Alžbeta zo Schönau

Svätá Alžbeta zo Schönau sa narodila v r. 1129 v Bingene, Porýní, zámožným rodičom. Od detstva bola chorľavá a mávala melachonlické stavy. Bola nábožensky vedená, ako aj jej súrodenci. Alžbetin brat Eckbert sa stal opátom v Schönau a v Alžbetiných náboženských videniach zohral veľkú úlohu. Druhý brat, Ruotger sa stal priorom premonštrátov v Pöhlde. Okrem týchto bratov mala Alžbeta aj niekoľko sestier. 

Rodina Alžbety bola skutočne nábožná, jej strýko Eckbert bol v rokoch 1127 – 1132 biskupom v Münsteru a v pápežskej a kráľovskej politike zohral veľkú úlohu. Jej sesternice a netere boli sestrami v kláštore v Andernachu.

Brat Eckbert a strýko (obaja menovci) povzbudzovali Alžbetu v jej videniach. Alžbeta, ako dvanásťročná, vstúpila v r. 1147 do benediktínského kláštora v Schönau Struth, kde zostala do konca života a kde sa vo svojich dvadsiatych siedmich rokoch stala abatišou. Vynikala svojou hlbokou zbožnosťu, zdržanlivosťou, skromnosťou, pokorou a vernosťou radovým pravidlám.

V r. 1152, Alžbeta začala mať, ako dvadsaťtriročná, počas sviatkov či nedieľ pravidelné videnia, sprevádzané hlbokým tranzom. Podľa dobovej literatúry, hovorila náboženskou latinčinou, aj keď sa ju nikdy neučila a jej znalosť latinčiny by na taký prejav nestačila. Tiež recitovala verše z Biblie. Jej brat Eckbert (opát susedného kláštora) sa stal jej sekretárom a mal zásadnú úlohu v tom, že sa Alžbeta preslávila. O jej živote sú najdôležitejším zdrojom autobiografické knihy, ktoré jej pomáhal spisovať.

Alžbeta bola najskôr odmietaná a stretávala sa s odporom (niektorí, vrátane cirkevných autorít, sa dokonca domnievali, že Alžbeta bola podvedená diablom), ale bol to práve jej brat (v tom období ešte diakon u sv. Cassia v Bonne), ktorý sa zaslúžil o to, že bola nakoniec spoločnosťou prijatá.

(Eckbert, už ako kňaz, vstúpil v r. 1155 do kláštora v Schönau a na príkaz opáta Hildelina, ktorý bol prvý, kto verejne kázal Alžbetine vízie, sa stal Alžbetiným stálym tajomníkom a jej vízie zapisoval. Alžbety sa pýtal aj na súčasné nábožensko-politické problémy, aby jej výnimočné dary využil k ich riešeniu.)

Vízie u nej začali v období, kedy sa sama zmietala v pochybnostiach. Alžbeta opisuje samu seba ako mučenú pochybnosťami o svojej viere a vyčerpanú náboženskou praxou. V tomto obtiažnom, takmer samovražednom stave, začala mať nebeské i démonické videnia. Diabol sa jej zjavoval v mnohých podobách, ale zároveň bola posilňovaná kontaktom s Pannou Máriou, ktorá ju vždy ochránila. Ruka v ruke s jej zjaveniami išlo aj fyzické utrpenie, kedy jej často bolo zle a to ju oslavovalo. Veľkú časť jej videní sprevádzali bolestné stavy a nevoľnosť. Bolesť chápala ako dôkaz toho, že k nej Boh hovorí a preto lieky odmietala. 

