%20(1).jpg)
Nemecká princezná Eugenie von der Leyen sa obetovala pre duše v očistci a to nielen modlitbami a účasťami na svätých omšiach, ale mala snahu trpezlivo znášať rôzne nepríjemné vizuálne, sluchové a pocitové vnemy. Tieto záznamy pochádzajú od jej duchovného vodcu.
Henrich sa dáva poznať
13. januára 1924 som sa prebudila stlačením ramena, nakláňal sa nado mnou úbožiak. Jeho hlava bola tak blízko mňa, že som sa domnievala, že úzkosťou zahyniem. Sotva som mohla vydýchnuť, ako ma tlačil, konečne ma pustil. Ja: "Prečo ma toľko trápiš?"
"Pretože ty tým odnímaš trápenia mne."
"Kto si?"
"Hľadač."
"A čo hľadáš?"
"Pokoj."
"Chcem vedieť, ako sa voláš."
"Henrich", a potom zmizol.
Tentoraz som bola naozaj zničená. Chudák Henrich! Ale som predsa len rada, že už hovorí. Počula som zase zvláštne hudbu.
15. januára ma Henrich zobudil výkrikom a potom strašne stonal. Modlila som sa s ním, ale pretože ešte stále nariekal, vzala som fľašu trojkráľovej vody a vyliala som ju na neho. Úplne sa utíšil a pri modlitbe mrmlal so mnou. Potom odišiel. Na podlahe nebolo vidieť ani kvapku vody, a predsa som ju vyliala celú fľašu.
17. januára. Bolo to veľmi čudné. V noci som mala veľké bolesti, nikto neprišiel. Okolo 4. hodiny som dobre zaspala a po 6. hodine prišiel Henrich.
Ja: "Prečo dnes prichádzaš tak neskoro?"
On: "Nenašiel som ťa."
Ja: "Prečo nie, veď som tu stále."
On: "Nebola si jasná."
Ja: "Povedz mi, prečo vyzeráš tak ohyzdne?"
On: "Hriechy."
Ja hovorím: "Poznala som ťa v živote?"
On: "Nie."
Ja: "Žil si tu na zámku?"
On: "Áno."
Ja: "Kedy?" Vtedy zmizol.
18. januára. Musím sa priznať, že teraz mám strach pred každou nocou, ale predsa len môžem zaspať. O jednej hodine prišiel Henrich s krikom.
Ja: "Ako ti môžem najlepšie prospieť?"
On: "Premáhaj sa." A opäť sa na mňa vrhol. Bolo to strašné. Snažila som sa tie muky obetovať za neho. Konečne ma pustil. Vždy mám pocit, že som od neho celá krvavá a nečistá. Ale nič nie je vidieť. Ja: "Musíš ma trápiť?"
On: "Áno."
Ja: "Kto to chce?"
On: "Ja."
Ja: "Ty máš ešte slobodnú vôľu?"
On: "Nie."
Ja: "Prečo to teda hovoríš, že ty to chceš?"
On: "Núti ma to lebo len ty ... " Ďalej som mu nerozumela, potom bol preč. Neskôr som sa znova prebudila na nejakú hudbou. Neviem si vysvetliť, čo to je, je to ako spev v stene, vedľa mňa.
Prečo trpí Henrich?
23. januára. Henrich vyzerá inak, som šťastná, že sa ma už nedotkol. Ja: "Povedz mi, si Henrich S.?" On: "Áno."
Ja: "Ako to že som ťa nevidela už skôr?"
On: "Ešte si nesmela."
Ja: "Prečo musíš tak dlho pykať?"
On: "Ťažký hriech."
Ja: "Mám sa ťa opýtať, či pociťuješ, že sa za teba neslúži ani nadačná svätá omša, ako predtým?"
On: "Kristova krv plynie na nás všetkých." Potom sa dal do plaču.
Ja: "Prečo plačeš?"
On: "Pretože nemôžem čerpať."
Ja: "Prečo nie?"
On: "Z trestu."
Ja: "Pomôžem ti?"
On: "Áno."
Potom som sa s ním modlila, už som nič z neho nedostala. Keď som bola večer v kostole, kľačal tam rytier v miništranskej lavici. Videla som jeho tvár obrátenú ku mne a mohla som vidieť, že je krásny a pokojný. Vôbec som nemala preto odvahu dávať sa s ním do reči. Je to iná trieda duchov, ku ktorým sa snáď ja ani nesmiem priblížiť.
