Fra Rosario

Bartolo Longo sa narodil 10. februára 1841 v zbožnej rodine v Latiano blízkosti Brindisi v južnom Taliansku. Jeho matka Antonia, zbožná žena, ho už od útleho detstva učila modlitbe ruženca. Bartolo bol veľmi živým a nadaným dieťaťom. Hral na klavír a flautu, bol dirigentom školského orchestra. Mal veľké literárne nadanie, záujem prejavoval aj o šerm a tanec.

V roku 1858, po absolvovaní strednej školy, nastúpil na právnickú fakultu univerzity v Neapole. "Neapol je Neapol, tu diabol tancuje svoj pekelný tanec a naša doba prinesie katastrofu!" - tvrdil rodinný priateľ a ako sa ukázalo, mal pravdu.

Taliansko v tej dobe prežívalo nepokojné obdobie. Katolícka cirkev sa dostala do protikladu so silným nacionalistickým hnutím. Cirkev v Európe sa tiež musela vyrovnávať s rastúcou popularitou špiritizmu a okultizmu.

Vysoké školy boli napadnuté vlnou ateizmu, materializmu a liberalizmu. Na univerzitách prevládalo proticirkevné zmýšľanie, verejne sa prezentovala nenávisť proti viere, volalo sa po odstránení náboženských symbolov z verejných miest, alebo sa spochybňovala neomylnosť pápeža. Katolíckou teológiou sa otvorene pohŕdalo. Veľa študentov, a dokonca aj pedagógov, tiež skúšalo okultné a špiritistické praktiky.

Pod vplyvom ateistického prostredia sa viera Bartola zrútila. Vrhol sa do raja mestského života: žil večierkami a zábavou. Náboženstvo, ktoré si priniesol z domova, sa stalo neatraktívnym, pripadalo mu ako folklór. Začal pochybovať o existencii Boha. Zapojil sa do protináboženského hnutia, a postupne sa stal agitátorom antiklerikalizmu.

Jeho novým náboženstvom sa stal špiritizmus, ktorý, ako sa mu zdalo, odpovedal na mnoho jeho otázok. Vstúpil do - vtedy populárnej špiritistickej sekty - v Neapole. Dúfal, že vďaka kontaktu s duchmi sa dostane k pravde. Dospel k záveru, že cirkev je príčina všetkého zla. Organizoval proticirkevné akcie a vyzýval veriacich, aby vystupovali z cirkvi.

V krátkej dobe urobil taký "pokrok", že anti-biskup sekty ho ustanovil kňazom satana. Počas jedného z rúhavých rituálov Bartolo upísal svoju dušu diablovi. Stále viac sa prepadal do čiernej priepasti. V satanskom poblúdení zotrval Longo rok a pol. Praktizoval rituály, ktoré parodovali sväté sviatosti, organizoval špiritistické seansy a zúčastnil sa protipápežských rečníckych vystúpení iniciovaných slobodomurármi. Po rituáloch čiernej mágie sa vždy niekoľko dní nemohol dostať k sebe. Tvrdil, že ho prenasledujú diabolské vízie a nočné mory. Jeho život sa točil len okolo špiritistických seáns a čiernych omší. Stratil orientáciu, čo je dobré a čo je zlé.

Po čase sa u Bartola začali prejavovať príznaky depresie, paranoje a posadnutosti. Veľmi schudol. Dostal sa až na pokraj šialenstva.

Jedného dňa sa mu zdalo, že počuje prosebný hlas svojho mŕtveho otca, ktorý ho nabádal k návratu k Bohu. V zúfalstve požiadal o pomoc rodinného priateľa, profesora Vincenza Pepeho, a zveril sa mu so svojím žalostným stavom. Ten, šokovaný jeho vyznaním, sa ho otvorene spýtal, či chce zomrieť v blázinci a byť odsúdený navždy. Bartolo odmietol. Dlhé rozhovory s priateľom ho presvedčili, aby sa vzdal satanizmu a opustil sektu.