Kľúčová udalosť sa stala 27. marca 1154, takmer dva roky od prvej vízie, kedy zažila podobnú skúsenosť, ako sv. Pavol pri Damašku. V Prvej knihe zjavenia popisuje lúč svetla z neba, ktorý sa na ňu vylial a hrial ju. Padla pod jeho ťarchou na zem a ostatné rehoľníčky s ňou nemohli pohnúť. Zjavil sa jej anjel Pána a povzbudil ju v jej víziách. Alžbeta píše: „Za chvíľu prišiel anjel Pána, rýchlo ma zodvihol a postavil na nohy, hovoriac: ,Ó človeče, vstaň a stoj na svojich nohách a ja s tebou budem hovoriť, a neboj sa, pretože som s tebou po všetky dni tvojho života. Konaj mužne, posilni svoje srdce a čakaj Pána. Odpadlíkom na zemi povedz: ,Práve tak, ako mňa ľudia kedysi ukrižovali, tak som denne ukrižovaný medzi tými, ktorí vo svojich srdciach hrešia proti mne. ‘ Skutočne, svoje tváre odo mňa odvracajú a ich srdcia sú odo mňa ďaleko, aby nevideli a neuznali, ako som trpel a ako som ich oslobodil svojou krvou.“

Démonické vízie ustali a Alžbeta už potom hovorí o pravidelnom kontakte s Pannou Máriou a svätými, o presunoch do iného sveta víziách evanjeliových udalostiach. Od tejto chvíle už sama seba chápala ako božsky vyvolenú oznamovať svetu svoje zjavenia, ktoré obsahovali odsúdenia vrtkavých kresťanov i pokyn pre mravné znovuzrodenie.

Alžbeta vo svojich knihách popisuje aj svoj fyzický a psychický stav. Vo videniach často reaguje na nejaké podnety a dostáva sa jej odpovede. Verila, že vízie nie sú určené iba pre ňu, ale Boh skrze ňu hovorí k ostatným, aby napr. potvrdil pravosť viery a utešil tých, ktorí majú trápenie.

Po objavení ostatkov sv. Uršuly a „jedenásťtisíc“ panien v Kolíne nad Rýnom, kláštor v Schönau získal niekoľko ostatkov z tejto zbierky. Alžbeta mala vízie, v ktorých s týmito mučeníčkami hovorila. Tak vznikla Kniha zjavení o svätej spoločnosti panien v Kolíne, Alžbetin najimaginárnejší výtvor.

Knihou ciest Božích zasa Alžbeta reagovala na rozmach katarov. So svojimi kritickými postojmi voči katarom a cirkevnej pasivite sa Alžbeta obrátila listom aj na Hildegardu z blízkoho kláštora v Rupertsbergu pri Bingene a v korešpondencii a návštevách potom pokračovala. Hildegardu žiadala v listoch o radu ako mnoho iných žien a mužov. Uznávala Hildegardin vplyv na svoju Knihu ciest Božích, dôkazom je jej rozprava o tom, že jej anjel zdelil, že prijme zjavenie tejto knihy až potom, keď navštívi Hildegardu. Zdá sa, že samotná Hildegarda bola ovplyvnená Alžbetiným zjavením o Uršulinom mučeníctve a Alžbeta poznala Hildegardino protikatarské dielo a pravdepodobne Scivias.

Zdrojom k posledným Alžbetiným dňom je dielo jej brata Eckberta – Alžbetina smrť. V ňom sa píše, že Alžbeta posledné dni života pretrpela. Bola chorá a mala veľké bolesti, stále však mala videnia. Bola už veľmi slabá, ale radila, aby ľudia uctievali Boha a žili v mieri a láske.

Keď pocítila, že  jej čas už naplnil, modlila sa k Panne Márii, aby z tohto sveta mohla odísť v pokoji. To, že zomiera, poznala z videnia, ktoré mala pred rokmi a o ktorom jej samotným Bohom bolo povedané, že ho uvidí až na sklonku svojho života. Jej brat a tajomník Eckbert zanechal o jej posledných dňoch správu, v ktorých Alžbetu popisuje ako ženu, ktorá navzdory telesnému rozkladu, si uchovávala dokonale vyrovnanú myseľ. 

Alžbeta zomrela 18. júna 1164 v Schönau, vo svojich tridsiatychšiestich rokoch života. V relikviári sv. Florina v opátstve Schönau v Struth Taunus je uchovaná jej lebka. 

Sestry v kláštore a tiež jej brat zapisovali počas Alžbetinho života jej vízie, ale pri úprave kníh mal posledné slovo jej brat, ktorý bol taktiež redaktorom a editorom. Zjavenia sú písané v prvej osobe, ako Alžbetine výroky.   

