Ružencový dominikán

Sotva sa 1. novembra 1915 Enrico Rossetti narodil, jeho matka ho na druhý deň, vo veku 19 rokov, navždy opustila. Starostlivosť o syna teda zostala na otcovi a babičke. Enrico dostal pri krste meno Primo, vyrastal v Monghidoro, keď ho život opäť preskúšal. Enrico ešte nemal ani sedem rokov, keď mu zomrel aj otec.

Primo Rossetti bol zverený babičke, matkinej matke, ktorá žila v Bologni. V kostole San Giovanni in Monte prijal prvé sväté prijímanie a stal sa tu miništrantom. Jedného dňa sa ho v sakristii spýtal jeden kapucín, či by nechcel byť Frátrom. Primo znechutene povedal, že nie, pretože kapucín mal bradu, ktorá sa mu vôbec nepáčila.

Inokedy ho babička zaviedla k servitom s prianím, aby tu mohol študovať. Ale superior ho odmietol slovami: "Je príliš živý a spupný." Zdalo sa, že chudáčik zostane bez budúcnosti.

V ružencovom mesiaci, októbri 1922, chodila babička každý deň k dominikánom a Primo chodil s ňou. Kázne mával jeden mladý dominikán a Primo bol nadšený. Raz večer babičke povedal: "Chcem byť Frátrom tu!" O niekoľko dní nato sa išli porozprávať s provinciálom P. Brianzom.

Primo nastúpil v novembri do "Apoštolskej školy" v Bergame, kde mal študovať šesť rokov. "Spomínam si" - neskôr napísal - "na prvú horlivosť, na mariánsku úctu, na výšiny i priepasti dospievania, na ťažkosti v štúdiu, na zblíženie s niektorými učiteľmi. Nakoniec zvíťazila len milosť, pretože Božia láska je večná."

1. októbra 1931 si obliekol v Bologni biely habit a nastúpil do noviciátu ako Fráter Enrico. Prežíval tam "sladkú túžbu po svätosti" a v októbri 1932 zložil rehoľné sľuby. Začal sa pripravovať na kňazstvo a mal veľký úspech v štúdiu. Vášnivo sa zamiloval do teológii, ktorú študoval zo Summy svätého Tomáša. "Tento ideálny dominikán ma priťahoval," vyznáva. "Zbožnosť aj štúdium sa živili z rovnakého ohňa." 

V predvečer kňazského svätenia náhle ochorel na zápal pohrudnice a pľúcnou nákazou. Kňazské svätenie prijal v deň svojich 23. narodenín, v roku 1938. "Do kňazstva som vstúpil s plnosťou milosti, ktorá vtlačila do mojej duše niečo absolútne nové. Ten deň som žiadal od Pána milosť mučeníctva ... Prosil som o jednu milosť, aby som radšej zomrel, než by som mal vystúpiť k oltáru so smrteľným hriechom."

V Ríme dosiahol v roku 1940 doktorát teológie s najlepším prospechom. Hneď nato odcestoval do San Giovanni Rotondo k otcovi Piovi. Keď ho svätec uvidel, ukázal na neho prstom a vyhlásil: "Summa cum laude!"

Vrátil sa do Bologne a začal vyučovať filozofiu. Sníval o vedeckej "kariére" vo svojom ráde, ale tento sen sa čoskoro rozplynul. Znovu sa prihlásila pľúcna choroba, častejšie musel odchádzať do sanatória v Torre Bordon a v Sonadale. Striedali sa obdobia zlepšenia stavu a choroby. 

Fráter napriek chorobe pôsobil ako spovedník a promótor Tretieho rádu svätého Dominika, aj ako redaktor dominikánskeho vestníka. Zamilovaný do Krista sa stal vyhľadávaným duchovným vodcom, ktorého v horlivosti nič nemohlo zastaviť, ani jeho ťažká choroba. 

V roku 1948 dostal ťažkú ​​laryngitídu a podľa lekárov už nikdy nebude môcť kázať. V decembri sa objavili ohniská TBC. Odcestoval do Lúrd, kde začal "zázrak" jeho života: vrúcne prosil Pannu Máriu a znovu získal stratený hlas. 

13. októbra 1949 začal v sanatóriu písať pravidelne svoj denník, pravé "dejiny duše", v ktorom definuje sám seba slovami svätého Augustína: "Pane, som steblo trávy, ktorá smädí po Tebe!" Čítal súčasných autorov Péguyho, Bernanosa, Mouniera. Ako Kristov priateľ a apoštol približoval k Bohu ľudí, ktorí sa od neho vzdialili z hladu po pôžitkoch a zranení zúfalstvom. Svoje dni napĺňal modlitbou: ruženec, ktorý vždy miloval, sa mu stáva zlatou reťazou, ktorým je pripútaný k Panne Márii, ktorú nežne miluje, a k Ježišovi, jedinej láske jeho života.

V roku 1950 sa podrobil operácii pľúc. P. Enrico sa uzdravil a v Bergame začal opäť pravidelný život. Kázne ho úplne zamestnávali: "Keď nekážem, nie som nič, keď hlásam, cítim, že som nič. Prijímam, Ježišu, že som nula, ktorá káže o Tebe a o Tvojich divoch."

"Musím uznať podiel, aký má na mojom živote Panna Mária ako nástroj Božieho milosrdenstva." 

Bol radcom v dominikánskej provincii, konventným lektorom, cenzorom kníh, vyhľadávaným duchovným vodcom. Medzi dušami, ktoré viedol, je tiež Piera Gotti, anjelská duša, ktorá zomrela v roku 1954 ako 24-ročná. Sprevádzal ju pri jej smrti a potom aj napísal jej životopis, v ktorom ju počíta medzi svojich svätých.

Masima