Z denníka princeznej Eugenie von der Leyen o dušiach v očistci /1./

Nemecká princezná Eugenie von der Leyen sa obetovala pre duše v očistci a to nielen modlitbami a účasťami na svätých omšiach, ale mala snahu trpezlivo znášať rôzne nepríjemné vizuálne, sluchové a pocitové vnemy. Tieto záznamy pochádzajú od jej duchovného vodcu. 

Dáma v ružovom odeve 

Od 31. januára 1923 som bývala niekoľko dní v jednej z izieb na III. poschodí. Keď som sa počas dňa pozrela do zrkadla, pozerala z neho ženská hlava. Obzrela som sa, a hľa! Za mnou stojí ženská postava v ružových šatách, ale ihneď zmizla. Jej odev bol kroj zo XVI. storočia. Bolo mi hneď nápadné, v čom sa s touto dobou nezhoduje. Večer som išla s nepríjemným pocitom na lôžko, lebo som vo vedľajšej izbe, ktorá bola neobývaná, počula hovoriť hlas, na ktorý nemôžem zabudnúť. Do tretej hodiny som spala dobre. Zrazu ma prebudil strašný pocit. Vedela som, že tá osoba je prítomná. Rozsvietila som a naozaj - ona a muž v jazdeckom obleku stáli pri dverách. Pokropila som sa svätenou vodou a spýtala sa: "Kto si?" 

"Barbora."

"Čo chceš?" 

Neodpovedala. Priložila len prst na ústa a kývla mi, aby som vyšla s ňou a išla k dverám. Bolo to také prirodzené. Napriek tomu som sa bála muža a hanbila sa vyjsť z postele. Vyšli teda obaja a ja som spozorovala, že dáma má vzadu na hlave ranu; preto boli vlasy špeciálne upravené. Obávala som sa ísť ďalej. Keď odišli, len som vyhliadla z dverí a videla, že zašli do komory na periny.

5. februára som mala nejakú prácu hore. Barbora bola na chodbe a zašla do komory s perinami. Bežím dole pre kľúč a otváram, potom vchádzam za ňou. Stála opretá o stenu a čakala na mňa. 

Pýtam sa jej: "Si Barbora z L.?" Predtým sme sa pozreli do kroniky a zistili, že tam bola jedna Barbora. "Áno." 

"Chceš sa so mnou pomodliť?" 

So zlým pohľadom v očiach prikývla. Modlila som sa: "Duša Kristova, ...", a keď som povedala: "Voda z boku Kristovho, obmy ma", dala sa do strašného plaču a vzlykala do dlaní. Potom sa na mňa pozrela ešte raz hnevlivým pohľadom a stratila sa smerom k veži. Potom som ju dlhší čas nevidela, lebo som neprišla hore.

21. februára som sa prebudila o jednej po polnoci, so zvláštnym pocitom. Barbora s oným mužom stojí predo mnou. Hnevala som sa, lebo som sa dole cítila pred nimi v bezpečí, a povedala som im: "Prečo ste nezostali hore?" 

"Pretože ťa tam nemôžeme vidieť." 

Spýtala som sa muža: "Ako ty sa Voláš?" 

"Tomáš." 

"A čo odo mňa ešte chceš?" 

"Svätú omšu," odpovedá Barbora. 

Pomodlila som sa s nimi a povedala im: "Už mi sem nechoďte, sľubujem vám, že budú za vás konané modlitby," načo oni zmizli a už sa neukázali.

Vždy ma napĺňa údiv, aká sila vychádza z duší, keď ma prebúdzajú z tvrdého spánku. Precitnutie je úplne zvláštne. Človek si ihneď uvedomuje, čo na neho čaká. Videnie v tme je vylúčené. Tiež som raz pri Barbore zavrela oči, aby som sa presvedčila - a nevidela som nič!