Zelený štvrtok: Potom na Zelený štvrtok pri omši som videla ako obyčajne všetko, čo sa dialo okolo oltára a keď kňaz hovoril kánon a pozdvihoval kalich pred Božou tvárou, videla som nad kalichom Pána Ježiša, ktorý ako akoby visel na kríži a z boku a nôh ako by stekala krv do kalichu.

Keď sa blížil čas vešpier, ťažko som omdlievala a opúšťala ma všetka sila. Sestry ma položily v kapitule, kde sa slávil odkaz umývania nôh.

A keď sa začínala antifona „Pred dňom sviatočným,“ hneď mi vyrazili prehojné slzy a išiel na mňa smrteľný zápas a po veľkom utrpení som oddychovala vo vytržení.

Tu som videla Pána v tom istom mieste, do ktorého vošiel na Kvetnú nedeľu, ako sedí so svojimi učeníkmi v dome, akoby chcel večerať.

Keď som naňho hľadela, povstal od stola a odkladajúc svoje rúcho sa prepásal plátnom a vzal nádobu z medi, pokľakol pred Petrom a Peter ihneď vyskočil a stál ako keby bol vydesený, ale Pán, ako bol sklonený, ako keby k nemu hovoril a za chvíľu sa Peter sa zasa posadil. A Pán každému z nich umyl nohy a zasa si obliekol svoj odev a sedel akoby s nimi hovoril. Potom vstal a vyšiel s nimi z mesta a išiel smerom k onej hore, z ktorej som ho videla zostupovať.

A keď som ho takto zočila, vrátila som sa k sebe a hneď ma zovrela väčšia úzkosť než predtým, až som myslela, že zomriem.

Keď nado mnou vraveli litánie, prišla som znovu do vytrženia. Tu som videla, ako Pán zanechajúc učeníkov a pokľaknúc k zemi, vrhol sa na tvár k modlitbe, akoby vo veľkých úzkostiach. Videla som tiež oné drahocenné kropaje krvi, ako stekali na zem z jeho najsvätejšieho Tela. A po modlitbe sa vrátil k učeníkom, ktorých som tiež videla podriemavať a keď k nim prehovoril, znovu sa vrátil na modlitby a to sa stalo trikrát. Tu ja, nadobudnúc vedomie som v ústach ihneď mala tieto slová: „Postavený súc Ježiš v smrteľnej úzkosti, dlhšie sa modlil a jeho pot je učinený ako kropaje krvi stekajúcej na zem.“ A dodala som: „Na hore Olivovej som sa modlil k svojmu Otcovi: ‚Otče, ak je možné, nech odo mňa odíde tento kalich.‘“ 

A za chvíľu som sa vrátila do vytrženia. I videla som: a hľa, Pán vrátivší sa z modlitieb vzal učeníkov a išiel k východu. A za chvíľu prišiel Judáš s ozbrojenou čatou a pristupujúc ho pobozkal. Tí, čo boli s ním, ustupujúc dozadu padli na zem a postaviac sa zajali ho a spútaného tvrdohlavo viedli až k mestu. Jeho učeníkov som videla, ako sa každý rozbiehal do svojej skrýše. Tu som sa navrátila z vytrženia s týmito slovami: ‚Môj priateľ ma zradil znamením pobozkania hovoriac: Ktorého pobozkám, tento to je, držte ho.‘“  

Potom celú onú noc, spiac, či bdejúc, som videla, ako oni zlosynovia sa rúhali Pánovi pľujúc na neho, pohlavkujúce ho a bijúc ho. Do vytrženia som síce neprišla, ale celá moja myseľ bola tam, a na nič iného mi nebolo možné sa sústrediť, až som sa skoro zdala ako zbavená rozumu.

Veľký piatok: Ráno o tretej hodine som s veľkým utrpením prišla do vytrženia, v ktorom som zostala až asi do šiestej hodiny. Tu som videla, ako mu obliekli purpurovú suknicu a obtočili ho  plášťom a vkladajúc mu na hlavu tŕňovú korunu sa mu vysmievali.

