%20(1).jpg)
"Pomenovali ma Dolindo, to znamená bolesť ..." sú slová, ktorými vysvetľuje svoje nezvyčajné meno, ktoré mu vymyslel a prisúdil jeho otec pri krste. V tomto mene bol program celého jeho života, ktorý tak otec nevedomky predurčil svojmu piatemu z jedenástich detí.
Dolindo sa narodil v Neapole 6. októbra 1882 otcovi Rafaelovi Ruotolo, inžinierovi matematikovi, a Sylvii Valle, pochádzajúcej z neapolskej a španielskej šľachty. Bolesť pre predznamenaného sa dostavila veľmi skoro. Už v 11 mesiacoch musel podstúpiť operáciu ruky kvôli jednej chybnej kostičke a vzápätí nasledoval ďalší zákrok kvôli nádoru na tvári, ohrozujúceho žľazy.
Početná rodina, chudobné príjmy a lakomosť otca spôsobili, že rodina trpela hladom a nedostávalo sa na oblečenie a na obuv. V dome vládla mimoriadna strohosť otca, ktorý ho okrem iného nepustil do školy a sám ho učil čítať a písať.
V roku 1896 sa rodičia pre svoj príliš rozdielny charakter rozišli a Dolindo s bratom Eliášom začali navštevovať školu kňazov misionárov Panny Márie na ulici Vergina. Po troch rokoch, koncom roka 1899, bol prijatý do noviciátu a v máji 1901 prešiel do semináru misijných kňazov, kde strávil štyri roky.
V roku 1903 požiadal, aby bol poslaný do Číny ako misionár. Rádový predstavený mu odpovedal: "Boh vám dal túto túžbu, aby vás pripravil na utrpenie a na apoštolát. Budete mučeníkom, ale mučeníkom srdca, nie krvi. Zostaňte tu a už o tom nehovorte."
1. júna 1901 zložil rehoľné sľuby a 24. júna 1905 prijal kňazskú vysviacku. Svoju prvú svätú omšu slúžil nasledujúceho dňa za asistencie svojho brata Eliáša, ktorý už bol tiež kňazom. Bol vymenovaný učiteľom gregoriánskeho spevu a profesorom klerikov pápežskej školy. Život tohto kňaza bol pretkaný toľkými bolestnými epizódami, že mu nechýbalo príležitostí na umŕtvovanie a tie ho zoceľovali, aby nereptal a prijímal všetko ako prejav zvláštnej Božej pozornosti, ktorá ho pripravuje na to, čo ho ešte len čaká.
Pôsobil v Tarante spoločne s jedným kňazom, ktorý sa k nemu nesprával priveľmi láskavo, zhadzoval ho pred žiakmi, pri ktorých už beztak boli značné problémy s disciplínou. Preto bol premiestnený z Taranta do Molfetta, aby tu pôsobil ako vyučujúci a učiteľ gregoriánskeho spevu. Strávil tu šesť mesiacov, zotavil sa tu na duchu, ale sťažoval sa, že tu nemá každý deň ono umŕtvovanie, ktoré sa pre jeho dušu stalo také nevyhnutné, aby ich mohol predkladať trpiacemu Kristovi.
Ale už 3. septembra 1907 sa sily nepochopenie a bolesti proti otcovi Dolindovi doslova sprisahali. Páter Volpe, ktorý bol preložený do Catanie, požiadal Dolinda, aby spracoval posudok na jednu mladú ženu menom Serafína, ktorá mala údajne charizmu videnia a mala už jeden pozitívny posudok od P. Volpeho. Žena prišla do Giovinazzo v blízkosti Molfetta a otec Dolindo mal možnosť ju po osem dní spovedať, osobne kontrolovať a sledovať počas extázy. Jeho dojem bol pozitívny, a to aj napriek tomu, že dotyčná žena trvala na tom, že mala zjavenie Ducha Svätého v podobe dieťaťa. Jeho správu postúpili hlavnému predstavenému v Neapole, pre ktorého to, čo bolo označené ako videnie, znamenalo niečo scestného ako "vtelenia Ducha Svätého", a to znamenalo koniec s Pátrom Ruotolom. Akékoľvek vysvetľovanie bolo zbytočné a predstavený nadobudol presvedčenie, že Dolindo podporuje herézu.
29. októbra 1907 ho povolali do Neapola, kde mu oznámili, aby sa už nezaujímal o mimoriadne fakty, ani o dotyčnú vizionárku z Catanie, a bolo mu zakázané slúžiť svätú omšu. To isté postihlo P. Volpeho. V dome Vergini sa mu všetci vyhýbali ako exkomunikovanému.