Babeta 

21. apríla 1923 som videla druhýkrát pri sobotňajšom ruženci v kostole kľačať dve ženy. Zmizli, ale prišli zase. Keď som potom vošla s pánom farárom, domnievajúc sa, že ich tiež uvidí - čo sa nestalo - síce tam boli, ale keď som s nimi chcela hovoriť, stratili sa mi.

Mikuláša (skoršieho komorníka) som stretla 4x; letel priamo vedľa mňa. Niekoľko dní som mala zvečera horúčky a nemohla som spať, a vtedy som nevidela nič, ani nepočula. Teraz, keď je mi dobre, zdá sa mi, že opäť prichádzajú.

6. apríla prišla o 1 hodine po polnoci pred rokom zosnulá gazdiná, ktorej meno nepoznám. Pozerala sa na mňa smutne, nezostala však dlho; zdvihla sa a odišla.

29. apríla bola u mňa gazdiná od 3. hodiny nočnej do 4,30, bola veľmi smutná. Chcela by hovoriť, ale nemôže; nemám ju príliš rada, vždy na mňa iba gúľa očami.

1. mája bola v mojej spálni, keď som tam vošla. Pridŕžala som jej šatku, aby mi do nej vtlačila svoju ruku; prišla až k nej, ale neurobila to. 

4. mája prišla dvakrát za noc a nahla sa celkom nado mňa, čo nemám veľmi rada. Tiež som videla opäť Mikuláša. Pýtala som sa gazdinú, ako sa volá; urobila som tak už niekoľkokrát, bez toho, aby sa mi dostalo odpovede. Potom sa ozval škaredý hlas. Vyzerala veľmi smutne! Svätenú vodu má asi veľmi rada, lebo je nepokojná, kým ju nepokropím.

5. mája prišla zase. Teraz už viem, že sa volala Babeta. Veľmi ma unavuje, pretože zostáva vždy veľmi dlho u mňa. Videla som, že má celkom roztrhané šaty; tiež mala niečo na ústach, čo som nemohla rozoznať.

13. mája prišla gazdiná opäť; bola veľmi nepríjemná, nakláňala sa až nado mňa. Jej ústa sú odporné ako vred, spodná pera je celkom čierna. Tiež jej oči sú veľmi nepríjemné. Bola by som rada, keby som ju oblomila, nedá sa s ňou takto vydržať; rada by hovorila, ale nemôže.

14. mája je tu zase, otvorila si dvere, ktoré som na skúšku zamkla.

18. mája bola gazdiná pri mne od jednej do tretej hodiny nočnej. Behala sem tam po izbe; je to strašné, neviem, ako jej pomôcť. Modlila som sa, ale celú noc to predsa len nemôžem. Jej ústa sú škaredé.

21. mája prišla za svitania; prebudila ma lomozom o pol štvrtej. Ako mi poradili, pridŕžala som pred ňou čiastočku svätého Kríža a spýtala som sa jej: "Si prekliata?" 

Odpovedá zamietavým zavrtením hlavy. 

Potom som jej povedala: "Zaprisahám ťa, povedz mi, čo chceš!" 

Nato sa ozvala ťažko zrozumiteľnými zvukmi: "Farárovi stále klamala." 

Prosila som ju, aby to opakovala, pretože som zmyslu nerozumela, ale ona odchádzala ako vyplašená, ako niekto, kto pred niečím uteká, a zasa otvorila dvere.

22. mája prišla zase vydesená a vyzerala ohyzdne. Povedala som jej: "Porúčam ti, aby si mi povedala, prečo stále ku mne chodíš?" Ona potom pristúpila až ku mne, ukázala na svoje ústa, načo ihneď zmizla.

23. mája som sotva zaspala a už tu zase bola. Povedala som jej: "Ak mi nepovieš hneď, čo chceš, nebudem sa za teba modliť." 

Dlho žiadna odpoveď, potom akési nezrozumiteľné mručanie. Ja: "Povedz mi ešte raz, čo si hovorila o klamstve!" 

Pristúpila celkom blízko ku mne a povedala zreteľne: "Musím trpieť, ohovárala som, mnoho klamala; povedz farárovi!"