24. januára tu bol Henrich trikrát za noc. Skutočne vyzerá oveľa ľudskejšie, nie už ako opica. Veľa som sa s ním modlila "De Profundis", zdá sa, že mu najlepšie vyhovuje. Zrazu pristúpil až ku mne, ale nedotkol sa ma. "Videla si?" opýtal sa ma.
Ja: "Áno, vyzeráš inak. Čím to?"
On: "Bičovala si sa." Potom zmizol.
Skutočne som to urobila, lebo sa mi dostalo vnuknutie, že by mu to mohlo pomôcť. A ja môžem veru tak málo robiť pre úbohé duše.
25. januára tu bol Henrich veľmi dlho a bol veľmi smutný, prečo, som sa nedozvedela. Vyrážka na tvári je naozaj preč, má na sebe hnedú halenu.
26. januára prišiel Henrich vo dne. Je na neho vlastne horší pohľad ako v noci. Pripadá mi ako kožená mozaika z farieb pestrých kamienkov a práve transparentnosť hlavy pôsobí zvláštnym dojmom.
Ja: "Prečo si bol včera tak smutný?"
On: "Nemohol som k tebe."
Ja: "Prečo nie? Veď si tu bol."
On: "Toľko iných bolo okolo teba."
Ja: "Nevidela som nič. Kto tu bol?"
On: "Duša."
Ja: "Ale veď som sa modlila za teba."
On: "Bola si rozdelená."
Ja: "Preto prichádzaš dnes tak skoro?"
On: "Áno."
28. a 29. januára som trpela bolesti, preto som mala pokoj. Pokúsila som sa v noci zavolať Henricha, ale márne.
Henrich odpovedá na všetky otázky
30. januára. Veľmi podivná vec. Henrich prišiel a dal mi znamenie, aby som išla s ním. Robila som, ako že to nevidím, a vtedy sa priblížil až ku mne a povedal: "Poď so mnou." Bolo to veľmi nepríjemné a nehýbala som sa. Tak sa znepokojil, že som skrátka zobrala tú trošku odvahy a išla s ním. Práve bili tri hodiny. Šiel predo mnou až dole ku kuchynskej pivnice. Otvorila som ju a zostupovali sme po schodoch. Bolo to veľmi zlé. Dole mi ukázal jeden kút a zmizol. Stála som pred múrom, nič nebolo vidieť. Ako som bola rada, že som mohla všade rozsvietiť, inak by to bývalo ešte horšie. Aké úzkostné myšlienky prepadajú človeka v takých chvíľach, radšej ani nehovorím, to sa musí skrátka prežiť.
1. februára tu bol Henrich v noci. Hluchý ku všetkým otázkam. Dlho som sa s ním modlila. Tieň vedľa mňa možno teraz dobre poznať. Je to stará komorná Janetta, ktorá bola u mojej babičky 40 rokov. Videla som, ako išla celkom blízko ku mne. Keď som sa vrátila zo svätej omše a chcela otvoriť dvere, otočila sa mi kľučka v ruke a niekto tam stál. Henrich. Naozaj som bola vystrašená.
Ja: "Toľko som sa práve za teba modlila. Spoznal si to?"
On: "Áno."
Ja: "Povedz mi, je v pivnici niečo zahrabané?"
On: "Nie je."
Ja: "Prečo si ma tam viedol?"
On: "Pretože som tam hrešil."
Ja: "Zabil si niekoho?"
On: "Nie, pýtaj sa ďalej."
Ja: "Je to proti 6. prikázaniu?"
On: "Áno."
Ja: "Pomôže to keď to viem?"
On: "Áno."
Ja: "Nechcem už o tom vedieť. Ako ti môžem pomôcť?"
On: "Modli sa dnes."
Ja: "Prečo práve dnes?"
On: "Pretože si celkom čistá."
Ja: "Myslíš, pretože som prijala sväté sviatosti?"
On: "Áno," a zmizol. Píšem to len z poslušnosti, nechcem tomu venovať žiadne myšlienky, ktoré by vzbudzovali domýšľavosť.
2. februára. Opäť tá zvláštna hudba, ktorá ma prebudila. Neskôr prišiel Henrich. Ja: "Ako to, že musíš tak dlho blúdiť? Nemohol si sa vyspovedať?"