Profesor Pepe zoznámil zúboženého Longa s odborníkom na filozofiu a teológiu, dominikánom Albertom Radentom, u ktorého sa Bartolo vyspovedal, a čoskoro si ho vybral ako svojho duchovného vodcu. Otec Radente učil mladého právnika základy teológie, podporoval jeho duchovný život, viedol ho k modlitbe a pôstu a neskôr ho prijal do dominikánskeho tretieho rádu. Bartolo si ako svoje rádove meno zvolil "Rosario" ("Brat ruženec").

V tej dobe začal konať pokánie. Navštívil svojich bývalých známych zo sekty a snažil sa ich obrátiť. Stretol sa však s výsmechom a pohŕdaním. Aj tak ho to neodradilo. Navštevoval módne kaviarne a miesta stretnutí neapolských študentov a verejne sa zriekal svojich omylov. Naposledy tiež zašiel na špiritistickú seansu, držal v rukách medailu Panny Márie a zvolal: "Zriekam sa špiritizmu, pretože je to len spleť lží a bludov!"

V roku 1864, po získaní doktorátu z práva, sa Bartolo vrátil do svojho domova v Latiano, kde začal advokátsku prax. V tom čase mal dve známosti, ktoré už smerovali k sobášu, ale dospel k názoru, že by mal slúžiť cirkvi iným spôsobom. Stretol sa s otcom Emmanuelom Ribéry, redemptoristom, ktorý mu predpovedal, že Boh chce skrze neho vykonať veľké dielo a že je povolaný k dôležitej misii. Pod vplyvom tohto kňaza "Brat ruženec" zložil sľub čistoty.

Otec Radente mu povedal, že musí napraviť škody, ktoré spôsobil ostatným svojim skorším životným štýlom. Ešte v Neapole preto Bartolo začal pomáhať chudobným a chorým. Prehlboval tiež svoj duchovný život: pravidelne sa zúčastňoval svätej omše, modlil sa ruženec, prijímal sviatosť zmierenia a Eucharistiu. Zároveň pôsobil ako právnik, pri výkone svojho povolania však neprežíval pokoj, lebo jeho práca často vyžadovala využitie právnych medzier, alebo obranu zločinca.

Zoznámil sa tiež s Caterine Volpicelli, ktorá vykonávala charitatívnu prácu a premýšľala o forme apoštolátu, zasväteného Ježišovmu Srdcu. Prišiel k nej s úmyslom jej pomáhať. V jej dome začal spolupracovať s grófkou Mariannou de Fusco. Veľmi si porozumeli a Bartolo sa stal jej oporou aj v rodinných záležitostiach, prevzal správu grófkinho veľkého majetku a stal sa zákonným zástupcom jej detí. Toto priateľstvo prinieslo do života Bartola zásadný zlom, stali sa neoddeliteľnými spoločníkmi v charitatívnej činnosti. V roku 1885 spolu uzavreli manželstvo; zároveň si však sľúbili, že budú žiť v čistote, ako brat a sestra. Vzájomne si pomáhali, jeden druhého obdivovali a rešpektovali.

Vtedajšia tlač šírila ateizmus a nenávisť voči cirkvi, Bartolo chcel prostredníctvom tlače hlásať Božie kráľovstvo. Aby bol na túto službu dobre pripravený, začal študovať gramatiku, literatúru a filozofiu a opustil advokáciu.

Prvýkrát sa Bartolo vydal do Pompejí v októbri 1872 kvôli správe majetku grófky de Fusco. Stretol sa tu s veľkou duchovnou biedou. Našiel tu polorozpadnutý kostol, ľud neznalý viery a neschopný modlitby a nevzdelaného farára, ktorý sa staral o všetko iné, len nie o farnosť. Bujnela tu veľká poverčivosť.