"Prečo sama k nemu nejdeš?"  Žiadna odpoveď.

24. mája prišla ešte s jednou osobou, ktorú som nepoznala. Bola som taká vystrašená, že som nastavila proti nim čiastočku svätého Kríža a povedala im: "Prosím vás, už mi sem nechoďte; bude za vás slúžená svätá omša." Videla som potom obe ženy opäť v kostole.

Poznámka farára W.: Babeta nebola ešte ani rok v zemi a bola dobre známa farárovi. Ako nám vysvetlil, bola to osoba slobodná, zdanlivo zbožná, ale veľmi hysterická a zmyselná. Písavala duchovným veľmi dlhé listy a jedného z nich strašným spôsobom pošpinila Jej koniec bol hrozný. Porodila dieťa a pritom zomrela.

Čoskoro vykúpený

11. júna 1923 sa nado mnou pri precitnutí skláňala akási dlhá, šedivá postava, celkom zahalená v hmle; nemôžem povedať, či muž alebo žena, ale skôr nemilá. Veľmi som sa vydesila.

14. júna bol zjav už v izbe, keď som tam vošla. Pomodlila som sa nahlas večernú modlitbu, pričom zjav prišiel až ku mne. Keby nemal ruky, vyzeral by ako pohybujúci sa kmeň stromu. Zostal u mňa asi 20 minút, ale ráno o 4. hodine prišiel zase.

16. júna bolo so mnou veľmi zle. Niekto ma chytil za rameno a zatriasol mnou. Bola to strašná chvíľa. Strčila som do neho povedala: "Nesmieš sa ma dotýkať!" Načo ustúpil do kúta. Pri štuchanci som necítila jeho telo; bolo to ako veľká teplá látka, odev.

18. júna zase to strašné niečo mi chcelo stlačiť hrdlo. Modlila som sa úzkostlivo a na ochranu vzala do ruky čiastočku svätého Kríža. Potom zostal zjav dlho a ticho stáť predo mnou. Na otázky neodpovedal vôbec; potom išiel ku dverám, odišiel a nechal otvorené dvere.

19. júna; môžem iba poznať, že je to muž, ale bol tu celkom krátko. Videla som tiež obe ženy v kostole. Zdalo sa mi, že sú z iného storočia. Sú to celkom milé paničky.

21. júna bol u mňa v noci ten strašný muž vyše hodiny. Behal neustále sem a tam. Má čierne, rozstrapatené vlasy a strašné oči. Tiež som videla onú ​​ženu sedieť v kurníku. Je stále prívetivejšia, ale neodpovedá. Pozorovala som ju v kurníku dlho a videla som niečo pozoruhodné. Mačka prichádzala po ceste k nej. Zrazu uskočila vyľakane stranou. Spozorovala teda ženu. Som šťastná, že aspoň mačka so mnou vidí.

22. júna bol u mňa onen muž od jednej do piatej hodiny. Bolo mi veľmi zle; nahýbal sa stále nado mňa a sadal si na posteľ. Naozaj som plakala úzkosťou. Aby som sa na neho nemusela pozerať, modlila som sa hodinky. Potom zase behal sem a tam a strašne stonal. Teraz mi príde akosi povedomý, ale doteraz si nemôžem domyslieť, kto to je.

24. júna ma uchopil za ramená. Ja: "Povedz predsa, čo chceš, a už mi sem nechoď!" Žiadna odpoveď. Behal zase chvíľu po izbe, potom zmizol. Mňa však pokoj opustil nadobro. O šiestej hodine rannej prišiel zase; pri dennom svetle je ešte škaredší, naozaj ohyzdný. Určite patrí k najstrapatejším z kategórie duchov. Vravela som: "Nevyrušujte ma! Chcela by som sa pripraviť na sväté prijímanie." On pristúpil až ku mne a vzťahoval ku mne prosebne ruky. Bolo mi ho tak ľúto, že som mu sľúbila veľa. Vravela som mu: "Nemôžeš hovoriť?" Pokrútil hlavou. 