On: "Áno, odpustené, ale neodpykané."
Ja: "Môžeš mi povedať, prečo tvoja švagriná Barbora má ranu na hlave?"
On: "Nie."
Ja: "Vidíš tu v zámku ešte inú dušu z očistca?"
On: "Môžem vidieť len svoju ..." (nebolo mu dobre rozumieť, snáď povedal sféru).
Ja: "Teraz ma už nenájdeš, pôjdem odtiaľ, budem sa za teba modliť ďalej."
On: "Nie je priestor."
Ja: "Nie si teda viazaný na tieto miesta?"
On: "Som pripútaný k tebe."
Ja: "Kým?"
On: "Božím Milosrdenstvom." Potom zmizol.
Kedy zomriem?
4. februára tu bol Henrich skoro celú noc. Povedala som mu, že odcestujem a že som presvedčená, že ma nenájde. Vtedy povedal: "Cesta je jasná."
Medzi 4. a 7. februárom je cesta. Čo nasleduje, sa udialo niekoľko sto kilometrov ďalej od môjho bydliska.
7. februára. Henrich naozaj prišiel v noci aj sem. Nehovoril nič. V mojej izbe sú ešte iní - stále to šepotá okolo mňa a nie je to práve príliš príjemné.
9. februára bol u mňa Henrich dvakrát za noc. Ja: "Môžeš mi povedať, kedy zomriem?"
On: "Buď pripravená."
Ja: "Teda skoro?"
On: "Až dozreješ."
Ja: "Môžeš mi povedať moje chyby?"
On: "Nie."
Keď so mnou hovoril, bol zrazu v izbe šum a šepot, aký som doteraz nepočula. Potom všetko zmĺklo. Tiež vo dne som počula zvláštny hluk okolo seba. Čo to len bude?
11. februára stál Henrich pri rannej modlitbe pri mne. "Poď sem, pokropím ťa svätenou vodou. Robí ti to dobre?" spýtala som sa.
On: "Áno."
Ja: "Čo ešte chceš?"
On: "Tvoju ruku." Podala som mu ju. On sa chopil aj druhej ruky a tak sme chvíľu stáli. Zdalo sa mi, akoby zo mňa unikala všetka moja sila, ako by mizla vlastná vôľa. Povedala som teda: "Prosím ťa, pusť ma!"
On: "Vydrž a budem voľný." Držal ma pevným zovretím skôr ako zverákom než rúk. Napokon som povedala: "Pusť ma, inak už nebudem môcť ku svätému prijímaniu. Je už neskoro." Vtedy ma pustil a prvýkrát som v jeho tvári videla úsmev, povedal:" Ďakujem ti, teraz som vo svetle," a bol preč.
Poznámka farára W.: Henrich je historická osobnosť a jeho meno som našiel práve tak ako Golfovo a Barbarino vo farskej matrike. Iste viedol divoký život. Zjavoval sa dlhšie ako rok. Od 23. januára ľudsky skrásnel. Udáva celé meno. Henrich M. ustanovil sväté omše k výročiu svojho úmrtia. Nadácia však bola infláciou znehodnotená, preto som mu dal položiť otázku, či cíti, že sa nadačné sväté omše už za neho neslúžia ako predtým. Zodpovedá: "Kristova krv sa vylieva na nás všetkých ..."
Splnil svoj sľub
24. augusta 1924 prišiel ku mne za dňa Alfréd S. s úsmevom a podával mi obe ruky. Ja: "Alfréd, si to skutočne ty?"
On: "Môj sľub."
Ja: "Kde si?"
On: "V nazeraní." Potom mi kývol a zmizol.
Bola som veľmi potešená, ale hlboko to na mňa zapôsobilo, lebo vlani v túto dobu, keď sme hovorili o týchto veciach, sľúbil mi s úsmevom, že príde, ak to bude možné. Bol celkom ako živý. Na to som určite reagovala, ale s ostatnými som podnes - 11. septembra - nehovorila.
Poznámka: Alfréd S. bol vysoko postavená osobnosť, dobre mi známa. Toto zjavenie je ospravedlnenie a potvrdenie proti tým, ktorí tvrdia, že mŕtvi sa nevracajú. W.