Mladý advokát sa tu pri prechádzke po okolí dostal do stavu rezignácie a zúfalstva. Bol presvedčený, že kňazstvo v službe satana je podobne ako kňazstvo v službe Boha večné, a dospel k názoru, že je navždy zatratený. Neskôr napísal: "Napriek pokániu som bol neustále prenasledovaný myšlienkou, že patrím satanovi a stále som jeho otrokom a že na mňa čaká v pekle. Keď som na to myslel, dostal som sa do stavu zúfalstva a bol som blízko samovraždy. Vtedy som v srdci začul ozvenu slov otca Alberta, ktorá opakoval po Panne Márii: "Ten, kto rozširuje môj ruženec, bude spasený." Tieto slová osvietili moju dušu. Padol som na kolená a zvolal som: "Ak sú tieto slová pravda, budem zachránený, pretože neopustím túto spustošenú krajinu, kým tu nerozšírite tvoj ruženec." V tej istej chvíli sa ozval zvon farského kostola, ktorý ľuďom ohlasoval čas modlitby Anjel Pána. Bolo to ako pečať môjho rozhodnutia."

Bartolo pochopil, že ho na toto miesto priviedol Boh, aby tu pomáhal chudobným vo viere. Premýšľal, odkiaľ začať a zvolil ruženec. Povedal: "Kráľovná neba, neodídem, kým tu neuvidím víťazstvo tvojho ruženca!" Ľudia tu slávili pohanské kulty a verili poverám. Len málo z nich chodilo do kostola. Bartolo začal chodiť od domu k domu, učil roľníkov modlitby, vytvoril ružencové bratstvo. Začal s vyučovaním katechizmu a pozýval do kraja kňazov misionárov, aby mu pomohli kázať.

Vo Valle di Pompei sa nachádzal kostolík určený na zbúranie. V roku 1873 Bartolo začal kostol opravovať a skúšal rôzne spôsoby, ako do neho priviesť ľudí. Túžil tu mať obraz Panny Márie Ružencovej. 

V roku 1875 dostal poškodený obraz Božej Matky, Kráľovnej ruženca, pochádzajúci z neapolského starožníctva. Postaral sa o jeho odbornú reštaurácii a plátno priozdobil drahokamami a korunkou, požehnanú pápežom Levom XIII.

13. februára 1876, kedy ho Bartolo s veľkou úctou inštaloval ako oltárny obraz na podstavec z lurdského mramoru, tu došlo k prvému uzdraveniu dvanásťročnej Clorindy, ktorá bola považovaná za nevyliečiteľne chorú. Od tej chvíle prichádzalo do malého kostola pred Kráľovnú ruženca čoraz viac ľudí aj z širšieho okolia a ako rástol počet tých, ktorí sa pred obrazom spoločne modlili ruženec, rástol aj počet zázrakov uzdravenia.

Mariánske hnutia v Pompejách stále rástlo, dochádzalo tu k nespočetným obráteniam. Preto biskup poveril Bartola postavením nového kostola, lebo pôvodný už veľkosťou nedostačoval. Začala sa vytvárať predstava pútnického miesta. Longo sa pustil do diela bez skúseností a bez prostriedkov. Z ľudského pohľadu nemohol uspieť. Začal organizovať zbierky, snažil sa získať pravidelných prispievateľov. Písal do časopisov, žobral. Žal chválu, ale prežíval aj útoky od novinárov, prejavy nenávisti zo strany ateistov a závisti od niektorých kňazov. Predsa sa však jeho dielu začalo dariť, Bartolo veril, že je to na mocný príhovor Panny Márie.

Na sviatok svätej Kataríny Sienskej, v roku 1876, bola podpísaná kúpna zmluva na pozemok, na ktorom mal kostol stáť a 8. mája bol položený základný kameň. V tomto roku začínal Bartolo s tristo pravidelnými prispievateľmi, v roku 1883 na stavbu pravidelne prispievalo už dvanásť tisíc ľudí. Stavba bola dokončená za 15 rokov, na svätenie kostola, ktoré sa konalo 6. mája 1891, sa zišiel nekončiaci zástup kňazov a veriacich, ktorí zaplnili celý chrám aj námestie.