"Trpíš veľa?" On strašne zastonal. Pokropila som ho veľa svätenou vodou, načo zmizol.

27. júna prišiel zase v noci, keď som prišla do spálne. Pripadá mi známy, ale márne si lámem hlavu, kto by to mohol byť, je veľmi nepríjemný.

29. júna je opäť v izbe, keď idem spať. Mohol by to byť zavraždený pastier oviec. Hneď som sa ho spýtala, ale on neodpovedal. Modlila som sa s ním, pričom on na mňa vrhol taký zlostný pohľad, že som sa zdesila. Prosila som ho, aby odišiel, a on naozaj vyšiel.

30. júna prišiel len nakrátko. Jeho stonanie ma prebudilo 1. júla opäť. Naozaj si myslím, že je to pastier Fritz. Jeho tvár je taká čierna, že ho sotva spoznávam, ale postava, nos, oči, to je celý on. Veď som ho toľkokrát videla živého.

2. júla prišiel zase. Nebol taký rozstrapatený a nezdržal sa dlho. Hovorila som k nemu ako k pastierovi Fritzovi, čo on považoval za úplne prirodzené.

4. júla prišiel celkom nakrátko. Spýtala som sa ho: "Si zavraždený pastier Fritz?" Odpovedal: "Áno."

6. júla: Som šťastná, že môže hovoriť. Opýtala som sa ho: "Prečo ku mne stále prichádzaš?"

"Pretože si sa za mňa modlila." Skutočne je to pravda; úbohý ten chlapec bol taký zvláštny už ako chlapec. Už vtedy mi ho bolo ľúto. 

"Čo ťa zachránilo?" 

"Vyznanie a ľútosť." 

"Azda si nebol ihneď mŕtvy?"

"Nie."  

"Budeš čoskoro vytrhnutý?" 

"Ešte dlho nie." 

Potom som mu dala súhlas, aby prichádzal ďalej, ak mu to robí dobre. Aké je nápadné, že človek, v živote taký hrubý, hovorí takto, hneď ako sa duša odlúči od tela. Teraz sa ho už nehrozím. Rada by som mu pomohla podľa svojich síl. Aký je predsa len milosrdný milý náš Pán Boh!

9. júla prišiel o 6. hodine. Štuchol ma do ramena a tak ma prebudil, inak by som bola zaspala. "Záleží ti tak veľmi na tom, aby som išla na svätú omšu?" 

"Tak mi môžeš veľmi prospieť," povedal.

12. júla sme sa modlili spolu. Potom som sa ho spýtala: "Ako trpíš?" 

"Horím." Potom pristúpil až celkom ku mne, a než som sa mohla obrátiť, položil prst na moju ruku. Bola som taká vyľakaná a tak ma to zabolelo, že som vykríkla. Mám po tom červenú škvrnu, ktorá snáď čoskoro prejde. Je to zvláštny pocit mať znamenie z onoho sveta.

Poznámka farára W.: Správanie tohto zjavu je ohlasom jeho pozemského života. Poznal som pastiera Fritza veľmi dobre. Vo farnosti bol "capom" a popisovať ho by pre nikoho nebolo zaujímavé. Tu sa tak deje len preto, aby sa ukázala pravdivosť príslovia: "Ako strom padne, tak leží." Na ňom sa ukázala naozaj veľkosť Milosrdenstva Božieho ... V kostole sa ukázal málokedy. Mal jediného syna, ktorý budil pozornosť už v škole ako úskočný chlapec a klamár a svojim predstaveným pôsobil mnoho nepríjemností. Ak chlapec musel byť v škole potrestaný, starý tam spustil všetky svoje registre a vykričal vo všetkých tóninách svoje vzrušenie proti učiteľovi alebo farárovi.