Zjavil sa otec Odilo, bývalý katechéta
27. decembra 1924. Teraz prichádza ku mne otec Odilo vo veľmi smutnom stave. Bol dlho mojim katechétom. Ešte nemôže hovoriť. Jeho smútok ma veľmi dojíma, lebo som ho mala veľmi rada.
15. januára. Nič som si nepoznamenala, lebo nebolo nič pozoruhodného, ale každá noc plná nepokoja, nič sa nedalo rozoznať. Otec Odilo ešte stále prichádza, dosť často tiež za dňa. Dnes v noci to bolo tak neznesiteľné, že som si nevedela rady. Okolo mňa bola taká hmla, že som videla svetlo len ako v diaľke. Utiekla som do druhej izby, tam som mala pokoj, len hluk som počula. O 5. hodine som si mohla opäť ľahnúť.
25. januára. Otec Odilo môže hovoriť. Ja: "Ako ti môžem pomôcť?"
On: "Modli sa ďalej."
Ja: "Nemôžem pochopiť, že nie si ešte blažený."
On: "Duchovná pýcha spôsobila, že som osamelý."
Ja: "A všetko dobré, čo si vykonal?"
On: "To ma zachránilo."
Ja: "Chodíš k iným svojim žiakom?"
On: "Nie, nech sa za mňa modlia."
30. januára. Veľa som prežila, volala som otca Odila, aby ich zahnal, on však neprišiel, až k ránu.
Ja: "Nepočul si ma, keď tu boli tí druhí?"
On: "Áno, bol som tu."
Ja: "Prečo som ťa teda nevidela?"
On: "Mala si strach a nie lásku."
Ja: "Ale chcem im predsa tiež pomôcť."
On: "Pomáhaš až vtedy, keď zabudneš na seba."
Ja: "Tak ďaleko však ešte nie som, aby som sa nebála zlého."
1. februára u mňa bol otec Odilo celé dopoludnie a zostal, aj keď prišli iní do mojej izby. Vyzerá naozaj ako živý. V noci ma ostatní hrozne trápili.
4. februára. Oných päť postáv už možno rozoznať, je to päť žien, nič sa s nimi nedá robiť. Otec Odilo tu bol dlho. Ja: "Budeš ešte dlho prichádzať?"
On: "Nie."
Ja: "Si vytrhnutý?"
On: "Ešte nie, ale vidím jasnejšie a pôjdem tam, odkiaľ už nesmiem prísť."
Ja: "Môžeš mi povedať, či je všetko tak, ako si ma učil?"
On: "Áno, ale ľudská reč je nedokonalým nástrojom na najsvätejšie veci."
17. februára tu otec Odilo bol iba krátko. Usmial sa na mňa a odišiel, zdá sa mi, že je to koniec.
Zjavuje sa farár N. Princezná nevedela, že zomrel
18. marca 1925 som počula strašné vzlykanie. Dlho som nič nevidela, až sa konečne z hustej hmly vybavila postava farára N. Vôbec som nevedela, že zomrel. Je v strašnom stave. Niet pochýb, že je to on. Bol mi zaživa vždy protivný, že na jeho tvár nemôžem zabudnúť. Bude to zlé, ak príde často. Je obklopený onou slizkou hmotou, ktorú som už videla na niektorých zjavoch. A predsa je mi úbožiaka ľúto.
15. apríla. Dlhšiu dobu som nenapísala žiadne poznámky, pretože som chcela skúsiť, aké to bude, ak budem na to menej myslieť, ale bolo to rovnaké. Farár N. tu bol celkom 14x. Jediné, čo povedal, bolo: "Prosím o jednu svätú omšu." Ani chvíľku nebol pokojný. Po deviatom zjavení na ňom visela slizká hmota v zdrapoch, hlavne jeho tvár bola veľmi zvláštna. Dosť často som ho kropila krstnou vodou, vtedy sa na mňa pozeral tak vďačne, že to bola pre mňa najväčšia veľkonočná radosť. Nesmiem si stále len sťažovať, veď zakúšam tiež radosti, ktoré vôbec nedokážem popísať.
Dominikán začína bez opýtania hovoriť
5. septembra 1925. Teraz sa odlučujú tiene druhých. Prišiel ku mne dominikán, tvár nemožno ešte rozoznať. Je to len sivá hmota. Je dosť škaredý, ale šepká nezrozumiteľné slová, zdá sa mi, že latinčinu.
