať.
Raz požiadal cisárovnú, aby povedala kňazovi, že si želá sväté prijímanie, ale ona odpovedala, že to nie je možné, pretože je premenená len jedna hostia pre grófku Mensdorffovú. Cisár Karol sa nenechal odradiť, a tak cisárovná Zita išla za kňazom a zistila, že musel aj on vnímať vnútorný hlas, pretože konsekroval navyše hostiu pre cisára.
Ako cisár Karol žil, tak i zomrel. V živote bol spojený s eucharistickým Pánom a Najsvätejšia sviatosť bola stredobodom v jeho narodení, živote i v umieraní. Pol hodiny pred smrťou si želal prijať Eucharistiu. Aj keď bola jeho tvár bledá a unavená z jeho dlhého, vyčerpávajúceho boja s chorobou, rozžiarila sa radosťou, akonáhle prijal Eucharistiu. Táto žiara zostala na jeho tvári aj po smrti. Počas cisárových posledných okamihov držal Páter Zsámboki Najsvätejšiu sviatosť pred jeho očami a v prítomnosti Eucharistie cisár povedal svoje posledné slová: "Buď vôľa tvoja, Ježišu, Ježišu, príď!" So svojím posledným vydýchnutím zašepkal: "Ježišu!"
Účasť na svätej omši. Deň začínal svätou omšou. Kňaz vo Švajčiarsku Páter Marcus Carnot spomínal, ako cisár Karol pri svojom vyhnanstve vo Švajčiarsku, bez ohľadu na počasie, bol vždy včas na svätej omši. Počas omše sa do seba pohrúžil s takou veľkou intenzitou, že keď do neho niekto strčil, vôbec to vraj nevnímal.
Život obete. Už v čase, keď bol blahoslavený cisár Karol vyhnaný na ostrov Madeira, obetoval svoj život za druhých. Stratil svoju vlasť, ríšu i trón. Jeho vlastný ľud mu zhabal jeho súkromné peniaze a majetok. Bez peňazí, priateľov, neschopný zarobiť si na živobytie, mal na starosti ženu a sedem detí s jedným na ceste. Bol odkázaný na podporu. Musel žiť pod kontrolou cudzej mocnosti na ďalekom ostrove v nepríjemne vlhkom dome, ktorý bol takmer neobývateľný. Napriek všetkým týmto skúškam bol pripravený obetovať sa za druhých.
Jediná obeť, ktorá nakoniec ešte ostávala cisárovi Karolovi, bolo ponúknuť svoj život. Skrze svoje modlitby bol presvedčený, že po ňom Boh chce aj túto najväčšiu obetu, obetu života za spásu svojich národov.
Cisárovým obľúbeným kostolom na Madeire bol Nossa Senhora do Monte, ktorý bol vidieť na míle ďaleko. Raz, keď bol kostol na dohľad, povedal svojej žene, že si Boh od neho praje obeť života za záchranu svojich národov. Ohromená cisárovná nebola schopná na to povedať jediné slovo, ale cisár sa s rozhodnosťou v očiach pozrel na kostol a povedal: "A ja to urobím!"
Boh čoskoro potom Karolov sľub prijal. Cisár náhle smrteľne ochorel a čoskoro zomrel. Tak boli naplnené prorocké slová, ktoré ešte v čase Karolovej mladosti predniesol na audiencii Svätý Otec Pius X.: "Žehnám arcivojvodu Karola, ktorý bude budúcim cisárom Rakúska a ktorý pomôže viesť svoje krajiny a národy k veľkej cti a k hojnému požehnaniu - ale to bude zrejmé až po jeho smrti."
Biskup z Funchalu povedal neskôr jednému rakúskemu kňazovi: "Žiadne misie tak účinne neposilnili vieru v mojej diecéze ako príklad tohto cisára v jeho krehkosti a jeho umieraní."
Podiel na Kristovom utrpení. Hoci bol cisár Karol prinútený odísť do exilu a musel presťahovať svoju rodinu do preľudnenej vily na vrchole hory neďaleko Funchalu, udržal si pozitívny postoj k životu a veselú povahu. Hovoril: "Darí sa nám nezaslúžene dobre."
Po Kristovom príklade, ochotne prijal vlastný kríž za svoje národy. Obetoval svoje utrpenie Ukrižovanému: svoje vyhnanstvo, obavy o blaho svojej vlasti a národov, starosť o svoju rodinu, ktorej chýbali potraviny, lekárske potreby, a ktorá žila vo vlhkom, studenom, nedostatočne zariadenom dome. Napriek tomu všetkému cisár Karol dokázal povedať: "Som vďačný nášmu milovanému Bohu za všetko, čo zosiela."
Ako sa Ježiš potil krvou na Olivovej hore, tak cisár pri svojej poslednej chorobe trpel strašným potením. Počas jedného obzvlášť ťažkého záchvatu povedal arcivojvodkyni Márii Terézii: "Úpenlivo Ťa prosím, babička, pomôž mi, aby som sa toľko nepotil."
Odpovedala: "Lekári hovoria, že je to pre Teba dobré."
Cisár Karol odpovedal: "Ale ja mám strach, že už to dlho nevydržím."
Arcivojvodkyňa ukázala rukou na kríž v jeho rukách a vyhlásila:: "Pre nás sa krvou potil." Jeho oči sledovali jej gesto. Uprene sa zadíval na kríž a potom prikývol niekoľkokrát súhlasne hlavou. Od tej doby sa blahoslavený Karol už nikdy nezmienil o tomto trápení, hoci trpel potením až do svojej smrti.