Prorokoval som mu, že bude bitý vlastným synom. A tiež, keď mu bolo 17 rokov, bol už urastený a silný, raz v noci ubil vlastného otca a bol za to odsúdený na smrť. Odišiel teda pastier Fritz ako obeť rodinnej tragédie. Nikto nevedel, či bol hneď mŕtvy alebo prišiel ak k sebe. Toto sa zdalo nepravdepodobné. Vrah ho hodil do drevárne a ponechal osudu. Až ráno bola jeho mŕtvola objavená Teraz sa vracia "so strapatými vlasmi a zlými očami." ale od 21. júna do 7. júla nepoznaný. Od toho dňa je jeho obraz stále jasnejší. Dňa 6. júla priznáva, že nebol mŕtvy a že ho vyznanie ľútosť zachránilo od zatratenia. Ale ešte je ďaleko od vyslobodenia. 

12. júla sa priznáva: "Horím" a vtláča na princezninu ruku rozpálený prst, zanechávajúc popáleninu, ktorú som sám videl. Bola za palcom. Od 21. júla prichádza ešte s inými zjavom, o ktorom bude reč. Od 29. júla je ovčiak Fritz stále jasnejší a 10. augusta prehlasuje, že je už v bezpečí a že "už nesmie prichádzať", a tiež sa už neobjavil.

15. júla 1923 prišiel zase po malej prestávke. Povedala som mu, aby sa ma nedotýkal, inak že sa za neho nebudem modliť, a aby šiel raz tiež k pánu farárovi.

18. júla som ho zbadala už v izbe, keď som išla spať. Zdalo sa mi, akoby pri ňom niekto stál, ale nemôžem to určite povedať. Modlí sa vždy so mnou, tj. niečo mrmle vedľa mňa. Na otázky neodpovedal.

Videla som tiež ženu v kurníku, konečne prehovorila, volá sa Adelgunde. Je veľmi čistá a hľadí na mňa celkom prívetivo. Je oblečená do starodávneho švábskeho kroja, je to stará babička. Keď som sa jej pýtala, čo odo mňa chce, povedala: "Modlitby."

29. júla nič zvláštne. Obidvaja prichádzajú každú noc. Nový vyzerá škaredo, pastie Fritz je stále jasnejší. Adelgunde odpovedala na otázku, ako dlho tu chodí: "3x osemdesiat."

10. augusta pristúpil pastier Fritz zase tak blízko ku mne, ale bol celkom prívetivý, takže som sa ho spýtala: "Nemusíš toľko trpieť?" 

"Nie." 

"Kde, že stále si?" 

"V osamelosti." 

"Prídeš ešte často ku mne?" 

"Nie." 

"Prečo nie?" 

"Už nesmiem." 

"Smela som ti pomáhať?" 

"Áno.

Starý Heinz 

1. decembra 1923 bola veľmi nepríjemná noc. Starý Heinz tu bol dlho a bol škaredý. Pýtala som sa ho, či vystrelil na môjho dedka. To ho rozzúrilo. Kým som sa mohla obrátiť, vrhol sa na mňa, škrtil ma tak, že som myslela, že sa zadusím. Bola to síce len sekunda, ale bolo to strašné, až to mnou zatriaslo. Na jeho zúrivý pohľad nikdy nezabudnem. Mám vždy pri dotyku duchov skôr odpor než bolesť, ako by som sa mala dotknúť žaby alebo hada.

3. decembra prišiel najskôr Heinz, potom Katarína (žila na zámku). Opýtala som sa jej: "Nevidíš stále toho druhého ducha?" 

"Nevidím." 

"Prečo nie?" 

"Tento kruh uzavretý!" 

"Povedz mi, prosím ťa, je to zlý duch?​​"

"Zachráň ho!"

Modlila som sa s ňou dlho. Heinz bol pokojný, ale strašný.

5. decembra prišla len Katarína. 

"Môžeš za mňa prosiť?" pýtam sa jej. 

"Áno." 

"Chceš sa prihovoriť, aby úbohé duše neprichádzali ma znepokojovať?" 