4. decembra odišiel do Ríma, kde bol postavený pred súd Posvätného ofícia, štyri mesiace ho vyšetrovali, ale nehodlal odvolať nič z toho, čo napísal vo svojej správe, pretože napísal len to, čo počul a videl na vlastné oči, a preto nemohol porušiť solidaritu so svojim predstaveným P. Volpem. Bol suspendovaný a podrobený psychiatrickému vyšetreniu, ktoré potvrdilo jeho úplné duševné zdravie. Suspenzia bola zrušená a bol poslaný do Neapola, aby ho tu vylúčili z rádu. Odišiel 15. mája 1908 so smrťou v duši a vrátil sa domov. Nasledovali tri roky trápenia všetkého druhu, bol podrobený exorcizmu, pokladaný za blázna, jeho prípad vo veľmi negatívnom svetle pretriasala tlač, ktorá všetko skomolila a spôsobila, že ako Dolindo, tak P. Volpe boli pokladaní za vyhnancov.
V tejto osamelosti začal sám prijímať videnia, o ktorých všetko napísal Gemme Galgani. 22. decembra 1909 s ním Ježiš hovoril v sakristii. Odsťahoval sa do Rossana v Kalábrii a odtiaľ žiadal za prispenia známych prelátov, priateľov a svedkov svojich nadprirodzených darov, revíziu svojho prípadu.
8. augusta 1910 bol po dvoch rokoch suspendovanie rehabilitovaný. Ale už v decembri 1911 bol znovu povolaný do Ríma, umiestnený do osobitného väzenia pre kňazov v Posvätnom Oficiu a znovu poslaný do Neapola.
V roku 1921 bol znovu postavený pred cirkevný súd, odsúdený a s ním boli odsúdené aj rozhovory, ktoré viedol s Kristom. Kritiky jeho literárnych a teologických diel boli veľmi ostré. Definitívnej rehabilitácie sa dočkal 17. júla 1937. Ale ani potom sa mu však bolesti a nepochopenie v čase, keď pôsobil ako diecézny kňaz, nevyhýbali.
Pôsobil v Neapole v kostole San Giuseppe dei Nudi, kde bol farárom jeho brat Eliáš. Bol iniciátorom "Božieho diela", ktorého cieľom bola obnova eucharistického života - osobného a uvedomelého styku veriacich so živým Ježišom, ochota dať sa od neho viesť a pretvoriť, čo pokladal za jediný liek proti toľkému zlu, ktoré postihuje jednotlivcov a má negatívny vplyv na celý svet.
Združilo sa okolo neho mnoho mladých a vysoko vzdelaných ľudí, ktorí vytvorili dielo "Apoštolát tlače" a všade šírili spisy Pátra Dolinda. Jeho dielo obsahuje spisy od "Komentáre k Svätému písmu", ktorý má 33 zväzkov, až po diela z oblasti teológie, asketiky a mystiky, početné listy a autobiografií aj kresťanskú náuku. Pútnici z Neapola, ktorí prichádzali do San Giovanni Rotondo, aby tu spoznali Pátra Pia, často od neho počuli: "Prečo chodíte za mnou, máte predsa u vás Pátra Dolinda Ruotola. Choďte za ním, to je svätec!"
V roku 1960 začala ďalšia kalvária. Záchvat mŕtvice ochromil ľavú polovicu jeho tela, ale Dolindo píše na svojom stolíku ďalších desať rokov listy svojim "duchovným dcéram". V novembri 1970 vážne ochorel. Lekári márne zápasili s jeho zápalom pľúc.
V predvečer sviatku Posvätenia baziliky svätého Petra sa jeho stav výrazne zhoršil. Požiadal o sväté prijímanie. Páter Galasso mu udelil rozhrešenie a podal viatikum. V jeho izbe sa rozhostila vôňa ľalií, ktorú vnímali všetci prítomní a chápali ju ako posledné znamenie jeho svätosti. O 17, 13 jeho telo z pohľadu na nebo akoby náhle ožilo. Zdvihol sa na svojom lôžku, ako by išiel v ústrety nebeskej Matke, ktorej zasvätil svoj život a svoje dielo. Usmieval sa úsmevom plným blaženosti a zbožnosti. Potom sa jeho hlava sklonila na podušku. Celý Neapol išiel v procesii, aby ho naposledy pozdravili. Teraz odpočíva v kostole San Giuseppe dei Nudi spolu so svojím bratom Eliášom. Jeho "duchovné dcéry" ďalej pôsobia a vyučujú v "Piccola Casa della Scrittura".