11. septembra. Dominikán je kňaz, ktorého som dobre poznala. Je to Francúz. Bol dlho tu. Pokynul mi rukou, keď som sa začala modliť.
Chvíľky krátko po smrti
17. septembra 1925. Bola som pre čosi veľmi zarmútená a plakala som. Vtom sa položila akási ruka na moju hlavu. Žmurkla som a spoznala som dominikána. Povedal: "Prečo plačeš?"
Ja: "Pretože nie som so sebou spokojná."
On: "Prečo mi nepovieš všetko?"
"Vari mi môžeš pomôcť?"
"Rád by som."
"Mám taký strach o svoju dušu. Vôľa k dobrému predsa nemôže stačiť a viac nie som schopná."
"Ak nebudeš hrešiť, nemôžeš byť zatratená."
"Ja však hreším, čo nevidíš moju dušu?"
"Nevidím, ale cesta k tebe je jasná, inak by sme nemohli prichádzať. Maj dôveru a buď pokorná."
"Ako ti môžem prospieť? "
"Umŕtvovaním." Potom zostal ešte dlho. Nie je vôbec nepríjemný. Je to prvý zjav, ktorý začal hovoriť bez opýtania.
27. septembra tu bol dlho. Ja: "Prosím, povedz mi, uvidím Pána Boha hneď po smrti?"
"Áno, údes duše v klaňaní a potom ponorenie do očisty."
"Viac už povedať nesmieš?"
"Nie, čím viac budeš milovať Boha, tým väčšia bude tvoja blaženosť. Toho si hľaď."
"Potrebuješ ešte mnoho, než budeš celkom čistý?"
"Nie."
29. septembra. V kostole bola trikrát nejaká žena, mne neznáma, pred oltárom Matky Božej. Dominikán tu bol dlho. Ja: "Povedz mi, čím si môžem zachrániť dušu?"
"Pevnou vierou a pokorou."
"Môžem niečo urobiť, aby už ku mne duše z očistca neprichádzali?"
"Nie."
"Môžem zavolať dušu, od ktorej by som sa chcela niečo dozvedieť?"
"Nie, nemáš nad ňou moc." (Tento výrok je neobyčajne významný, a to nie na poslednom mieste na špiritistický názor, že možno zomrelých privolať.)
3. októbra. Po tom "Zlom" prišiel dominikán. Ja: "Som rada, že prichádzaš, mala som toľko strachu, vieš, kto bol onehdy u mňa?"
"Chodím po svojich cestách."
"Bolo to zviera. Prečo zviera?"
"Vidíš hriech. Zabudni na seba a pomáhaj."
"Čo pomáha najrýchlejšie? "
"Obeť tvojej vôle."
"Prečo nie obetu svätej omše?"
"Pretože tá duša v ňu neverila."
"Ale ostatným je pomohnuté hneď."
"Tomu ty nemôžeš rozumieť, čo je Božia spravodlivosť." Dominikána sa vôbec nebojím, je mi skôr príjemné, keď príde.
7. októbra. To "Zlé" je u mňa každú noc. Je to veľká opica, ako už raz.
10. októbra. Strašná noc, snáď to ale tiež patrí k umŕtvovaniu vôle. Tak teda chcem opísať skutočnosť a nenariekať. Opica je vysoká ako dvere a vyčíňa okolo mňa ako šialená. Modlitbu, ako sa zdá, vôbec nepočuje. Vošla oknom a to je pre mňa zvlášť desivé. Fúka na mňa a funí ako divé zviera. Chcela ma škrtiť, a vtedy som si rýchlo položila svoj úmrtný krížik na hrdlo.
14. októbra. Opica prichádza každý deň, vlastne každú noc. Je veľmi pozoruhodné, že jej srsť bola mokrá od dažďa. Jej dlhé paže ma zovreli.
17. októbra. Opica je neznesiteľná. Jej oči žiaria a tými na mňa civie. Keď som bola tak úplne v tiesni, prišiel dominikán, a to "Zlé" zmizlo.
"Prečo si neprišiel skôr?"
"Bola si obkľúčená."
"Čím?"
"Žalosťami toho najväčšieho úbožiaka."
"Áno, pomôž mi, aby som mu pomohla."
"Nie som ešte voľný."
"Tak mi povedz, čo mám pre neho urobiť?"
"Ukáž mu svoju lásku."