"Nemôžem." 

"Prečo?"

"Je to vôľa Božia." 

Táto výpoveď ma tak uchvátila, že som ju považovala za rozkaz od milého Pána Boha. Teraz sa nesmú vyskytnúť žiadne prečo a musí prestať záujem o seba!

7. decembra bola u mňa má milá Katarína veľmi dlho. 

"Povedz mi, ako to príde, že si tak dlho v očistci? Spôsobila si jazykom toľko zla?"

"Áno, a bez ľútosti a bez spovede!" 

"A čím si sa spasila? 

"Almužna." 

"Prečo si zomrela bez poslednej sviatosti?" 

"Zaspala som." 

"Čo môžem pre teba ešte urobiť?" 

Zašepkala mi do ucha: "Podiel na tele Kristovom." Nemôžem to však povedať určite, jasne som počula iba podiel a Kristovom. Potom zmizla. 

Potom sa objavil Heinz, stále ten istý. Robím pre neho doteraz málo. Som toľko rozdelená a tá trocha, ktorú môžem podať, stačí potom práve na dvoch.

8. decembra bol Heinz ako zúrivec. Vrhol sa na podlahu a ja som sa modlila k Matke Božej, pričom sa on trochu upokojil. O tretej hodine odišiel a o piatej sa zase vrátil. 

Povedala som mu: "Odíď, chcem ísť do kostola, tam sa môžem za teba lepšie modliť." 

On pri tom strašne zareval a hrozne sa rozvzlykal. Chcela som mu povedať niečo príjemné. Spomenula som si, že mi v mojom detstve podával cez plot slivky, povedala som mu teda: "Ďakujem ti, že si mi často urobil radosť, nezabudla som na to, povedz mi, ako ti môžem pomôcť, urobím tak rada." 

Ozval sa akýsi hrdelný zvuk, on mi podával ruku, ktorú som uchopila. Bola horúca. Jeho tvár sa trochu rozjasnila, ak môžem tak povedať, lebo aj tak je ešte odporná, odpudzujúca. Potom som mu povedala, že musím odísť, že idem do kostola, načo on tiež odišiel.

9. decembra prišla Katarína sama. Bola som práve hore a mohla som zistiť niečo nové, čo mi pripomína elektrické svetlo. Vo chvíli, keď prichádza duch, je moje vlastné bytie ako vypojené, niečo v mojom mozgu "cvakne" a všetky ostatné myšlienky sa strácajú. Nadpozemské má zvláštnu moc nátlaku. Prišla až celkom ku mne, položila mi ruku na čelo, ako by mi chcela urobiť niečo príjemné. 

Ja: "Čo, že si dnes tak láskavá?"

Ona: "Všetko jasné." 

"Kde jasné?" 

"Vo mne i v tebe." 

Ja: "Čo môžeš ešte na mne vidieť?" 

"Túžbu." Potom zmizla.

11. decembra bol v mojej izbe počas dňa nový tieň, v noci je Katarína veľmi prívetivá. Ja: "Môžeš mi niečo povedať o posmrtnom živote?" 

Ona: "Nie." 

"Nesmieš?" 

"Ver!" 

Ja: "Je to tak, ako si ty verila?" 

"Ano." 

"Povedz mi, prečo ťa nemôžem vidieť, keď mám bolesti?" 

"Pretože nemáš silu." 

Potom prišiel Heinz, stále ten istý.

12. decembra sa objavil pri večeri vedľa mňa nový tieň, nikto to nepozoroval. Heinz tu bol dlho, trochu lepší, zdá sa, že už nie je nepriateľom modlitby. Zároveň s ním bolo v izbe ešte niečo po celú noc. Snáď tieň, nemohla som to rozoznať.

16. decembra bol pri okne veľký lomoz, ale nevidela som nič. Katarína tu bola dlho. Pri svojej modlitbe kľakla, potom povedala: "Ďakujem ti." 