V roku 1894 sa stal kostol v Pompejach najvýznamnejšou svätyňou Panny Márie ružencovej na svete a bol pápežom Levom XIII. povýšený na pápežskú baziliku.

Longo stále chodil s ružencom a spovedal sa dvakrát týždenne. Jeho modlitba bola taká intenzívna, že jeden človek, ktorý ho videl, ho opísal týmito slovami: "Videl som ho často s otvorenou náručou a očami upretými k nebu, alebo k obrazu našej Matky Božej, bez toho, aby vedel, čo sa deje okolo neho. Na otázku, či videl Matku Božiu, Bartolo odpovedal: Áno, ale nie tak, ako je v nebi."

Na príklade kontaktu dvoch priateľov ukazoval, ako nás môže ruženec meniť. Keď pri meditácii jednotlivých tajomstiev dôverne hovoríme s Kristom a Pannou Máriou, navykáme si žiť podľa ich pokorného, ​​trpezlivého a dokonalého vzoru. Je to ako v živote dvoch blízkych priateľov, ktorí tým, že sú často spolu, sa prirovnávajú vo svojich návykoch. Tvrdil, že "ruženec je zároveň meditácia, aj prosba. Vytrvalá modlitba k Matke Božej je založená na dôvere, že jej materský príhovor môže od Srdca jej Syna získať všetko. Matku Božiu preto označoval ako "všemohúcu z milosti". V ružencovej šnúre videl "puto", ktoré nás zväzuje s Bohom, puto, ktoré je láskyplné a synovské. 

Vďaka jeho iniciatíve, pápež Lev XIII. v roku 1883 ustanovil mesiac október ako mesiac modlitby ruženca.

Od roku 1884, kedy sa mu podarilo uviesť do prevádzky tlačiareň, začal Bartolo Longo vydávať časopis "Ruženec a Nové Pompeje", ktorý sa z počiatočného tritisícového nákladu vyšplhal na dnešných tristo tisíc výtlačkov a je tlačený a rozosielaný do celého sveta.

Okrem budovania baziliky a pútnického miesta sa "Brat ruženec" snažil zlepšiť životné podmienky miestnych obyvateľov. Dbal o rozvoj mesta a pracovné príležitosti v ňom. Usiloval o budovanie sociálneho bývania pre robotníkov a chudobných. V roku 1887 založil pri bazilike sirotinec, neskôr to boli ďalšie útulky pre deti, večerná škola, zriadil tlačiareň a knihársku dielňu, v ktorej väčšie deti našli zamestnanie. Od roku 1891 sa staral o deti väzňov, ktoré boli ponechané svojmu osudu.

V roku 1897 založil Kongregáciu Dcér svätého ruženca, ktoré mu pomáhali v sirotincoch. Sám pracoval so sirotami a deťmi väzňov, učil ich modlitby a remeslo. Hovoril: "Mojím učiteľom pri výchove detí nie sú slávni pedagógovia a ich školy, ale sám Kristus." Musel, bohužiaľ, bojovať s vtedajšími vedcami, ktorí spochybňovali možnosť vzdelávať deti zločincov a vychovať z nich "slušných ľudí". Pod vplyvom listov, modlitieb a zbožnosti detí, ktoré boli v starostlivosti Longa a sestier, sa vo väzení obracali aj ich rodičia. V apoštolskej a dobročinnej práci mu verne mu pomáhala jeho žena Marianna, Caterina Volpicelli a doktor Joseph Moscati.