Ošetrujúci lekári vyhlásili, že nikdy ešte nespoznali pacienta s takou silnou vôľou, akú videli u cisára. Prejavoval pozoruhodnú sebakontrolu v celej svojej chorobe a jeho duševné schopnosti neochabovali ani cez intenzívnu bolesť a horúčku. Len raz urobil cisár chybu a pozdravil lekára nemecky, hneď sa však opravil a pokračoval v ich spoločnom jazyku, francúzštine.
Blahoslavený cisár Karol sa modlil neustále, až do samého konca. Lekári, ktorí si svojho cisárskeho pacienta veľmi obľúbili, plakali, keď si uvedomili, že nemôžu zabrániť cisárovej smrti ani zmierniť jeho bolesť a utrpenie.
1. apríla 1922 o desiatej hodine dopoludnia cisár povedal: "Musím toľko trpieť, aby sa moje národy opäť mohli zjednotiť." Tesne po poludní, o 12,23 sa cisárovo utrpenie navždy skončilo. Osobnosť blahoslaveného cisára Karla mala mnoho obdivuhodných vlastností, ktoré však najlepšie pozná a ocenia náš Pán.
Na jeho pohreb, 5. apríla, prišlo 30 000 ľudí. Je pochovaný v pútnickom kostole na Madeire Nossa Senhora do Monte, jeho srdce bolo podľa starej habsburskej tradície vyňaté, urna s jeho srdcom je uložená v kláštore Muri (v Loretánskej kaplnke) vo švajčiarskom kantóne kantóne Aargau.
Blahorečenie. Krátko po jeho smrti sa robia pokusy o jeho blahorečenie, ktoré po zázračnom uzdravení rádovej sestry Márie Zity Gradowskej vyvrcholili 3. októbra 2004 jeho blahorečením (vlastný proces začal 3.11.1949) Jánom Pavlom II. v Ríme. Pri tejto omši povedal: "Najdôležitejšou úlohou kresťana je hľadanie, rozpoznanie a nasledovanie Božej vôle v každej záležitosti. Kresťanský štátnik, cisár a kráľ Karol I. prijímal túto výzvu každý deň. V jeho očiach bola vojna niečím desivým. Uprostred vravy prvej svetovej vojny sa usilovne snažil napomáhať mierovej iniciatíve môjho predchodcu Benedikta XV."
V hodnotení jeho osoby boli brané do úvahy tri aspekty: mierové úsilie, sociálne zákonodarstvo a hlboká zbožnosť cisára.
Aj keď bol Karol profesiou politik, kritériá, ktoré cirkev používa na rozhodnutie o jeho blahorečení, politické nie sú. Vyhlásiť blahoslaveného panovníka neznamená oceniť výsledky podľa pozemských merítok, ale posúdiť, v akom duchu sa snažil plniť si svoje povinnosti naplniť poslanie. Blahorečenie je odmenou za spôsob, ktorým kandidát prejavoval kresťanské cnosti v spoločenskom i súkromnom živote. A Karol Rakúsky bol veľký kresťan v kruhu svojej rodiny aj v spôsobe, akým ako cisár vládol. Jeho nevlastná babička, arcivojvodkyňa Mária Terézie, ktorá žila až do jeho smrti v jeho blízkosti, vyhlásila: "Karol je svätec. Žil ako svätec a ako svätec zomrel."
12. apríla 2003 Ján Pavol II. uverejnil v dekréte, prehlasujúcim Karolove cnosti za hrdinské: "Bol mužom veľkej morálnej integrity a pevnej viery, ktorý vždy hľadal len to najlepšie pre svoje národy, a všetky svoje panovníckej činy konal v súlade so sociálnym učením cirkvi. Držal sa ideálov spravodlivosti a mieru a neochvejne smeroval k svätosti. Bol príkladným kresťanom, manželom, otcom i panovníkom."
Salzburský svätiaci biskup Laun odporučil zjednocujúcej sa Európe cisára Karola za patróna: "Pre dnes už zjednotenú a stále sa zrastajúcu Európu by sa mohol stať vhodným patrónom ... Blahoslavený, alebo svätý cisár Karol môže zohrať pre Európu významnú duchovnú úlohu."
Deň pamiatky blahoslaveného Karola bol stanovený na 21. október, výročný deň jeho svadby.
1. mája 2011 došlo k blahorečeniu Jána Pavla II., výnimočné osobnosti našej doby. V ten istý deň mesiaca Panny Márie, na sviatok Božieho milosrdenstva, boli slávnostne odovzdané relikvie cisára Karola do kaplnky kostola Palladia v Brandýse nad Labem, meste, kde bývalý cisár nejaký čas býval a ktoré si veľmi obľúbil.
Svätý Ján Pavol II. mal ku Karolovi Rakúskemu osobný vzťah, preto ho v roku 2004, na konci svojho pontifikátu, blahorečil s radosťou. Jeho otec dal vraj svojmu synovi Karolovi Wojtylovi meno aj na pamiatku tohto cisára, od ktorého ako dôstojník 56. pešieho pluku c. a k. armády získal medailu s jeho portrétom za statočnosť. Keď po mnohých rokoch Ján Pavol II. prijímal bývalú cisárovnú Zitu, manželku cisára Karla vo Vatikáne, povedal jej: "Som šťastný, že môžem pozdraviť panovníčku svojho otca." Pre pápeža bolo preto Karolovo blahorečenie aj otázkou synovskej úcty.