Ja: "Teraz vyzeráš celkom inak, nemusíš už nič odpykávať?" 

"Nie, pre mňa je teraz len radosť!" 

Ja: "Už neprídeš?" 

Potom pristúpila až celkom ku mne a povedala niečo nezrozumiteľného ako v inej reči a zmizla.

Priznanie Heinza

18. decembra som videla v nemocničnej kaplnke sestru Hedvigu, bola veľmi šťastná. Keď som sa vrátila domov, bol u mňa Heinz.

Ja: "Čo ešte chceš? Toľko som sa za teba modlila."

"Odpustenie!" 

"Strelil si po mojom dedovi?" 

"Popudený utŕhaním na cti!" 

"Rada ti odpúšťam. Musíš ešte veľa trpieť?"

"Áno."

"Mám sa ťa opýtať, či si bol chorý alebo posadnutý."

"Posadnutý."

"Kým?" 

"Duchom klamstva." Toto všetko hovoril plačlivým hlasom, až budil súcit. Som rada, že konečne hovorí. Pri všetkých zjaveniach pozorujem najväčšie nešťastie v neexistujúcich pažiach. Nemôžem to bohužiaľ ani opísať, ani vykresliť.

24. decembra bol Heinz dlho u mňa, vyzerá už lepšie.

"Vedie sa ti lepšie?" 

"Áno." 

"Budeš teda čoskoro vytrhnutý?" 

"18x7." 

"Povedz mi, je tu ešte viac duší, ktoré nevidím?" 

"Áno." 

"Prečo ich nemôžem vidieť?" 

"Nesmú sa ukázať." Potom sa stratil. 

Navečer bol tieň zase pri mne. Ešte som bola hore, keď prišlo zlo. Bolo 2x väčšie než je. Bola som taká plná úzkosti, že som chcela vyjsť na chodbu. Postavilo sa proti mne. "Nesmieš mi nič urobiť, je Svätá noc!" trhalo a behalo sem tam ...

K rannej svätej omši ma zobudil Heinz. Počula som jeho zavolanie. "Kto je tu?" pýtam sa. 

"Gebhard," znela odpoveď krstného mena Heinza. Prichádzam stále jasnejšie k názoru, že úbohé duše ma budievali už skôr.

28. decembra vyzeral Heinz u mňa veľmi zarmútený. Opýtala som sa ho teda, prečo. 

On: "Nič si mi nedala." 

Ja: "Zanedbávala som ťa trochu, zostáva mi aj iných ľúto, teraz sa chcem napred zaoberať tebou. Vieš, kto okrem teba ešte ku mne prichádza?" 

"My všetci chodíme v noci."

Smútok duší v očistcových mukách

30. decembra bol Heinz u mňa dlho. Nech som začala ktorúkoľvek modlitbu, vždy bol nespokojný, čo sa prejavovalo vzdychaním a nepokojom. Konečne som došla k slovám: "Spomeň, ó, dobrotivá," a on ostal pokojný. Napadlo mi, že určite ho zachránila Matka Božia. Opýtala som sa ho teda: "Ako si bol zachránený?" Žiadna odpoveď. 

"Chcem to vedieť! : 

"Matkou ..." - iste Milosrdenstvom. 

"Uctieval si ju stále?" 

"Áno."

Takáto oznámenia rozohrievajú srdca, ja som bola úplne šťastná.

7. januára 1924 prichádza Heinz. Zdá sa, že ma žiaden z nich nevidí. Pýtam sa Heinza: "Vieš, že je tu ešte jedna duša?" 

"Áno." 

"Vidíš ju?" 

"Nie." 

"Odkiaľ to teda vieš?" 

"Že si dala." 

"Čo som dala?" 

"Svetlo." 

"Čo mieniš svetlom?"

"Cestu." 

"Dávam to tebe tiež?" 

"Áno," úbožiak potom odišiel. Heinz zostal u mňa dlho; modlila som sa s ním dlho, ale na mnohé moje neskoršie otázky už potom neodpovedal.