"Ale ja nemôžem doteraz lásku k nemu prejaviť, najviac jej počiatok, súcit."
"Urob práve to, čo by ti bolo ťažké."
"Bičovať sa?"
"Áno."
19. októbra. Keď som sa hrala s Wolframom, prišiel dominikán. Ja: "Nepoľakaj ho, prosím ťa, je to dieťa."
On: "Jeho nevinnosť ma vábi." Naozaj, chlapec bol celkom veselý, zadíval sa na neho. Bolo to vlastne príliš pekné a neuveriteľné a predsa pravdivé.
Ja: "Prosím ťa, choď zase, prichádzajú iní."
On: "Tí ma nemôžu vidieť."
Ja: "Prečo nie?"
On: "Tí ešte žijú."
Ja: "Ale ja predsa tiež."
On: "Ty patríš nám." Naklonil sa nad Wolframom a zmizol.
Vieš, kedy zomriem?
20. októbra tu bola opica celú noc. Jej tvár sa trochu zľudštila, ale je to odporný človek. Veľa som sa s ňou modlila, veľmi túži po svätenej vode. Opäť som videla ony tri ženy v kostole, sú v starom sedliackom kroji.
24. októbra prišiel milý dominikán. Ja: "Nemohol by si mi povedať, prečo ma niektorí z vás naozaj mučia?"
On: "Tí sú na najnižšom stupni. Hriech na nich ešte lipne. Sú síce zachránení, ale neočistení."
"Nebol si nikdy v takom stave?"
"Z Božej milosti nebol."
"Kedy si zomrel?" (Ani to som nevedela.)
"Pred 4 mesiacmi."
"Povedz mi, prečo môžem vidieť vaše telá, keď je vaša duša bez tela?"
"Z Božieho dopustenia. Ako by si nás mohla inak vidieť?"
"Ako to, že cítim pri zatvorených očiach, že ste blízko?"
"Sme s tebou spojení."
"Ruší vás to keď cez svoj súcit s vami som ešte veselá?"
"Nie. V tom čerpáš silu."
Dni 30. a 31. októbra a 1. novembra nič zvláštne. Na Dušičky prišiel dominikán.
"Dnes máte krásny deň," povedala som mu.
"Krv Kristova tečie prúdom," odpovedal.
"Myslíš tým tie početné sväté omše?"
"Áno. Táto krv nás vedie k životu."
"Aj teba, ešte dnes?"
"Darí sa mi dobre."
"Teraz už nebudeš často chodiť?"
"Nie."
"Môžeš mi povedať, čo prospieva duši k polepšeniu?"
"To som ti hovoril, kým som žil. Sväté sviatosti. Každý deň ťa musí očistiť."
"Do toho je ďaleko. Modli sa za mňa. Vieš, kedy umriem?"
" Trikrát deväť. "
"Tomu nerozumiem."
"Ani nemáš." (Princezná zomrela 9. 1. 1929 - 3x9).
Všetko bolo len povrchné
15. augusta 1926. Úbohá, smutná žena je pani W. (jej muž sa zjavil už skôr). Je určite taká, ako vyzerala za živa. Nemožno ju utešiť.
18. augusta. Stále to isté, nemôže hovoriť. Vrhla sa na moju posteľ a usedavo plakala.
20. augusta. Bola u mňa sedemkrát, nie je sa čoho báť, len ma plní veľkým zármutkom.
(Denník tu má dlhšiu prestávku, od augusta 1926 do februára 1927. Princezná nechala záznamov, pretože jej to jeden duchovný radil.)
25. februára 1927. Teraz teda opäť píšem. Všetky hlúpe rozpaky zmizli. Pani W. prišla celkom 37x, nikdy nebudila hrôzu, bola len nevýslovne smutná. Hovorila veľmi málo.
Ja: "Prečo musíš tak trpieť? Bola si predsa tak dobrá:"
Ona: "Boh súdi inak ako ľudia. Všetko bolo len povrchné."
Ja: "Ale predsa si vytrpela toľko útrap a starostí." (Pani W. bola princeznej veľmi dobre známa)
Ona: "Neznášala som ich obetavo."
Neprinútila som ju už potom k rozprávaniu - potom už zrazu nechodila.
Eugenie von der Leyen: Meine Gespráche mit armen Seelen /český preklad - očistec-františek mráček/