A potom, zvliekajúc ho tohto rúcha ho odeli do jeho šiat a vložili naňho kríž a viedli ho von z mesta na akési miesto, akoby zorané a prsté všetkého zeleného. Tam ho obnaženého vyzdvihli na kríž a pribili. Podobne urobili i iným dvom. Tu som precitla a prehojnými slzami som vyrazila tieto slová: „Kristus Pán je učinený poslušným až k smrti.“ A dodala som: „Život umiera na dreve, peklo a smrť sú olupované.“

Za chvíľu potom sa bratia pobrali sláviť offícium toho dňa a keď došli až k čítaniu pašií, prišiel na mňa smrteľný zápas a súženie nad všelijakou mierou, že by som toto nikomu nevypovedala. Isteže, brat môj, keby celé moje telo bolo trhané po častiach, zdá sa mi, že by som to ľahšie vytrpela. Neskôr však prichádzajúc do vytrženia som zasa videla Pána na kríži a už v tú hodinu vypustil ducha a jeho šija sa naklonila, roztomilá hlava sklesla, kolená sa skrútili a všetky údy sa zvesili. A tak viselo bezduché telo, poľutovaniahodné nado všetko, čo žalostného ľudské oko uvidelo. A aká, myslíš, brat môj, bola pri tom bolesť mojej duše, keď som videla také muky, tak nedôstojné opovrhnutie k mužovi najlepšiemu a nevinnému, ktorý nič za seba, ale za nás všetkých zadarmo vytrpel? 

Ale videla som i Matku svojho Pána, ako stála pri kríži s učeníkom, ktorého Ježiš miloval. Nakoniec som videla i to, ako jeden z bezbožníkov pribehol, vrazil mu kopijou do boku a ihneď sa vyrinulo hojne krvi zároveň s vodou. A hľa, po všetkej zemi nastala hustá a hrozná mrákota a skaly sa po krajinách ako by zbiehali, zrážali a trieštili.

Keď sa potom tento desný zmätok utíšil, hľa, akýsi muži, pristúpili, uvoľnili telo od kríža a odniesli ho úctivo do akejsi zelenej pôvabnej záhrady a ovinuli ho čistým jemným plátnom a uložili do hrobu.

Tu neskôr som zasa si prehorko plačúc začala nariekať: „Odišiel náš Pastier, zdroj živej vody pri ktorého príchode slnko sa zatmelo,“ atď. A dodala som: „Zdravas´ Mária, družka mučeníkov prebodnutá krvou ukrižovaného Zrodenca.“ A dodala som: „Pochovanému Pánovi je zapečatený hrob.“

Nedeľa – Zmŕtvychvstanie: Potom v sobotu pri vešperách, keď som bola vo vytržení, zjavili sa mi akési velebné panie, ktoré akoby niesli vonné masti.

Na Veľkonočný sviatok, keď sa už rozodnievalo, som sedela v oratóriu a čítala si v žalmoch. A keď som sa už blížila ku koncu žalmov, prišla som do vytrženia a videla záhradu, v ktorej bol hrob. Od jeho vchodu bol odvalený kameň, sedeli pri ňom anjeli a hľa, akási pani plačúc pristúpila k hrobu, nahliadla doňho a nenaleznúc tam telo, akoby zarmútená kúsok ustúpila. Prišiel jej v ústrety Pán a ona sa ihneď postavila, akoby sa niečo pýtala. Po chvíli sa obrátila, aby sa vrátila k hrobu, a zasa sa náhle obrátila, ako by bola od neho zavolaná a bežala a padla mu k nohám. Keď zmizol, postaviac sa rýchlo bežala až do domu, kde boli zhromaždení učeníci a zvesovala im. 

Hneď potom, keď som sa trochu zotavila, videla som prichádzať k hrobu dve panie s vonnými masťami a keď videli anjelov, zastavili sa akoby boli vystrašené. Potom s bázňou pristúpili bližšie. Chvíľu tam pobudli a odišli. Potom aj im Pán prišiel v ústrety na ceste a obe, pribehnúc k nemu pred ním padli a objali jeho nohy. Toto som nevidela u onej prv zmienenej pani.