10. januára prišiel Heinz za jasného dňa a vyzeral celkom utešene. Pýtam sa ho: "Vyzeráš celkom spokojne, vedie sa ti dobre?" 

"Áno." 

"Povedz mi, prečo stále ešte musíš pykať? Veď som na teba obetovala už toľkokrát plnomocné odpustky; dostal si ich?"

"Áno, však Boh je spravodlivý, trápenie prestáva, ale trest nie." Potom zmizol.

11. januára bol tu Heinz skoro celú noc. Vyzerá teraz už celkom spokojne. 

"Povedz mi, prečo si bol posadnutý?" 

"Dával som pohoršenie."

"Kde si teraz?" 

"V tieni." 

"Ešte ďaleko od milého Pána Boha?" 

"Ďaleko." 

"Prídeš Ešte často?" 

"Nie." 

"Prečo nie?" 

"Pretože mi nemôžeš už nič dať." 

"Ale rada ti pomôžem." 

"Som odsunutý." 

"Čo ešte musíš trpieť?" 

"Trest takéhoto nedostatku." (pozn. Boha). Potom zmizol. Aké je to pozoruhodné! Ja si zapisujem len veci, ktorým dobre rozumiem, pretože niekedy šepkajú úplne nezreteľne, musím sa teda znovu pýtať, ale hocičomu ani potom dobre neporozumiete.

Poznámka farára W.: Starý H. mi bol tiež dobre známy ako Fritz Sch. a iní. Býval oproti môjmu domu a ja som ho častejšie navštevoval v čase jeho uväznenia. Bol totiž v podozrení, že vystrelil proti susedovmu domu asi pred 50 rokmi. Tá rana sa doteraz ukazuje. 

18. decembra sa priznal, že bol pôvodcom toho výstrelu, a odpovedal na moju otázku, - či bol duševne zdravý alebo posadnutý, - že bol posadnutý duchom lži. Dôvod, prečo som mu položil túto otázku, bol ten, že som toho názoru, že veľká časť bláznivých ľudí je posadnutá zlým duchom.

Priateľka v očakávaní mzdy 

Prišla ku mne dobrá priateľka grófka z N., ktorá v januári zomrela. Hneď som ju spoznala. Ja: "Vyzeráš tak šťastne, kde si?" 

Ona: "V najkrajšom salóne." Potom zmizla. Tento výrok ma vlastne pohoršil. Je svetský. Po troch dňoch opäť prišla. 

"Prečo si hovorila tak pozemsky o salóne?" 

"Aby si mi rozumela, s ľuďmi sa musí hovoriť po ľudsky." 

"Si v nebi?" 

"Nie, v očakávaní odmeny." 

"Odmeny? Za čo? Povedz mi to, aby som sa stala takou ako ty."

" Za plnenie povinností a ducha obetavosti."

"Vieš, že chýbaš svojmu mužovi?" 

"Vidíme inými očami. Všetko je riadené k najlepšiemu koncu." 

"Povedz mi, čo je to miesto očakávania?" 

"Posledný stupeň túžby." 

"Prečo si ku mne prišla keď nepotrebuješ moje modlitby?" 

"Aby som ťa potešila, predsa som o tebe vedela." 

"Vidíš ešte moje telo či dušu?" 

"Tvoju dušu. My sme bez tela." 

"Ale ja ťa vidím, aká si bývala, povedz mi, čím to je?" 

"Pretože ešte nie si schopná vidieť dušu." 

"Môže dušu vôbec niekto vidieť?" 

"Vari je svetlo, ktoré nesvieti?" 

"Povedz, čo je na mne zlé?" 

"Tešíš sa doteraz z ľudskej lásky, musíš sa oslobodiť." Potom zmizla. Ako to bolo dobré, že som s ňou hovorila. Ach áno, odpútať sa, patriť iba Pánu Bohu. Vedela by som už, čo robiť ...

→ pokračovanie

Masima