Počas štyridsiatich rokov práce pre Pannu Márie Ružencovú v Pompejach sa mnoho ľudí obrátilo k Bohu, Bartolo však získal aj mnoho nepriateľov. Bol obvinený zo súkromných záujmov a velikášstva. Stal sa predmetom klebiet kvôli údajnému zneužitiu finančných prostriedkov, bol podozrievaný zo sprenevery zbierok a požiadaný, aby odstúpil zo všetkých pozícií, kde mal zodpovednosť za peniaze. K tomuto prenasledovaniu sa pridali niektorí členovia duchovenstva a ich hlasy dosiahli až k pápežovi. Hoci Lev XIII., Benedikt XV. a Pius XI. dielo podporovali slovami aj výsadami, Pius X. bol skeptickejší. Počas jeho pontifikátu sa preto Longo vzdal všetkého práva na dielo v Pompejach. Bola to nesmierne ťažká skúška, v pozadí stál politický konflikt a veriaci boli rozrušení z nezrozumiteľného rozhodnutia Svätej stolice. "Brat ruženec" to niesol dôstojne. Neskôr bol zbavený všetkých obvinení. V roku 1906 sa Bartolo a grófka Marianna rozhodli, že všetky diela v Pompejach odkážu Apoštolskej stolici. Doteraz boli pozemky majetkom jeho ženy a bazilika bola písaná na zriaďovateľa. Odmietol návrh pápeža, aby sa stal správcom chrámu a pracoval v meste ako pokorný robotník.

V práci pre Cirkev neprestával ani vo vysokom veku. Navštevoval deti v sirotincoch a deti väzňov, pre ktorých bol druhým otcom. Venoval sa tiež spisovateľskej činnosti: "Kým mi bude tĺcť srdce, stále budem šíriť ruženec, knihy a časopisy k sláve Kráľovnej posvätného ruženca!"

9. februára roku 1924 zomrela Marianna de Fusco, Bartolova milovaná priateľka a manželka. Dedičia grófky zabrali jej domy a Bartolo zostal bez prostriedkov. Táto situácia sa stala príčinou jeho veľkého utrpenia. Longo odišiel do rodného kraja, do Francavilla. Až po usilovnom prehováraní priateľov sa vrátil do Pompejí. Rovnako, ako v roku 1872, nemal nič. Ale tentoraz na neho čakalo jeho mesto. Obyvatelia svojho dobrodinca privítali slávnostne a radostne.

Kardinál A. Sili mu za celoživotné dielo 30. mája odovzdal pápežské ocenenie rytiera Veľkého kríža Rádu Svätého hrobu v Jeruzaleme. Bartolo pri odovzdávaní predniesol svoj závet, v ktorom uviedol, že už vlastní iba toto vyznamenanie, ktoré odkazuje svojim sirotám, aby nezabudli, že pre uvedenie cností do života je potrebné mať rytiersku odvahu. Správcovi baziliky odkázal svoje telo s prosbou, aby bolo uložené k nohám trónu jeho Kráľovnej.

Longo prežíval na konci svojho života krásne priateľstvo s doktorom Moscatim, ktorý bol aj jeho lekárom. Joseph Moscati videl Bartola naposledy ráno 5. októbra 1926. Ešte v ten deň sa vrátil do Neapola a hoci ešte nevedel, že Longo zomrel, svojej rodine povedal: "Bartolo odišiel do neba." Posledné hodiny svojho života tento bývalý právnik prežil pri modlitbe ruženca, obklopený svojimi milovanými sirotami. Jeho posledné slová boli: "Mojou jedinou túžbou je vidieť Máriu, ktorá ma zachránila a vytrhla ma z pazúrov diabla." Zomrel vo veku 85 rokov na obojstranný zápal pľúc, úplne chudobný - o všetko zariadenie jeho bytu ho pripravili nepriateľsky naladení príbuzní jeho zosnulej manželky.

Ľudia si ho zapamätali ako veľmi srdečného a priateľského muža. Bol pochovaný v plášti rytiera Svätého hrobu na mieste, ktoré si prial - v krypte pod milovaným obrazom Panny Márie v Pompejach, ktorej zasvätil a obetoval všetko.

Už po ôsmich rokoch, 8. mája 1934 sa začal beatifikačný proces. 26. októbra 1980 bol tento bývalý satanista, ktorý konvertoval a stal sa šíriteľom modlitby ruženca, povýšený k úcte oltára. Ján Pavol II. vyhlásil, že život Bartola Longa je "modelom pre dnešných laických katolíkov". Jeho pamiatka sa slávi 6. októbra. 

Masima