Potom, keď sa slúžila omša, videla som k hrobu ponáhľať sa dvoch učeníkov, jedného, ako sa zdalo, staršieho a druhého mladšieho. A tento aj keď prišiel k hrobu rýchlejšie, dnu nevošiel. Starší, prichádzajúc, však dnu vošiel hneď a potom aj mladší. 

A na čo sa ma ešte pýtaš brat, môj? Skoro všetko, čo dialo, ako čítame v Evanjeliu tej doby, mi bolo zjavené. Lebo som videla i to, ako k dvom idúcim z Jeruzalema do Emauz sa pripojil Pán v podob cudzinca a keď prišli do mestečka a on robil že ich opustí, ako ho zdržali a priviedli do domu a keď sedeli pri večeri a požehnal a lámal chlieb, v tom bolo miesto kde sedel, prázdne. A ihneď vstali a rýchlo išli k učeníkom a zvestovali i to v dome, v ktorom boli zhromaždení. Tú istú hodinu, čo im to oznamovali, sa zjavil Pán, stojac uprostred nich. Potom som videla i to,ako s nimi jedol a na stole bol jeden tanier s rybou a iný s medovým plastom. Rúcha, v ktorých som ich videla po zmŕtvychvstaní, boli najbelostnejšie a uzretie jeho tváre neobyčajne veselé a takej jasnosti, že som ich sťažka spoznávala. 

Nanebovstúpenie: Na Božie Vstúpenie pri omši, keď som bola vo svojom vytržení, som videla učeníkov zhromaždených v dome a s nimi aj Matku Pána. I vošiel k nim Pán a keď s nimi pojedol, vyviedol ich z mesta na horu. A videla som, ako sa pred nimi vzniesol a ako mu v ústrety prišlo množstvo anjelov a vzal ich do neba. A keď stáli a hľadeli do neba, zjavili sa im dvaja lesknúci sa mládenci, prichádzajúci zhora a prehovorili k nim. A ihneď sa títo vrátili do mesta a zhromaždili sa do domu, z ktorého vyšli. Tu som prišla k sebe, prenášajúc tieto slová: „Vyviedol Pán svojich učeníkov von do Betánie...“ a ostatné, čo nasleduje v Evanjeliu a toto: „Ó, Kráľ slávy, Pán mocností, ktorých si s triumfom dnes nado všetky nebesia vstúpil...“ atď.

Zoslanie Ducha Svätého: Potom na slávnosť svätodušnú pred omšou, keď som bola vo vytržení, som zasa uvidela učeníkov zhromaždených vo vyššie zmienenom dome a medzi nimi aj Spasiteľovu Matku. A stalo sa, zatiaľ čo sedeli, že sa nad každým z nich ukázal akoby ohňový plameň zostupujúci zhora za prudkého víchru. A ihneď všetci do jedného povstali a vyšli s veselosťou a veľkým sebavedomím zvestovať slovo Božie ľuďom. Keď som ho takto uvidela, nadobudla som vedomie a ihneď som prehovorila tieto slová: „Duch Svätý vyslaný od trónu, hruďou apoštolov neviditeľne prenikol,“ atď.

A keď sa začalo omšové offícium, znovu som prišla do vytrženia a videla ako keby žiarivý prúd svetla, vrhnutý z neba na oltár. A jeho stredom priletela spanilá holubica, nesúca v ústach čosi červeného ako ohňový plameň, niečo väčšie než obyčajne. A najprv sa držala s roztiahnutými krídlami nad hlavou kňaza a tam akoby vložila jednu kvapku z toho, čo niesla v ústach. Tiež oltárnym sluhom, ktorí boli odetí na čítanie, urobila podobne a potom sa usadila na oltári. 

Keď som z vytrženia precitla, povedala som našej magistre, aby napomenula sestry k zbožnej modlitbe, očakávajúc to, čo sa pozdejšie aj stalo. 

Keď sme po omši pristupovali k prijímaniu, vytrhla som sa z rúk sestier, o ktoré som sa opierala a sklátila som sa ťažko do vytrženia. A keď jedna po druhej prijímali, videla som, ako priletela zmienená holubica a z toho, čo nosila v ústach, rozdelila každej. Toto sú brat môj, zmilovania Pána, ktoré vo mne učinil v prvom roku môjho navštívenia.

Masima